%20(1).jpg)
Svätá Margita Mária bola obdarená mnohými milosťami, no tou najväčšou určite bolo zjavenie o Najsvätejšom Srdci. Svätica takto spomína na túto udalosť vo svojom životopise:
Keď som raz kľačala pred Najsvätejšou sviatosťou, keď som mala trochu voľného času (lebo zamestnanie, ktoré mi dávali, mi ho veľa neposkytovalo), bola som celkom obkľúčená tou božskou prítomnosťou, ale tak mocne, že som zabudla sama na seba i na miesto, kde som bola a odovzdala som sa do vôle onoho božského Ducha, vydávajúc svoje srdce sile jeho lásky.
Nechal ma veľmi dlho spočívať na svojej božskej hrudi, kde mi odhalil divy svojej lásky a nevysvetliteľné tajomstvá svojho presvätého Srdca, ktoré predo mnou vždy držal ukryté. Vtedy mi ich otvoril prvý raz, ale takým účinným a citeľným spôsobom, že vo mne mi nedoprial ani miestečko na čo len najmenšiu pochybnosť pre účinky, ktoré táto milosť vo mne pôsobila, ktorej sa predsa vždy bojím, aby som sa nepomýlila vo všetkom, o čom hovorím, že sa vo mne deje. A takto sa mi zdá, že sa táto vec udiala:
Rozprával mi: "Moje božské srdce planie takou vášnivou láskou k ľuďom a zvlášť k tebe, že už sám v sebe nemôžem zadržať plamene svojej vrúcnej lásky. Musím ich vylievať tvojím prostredníctvom a zjavovať sa ľuďom, aby som ich obohatil svojimi drahocennými pokladmi, ktoré ti odhaľujem a ktoré obsahujú posväcujúce a spasiteľné milosti, potrebné k vytrhnutiu ľudstva z priepasti záhuby, a vyvolil som si ťa ako priepasť nehodnosti a nevedomosti k naplneniu tohto veľkého úmyslu, aby všetko bolo učinené skrze mňa."
Potom ma požiadal o moje srdce a prosila som ho, aby si ho vzal, čo urobil a položil ho do svojho klaňania hodného srdca, v ktorom mi ho ukázal ako nepatrný prášok, ktorý sa stravoval v tej žeravej vyhni, odkiaľ ho vybral ako horiaci plameň v podobe srdca.
Vrátil ho na miesto, z ktorého ho vzal a hovoril mi: "Pozri, moja milá, vzácna záruka mojej lásky, ktorá uzatvára v tvojom boku iskierku z jej najprudších plameňov, aby ti slúžila za srdce a stravovala ťa až do posledného okamihu. A jej žiara neuhasne, ani nebude môcť nájsť ochladenie, iba sem-tam pri pustení žilou, pri ktorom unikajúcu krv akurát poznamenám svojím krížom, že ti spôsobí viac pokorenia a utrpenia, než úľavy.
Preto chcem, aby si o ňu žiadala prosto, jednak aby si konala, čo je vám prikázané, jednak aby sa ti dostala útecha, že veľká milosť, ktorú som ti práve udelil, nie je preludom obraznosti a že je základom všetkých milostí, ktoré ti ešte mám udeliť. A hoci som znovu zavrel ranu v tvojom boku, bolesť od nej ti zostane navždy, a ak si dosiaľ mala len meno otrokyne, dávam ti meno milovanej učeníčky môjho presvätého Srdca."
Po takej veľkej milosti, ktorá trvala takú dlhú dobu, počas ktorej som nevedela či som v nebi alebo na zemi, som zostala niekoľko dní ako celkom vznietená a opojená a tak bez seba, že som sa nemohla spamätať a povedať aspoň jedno slovo, iba násilím. A musela som tak veľmi premáhať, aby som osviežila svoje sily a najedla sa, že som bola celkom vyčerpaná na zdolanie svojej námahy, čo mi spôsobovalo preveľké pokorenie.
A nemohla som spať, lebo tá rana, ktorej bolesťami je taká drahocenná, ma tak bolestne trýzni, že ma stravuje a zaživa spaľuje. Cítila som v sebe takú veľkosť plnosť Boha, že som sa nemohla vyjadriť svojej predstavenej, ako by som si priala a istotne aj urobila, i keď je pre mňa veľkou mukou a veľkým zahanbením hovoriť o týchto milostiach pre moju veľkú nehodnosť, pre ktorú by som radšej tisíckrát zvolila vyjaviť celému svetu svoje hriechy a bolo by pre mňa veľkou útechou, keby mi dovolili nahlas čítať v refektári moju životnú spoveď, aby som ukázala veľké zásoby skazenosti, ktoré sú vo mne, aby sa mi nepričítalo nič z milostí, ktorých sa mi dostávalo.
Milosť bolesti v boku, o ktorej som práve hovorila, mi bola obnovená v prvé piatky mesiaca a to takým spôsobom: presväté Srdce mi bolo zobrazené ako slnko, žiariace nádherným svetlom, ktorého lúče dopadali kolmo na moje srdce, ktoré sa ihneď cítilo rozpálené žiarivým ohňom, až sa mi zdalo, že ma spáli na prach a práve v ten čas ma božský Majster poúčal, čo odo mňa žiada a odhaľoval mi taje toho láskyplného Srdca.
