%20(1).jpg)
Matka Yvonne-Aimée de Malestroit mala život naplnený nebeskými darmi: návštevy Ježiša a Márie, utrpenie a dokonca aj prenasledovanie diablom. To všetko však mohlo odvádzať pozornosť od podstaty: jej hrdinskej lásky. Prejavovala ju napríklad v rokoch 1939 až 1945 tým, že pomáhala spojeneckým vojakom a francúzskym bojovníkom odboja tak, že ich ukrývala vo svojej nemocnici a pomáhala im utiecť. Pred rokom 1922 jej dar proroctva umožnil vidieť, čo ju čaká počas druhej svetovej vojny.
Yvonne Beauvais sa narodila 16. júla 1901 v Cossé-en-Champagne vo Francúzsku. Keď bola dieťa, stará mama jej čítala Príbeh duše od svätej Terézie z Lisieux, ktorý na dievčatko tak zapôsobil, že si priala "stať sa svätou".
Pochádzala z meštianskej rodiny, no čoskoro jej otec, štátny úradník, v roku 1904 smrteľne ochorel a rodina sa ocitla vo finančných ťažkostiach. Aj preto zostala Yvonne u starých rodičov, kým matka pracovala ako učiteľka v Boulogne-sur-Mer.
Keď deväťročná Yvonne prijala prvé sväté prijímanie, napísala túto zmluvu lásky s Ježišom: "Ó, môj malý Ježišu, odovzdávam sa Ti úplne a navždy. Vždy budem chcieť to, čo budeš chcieť Ty. Budem robiť všetko, čo mi povieš. Budem žiť pre Teba, budem žiť v tichu, a ak je to Tvoja vôľa, budem v tichu veľa trpieť. Prosím Ťa, aby si ma urobil svätým, veľmi veľkým svätým, mučeníkom. Urob ma vždy verným. Chcem zachrániť mnoho duší a milovať Ťa viac ako všetkých ostatných, ale chcem byť aj veľmi malá, aby som Ti vzdala viac slávy. Chcem Ťa vlastniť, môj malý Ježišu, a s Tebou žiariť. Chcem patriť len Tebe, ale predovšetkým chcem Tvoju vôľu."
V júli 1913 sa rodina odsťahovala do Paríža, kde Yvonnina matka prevzala účtovníctvo v škole Saint-Marie, ktorú navštevovali aj Yvonne a jej sestra.
18-ročná Yvonne denne chodila do parížskej chudobnej štvrti a v roku 1919 našla jedno batoľa a jeho matku, oboch smrteľne chorých. "Pokrstila som dieťa, matka ešte niekoľko mesiacov žila. Po jej smrti som sa nejaký čas starala o malého Denisa."
Keď od roku 1920 pracovala pri svojej matke ako úradníčka, svoj plat dávala chudobným. Cítila sa byť Ježišom poslaná k chudobným a každý z týchto hladujúcich priateľov, ktorého navštívila aspoň raz za týždeň, bol pre ňu zdrojom neobmedzenej obetavosti a lásky. Objímala ich, prala a žehlila im bielizeň, varila, chodila na nákupy.
Keď sa jej matka rozhodla, že ju vydá, Yvonne nebola nadšená a po pätnástich mesiacoch bolestivého obdobia zásnub napísala svojmu snúbencovi Róbertovi: "Boh má v mojom srdci prvé miesto. Odpusť mi, ale nechaj ma ísť." K zrušeniu zásnub došlo za zvláštnych okolností. Yvonne koncom roku 1921 ochorela na týfus a ocitla sa v nemocnici augustiniánskych sestier od Ježišovho milosrdenstva v Malestroit. Koncom júla 1922 počula trikrát volanie: "Chceš to niesť?"
"Áno, Pane," odpovedala.
"Buď opustenou dušou. Vezmi na seba skúšky, ktoré ti pošlem, ako veľkú milosť a veľkú priazeň. Pozri sa na mňa - milujem ťa. Stačí to tvojmu srdcu?"
"Ó, áno, Pane, milujem ťa."
V lete 1922 dostala ešte mnoho ďalších znamení od Pána: slovné vyjadrenia lásky, ľalie, prstene, vôňu, pri ktorých mohla myslieť na mystické zasnúbenie s Ježišom. Pán ju prosil o zmierne utrpenie za konkrétne duše, napríklad 18. júna sa jej zveril: "Ja ho milujem a on mi spôsobuje utrpenie. Trp za neho a za zmier a daruj mi ho."
28. augusta 1922 jej Pán Ježiš povedal: "Konaj veľa úkonov lásky a povedz sestrám, aby to tiež robili. Každé ráno a večer hovor túto modlitbu: ‚Ó Ježišu, Kráľ lásky, dôverujem Tvojej milosrdnej dobrote.‘" Táto krátka a jednoduchá modlitba hlboko inšpirovala celú komunitu, pre ktorú Yvonne potom dostala posolstvo: "Príčinou rozvratu je pýcha a závisť. Tie vyvolávajú úklady a často aj lži. Táto nesvornosť spôsobuje, že spoločný život vymiera."
