%20(1).jpg)
Pamiatka týchto dvoch svätcov sa od najstarších dôb slávi spoločne 20. januára, pretože práve v tento deň obaja svätí mučeníci zomreli, hoci nežili v rovnakom čase. Svätý Fabián bol umučený v roku 250 a svätý Sebastián zomrel v roku 288.
Po smrti svätého pápeža Antera sa v roku 236 duchovní a tiež veriaci v Ríme zišli pri voľbe nového námestníka svätého Petra. Na zhromaždení sa zúčastnil aj rímsky veriaci Fabián a kým prebiehala porada, kto by mal byť povýšený na pápežskú dôstojnosť, prítomní uzreli holubicu, ktorá sa posadila na hlavu Fabiána. Pre radiacich sa to bol pokyn zhora ohľadom voľby, boli totiž presvedčení, že na Fabiána zostúpil sám Duch Svätý v podobe holubice.
Fabián potom riadil Katolícku cirkev múdro a horlivo štrnásť rokov. Aby bolo dobre postarané aj o chudobných, ustanovil sedem diakonov, ktorým zveril starostlivosť o chudobných, chorých, vdovy a siroty. Ustanovil aj sedem subdiakonov, ktorí mali zbierať udalosti zo životov svätých mučeníkov a tiež nariadil, aby sa na Zelený štvrtok svätili sväté oleje a zostávajúce oleje z minulého roku boli spaľované.
Okrem toho obhajoval katolícku vieru proti bludárom v Afrike a zvlášť vysielal do Gálie (dnešné Francúzsko) horlivých vierozvestcov, ktorí sa v tejto krajine pričinili o rozkvet kresťanstva a v tamojších mestách sa vybudovalo mnoho kostolov.
V roku 249 sa stal rímskym cisárom Decius, jeden z najukrutnejších nepriateľov kresťanov. Domnieval sa, že Boh kresťanov je závistlivý a žiarlivý, pretože okrem seba nechce pri sebe trpieť iných bohov a preto nenávidel Kristovu cirkev a chcel ju chcel celkom vykoreniť. Ako prvé rozkázal, aby boli všetci katolícki biskupi zavraždení. V tomto prenasledovaní sa svätý pápež Fabián ocitol medzi prvými, ktorého pohania 20. januára 250 umučili. Jeho telo potom pochovali za mestom pri Appiovej ceste na pohrebisku svätého Kalista.
Svätý Šebastián pochádzal z váženej šľachtickej rodiny. Jeho otec pochádzal z Narbonnu a matka z Milána. Chlapec dostal od rodičov dobrú výchovu a vynikajúc urastenou postavou a znamenitými duševnými darmi bol všetkými, ktorí ho poznali, ctený a milovaný.
Aby mohol byť v dobe prenasledovania prospešný kresťanom, vstúpil do armády, kde svojou zručnosťou veľmi skoro vynikal a cisár Dioklecián ho vymenoval za vodcu svojej telesnej stráže. Šebastián aj napriek "vysokému postu" zostal nábožný, spravodlivý, poctivý a vľúdny ku všetkým, takže si ho zamilovali ako otca aj podriadení vojaci a vážili si ho aj vyšší predstavení.
Zvlášť mu bol naklonený ukrutný cisár Dioklecián, ktorý však nevedel, že "šéf jeho ochranky" je kresťan. Ako cisárov dôverník a vysoký vojenský hodnostár mal Šebastián všade voľný prístup a túto voľnosť využíval v prospech prenasledovaných veriacich, ku ktorým dochádzal do ich príbytkov a posilňoval ich vo viere, tiež navštevoval kresťanov v žalároch, ktorým prinášal jedlo, utešoval ich a povzbudzoval k vytrvalosti.
V tom čase boli dvaja bratia Marek a Marcelián uväznení pre vieru v dome cisárskeho dôstojníka Nikostrata a bol nad nimi vynesený rozsudok smrti. Ale na horlivú prosbu rodičov a ich priateľov dal prefekt mesta Rím Chromatus obom väzňom tridsať dní na rozmyslenie, či chcú odpadnúť od Ježiša Krista a takto si zachrániť život.
