%20(1).jpg)
Náboženstvo Ježiša Krista zvláštnym spôsobom zmenilo starú rímsku šľachtu, ktorá za čias pohanských cisárov značne poklesla. V druhej polovici 4. storočia sa v mnohých slávnych rímskych rodoch prebudila nová duševná sila a horlivá snaha pre mravnosť, kresťanské cnosti, čistotu, pokoru a milosrdenstvo k blížnym.
Muži sa zriekali rozmarností a otrokov prepúšťali na slobodu, predávali svoje majetky a výťažok z predaja rozdávali chudobným, vykupovali otrokov a dlžníkov. Rímske paničky, zvyknuté na prepych, odkladali šperky a drahocenné šaty vymenili za obyčajné, učili sa odriekavému životu, neštítili sa konať domáce práce spolu so slúžkami, vyhľadávali chudobných a chorých, aby im poslúžili, podporovali chrámy a kňazov.
Možno to znie ako rozprávka, ale skutočne to tak bolo a asi najväčším príkladom cnosti sa stal rímsky senátorsky rod, z ktorého pochádzajú dva vzácne perly, svätá Melánia Staršia a jej vnučka Melánia Mladšia.
Melánia Mladšia sa narodila okolo roku 383 v Ríme manželom Valériovi Publicoly a Albíne. Dievčatko dostalo od rodičov zbožnú výchovu a túžila slúžiť Bohu v ustavičnom panenstve, no na veľké naliehanie rodičov sa vo veku trinásť rokov vydala za staršieho, sedemnásťročného Valeria Piniana, syna niekdajšieho afrického vladára Severa.
V životopise svätej Melánii z 5. storočia sa píše: "Bolo dohodnuté, že mladý pár, sotva starší ako deti, bude bývať s Publicolou v jeho paláci na Celijskom vrchu. To spôsobovalo Melánii veľa utrpenia. Jej túžba každým dňom rástla a zároveň aj jej hrôza zo života v luxuse a zmyslových pôžitkoch. Žijúce neustále pod dohľadom svojho otca bola povinná plniť jeho priania a udržiavať česť rodiny prispôsobovaním sa všetkým zvykom rímskej spoločnosti. Musela sa obliekať so všetkou nádherou, hodnej ženy vysokého postavenia a objavovať sa na verejnosti obklopená veľkou slávou. Toto všetko bolo mladej manželke také odporné, že jej to spôsobovalo skutočné muky a najdômyselnejšími prostriedkami sa snažila nájsť uvoľnenie svojho ducha pokáním a odčinením."
Melánia mala svojho manžela rada, ale ani tak nedokázala v sebe potlačiť túžbu po odriekavom živote. Keď sa jej narodilo prvé dieťa, ktoré veľmi skoro po svätom krste zomrelo, ponúkla manželovi svoje majetky a prosila ho, aby sa vzdal svojich manželských práv a dovolil jej opustiť svet, aby v samote mohla slúžiť Bohu. Pinian však nesúhlasil.
Po šiestich rokoch porodila syna, ale aj toto dieťa zanedlho zomrelo, pričom smrť "číhala" aj na Melániu. Pinian ju vrúcne miloval, a keď videl, že ťažko chorej Melánii hrozí smrť, utekal do chrámu a modlil sa za jej uzdravenie. Melánia mu potom povedala, že ak sa zaviaže pred Bohom sľubom manželskej zdržanlivosti a rozhodne sa s ňou ďalej žiť ako brat a sestra, Boh ju určite uzdraví.
Dvadsaťštyriročný Pinian ochotne súhlasil a Melánia sa skutočne uzdravila. Ale nielen to. Odvtedy bola oslobodená od všetkých pút, ktorými bola predtým viazaná k svetu a už bez prekážok mohla nasledovať svoje zbožné srdce. Tiež Pinian, verne zachovávajúc daný sľub, si zamiloval zbožný a dobročinný život.