V jeden takýto piatok pri vystavení Najsvätejšej sviatosti, keď som sa pohrúžila do seba neobyčajným uzobraním všetkých zmyslov a mohutnosti, Ježiš Kristus, zjavil sa mi môj sladký Majster, celý v trblietavej sláve so svojimi piatimi ranami, žiariacimi ako päť sĺnk a z toho presvätého človečenstva sršali plamene na všetky strany, zvlášť však z jeho božskej hrudi, ktorá sa podobala tavnej peci. Hruď sa otvorila a odhalila nesmierne milujúce a nesmierne lásky hodné Srdce, ktoré bolo živým zdrojom týchto plameňov. Vtedy mi odhalil nevysvetliteľné divy svojej čistej lásky a s akou nadmierou lásky miloval ľudí, od ktorých sa mu dostáva len nevďak a neuznanie.
Hovoril mi: "Čo je pre mňa oveľa bolestnejšie než všetko, čo som vytrpel pri svojom umučení a to tým viac, že keby mi nejako splácali moju lásku, málo by som cenil všetko, čo som pre nich urobil a prial by som si, keby to bolo možné, urobiť ešte viac. Oni však majú na celú moju snahu robiť im dobre len chlad a odhadzovanie. Aspoň ty mi spôsobuj radosť a buď náhradou za ich nevďačnosti."
Keď som namietala, že som bezmocná, odpovedal mi: "Tu máš čím doplniť všetko to, čo ti chýba." A keď sa zároveň otvorilo toto Božské Srdce, vyšľahol z neho taký žeravý plameň, až som myslela, že ma spáli, lebo som ním bola celkom preniknutá a nemohla som už zniesť.
Keď som ho prosila, aby mal zmilovanie s mojou bolesťou, vravel mi: "Budem tvojou silou, ničoho sa neboj, ale buď pozorná na môj hlas a na to, o čo ťa žiadam, aby si sa uspôsobila k naplneniu mojich úmyslov. Za prvé ma budeš prijímať v Najsvätejšej sviatosti toľkokrát, koľkokrát ti to dovolí poslušnosť, nech ti to privodí akékoľvek umŕtvovanie a pokorovanie, ktoré máš prijímať ako záruku mojej lásky.
Okrem toho budeš prijímať každý prvý piatok v mesiaci, a každú noc zo štvrtku na piatok ťa urobím účastnou tej smrteľnej úzkosti, ktorú som dobrovoľne podstúpil v Olivovej záhrade. Táto úzkosť, hoci to nebudeš môcť pochopiť, ťa uvedie do akéhosi smrteľného zápasu, krutejšieho než smrť. A aby si ma sprevádzala v tej pokornej modlitbe, ktorú som vtedy vznášal k svojmu Otcovi uprostred všetkých svojich úzkostí, budeš vstávať od jedenástej hodiny do polnoci a po dobu jednej hodiny budeš so mnou padať tvárou na zem ako na upokojenie Božského hnevu, prosiac pri tom o zmilovanie pre hriešnikov, tak k akémusi zmierneniu zármutku, ktorý som cítil z opustenia od svojich apoštolov, ktoré ma prinútilo im vytknúť, že nemohli so mnou bdieť ani hodinu a v tej hodine budeš robiť to, čo ťa naučím.
Ale počúvaj, dcéra moja, never ľahkomyseľne každému duchu a maj sa na pozore, lebo satan zúrivo usiluje, aby ťa oklamal, preto nerob nič bez schválenia tých, ktorí ťa vedú, aby si sa opierala o autoritu poslušnosti a on ťa nemohol oklamať, lebo nad poslušnými nemá žiadnu moc."
A po celú tú dobu som ani necítila, či som nažive, ani som už nevedela. kde som. Keď ma prišli odviesť a keď videli, že nemôžem odpovedať, ba ani bez veľkej námahy stáť, zaviedli ma k našej matke, ktorá keď ma videla akoby celkom mimo, celkom rozpálenú a trasúcu sa, zvrhla ma na kolená a zahrnula ma príkoriami a ponížením, čo mi spôsobilo rozkoš a neuveriteľnú radosť. Cítila som sa taká zločinecká a celkom zahanbená, že nech by boli so mnou nakladali hocijako drsne, bolo by sa mi to zdalo priveľmi mierne.
Keď som jej, hoci s nesmiernym zahanbením, vyrozprávala čo sa stalo, ešte viac ma začala pokorovať bez toho, aby mi pre tú chvíľu dovolila čokoľvek zo všetkého, čo som si myslela, že odo mňa žiada náš Pán a na všetko čo som jej povedala, mala len opovrhnutie. To ma potešilo a odišla som s veľkým pokojom.
Oheň, ktorý ma stravoval, ma ihneď uvrhol do prudkej neutíchajúcej horúčky, ale mala som veľmi veľkú radosť z utrpenia, aby som sa sťažovala. Nehovorila som o svojej chorobe, až mi celkom ubudli sily, lekár poznal, že som s tou chorobou veľmi dlho chodila a mala som ešte vyše šesťdesiat záchvatov.
Nikdy som nepocítila iba útechu, lebo keď moje telo trpelo krajnými bolesťami, ukájalo to trochu môj pálčivý smäd po utrpení. Lebo ten zžierajúci oheň sa živil a uspokojoval len drevom kríža, utrpením každého druhu, pohŕdaním, pokorením a bolesťami, ale nikdy som nepocítila bolesti, ktoré by sa vyrovnali mojej bolesti, že nemôžem dosť trpieť, myslelo sa, že z toho umriem.
Masima - Verím a Dôverujem
