%20(1).jpg)
Chýrne Pražské Jezuliatko si prívlastok "Zázračné" zaslúži plným právom. Malé milé dieťa, s nevinnými očami, drobnými rúčkami stále koná vo "svojej maličkosti" veľké zázraky.
Vo svete sa šíri k Jezuliatku veľká úcta, stavajú sa kostoly a usporadúvajú sa púte, a ani my k nemu nemáme ďaleko, no aj tak ho prehliadame. A pritom ho máme takpovediac za rohom.
Paradoxne, k Jezuliatku, prebývajúcom v pražskom kostole na Malej Strane prichádzajú pútnici z mnohých, neraz veľmi vzdialených krajín. Ponáhľal sa za ním aj pápež Benedikt XVI., ktorý sotva 26. septembra 2009 doletel do Prahy, svoje kroky nasmeroval do kostola Panny Márie Víťaznej na Karmelitskej ulici 9, aby sa k Jezuliatku pomodlil aj týmito slovami: "Pane Ježišu, máme ťa pred očami ako dieťa a veríme, že si Boží Syn, ktorý sa stal človekom skrze Ducha Svätého v lone Panny Márie."
Úcta k Jezuliatku neznamená, že by sme mali navždy zostať deťmi, či byť detinskí, veď aj v Písme sa v Lukášovom evanjeliu dočítame, že aj Ježiš "rástol v sile a múdrosti" (Lk 2,40) a neskôr vo svojom učení vyzýval k dospelej láske. Iba zrelý človek môže preberať zodpovednosť a budovať trvalé a hlboké vzťahy. Ale tiež zo skúseností vieme, že aj ako dospelí sa máme od detí čo učiť - ich postrehy, pohľad bez predsudkov, či hodnotenia, umenie klásť jednoduché otázky. Komplikovanosť dospelého sveta nás niekedy skutočne odvádza od toho podstatného, pretože to dôležité je niekedy veľmi jednoduché.
Náš Pán je v soške Pražského Jezuliatka vyobrazený ako kráľ, i keď ako malý, krehký, bezbranný a zraniteľný. Kráľ, ktorého sila nespočíva v násilí. V ľavej ruke drží a nesie obrazne celý svet, ale namiesto zvyčajného žezla, symbolu moci, s ktorým sú iní králi vyobrazovaní, Jezuliatko pravou rukou žehná.
Môžeme to vnímať ako niečo podstatné o paradoxe Božej moci, ktorá sa prejavuje v slabosti, lebo tá najväčšia moc nespočíva totiž v hrdinských činoch, veľkých projektoch, v schopnosti lámať skaly a ovládať národy, ale v umení získať srdce človeka.
Silou môžeme prinútiť druhých, aby niečo robili, alebo nerobili, hovorili alebo nehovorili, ale určite nie, aby milovali. A Bohu ide predovšetkým o to posledné - milovať.
Pražské Jezuliatko prichádzajúcim pútnikom pripomína, že mocný Boh tvárou v tvár každému z nás stojí ako krehký a bezmocný. Túži po našej slobodnej odpovedi. Nechce nás ovládať násilím, ani nechce, aby sme sa ho báli. V životoch tých, ktorí toto pochopili, sa často odohrá to, čomu hovoríme uzdravenie alebo spása.
Úcta k Pražskému Jezuliatku ale aj tak býva často nepochopená, keď môžeme počuť otázky, či "úcta preukazovaná soške je primeraná?" Chápeme, čo nám Boh chcel povedať svojím detstvom, ale čo s tým má spoločné "kult sochy"?
Na toto je jednoduchá odpoveď - neuctievame sošku, ale toho, koho zobrazuje! A v soške Jezuliatka uctievame detstvo Ježiša Krista, reálne, pravé, nepredstierané. Je to druh vyjadrenia našich citov k nášmu Pánovi.
Jezuliatko bolo v Cirkvi vždy predmetom úcty, ale to Pražské má zvlášť krásnu históriu. To ale nie je jediný dôvod, ktorý by nás mal presvedčiť, aby sme takýmto spôsobom začali uctievať toto Sväté Dieťa. Príčinou je samotné nebo.
Svedčí o tom množstvo vyslyšaných modlitieb, zverených malému Kráľovi práve týmto spôsobom. Pritom to nie sú žiadne staré svedectvá, ale čerstvé, riadne zdokumentované, doložené a preskúmané zázraky. Prečo ale prevažujú svedectvá cudzincov? Odpoveď je jednoduchá – kto prosí, dostáva.
Talianski súrodenci Mauro Stenico a Gloria Faccini z mesta Fornace pricestovali do Prahy k Pražskému Jezuliatku 30. marca 2019, aby sa podelili so svojím svedectvom - ich otec Marco bol po zástave srdca od 17. februára v kóme. Po 43 dňoch sa na Veľkonočný pondelok z kómy prebudil – navzdory očakávaniam lekárov. "Bol duševne celkom v poriadku! Všetko to pripisujeme našej modlitbe k Jezuliatku. Teraz sme tu, aby sme sa mu poďakovali."
Pani Carmen Isabel Olivencia Petiton priletela v máji 2009 s celou svojou rodinou do Prahy až zo San Juan v Portoriku. Prišla sa poďakovať. Osemnásťročnej Carmen diagnostikovali endometriózu. Viackrát ju operovali, ale napriek tomu nemohla mať deti. V júli 1998 s manželom navštívila Kostol Panny Márie Víťaznej. "Po mesiaci urobilo Jezuliatko zázrak! Dnes, po 21 rokoch, sme sa do chrámu vrátili s našimi troma deťmi," hovorí šťastná Carmen.