Manželia sa v roku 404 odsťahovali na svoj vidiecky statok neďaleko Ríma, kde v ústraní horlivo slúžili Bohu, spoločne sa modlili a preukazovali blížnym skutky milosrdenstva. V roku 405 ich navštívili niekoľkí ilyrskí biskupi, priatelia vyhnanca svätého Jána Zlatoústeho, ktorí v prenasledovaní hľadali útočisko v Ríme.
Práve v tom čase prišla z Jeruzalemu do Ríma vdova Melánia Staršia, matka Valéria Publicoly, Melániina stará mama. Táto svätica sa narodila v roku 343 a bola vydatá za vznešeného rímskeho štátneho hodnostára. Keď v mladom veku ovdovela, zverila svojho jediného syna Publicolu nábožným učiteľom a začala žiť pustovnícky život. Odišla z Ríma do Egypta, kde desať rokov žila na púšti, udeľujúc hojné almužny mníchom a pustovníkom, od ktorých sa učila odriekavému životu. Za čias ariánskeho cisára Valensa boli katolíci utláčaní, najhoršie sa však vodilo egyptským mníchom, niektorí boli uväznení, niektorí sa skrývali. Melánia Staršia živila almužnami 5.000 skrytých mníchov, za čo bola predvedená na súd, no keď sudca videl jej statočnosť, prepustil ju.
Neskôr odišla do Palestíny, kde slúžila dvanástim vypovedaným biskupom, ktorým potajomky nosila v noci každodenné potreby. Niekto ju však vyzradil a bola predvedená pred vladára. Melánia sa "vytasila" svojím vznešeným rodom a tak odvážne obhajovala nevinných vyhnancov, že ju vladár prepustil a dokonca jej dovolil naďalej slúžiť biskupom. V Jeruzaleme založila ženský kláštor, v ktorom žila spolu s ďalšími rehoľníčkami 27 rokov.
Povesť o nábožnej vdove sa rýchlo rozniesla a keď cestovala do Ríma, aby utvrdila svojich príbuzných vo viere proti ariánskym bludom, bola v Neapole prijatá so všetkou slávou, a hoci mala na sebe ošumelé rúcho, najvýznamnejší muži mesta ju privítali s veľkou úctou. V Neapole obrátila na katolícku vieru vznešeného pohana Aproniana, manžela jej tety Avity. Z Ríma putovala do Afriky k svätému Augustínovi a práve tam ju zastihla správa, že v Ríme zomrel jej jediný syn Publicola, otec Melánie Mladšej.
Podľa svedectva svätého Augustína prijala nábožná vdova túto správu s kresťanskou odvahou. Potom ešte raz navštívila Rím, napomenula svojich príbuzných, aby žili bohabojne, pamätali na chudobných a odišli z hluku mesta. Keď sa vrátila do Jeruzalemu, rozdala zvyšok svojho majetku chudobným a po štyridsiatich dňoch zomrela blaženou smrťou. Jej veľké cnosti opísali svätý Paulín z Noly, jej príbuzný, a tiež svätý Augustín a svätý Hieronym.
Melániu Mladšiu príklad jej starej matky hlboko prenikol a rovnako aj Pinian, ktorý spoznal túto vzácnu starenu, si zaumienil, že bude nasledovať jej cnosti. Manželia sa ešte viac modlili, rozpredali svoje drahé oblečenie a drahocenný nábytok a utŕžené peniaze rozdávali chrámom a chudobným, ošetrovali chorých úbožiakov a štedro sa starali o opustené siroty.
Ale to by nebol svet svetom, keby sa im za ich bohumilé činnosti nevysmieval. Lakomí boháči ich častovali výčitkami a potupami a keď neskôr začali predávať aj svoje pozemky, aby mohli ešte hojnejšie pomáhať, Pinianov brat sa nahneval a odvolávajúc sa na rodinné právo, zabavil im niektoré majetky pre seba. Manželia sa nebránili, prešli to mlčky, ale keď potom súd prehlásil, že so svojím majetkom môžu nakladať voľne, rozpredali všetky svoje rozsiahle statky v okolí Ríma, Sicílii, Anglicku, Gálii, Španielsku i v Afrike a peniaze použili na cirkevné a dobročinné účely, zvlášť na vykupovanie otrokov.
