História a zázračné milosti Pražského Jezuliatka

Jezuliatko bolo v Cirkvi vždy predmetom úcty. Svätý Hieronym, slávny prekladateľ Vulgáty, rovnako ako sv. Katarína Sienská boli jeho vrúcnymi ctiteľmi. Tiež sv. František z Assisi a sv. Klára boli ctiteľmi Jezuliatka, rovnako ako aj sv. Antonín Paduánský, zobrazovaný s Ježiškom v náručí.

Svätá Terézia z Avily stretla raz na schodoch svojho kláštora malé dieťa, ktoré sa jej spýtalo: "Kto si ty?" 
Odpovedala: "Som Terézia od Ježiša." 
Dieťa nato povedalo: "Ja som Ježiš od Terézie." A zmizlo.

V nasledujúcich rokoch sa Ježiško zjavil Margite od Najsvätejšej Sviatosti, ktorá žila ako rehoľníčka na Karmelu v Beaune. Prosil ju, aby uctievala jeho detstvo a jasličky.
Blahoslavená Anežka z Langeac videla často pri pozdvihovaní, keď sa klaňala Hostii, Pána ako dieťa.

V 19. storočí si Terézia Martinová zvolila ako rádové meno Terézia od Ježiška a pod týmto menom je uctievaná.

História: Protestantská náuka sa vynorila v Európe a vyvolala náboženské vojny. Počas týchto vojen zničili prívrženci reformátorov rad kostolov a kláštorov a ich obeťou sa stalo aj mnoho ľudí. Praha, hlavné mesto Českého kráľovstva, bola centrom týchto bojov.

Protestantský princ Friedrich sa dal korunovať namiesto legitímneho cisára Ferdinanda II. Cisár prosil pápeža Pavla V., aby mu poslal generálneho predstaveného karmelitánov Pátra Dominika, aby mohol v Prahe konať príhovorné modlitby za víťazstvo nad heretikmi. Pápež jeho prosbe ihneď vyhovel.

V jednom zámku neďaleko Prahy objavil karmelitán obraz, ktorý predstavoval Pannu Máriu kľačiacu pred Jezuliatkom. Po jej boku bol svätý Jozef. Zločinecká ruka prebodla na tomto obraze všetkým trom postavám oči. 

Svätý rehoľník urobil sľub, že odčiní tento zločin, a predpovedal víťazstvo katolíckej strane. Pozoruhodné je, že tento obraz niesol názov Panna Mária Víťazná.

Počas rozhodujúcej bitky na Bielej Hore si P. Dominik pripevnil tento obraz na hruď, vzal do ruky kríž a snažil sa vliať odvahu katolíckym oddielom, ktoré pred nepriateľmi prepadali panike. Katolícke vojsko nakoniec zvíťazilo. Bolo to 8. novembra 1620.

Štyri roky nato daroval cisár karmelitánom v Prahe kostol Svätej Trojice, ktorý odňal luteránom. Karmelitáni obdarili kostol titulom Panny Márie Víťaznej.

Pokiaľ sa cisár zdržiaval v Prahe, karmelitánom nič nechýbalo. Ale keď po niekoľkých rokoch preložil svoje sídlo do Viedne, upadol kláštor do krajnej núdze. Vtedy kláštoru darovala princezná Polyxena malú sochu Jezuliatka, ktorú dostala ako svadobný dar od svojej matky Márie Manriquez z Lary, španielskej princeznej.
Keď odovzdávala sošku priorovi, povedala: "Dôstojný otče, odovzdávam vám niečo, čo je mi veľmi drahé. Uctievajte túto sochu a nikdy vám nebude nič chýbať." To bolo v roku 1628.
Rehoľníci ju hneď postavili na čestné miesto v oratóriu a čoskoro sa núdza zmenila v nadbytok, ako predpovedala princezná.

Kým úcta k Jezuliatku trvala, kláštoru nič nechýbalo. Švédsky kráľ Gustav Adolf sa pridal k protestantom, vpadol do Nemecka a urobil z tejto krajiny protestantskú ríšu. Pri tejto príležitosti vpadli saské oddiely do Čiech a v novembri 1631 obsadili Prahu.
Karmelitáni boli vyhnaní, kostol i kláštor vyplienený a milostná soška skončila zbavená rúčok v troskách.

V roku 1637 počas svätodušných sviatkov prišiel do Prahy na príkaz svojho predstaveného karmelitánov P. Cyril od Matky Božej. Už skôr bol veľkým ctiteľom Jezuliatka. Sošku našiel v sutine za oltárom a poškodenú ju postavil opäť na čestné miesto.