Giuseppe Zacco z Milána a jeho manželka sa prišli Pražskému Jezuliatku znovu poďakovať 6. júla 2019. V ten deň bolo totiž desiate výročie mimoriadneho uzdravenia ich pravnučky. Pán Giuseppe rozprával: "Ja, moja žena Maria a naša dcéra Roberta sme tu, aby sme poďakovali Jezuliatku. 6. júla 2009 darovalo zdravie našej pravnučke Carole, ktorá bola dovtedy vážne chorá."
Medzi svedkami sa nachádzajú aj ľudia, ktorí prileteli do Prahy, aby poďakovali, pretože prežili obrátenie a cítili, že hlavný vplyv malo Dieťa Ježiš, zobrazené soškou Pražského Jezuliatka. O tom, že Pražské Jezuliatko "lieči aj na diaľku", svedčí nasledujúci príbeh Kathariny Tangari, jednej z duchovných dcér Pátra Pia.
V decembri 1951 bola Katharina Tangari pozvaná do San Giovanni Rotondo. Keď sa jej sused, ktorý mal zmrzačenú dcéru dozvedel, že sa Katharina chystá navštíviť Pátra Pia, hneď ju požiadal, aby u neho vyprosila modlitby za úplné uzdravenie dcérky Clarette, ktorej diagnostikovali dislokáciu stehennej kosti a takmer úplne nedostatočný kĺb na ľavej stehennej kosti. Preto nosila na nohách odliatky a celé dni trávila sedením na balkóne vo svojom malom vozíku a smutne sledovala ostatné deti pri hrách dolu na ulici. Katharina súhlasila, že o nej Pátrovi Piovi povie.
Na Vianoce sa už o polnoci zúčastnila na prvej svätej omši, potom aj o druhej hodine ráno a nakoniec bola prítomná aj na tretej omši, o štvrtej hodine. Ráno sa davy o piatej hodine rozišli a Katharina mala konečne možnosť stretnúť sa s Pátrom Piom na ceste do sakristie.
Keď s ním hovorila, bola taká dojatá jeho pokornou jemnosťou, múdrosťou a jednoduchosťou i úsmevom, že mu takmer zabudla povedať žiadosť o modlitbu. "Páter Pio, Clarettina stehenná kosť," bolo všetko, čo dokázala vysloviť. "V deň svätého Jozefa," odpovedal Páter Pio a láskavo sa usmial, "v deň svätého Jozefa!"
Keď sa Clarettina matka dozvedela od Kathariny túto správu, bola mrzutá. Ako môže čakať takmer tri mesiace na uzdravenie svojej dcéry? Deň svätého Jozefa sa jej zdal byť veľmi ďaleko. Celá večnosť! Nádej jej ubúdala. Ale keď sa Claretta 18. marca zobudila, zistila, že sa odliatky na nohách rozpadli. Rodičia sa s ňou ponáhľali k lekárovi pre nové.
Na druhý deň, 19. marca, na sviatok svätého Jozefa, výsledky testov ukázali, že sa stehenná kosť zahojila a Claretta už žiadne nové odliatky nepotrebuje. Môže znova začať chodiť. Bol to zázrak, o ktorý prosila, ale Clarettina matka mala problém tomu dôverovať. Bála sa, čo všetko sa môže stať, ak nechá svoju dcérku vyskúšať chôdzu. Myslela si, že Clarettine nohy budú priveľmi slabé a svaly zasa príliš krehké. Matka ju teda radšej všade nosila.
Prešlo už niekoľko mesiacov, ale úzkostlivá matka dievčatko zo strachu stále všade nosila.
Nasledujúci advent Katharina znovu navštívila Pátra Pia a veľmi odporúčala Clarettinu matku do jeho modlitieb. Vtedy dal Páter Pio Katharine krásny malý obrázok Pražského Jezuliatka a povedal jej, že vianočný čas je "zvlášť vhodný na prosenie o milosti." Obrázok požehnal a odporučil jej, aby "všetko zverila Dieťaťu Ježišovi."
Clarettina matka s radosťou prijala obrázok a radu Pátra Pia poslúchla s dôverou. Na Vianoce, počas polnočnej svätej omši, keď cez kostol prešla procesia s Dieťatkom Ježiškom, ho matka "z celého srdca" požiadala o pomoc.
Nastalo vianočné ráno a Claretta skutočne spokojne vykročila zo svojej postele, aby svoju mamu pozdravila. Claretta potom celý deň behala po dome a vôbec nebola unavená. Na veľkú radosť svojej mamy bola "šťastná ako malé vtáčatko."
Modlitba otca Cyrila od Matky Božej, bosého karmelitána, prvého a najhorlivejšieho ctiteľa Pražského Jezuliatka, zjavenou Pannou Máriou
Ó, Ježiško, tebe sa oddávam, na príhovor tvojej Matičky žiadam: v núdzi mi pomôž a daj mi seba, hľa, ja pevne verím, Pane, v teba. Že mi tvoja milosť vždy prospeje, to je moja jediná nádej. Že som hneval teba, veľmi ľutujem, z celého srdca svojho teba milujem.
Ó, Ježiško môj, na pomoc mi spej, na vytrvanie mi hojnú silu daj! Chcem sa naozaj polepšiť, nikdy viacej nehrešiť, tvoja ja chcem byť obeť, z lásky k tebe trpieť.
Môj Ježiško, len teba milujem, navždy sa ti celý dnes venujem. Pre lásku však k tebe, Spasiteľovi, pol srdca dám i nepriateľovi. Zbav ma trýzne mojej, daj mi seba, za to s pokorou ja prosím teba. Daj, aby som s tebou, s Jozefom, s tvojou milou Matičkou mohol mať účasť na večnej radosti. Amen.
Masima - Verím a Dôverujem