Melánia prostredníctvom dalmatského kňaza a mnícha rozdala veľké sumy peňazí v Egypte, Sýrii, Grécku a v Palestíne, dala slobodu svojim otrokom, ktorých bolo osemtisíc a ponechala si len niekoľko slúžok, s ktorými sa striedala v domácich prácach a považovala ich za svoje sestry. Týmto spôsobom vlastne Melánia uložila svoj obrovský majetok na bohaté úroky do Božích rúk a zachránila ho od hrabivosti Vizigótov, ktorí sa v tej dobe pod vedením vodcu Alaricha hrnuli do Talianska.
Rok pre vpádom Alaricha, ktorý v roku 410 dobyl Rím a spustošil ho, odišli Melánia s Pinianom a jej matkou Albinou v roku 409 na Sioili, odkiaľ sa plavili do Afriky. Loď sa cestou zastavila na ostrovčeku, ktorého kresťanskí obyvatelia boli násilne držaní námorní lupičmi a hrozilo im, že zahynú. Pinian s Melániou vykúpili nešťastníkov a plávali ďalej. Istý čas pobudli u svätého Augustína v Hippo, potom sa usadili v numidskej Tagaste, kde založili mužský a ženský kláštor.
Melánia žila so svojou matkou v ženskom kláštore, kde sa podrobovala prísnemu asketickému životu, jedla len chlieb a bylinky a pila iba vodu, často však zostávala aj niekoľko dní celkom bez jedla, odpočívala iba dve hodiny aj to na tvrdom lôžku a zvyšok noci trávila v modlitbách a rozjímaní. Počas dňa šila odevy pre chudobných, ošetrovala chorých a rozdávala hojné almužny. Okrem toho opisovala nábožné knihy a tie potom rozdávala chudobným, s kňazmi hovorila o duchovných veciach, najmä so svätým biskupom Alypiom. Posiela štedrú podporu chrámom aj chudobným až do Egypta a vďaka jej príkladnému životu sa nejeden svetský človek obrátil na lepšiu cestu.
V Tagaste zostali do roku 417 a odtiaľ sa vybrali na púť do Jeruzalemu, kde sa im tak zapáčilo, že sa tu rozhodli zostať. Melánia bola v Jeruzaleme veľmi šťastná a v tamojších svätyniach trávila celé noci v modlitbe. Niekoľkokrát navštívil aj s Pinianom svätého pustovníka Hieronyma v Betleheme, s ktorým Melánia viedla nábožné rozhovory. Dvakrát cestovala aj do Egypta, aby navštívila tamojších pustovníkov, podučila sa u nich v kresťanských cnostiach a priniesla im bohatú podporu z predaja zvyšku svojich pozemkov v Taliansku.
Vo sviatok Zjavenia Pána roku 420 sa Melánia uchýlila do pustovne na Olivovej hore, ktorú si dala zriadiť a tam žila v samote trinásť rokov, nepripúšťajúc k sebe nikoho okrem manžela Piniana, matky Albiny a jednej príbuznej panny. Keď potom Albina ťažko ochorela, Melánia opustila pustovňu a starala sa o svoju matku až do jej smrti v roku 433. Hneď potom sa však vrátila do pustovne a celý rok žila v prísnej kajúcnosti.
Povesť o jej hrdinských cnostiach prilákala do Jeruzalemu veľký počet panien, ktoré si priali, aby sa stala ich učiteľkou a vodkyňou na ceste dokonalosti. Melánia tak opustila svoj príbytok, dala vybudovať kláštor a svojim rehoľníčkam dala múdre pravidlá a bola im nielen radkyňou, ale i matkou a služobnicou. A hoci ju kláštorné sestry žiadali, aby sa stala ich predstavenou, neprevzala na seba túto povinnosť, ale ustanovila im inú zbožnú a skúsenú predstavenú, ktorej sama bola poslušná.