Vo väzení ich navštevovali priatelia a dohovárali im, aby sa nevydávali v ústrety ohavnej smrti a nezarmútili tak svojich príbuzných. Jedného dňa tam pribehla aj ich matka, roztrhla si svoje rúcho a úpenlivo začala nariekať: "Zľutujte sa, synáčikovia, nad životom, ktorý vás nosil! Beda mi, nešťastnej matke, že sa svojvoľne vydávate na smrť! Keby vás pochytali nepriatelia, utekala by som za nimi a vrhla by som sa na nich ich mečom, aby som vás vyslobodila. Keby ste sa ocitli v zajatí, votrela by som sa k vám, aby som zomrela s vami a za vás. Teraz podnikáte neslýchanú vec. Sami žiadate kata, aby vás usmrtil. Uvážte predsa, aký hrozný zármutok uvaľujete na svoju matku! Svojvoľne chcete zahynúť a rodičov tu nechať opustených!"
Kým ich matka horekovala, došiel do žalára ich staručký otec Trankvilin. Pretože bol chorý, nechal sa k svojim synom doniesť. Šedinami prikrytú hlavu mal posypanú popolom a v očiach slzy bolesti. Aj on dohováral svojim synom: "Prišiel som sa rozlúčiť so synmi, ktorí sa chcú dobrovoľne obetovať smrti. Myslel som, že ma pochovajú moje deti a budú ma oplakávať, no zatiaľ ja úbožiak im mám sám vystrojiť pohreb. Synovia moji, podpora mojej vysokej staroby, moja nádej a ozdoba, uvážte predsa, ako ste boli vychovaní, aké máte schopnosti a vedomosti. Premýšľajte, aké je to bláznovstvo, že sami hľadáte smrť! Ach, kiež by mi oslepli oči, aby som nevidel hynúť svojich synov katovou rukou." Potom za nimi prišli aj ich manželky, držiac v náručí svoje deti. Žalár sa napĺňal ich zúfalým plačom, ukazovali manželom nemluvniatka so slovami: "Čo z nás bude a z týchto úbožiačikov?"
Marek a Marcelián sa po tomto ocitli v hroznom duševnom zápase. Usedavý nárek a úpenlivé dohováranie podlamovali ich kresťanskú statočnosť a začali ochabovať. Ale Boh, ktorý na nich dopustil toto pokušenie, nedal im zahynúť, ale im s pokušením dal tiež vyslobodenie.
Svätý Šebastián počul, v akom nebezpečenstve sa kresťanskí bratia ocitli. Ponáhľal sa za nimi do žalára a napomínal ich, aby nedbali na náreky a dohovárania a vytrvali. Potom povedal ich rodičom a manželkám, aby neprehovárali týchto Kristových bojovníkov, aby si viac vážili časného života a nie večného. "Radšej im prajte blaženosť, do ktorej sa chcú odobrať a berte si z nich príklad, aby ste to tiež dosiahli. Kresťania sa neľakajú mučeníckej smrti, dobre vedia, že krátkym utrpením získajú nekonečnú radosť. Títo vaši miláčikovia sa nelúčia s vami navždy, chcú vás iba predísť, aby vám mohli pripraviť miesto na nebi." Šebastiánovým slovám dodávala váhu nebeský jas, ktorý v žalárnom prítmí ožaroval jeho tvár.
Jeho slová mali ohromný účinok. Sotva Šebastián dohovoril, vrhla sa mu k nohám manželka domáceho pána pohanka Zoa, ktorá bola od svojich šiestich rokov nemá a dávala mu posunkami najavo, že uverila v Ježiša Krista a prosila ho o požehnanie.
Šebastián, osvietený a posilnený Duchom Svätým, znovu prehovoril k prítomným: "Aby ste mali istotu, že som vám v mene Ježiša Krista zvestoval pravdu, nech Boh, ktorý otvoril Zachariášovi ústa, rozviaže tejto žene jazyk." Zoa začala vtom zreteľne hovoriť. Velebila Boha a vyznala vieru v Ježiša Krista.