Sedem sestier v Malestroit boli svedkami Yvonniných mimoriadnych milostí a skúšok a tak nezostalo utajené, že Yvonne je mystička (mala aj milosť bilokácie a stigiem) a čiastočne sa to dozvedela aj cirkevná vrchnosť. Neobišli ju ani diabolské útoky: "Pán mi poslal pokorujúce utrpenie, aby som bola posadnutá diablom." Preto jej miestny biskup zakázal odísť do Malestroit. Tieto zákazy sa opakovali po dobu päť rokov a Yvonne kvôli tomu veľmi trpela, pretože si už od roku 1922 bola istá povolaním ako augustiniánka.
Napokon, keď ťažko ochorela, povolili jej stráviť osem týždňov v nemocnici v Malestroit a 10. septembra 1927 jej konečne bola povolená obliečka. Ešte predtým, než 29. septembra 1931 zložila večné sľuby, založila rehoľný časopis Augustiniánska mladosť a dala do súladu rádové pravidlá s cirkevným právom z roku 1917.
Od konca februára 1924 prežívala s Pánom jeho utrpenie, najmä korunovanie tŕním. Vzápätí prosila Pána, aby ju zbavil všetkých vonkajších zvláštností, svoj poklad chcela strážiť v skrytosti. Starosť predstavených sa však ďalej obracala k jej mimoriadnym charizmám - extázam, stigmám. Yvonne prosila o "návrat k normálnemu životu" a dostala odpoveď: "Doprajem ti to, o čo si ma prosila. Na istý čas ťa zbavujem tvojho poslania a mením tvoju cestu," a Pán ju vyzval, aby túto milosť podporila zvláštnym umŕtvovaním. Yvonne teda spala na zemi, nosila kajúci pás a denne sa bičovala.
O štyri roky neskôr, predstavila v roku 1928 plány na novú kliniku, ktoré jej zveril Pán Ježiš. Odovzdala ich architektovi a v júni 1929 sa otvorila nová klinika. Ale nový spovedník Yvonne neveril: "Ste pyšná, precitlivená, vaša fantázia vám predstavuje, že vidíte a počujete to, čo neexistuje."
Napriek tomu sa v roku 1935 stala novicmajsterkou a na starosť má 35 sestier. Všetky vedie predovšetkým k láske k Pánovi. Hoci je mladá, hneď má pre svoju láskavú dobrotu a cnosti veľkú autoritu. V tom istom roku bola 33-ročná Yvonne v máji menovaná za predstavenú v Malestroit, pričom jej z Ríma museli udeliť dišpenz, lebo ešte nespĺňala vekovú hranicu.
Matka Yvonne podporovala predovšetkým v čase vojny ustavičné praktické spojenie rádového života s dielom milosrdnej lásky. Ale páter Crété, ktorý jej bol v prvých ťažkostiach hlavnou oporou, ju podozrieval. V liste s dátumom 15. marca 1943 ju vyzval, aby si radikálne položila otázku: "Dcéra, bolo u vás vždy všetko v poriadku? Nenachádzate sa v ilúziách, oklamaná diablom? Kedysi ste bola taká pokorná, ale teraz?" A všade začal vystupovať s tým, že Yvonne bola oklamaná a sama klame a že Kristus, ktorému sa odovzdala, je sám diabol. Chcel dosiahnuť, ba odstúpila, alebo bola k tomu donútená.
Yvonninou odpoveďou bolo odpustenie: "Presne cítim, napriek hlbokej bolesti, že voči nemu nemám najmenšiu horkosť. Modlím sa zaňho." Potom sa začiatkom júna 1943 vydala do Quimperu, aby sa s týmto kňazom stretla, on však proti nej vystupoval ako vyšetrujúci sudca. Po hodine sa stal zázrak - kňaz prosil matku Yvonne o odpustenie.
Počas druhej svetovej vojny pomáhala spojeneckým vojakom a francúzskym bojovníkom odboja tým, že im poskytla útočisko v nemocnici a pomohla im utiecť, za čo jej generál de Gaulle udelil rád Čestnej légie: "Moja ctihodná matka, bol som informovaný o vašom správaní. Ďakujem vám v mene Francúzska." V sprievodnom liste k vyznamenaniu sa píše: "Hrdinka s mimoriadnou rozhodnosťou a sebaobetovaním. Zachránila mnoho zranených pred istou smrťou. Postavila sa čelom proti Nemcom s odvahou, ktorá jej vyslúžila uznanie všetkých."
Koncom augusta 1946 sa Yvonne-Aimée stala generálnou predstavenou konfederácie 30 kláštor, v ktorých žilo 1500 sestier. V roku 1951 plánovala navštíviť mníšky rádu v Natale v Južnej Afrike, no 3. februára zomrela v Malestroite na krvácanie do mozgu vo veku 49 rokov. Keď o šesť rokov neskôr, exhumovali v roku 1957 jej telo, našli ho neporušené.
Matka Yvonne-Aimée mala len jeden cieľ: priviesť duše k dôvere v Srdce Kráľa, k nádeji v Jeho milosrdnú dobrotu a k tomu, aby ľudia odovzdali všetky starosti, strachy, a hriechy Jemu. Toto zostáva jej cieľom aj dnes, z jej miesta v nebi.