Keď ako karmelitán raz kľačal pred sochou, mal dojem akoby mu Ježiško hovoril:

"Zmiluj sa nado mnou a ja sa zmilujem nad tebou. Daj mi moje ručičky, ktoré mi heretici zlámali. Čím viac ma budete uctievať, tým viac priazne vám preukážem." 

Až vtedy si Cyril všimol odlomených rúčok, ktoré odsekol jeden protestantský vojak. Bohužiaľ, kláštor bol bez prostriedkov a to málo, čo mali, chcel prior vydať na iné účely, ktoré boli naliehavejšie.

Jedného dňa spovedal P. Cyril jedného muža a ten ho prosil, aby mu pomohol pripraviť sa na smrť, ktorej blízkosť cítil. Požiadal tiež, aby bol pochovaný v krypte karmelitánov, a dal kláštoru na ten účel značnú sumu 100 forintov. Bolo to oveľa viac, než koľko by stála oprava sošky. Ale predstavený ani spolubratia nechceli o oprave sošky nič počuť.

P. Cyril vzal sošku do svojej cely a všetok svoj voľný čas ju uctieval a modlil sa za odpustenie toho nepochopenia, s akým sa stretol u svojich spolubratov.

O niečo neskôr počas nočnej chórovej modlitby videl P. Cyril, ako do kostola zostupuje oblak, ktorý stále zreteľnejšie nadobúdal podoby Matky Božej. Tá mu ukázala na miesto, kde chce mať umiestnenú sošku svojho Dieťaťa. 

Prior upadol do depresií a musel opustiť kláštor. Jeho nástupca bol otvorenejší pre myšlienku obnoviť sochu pod podmienkou, že v pokladni bude dostatok prostriedkov. Povedal: "Keď nám Ježiško požehná, dám sošku opraviť."

P. Cyril sa začal vrúcne modliť a za niekoľko okamihov ho volali do kostola. Čakala tam jedna pani, ktorá mu bez slov odovzdala peňaženku a rýchlo odišla. Pretože všetky pokusy nájsť túto ženu alebo sa o nej niečo dozvedieť boli márne, usúdil P. Cyril, že to nebol nikto iný ako Matka Božia. Hoci obnos v mešci bol viac než dostačujúci, vyhradil prior na opravu len malú časť a zvyšok určil na naliehavé rekonštrukcie kláštora.
Tu P. Cyril počul hlas: "Postav sa pri vchode do sakristie. Objaví sa niekto, kto sa nado mnou zmiluje." Ani nie za hodinu prišiel muž, ktorý uvidel sošku a ponúkol sa, že sošku opraví. Jeho ponuka bola o to pozoruhodnejšia, že tento dobrodinec bol práve na mizine. Ale sotva socha stála opravená na svojom mieste, dostavil sa k nemu jeden dlžník a zaplatil dlh, v ktorého vyrovnanie už remeselník vôbec nedúfal.

Bol to jeden z početných divov, ktorými sa Jezuliatko odvďačilo svojím ctiteľom. 

K divom, ktoré spôsobila úcta k Jezuliatku, patrí tiež záchrana Prahy pri vpáde Švédov. V roku 1644 sa ponúkol jeden dobrodinec a na jeho náklady bola vybudovaná kaplnka Pražskému Jezuliatku, ktorú pražský arcibiskup vysvätil 3. mája 1648.

Roku 1655 sochu Jezuliatka svätiaci biskup pražský, slávnostne korunoval na znamenie kráľovskej a božskej dôstojnosti Boha - Dieťaťa.
Po smrti P. Cyrila r. 1675 rozšírili karmelitáni úctu k Pražskému Jezuliatku vo svojich kláštoroch po celej Európe.

V júli 1784 proticirkevné opatrenia urobila tejto úcte koniec. Karmelitáni boli z Prahy vyhnaní a kláštor bol zmenený na školu. Kostol bol zverený maltézským rytierom. Nový správca P. Raymond bol úcte k Pražskému Jezuliatku ešte naklonený. Kým žil, úcta sa udržala. Po jeho smrti r. 1808 upadla postupne do zabudnutia.

Bolo potrebné čakať až do roku 1878, kedy túto úctu znova podporil nový pražský arcibiskup. Ten sa zoznámil s Pražským Jezuliatkom počas svojich štúdií v Ríme.

Koncom 19. storočia odišlo z Čiech do južného Talianska veľa vysťahovalcov, ktorí si so sebou vzali aj Pražské Jezuliatko. Boli však milo prekvapení, keď Jezuliatko našli v mnohých talianskych kostoloch.
V roku 1895 inštaloval sochu Jezuliatka v karmelitánskom chráme v Miláne sám milánsky kardinál za veľkej účasti ľudu. Úcta sa rýchlo rozšírila aj na severe Talianska a všade spôsobila veľa milostí a divov, ako to predpovedal P. Cyril.