Týmto zázrakom bol obrátený aj jej manžel Nikostrat a obaja bratia sa utvrdili vo viere. Nikostrat im potom rozviazal putá a prepustil ich na slobodu, oni však prehlásili, že ochotne zomrú za svoju vieru. Napomínali všetkých prítomných, aby sa odvrátili od pohanských bohov a uverili v Krista. Na toto ich nabádanie ich rodičia, manželky a príbuzní, ale aj žalárnik Claudius so svojimi dvomi synmi naraz vyznávali svätú vieru a žiadali o svätý krst. Prítomný kňaz Polykarp ich prosbe vyhovel. Aj počas posvätného obradu sa stal zázrak - Claudiusovi synovia a staručký otec oboch bratov sa uzdravili.
Po uplynutí tridsaťdňovej lehoty na rozmyslenie zavolal Chromatus ich otca Trnakviliana k sebe a pýtal sa ho, ako sa Marek s Marceliánom rozhodli. "Moji synovia a tiež ja a naši príbuzní sme šťastní, lebo sme spoznali pravú vieru, okrem ktorej niet spasenia," odvetil a podrobne mu vyrozprával, čo sa udialo vo väzení, že sa Šebastiánovou zásluhou on sám, nemá Zoa a žalárnikovi synovia zázračne uzdravili skrz vieru v Krista a potom napomínal Chromatusa, aby sa tiež vzdal pohanských bludov a uveril v Ježiša Krista.
Chorľavý Chromatus dal ihneď zavolať Šebastiána a ten mu sľúbil že ak celým srdcom uverí v Ježiša Krista, určite vyzdravie. Chromatus mu to slávnostne prisľúbil a na dôkaz svojho čistého úmyslu rozkázal všetky modly a modlárske veci, čo mal vo svojom dome, rozbiť, na čo sa uzdravil a dal sa potom pokrstiť a tiež svojho syna Tiburcia.
Potom zvolal všetkých otrokov a dohováral im, aby prijali kresťanskú vieru. Keď potom prijali aj svätý krst, prepustil ich na slobodu, zložil svoj úrad v Ríme a odsťahoval sa na svoj statok na vidieku, kde hostil a prijímal kresťanských utečencov z mesta, ktorým pápež Kajus poradil, že pokiaľ nemajú počas tohto prenasledovania dosť odvahy a vytrvalosti, aby zatiaľ odišli z Ríma na vidiek a tam vyčkali na lepšie časy.
Rovnako tak poradil aj Šebastiánovi, ale on prehlásil, že zostane v meste, aby mohol byť prospešný veriacim. Dojatý pápež mu povedal: "Milý syn, zostaň teda na tomto nebezpečnom bojisku a buď aj ďalej ochrancom Cirkvi Ježiša Krista."
Ale obrátenie toľkých ľudí, ktoré spôsobil Šebastián, nemohlo zostať dlho tajomstvom, najmä, keď obrátení verejne vyznávali svoju vieru a vyčítali pohanom ich bludy. Pohania na nich zanevreli a udávali ich cisárskym úradom, na margo ktorých sa potom viedlo prísne vyšetrovanie, postihovanie a mučenie nedávno obrátených kresťanov.
Prvou takou obeťou sa stala Zoa. Práve keď sa modlila na hrobe svätého Petra, zajali ju drábi a odvliekli na súd, kde ju nohami zavesili na kôl a zapálili pod ňou oheň. Zoa sa udusila dymom z ohňa. Trankvilin, ktorý sa kľačiac modlil na hrobe svätého Pavla bol tiež zajatý a ukameňovaný. Nikostrat a žalárnik Claudius boli mučení a hodení do mora, Tiburcius bol sťatý mečom a bratia Marek a Marcelián prebodnutí kopijou. Potom došlo aj na svätého Šebastiána.
Akýsi odpadlícky zradca vyzradil cisárovi, že náčelník jeho stráže je kresťan a pôvodca toho, že sa taký veľký počet vzácnych Rimanov obrátil na Kristovu vieru. Prekvapený Dioklecián hneď k sebe zavolal Šebastiána a podráždene mu vyčítal: "Urobil som ťa prvým vo svojom paláci. Spravil som ťa svojím dôverníkom a priateľom, celým srdcom som si ťa obľúbil a ty si sa mi odplatil nevďakom. Kul si zradu, konal si proti bohom, proti ríši i proti môjmu blahu!"
