%20(1).jpg)
Sestra Lucia vysvetľuje v knihe Výzvy fatimského posolstvá bolestné tajomstvá ruženca
Šieste tajomstvo: Ježišova modlitba v Olivovej záhrade
V šiestom desiatku ruženca si pripomíname modlitbu Ježiša Krista v Olivovej záhrade. Evanjelisti nám rozprávajú, že Pán viackrát počas svojho verejného života zvestoval, ako ukončí svoj život a ako tak uskutoční dielo nášho vykúpenia. Keď nadišiel určený čas, potom, čo uskutočnil so svojimi učeníkmi Poslednú večeru, počas ktorej ustanovil sviatosť Eucharistie, aby zvečnil svoju reálnu prítomnosť medzi nami, a kvôli tomu, aby sa pripravil na svoje umučenie a blížiacu sa smrť, odobral sa s učeníkmi na miesto zvané Getsemani a povedal im: "Posaďte sa tu, zatiaľ čo sa pôjdem tamto pomodliť." Petra a dvoch Zebedejových synov vzal so sebou. Potom sa ho zmocnil smútok a úzkosť. Povedal im: "Moja duša je smutná až na smrť, zostaňte tu a bdejte so mnou!" Trochu poodišiel, padol tvárou na zem a modlil sa: "Otče môj, ak je to možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty."
Potom sa vrátil k učeníkom a našiel ich spať. Povedal Petrovi: "To ste nemohli ani hodinu so mnou bdieť? Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia. (...)" Odišiel druhýkrát a modlil sa: "Otče môj, ak ma nemôže tento kalich minúť a musím ho vypiť, nech sa stane tvoja vôľa" (Mt 26,36-42).
Tu, ako vo všetkých ostatných krokoch svojho života, Ježiš Kristus je pre nás vzorom, ktorý máme nasledovať a snažiť sa Ho napodobňovať.
Aj keď bol Bohom a ako taký mal k dispozícii všetku milosť a silu, bol tiež pravým človekom; a chcel sa pripraviť modlitbou, aby podriadil svoju ľudskú vôľu vôli Otca, ktorý ho potreboval ako zmiernu obeť za hriechy ľudstva. Ľudskej prirodzenosti Ježiša Krista sa - ako nám všetkým - prieči utrpenie, pokorenie a smrť, pretože sú trestom za hriech; hriech, ktorého sa on nedopustil, ale chcel ju za nás zaplatiť. A preto strávil dlhý čas v modlitbe, pri ktorej opakoval: "Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich, avšak nie moja vôľa nech sa stane, ale tvoja."
(...) Ježiš upadol do smrteľnej úzkosti a modlil sa ešte usilovnejšie; jeho pot stekal na zem ako kvapky krvi (Lk 22,42-44). Ave Maria!
Keď na nás dolieha utrpenie a úzkosť, spomeňme si na Ježiša Krista v Olivovej záhrade a ako on hovorme Bohu: Ak je to možné, Pane, vezmi odo mňa tento kalich; ale ak ty chceš, aby som ho pil, nech sa stane tvoja vôľa, a nie moja. Aj keď naše utrpenie bude veľké, myslime na to, že Ježišovo bolo ešte väčšie, pretože jeho tvár sa pokryla kropajami krvi, ktoré stekali na zem.
Ach, keby som v tej chvíli mohla byť u Pána, aby som mu utrela tvár jemným plátnom a uchovala si relikviu krvi svojho Boha! Avšak to, čo som neurobila vtedy, chcem urobiť dnes, pretože po všetky dni z jeho zranenej tváre, z jeho prebodnutých rúk a nôh, z jeho otvoreného Srdca prúdi krv vykúpenia, prítomná v hostii a víne, premenených na obetnom oltári, a ja mám šťastie, že sa môžem živiť týmto telom a touto krvou.