Prior karmelitánskeho kláštora v Arenzano neďaleko Janova zavesil v kaplnke kostola zarámovanú fotografiu Pražského Jezuliatka. Počas niekoľkých rokov si tu vyprosili veriaci toľko milostí, že sa úcta rozmohla a kaplnka nebola nikdy prázdna. Fotografia bola nahradená pravou kópiou Pražského Jezuliatka. Soška bola ozdobená červeným pláštikom z kože a mnohými zlatými šperkami.

Pre veľké množstvo veriacich bola r. 1904 zahájená stavba nového chrámu, ktorý bol vysvätený v roku 1908, ale už po niekoľkých rokoch musel byť chrám podstatne rozšírený.

V septembri 1924 poslal pápež Pius XI. zvláštneho legáta kardinála Merryho de Val, aby sochu slávnostne korunoval. Dnes je Arenzano najdôležitejším svetovým centrom úcty k Pražskému Jezuliatku.

Pražské Jezuliatko je dnes uctievané aj v USA, v Indii, na Filipínach, v Austrálii, v krajinách Latinskej Ameriky aj v Číne a Vietname.

Do pražského chrámu Panny Márie Víťaznej sa karmelitáni na žiadosť kardinála Miloslava Vlka vrátili v roku 1993. Najvzácnejšie šatôčky pražskej sošky sú z roku 1700 a zhotovila ich a venovala sama cisárovná Mária Terézia.

Mnoho zázrakov, ktoré sa spájajú k Pražskému Jezuliatku, sa týka detí. V Arenzano bolo uzdravené dieťa, keď išla pod oknami jeho bytu procesia so sochou Jezuliatka.
Roku 1914 sa v nestráženom okamihu odtrhol chlapček od rodičov a vbehol na vozovku, kde ho zrazilo auto a prešlo cez jeho telo. Všetci mysleli, že je mŕtvy, ale chlapec sa zdvihol úplne nezranený.

Mal na krku medailu Pražského Jezuliatka. Chlapec mal vo zvyku vzývať Ježiška a prosil ho o pomoc, keď videl, že sa ocitol v nebezpečenstve.

Trojročné dieťa spadlo do kotla s vriacou vodou. Jeho telíčko bolo celé červené a samý pľuzgier. Lekári vyhlásili, že dieťa nie je možné zachrániť. Otec dostal nápad pomazať telíčko olejom z lampy, ktorá horela pred Pražským Jezuliatkom. K veľkému prekvapeniu lekárov sa chlapec uzdravil.

Štvorročné dievčatko spadlo zo schodov. Zranilo si lebku a nasledovalo krvácanie do mozgu. Lekári v nemocnici pokladali prípad za beznádejný. Na radu jednej zbožnej ženy začali rodičia s modlitbou k Pražskému Jezuliatku. Krvácanie ihneď prestalo, a keď namazali dieťa olejom z lampy pred soškou Jezuliatka, dieťa sa ihneď cítilo oveľa lepšie a chcelo niečo na jedenie. Počas niekoľkých dní bolo mimo nebezpečenstva.

Mnoho milosťou preukázalo Jezuliatko tiež dospelým. Boli to nielen nevysvetliteľné uzdravenia, ale aj obrátenie alebo záchrana z bezvýchodiskovej situácie horolezcov.

Sväté Pražské Jezuliatko, daj mi milosť, aby som Ťa miloval. Očisti moje srdce, aby patrilo len Tebe. Daj mi milosť, aby moja duša bola vždy spojená s Tvojou láskou.

O Pražskom Jezuliatku sa dočítate viac 

v knihe Pražské Jezuliatko, z vydavateľstva Zachej

Modlitba odriekaná Pátrom Cyrilom z Matky Božej

Ježišku premilý, k Tebe sa utiekam,

skrze Tvoju Matičku Tvoju pomoc hľadám:

Pomôž mi. Ach pomôž mi.

Verne v Teba verím, všemohúci Boh môj si Ty.

Nádejou plný(á) na Teba volám,

mocou Tvojou zachráň ma

a milosť Tvoju udeľ mi.

Celé srdce Tebe odovzdávam,

preto všetky hriechy moje oplakávam,

od nich sa odtrhnúť Teba, ó, Ježišku prosím.

Silný(á) predsavzatím svoj život polepšiť,

nikdy viacej Teba neuraziť,

celkom sa Ti odovzdávam.

Všetko trpezlivo znášať pre Teba si prajem,

na veky vekov Tebe verne slúžiť,

blížneho svojho, ako seba samého(samú) pre Teba milovať.

Ježišku premilý, pomôž mi v tej mojej potrebe,

aby som s Máriou i svätým Jozefom a Tvojimi Anjelmi

na veky vekov Teba vidieť a velebiť mohol(la). Amen.

Masima