%20(1).jpg)
Rodák z mesta Bari, Don Carmine de Palma, diecézny kňaz, bol pre veriacich známy najmä pre svoju oddanosť duchovného sprevádzania ľudí. Všeobecne je nazývaný ako "hrdina spovednice". Ale tiež bol veľkým priateľom chudobných a núdznych.
Carmine de Palma sa narodil 27. januára 1876 ako tretí syn do skromnej rodiny v Bari Vecchia, žijúcej v dome neďaleko Baziliky svätého Mikuláša. Otec rodiny, staviteľ Vito de Palma a matka, Filomena Catacchio, dôverovali Prozreteľnosti, a svojich päť detí vychovávali v kresťanskej viere a zbožnosti. Keď však mal malý Carmino päť rokov, stratil oboch rodičov.
Sirota Carmine vstúpil ako desaťročný do seminára Baziliky svätého Mikuláša (San Nicola), ktorý mal v tom čase vlastné duchovenstvo a kapitulu. Carmino vlastne do seminára nasledoval svojho staršieho brata Francesca Saveria, ktorý však zomrel ešte predtým, než stihol prijať nižší rád. Carmino vynikal v seminári brilantnou logikou. Aby získal maturitu, absolvoval skúšky na Kráľovskom gymnáziu "Cirillo" v Bari, pričom teológiu absolvoval na Kolégiu Svätá Mária v Neapole.
5. decembra 1897 bol vysvätený za subdiakona a o rok neskôr, 17. decembra 1898 za kňaza pod patronátom kardinála Giuseppeho Antonia Ermenegilda Prisca, arcibiskupa Neapola. Nasledujúci deň slúžil svoju prvú omšu v Bazilike Panny Márie Ružencovej v Pompejach.
Don Carmine mal chatrné zdravie, ktoré sa zhoršovalo najmä pre vypätie zo štúdia a začal trpieť častými bolesťami hlavy. Aj preto bol krátko po kňazskej vysviacke na istú dobu ubytovaný v opátstve Montecassino, kde sa zotavil, ale tiež sa ponoril do benediktínskej spirituality.
Rok po tom, čo sa stal kňazom, získal v roku 1899 titul z posvätnej teológie na rímskom Kolégiu Leoniano a potom s podporou grantu ukončil štúdium v roku 1902. Jeho cirkevná kariéra zahŕňala kľúčové úlohy, vrátane kanonika v bazilike San Nicola a diecézneho asistenta Katolíckej akcie.
Carmine sa počas svojho pôsobenia zaoberal chúlostivými otázkami, ktoré viedli až k drastickým zmenám v úrade baziliky, najmä od jeho zvolenia za kapitulného vikára. Tento úrad zastával v rokoch 1945 až 1951, potom sa kapitula zrušila a bazilika prešla pod správcovstvo dominikánov.
V srdci zostal vždy pripútaný k svätému Mikulášovi a jeho bazilike, svedčí o tom aj dielko "Mesiac zasvätený svätému Mikulášovi", v ktorom na základe legiend okolo patróna Bari, získaval ponaučenia, aby bol jeho príklad platný pre súčasnosť. Počas pobytu v opátstve Grottaferrata zasa napísal esej o gréckej hymnografii, v ktorej sa opäť venoval svätému Mikulášovi.
Medzi benediktínmi získal aj vzácne priateľstvá s prominentnými členmi tohto rádu (monsignor Piscicelli-Taggi, opát Ildefonso Rea a kardinál Alfredo Ildefonso Schuster, milánsky arcibiskup blahorečený v roku 1996), ktoré ho viedli k úvahe stať sa benediktínom. Zároveň chápal, že jeho miesto je pri svätom Mikulášovi a nikde inde. Keď o svojom rozhodnutí napísal kardinálovi Schusterovi, odpovedal mu: "Aj tak sa staneš svätým." Carmine tak zostal členom, neskôr oblátom rádu svätého Benedikta.
Pre jeho formáciu bolo základom tiež členstvo v Apoštolskej únii duchovenstva, s ktorou sa stretol počas štúdia v Ríme a verne dodržiaval jej záväzky, ktoré sa vyžadovali od členov a aj vďaka tomu si v Bari získal dôveru rôznych arcibiskupov a tiež tých, ktorí sa naňho obracali so žiadosťou o spoveď a duchovné vedenie.
Otcovské rady poskytoval aj benediktínskym mníškam v kláštore Santa Scolastica v Bari, diecéznym seminaristom, členkám Katolíckej akcie ženskej mládeže, ktorej asistentom bol od roku 1926, novovysväteným kňazom, ale aj angažovaným laikom, ako boli profesor Giovanni Modugno či sestry Elias zo San Clemente, a tým, ktorí sa pridali k oblátom svätého Benedikta.