Siedme tajomstvo: Ježišovo zatknutie
V siedmom desiatku ruženca si pripomíname zatknutie Ježiša Krista. Evanjelium nám hovorí, že Judáš, jeden z Dvanástich, ktorých si Pán vyvolil, aby chodili s ním, podnietený diablom a túžbou po peniazoch, sa zaviazal, že za tridsať biednych mincí odovzdá Majstra do rúk jeho nepriateľov, ktorí sa ho chceli zmocniť, aby ho zabili. Judáš, ktorý vedel, že Ježiš sa obvykle uchyľoval do Olivovej záhrady, aby sa tam modlil, ho zanechal vo večeradle s ostatnými učeníkmi a išiel oznámiť veľkňazom, že nadišla vhodná chvíľa, aby sa Majstra zmocnili. S družinou, ktorú pre tento cieľ pripravil veľkňaz, išiel zradca na stretnutie s Pánom v Getsemanskej záhrade. Medzitým Ježiš, ktorý vedel všetko, čo na neho má prísť, sa zdvihol od modlitby a išiel naproti svojim nepriateľom. Keď sa k nim priblížil, Judáš išiel dopredu, aby pozdravil Majstra zradným bozkom. Bolo to znamenie, ktoré dal vojakom, aby ho spoznali: "Toho, koho pozdravím bozkom, sa chopte a dobre ho zviažte!" Vtedy Ježiš sa ich opýtal: "Koho hľadáte?" Odpovedali mu: "Ježiša Nazaretského." Povedal im: "Ja som to!" (...) Sotva im teda Ježiš povedal: "Ja som to!", cúvli a padli na zem. Znovu sa ich opýtal: "Koho hľadáte?" Odpovedali mu: "Ježiša Nazaretského." Ježiš odpovedal: "Už som vám predsa povedal, že som to ja. Ak hľadáte mňa, týchto tu nechajte odísť,"[mal na mysli apoštolov, ktorí tam boli s ním]. To preto, aby sa splnilo jeho slovo: "Z tých, ktorých si mi dal, nestratil som ani jedného." (...) Vtedy čata s veliteľom a židovskými sluhami Ježiša chytili a zviazali ho. Napred ho viedli k Annášovi, ktorý bol v tom roku veľkňazom (Jn 18,4-13). Annáš ho potom zviazaného poslal k veľkňazovi Kajfášovi (Jn 18,24).
Posvätný text nám hovorí, že Ježiš vedel všetko, čo má na neho prísť - už napred to viackrát oznámil! Mohol teda využiť onú dlhú dobu modlitby k tomu, aby sa skryl, ale neurobil tak; prijal, že sa odovzdá mučeníctvu a smrti, pretože to bola Otcova vôľa. Prijal ľudskú prirodzenosť, aby tak mohol vykonať naše vykúpenie; nechal sa obetovať na kríži, aby mohol priniesť Otcovi dôstojnú náhradu za naše hriechy.
Čisté zvieratá, ktoré boli v Starom zákone obetované ako zmierne obety za hriechy Božieho ľudu, boli len obrazom Krista, jedinej obete nekonečných zásluh, schopnej priniesť dôstojnú náhradu, a tak zaplatiť za naše neprávosti.
Ôsme tajomstvo: Ježiš je bičovaný a korunovaný tŕním
V ôsmom desiatku ruženca si pripomíname Ježiša Krista korunovaného tŕním a bičovaného. Potom, čo sa Ježiš odovzdal do rúk svojich nepriateľov, aby bol obeťou, prinesenou za naše hriechy, bol odsúdený veľradou, ktorej predsedal veľkňaz Kajfáš, a odvedený do pretória k rímskemu miestodržiteľovi vlády Pilátovi. Bol potupený, vysmievaný, posmešne vyhlásený za kráľa, korunovaný tŕním a zbičovaný. Evanjelium rozpráva, že keď Pilát zistil Ježišovu nevinu, nechal ho zbičovať: Potom Pilát vzal Ježiša a dal ho zbičovať. Vojaci uplietli z tŕnia korunu, dali mu ju na hlavu, obliekli ho do červeného plášťa, predstupovali k nemu a hovorili: "Buď pozdravený, židovský kráľ!" A bili ho (Jn 19,1-3).
Predtým, než Pilát nariadil Ježiša zbičovať, spýtal sa ho, či je kráľ. Ježiš mu odpovedal: "Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. (...) Áno, ja som kráľ! Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas," (Jn 18,36-37). Bola to táto odpoveď, ktorá poslúžila vojakom ako dôvod na to, aby sa Ježišovi posmievali ako kráľovi.