Šebastián zostal pokojný a dôstojne odpovedal: "Pán môj, ver, že nemáš vernejšieho sluhu než mňa a lepších poddaných, ako kresťanov. Modlím sa ustavične za tvoje blaho k pravému Bohu, od ktorého máš cisársku moc, a dňom i nocou ho prosím za spásu celej ríše, ale nemodlím sa k nemým modlám, ktoré nemajú žiadnu moc."
Cisár mu ďalej vytýkal, že dostal od neho toľko milostí a predsa sa odvážil nielen sám vyznávať kresťnaskú vieru, ale privádzať do nej aj iných. "Ale odpustím ti, ak odpadneš od Krista," sľuboval. Ale keď sa svätý mučeník nedal nalákať sľubmi, lichôtkami, ani vyhrážkami, prikázal Dioklecián, aby bol usmrtený vo vojenskom tábore šípmi.
Strelci ho hneď odviedli, vyzliekli zo šiat, priviazali ho k stĺpu a začali doňho strieľať z lukov. Svätý Šebastián hľadiac do neba šepkal modlitbu, zatiaľ čo sa do jeho tela vrýval šíp za šípom, až napokon, krvácajúci z mnohých rán omdlel. Vojaci v domnienke, že zomrel, odišli.
V noci prišla vdova po svätom Haštalovi Irena aj s niekoľkými kresťanmi, aby pochovala mŕtve telo svätého mučeníka. Videla však, že Šebastián ešte dýcha, povyberala mu z tela šípy a odviezla do svojho domu, kde ho liečila a ošetrovala. Svätec sa zanedlho uzdravil a naradostení kresťania mu radili, aby sa zachránil útekom.
On však namiesto úteku zašiel do cisárskeho paláca a odvážne kráčal v ústrety cisárovi, hovoriac: "Prečo prenasleduješ nevinných kresťanov? Prečo sa dávaš zvádzať zaslepenými a podvodnými modloslužobníkmi a veríš ich ohováraniam? Kresťania sa proti tebe ničím neprevinili! Sú verní tebe aj ríši a neprestávajú vzývať večného Boha za teba, tvoje vojsko a blaho vlasti!"
Zmeravený Dioklecián pozeral na Šebastiána, ktorého považoval za mŕtveho. Nevedel, či ho klame zrak, alebo je to skutočnosť, spýtal sa, či je naozaj on, Šebastián. "Samozrejme, že som Šebastián," odvetil, "práveže Boh ma zázračne vyslobodil zo smrti a uzdravil. Poznaj, pane, aký mocný je tento Boh, ktorému sa my, kresťania, klaniame, a uznaj, ako nespravodlivo konáš, keď prenasleduješ jeho sluhov."
Cisár sa otriasol z prekvapenia a hneď rozhorčený pikázal, aby odviedli Šebastiána na popravisko a tam ho umučili. Kati ho potom odvliekli na popravisko, kde ho 20. januára 288 ubili metlami, kyjmi a železnými sochormi.
Jeho telo potom hodili do mestskej stoky, aby ho kresťania nenašli. Ale svätá Lucina sa zvláštnym zjavením dozvedela o tomto mieste, dala vytiahnuť zo stoky sväté telo, pochovala ho v katakombách a tridsať dní sa modlila na jeho hrobe. Neskôr dal pápež Damasus vybudovať nad hrobom chrám.
Keď v roku 680 zúril v Ríme mor, nákaza náhle prestala, keď bol v chráme svätého Petra v okovoch zriadený oltár k úcte svätého Šebastiána a prenášali na tento oltár svätcove ostatky. Preto začali veriaci uctievať svätého Šebastiána ako mocného orodovníka u Boha proti morovej nákaze.
Úcta k svätému Šebastiánovi sa veľmi rýchlo šírila a mnohá chrámy dostali darom čiastočky z jeho ostatkov. Na jeho príhovor prestal v roku 1575 hrozný mor v Miláne a rovnako ak v roku 1599 v Lisabone.
Masima - Verím a Dôverujem