Po príklade svojej zbožnej manželky aj Pinian založil mužský kláštor, v ktorom žil až do svojej smrti v roku 435. Melánia sa po jeho skonaní roztúžila po smrti, aby sa mohla stretnúť v nebi s manželom, matkou i starou mamou. Ale predsa ešte mala na svete jedno prianie.
Jej strýko Volusian, brat jej nebohej matky, nedbal na dohováranie a prosby svätých a učených mužov a stále zotrvával v pohanstve a rozmarnom živote. Raz ho cisár Valentinian III. poslal s dôležitým posolstvom za cisárom Teodosiom II. do Carihradu, kde však ťažko ochorel. Vtedy si spomenul na svoju neter Melániu a napísal jej, že si vrúcne žiada ešte raz ju uvidieť, aby teda neotáľala a prišla za ním. Melánia sa po porade s Bohom a niektorými učenými mužmi vydala na cestu k strýkovi, aby ho ešte včas obrátila a zachránila. Cestou ju všade vítali duchovenstvo a veriaci ľud ako sväticu.
V Chalcedóne sa pomodlila na hrobe svätej Eufémie za dar osvietenia zaslepenému strýkovi. Keď napokon došla do Carihradu a vstúpila do izby chorého Volusiana unavená a oblečená v chudobných šatách, takmer ju nespoznal. "Melánia, aká zmena sa s tebou stala!" zvolal. Stále ju mal totiž pred očami ako mladú, driečnu, nádherne oblečenú dievčinu. "Milý strýko, uhádni teda, čo súdim o budúcom živote a večných statkoch," vravela mu Melánia, "vedz, že by som nebola šliapala nohami slávu, nádheru, bohatstvo a rozkoše tohto sveta a nezapierala by som tak prísne svoje telo, keby som naisto nevedela, že sa mi zakrátko dostane náhrada neskonale väčších statkov a radostí."
Zatvrdnutý Volusian bol taký dojatý dobrovoľnou chudobou a odriekavým životom svojej netere, že Božia milosť premohla jeho odpor proti kresťanstvu. Oľutoval svoje hriechy, uveril v Ježiša Krista a dal sa pokrstiť. Naradostená Melánia potom zostala pri chorom strýkovi a ošetrovala ho až do jeho kajúcnej smrti.
Melánia vzbudila v Carihrade rozruch, dostávalo sa jej veľkej úcty a vážnosti nielen od ľudí, ale aj na cisárskom dvore. Cisárovi Teodosiovi II. a jeho manželke Eudoxii dávala spasiteľné rady a napomenutia, slovom a príkladom obrátila mnoho nestoriánov na pravú vieru a napravila nejedného zatvrdnutého hriešnika.
"Po šťastnom splnení svojej úlohy" v Carihrade, nastúpila na spiatočnú cestu, nedbajúc na nepriaznivé zimné počasie, lebo si priala stráviť veľkonočné sviatky pri hrobe Pána v Jeruzaleme, kde neskôr založila druhý mužský kláštor a pripravovala sa na smrť.
Ešte raz obišla všetky posvätné palestínske miesta, oslávila v Betleheme sviatok Narodenia Pána a keď sa vrátila do Jeruzalemu, v chráme svätého Štefana ochorela. Prijala sväté sviatosti, rozlúčila sa s duchovnými sestrami a 31. decembra 439 blažene zomrela. Jej smrť oplakávala celá Palestína a Boh ju oslavoval zázrakmi. Svätá Melánia Mladšia oslavuje svoj sviatok spolu so svojím manželom Pinianom 31. decembra.
Podrobnejší životopis tejto zaujímavej svätice si môžete prečítať ➜ TU
Masima - Verím a Dôverujem