Ave Maria!
Vojaci zanechali Ježiša v poľutovaniahodnom stave. Keď ho Pilát takého uvidel a chcel ho ešte zachrániť, predviedol ho znovu pred ľud a vyhlásil, že je nevinný: "Hľa, dám vám ho vyviesť, aby ste uznali, že na ňom nevidím nijakú vinu." (...) Ale oni sa pustili do kriku: "Preč s ním! Preč s ním! Ukrižuj ho!" Pilát im namietol: "Vášho kráľa mám ukrižovať?" Veľkňazi odpovedali: "Nemáme kráľa, ale len cisára!" Tak im ho vydal, aby ho ukrižovali (Jn 19,4.15-16). Ak Boh raz dopustí, aby sme boli obeťou ľudskej nespravodlivosti, pozerajme na Ježiša a nasledujme ho s vierou.
Deviate tajomstvo: Ježiš nesie kríž na Kalváriu
V deviatom tajomstve ruženca si pripomíname Ježiša Krista s krížom na ceste na Kalváriu. Keď Pilát vydal Ježiša, aby bol ukrižovaný, vojaci ho nútili, aby prešiel cestu na Kalváriu uprostred urážok a výsmechu vzbúreného ľudu a niesol na ramenách kríž, na ktorý mal byť pribitý. Svätý Ján opisuje túto udalosť nasledujúcimi slovami: Vzali teda Ježiša. On sám si niesol kríž a šiel na miesto zvané Lebka, hebrejsky Golgota. Tam ho ukrižovali (Jn 19,16-18).
Nasledujme príklad Ježiša Krista, ktorý za nás niesol kríž odsúdenia, nesúc svoj každodenný kríž s vierou, nádejou a láskou.
Desiate tajomstvo: Ježiš zomiera pribitý na kríž
V desiatom tajomstve ruženca si pripomíname smrť Ježiša Krista, pribitého na kríž. Keď došiel na vrchol hory Kalvária, vedený vojakmi, ktorí ho týrali, bol pribitý na kríž, kde ešte niekoľko hodín trpel a bol v agónii, než vydýchol naposledy: boli tri hodiny popoludní. Svätý Ján opisuje tento záver Pánovho pozemského života takto: Pri Ježišovom kríži stála jeho Matka (...). Keď Ježiš uzrel Matku a pri nej učeníka, ktorého mal rád, povedal Matke: "Žena, hľa tvoj syn." Potom povedal učeníkovi: "To je tvoja matka." A od tej chvíle si ju učeník vzal k sebe. Potom, keď Ježiš vedel, že už je všetko dokonané, povedal ešte: "Som smädný." Tak sa malo splniť Písmo. Bola tam nádoba plná octu. Nasadili teda na yzop špongiu naplnenú octom a podali mu ju k ústam. Keď Ježiš prijal ocot, povedal: "Dokonané je!" Potom sklonil hlavu a skonal (Jn 19,25-30).
Smrť Ježiša Krista je náš život, pretože on zomrel, aby nám dal večný život. Nejaký čas predtým povedal: "Dávam svoj život a zasa ho prijmem naspäť. Nikto mi ho nemôže vziať, ale ja ho dávam sám od seba. Mám moc život dať a mám moc zasa ho prijať. Taký príkaz som dostal od svojho Otca" (Jn 10,17-18).
Na Ježišovom utrpení a smrti sa doslova splnilo to, čo vzhľadom k nemu pred mnohými rokmi povedal prorok Izaiáš: Bol týraný, ale podrobil sa a neotvoril ústa; ako baránok vedený na zabitie a ako ovca, ktorá mlčí pred strihačmi, neotvoril ústa. Odstránený bol súžením a nespravodlivým súdom. Kto sa stará o jeho právo?
Vytrhnutý bol zo zeme živých, pre zločin svojho ľudu bol ubitý k smrti. (...) Sám seba vydal na smrť, dal sa pripočítať k zločincom, keď niesol hriechy mnohých a prosil za vinníkov (Iz 53,7-8.12).
Preto Ježiš Kristus na kríži prosil Otca o odpustenie pre svojich nepriateľov: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia (Lk 23,34). Ave Maria!