Don Carmine sa nevenoval iba benediktínkam, do kontemplatívneho zasväteného života uviedol aj rehoľné sestry z karmelitánskeho kláštora San Giuseppe. Raz za ním prišla Teodora Fracasso v sprievode svojej priateľky Chiary Bellomo a hľadala uňho vedenie, pretože ich duchovný vodca, jezuita Sergio di Gioia, odišiel z Bari. Teodora už bola týmto kňazom vedená k vstupu do kláštora bosých karmelitánok. Otec de Palma cítil, že "má do činenia" so špeciálnou dušou a pomáhal jej až pokým nevstúpila do kláštora, kde sa stala sestrou Elias zo San Clemente a neskôr aj svedčil v bežnom diecéznom procese o jej blahorečení.
Návštevníci ho poväčšine našli ponoreného do modlitby, alebo čítania duchovných textov. Ani jeho mariánska oddanosť nebola improvizáciou, či sentimentalitou, prejavovala sa predovšetkým jeho dielom "Tajomstvá spásy", v ktorom meditácie nad každým tajomstvom ruženca sprevádzal výrazmi, adresovanými Panne Márii.
Pribúdajúcim vekom sa jeho zdravotné problémy zhoršovali a ku chronickej kolitíde, ktorou trpel od mladosti, sa pridala artérioskleróza myokardu. Don Carmine sa musel vzdať aj čítania, ktoré veľmi miloval, pre postupné strácanie zraku. Aj preto bol ospravedlnený z recitovania breviára, ktorý mohol nahradiť dennou modlitbou celého ruženca. Pri eucharistickom slávení sa však spoliehal na pamäť a dennú omšu striedal s omšou k Panne Márii.
Ale ani tieto ťažkosti mu nezabránili, aby naďalej nenavštevoval kláštor Santa Scolastica, aby vyspovedal tamojšie sestry. Keď sa raz rozprával s opátkou, prišli za ním dievčatá z neďalekej farnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, aby ich vyspovedal. Keď sa jedna z nich dozvedela, že je chorý, navrhla ostatným dievčatá, aby sa vrátili do farnosti a našli si iného spovedníka. Otca Carmina to zarmútilo: "Viete, že som Pánovi obetoval celý svoj život až do posledného dychu."
Na Zelený štvrtok v roku 1960 sa rozhodol obliecť na svätú omšu prelátske rúcho, možno tušil, že to bude naposledy, čo zažije deň, ktorý pripomína ustanovenie Eucharistie. O rok neskôr slúžil vo februári v kostole svätej Scholastiky poslednú omšu na verejnosti a 9. februára opustil aj spovednicu, ale naďalej spovedal tých, ktorí za ním prišli k nemu domov.
Don Carmine de Palma mal osemdesiatpäť rokov a sedem mesiacov, keď po zlyhaní srdca odovzdal 24. augusta 1961 svoju dušu Pánovi. Po pohrebe boli jeho pozostatky uložené v kaplnke kapituly Svätého Mikuláša na cintoríne v Bari. Želal si, aby na náhrobku bol len nápis: "Carmelus De Palma, sacerdos Christi" - "Carmine De Palma, Kristov kňaz".
10. februára 2003 sa jeho telesné pozostatky preniesli do kláštorného kostola Santa Scolastica v Bari, na Largo Santa Scolastica 1 v štvrti Poggiofranco.
Zázrak, ktorý viedol Dona Carmine de Palma na cestu svätosti
Benediktínska mníška z kláštora San Scolastica začala v roku 2001 trpieť postupným oslabovaním rúk a nôh. Spočiatku jej diagnostikovali osteoartritídu, ale liečba jej stav nezlepšila. Následné vyšetrenia odhalili neurologické problémy v krčnej oblasti a o dva roky neskôr magnetická rezonancia potvrdila vážne poranenie miechy, ktoré jej znemožnilo chodiť.
Vzhľadom na závažnosť jej ochorenia dvaja talianski neurochirurgovia odporučili vysoko rizikovú operáciu. Mníška sa však rozhodla operáciu odmietnuť. Vo februári 2003 boli telesné pozostatky Carmina De Palmu prenesené do kláštora Santa Scolastica, kde chorľavejúca mníška bývala. Matka abatiša, dôverujúc v jeho príhovor, požiadala komunitu, aby sa za ňu modlila.
Mníška, 1. júna 2003, hoci mala stále ťažkosti s chôdzou a prestala užívať lieky, počas noci pocítila náhle zlepšenie svojho stavu. Nasledujúce ráno sa dokázala postaviť a normálne chodiť, dokonca obratnejšie ako pred chorobou.
Podľa Dikastéria pre kauzy svätých, lekárske vyšetrenia, vykonané do roku 2010 potvrdili, že napriek pretrvávajúcej kompresii miechy rehoľná sestra netrpela žiadnymi ďalšími príznakmi ani následkami a bola plne obnovená funkčnosť jej končatín.
Blahoslavený Carmine de Palma, oroduj za nás!
