%20(1).jpg)
Poľská mystička Wanda Malczewská mala vízie Umučenia Pána, rozprávala sa so Spasiteľom, Pannou Máriou a svojím anjelom strážnym. Dostala tiež dar predpovedať budúce udalosti týkajúce sa osudu Cirkvi a Poľska. Bola tiež označovaná ako "poľská Katarína Emmerichová", pretože rovnako ako nemecká stigmatička prežila Kristovo umučenia na Krížovej ceste.
"Kráčaj cestou Božích prikázaní, vytrvalo sa modli, pevne ver a dôveruj a dostaneš, o čo prosíš," povedal jej náš Pán počas jedného zo svojich zjavení a takmer päťdesiat rokov pred "Zázrakom na Visle" počula od Panny Márie: "15. august sa stane vaším štátnym sviatkom, pretože v tento deň znovuzrodené Poľsko dosiahne veľké víťazstvo nad nepriateľmi, ktorí sa ho snažia zničiť."
Wanda Malczewska sa narodila 15. mája 1822 v Radome, kde strávila nasledujúcich dvadsaťštyri rokov svojho života v spoločnosti svojich bratov Juliana a Marcina. Už ako malé dievčatko sa rada modlila na kľačadle svojej matky a premýšľala o utrpení Pána Ježiša. Všetko, čo sa týkalo Boha a viery, vstrebávala do seba a učila sa naspamäť.
Verila v ochranu svojho anjela strážneho a často sa na neho obracala o pomoc a dostala ju. Keď raz potrebovala vodu do váz s kvetmi, ktorými ozdobila kríž na kľačadle svojej mamy, požiadala svojho anjela strážneho, aby niekoho inšpiroval k prineseniu vody. Čoskoro jej komorník Stasiek priniesol vodu a povedal, že mu ktosi zašepkal do ucha, že Wanda potrebuje vodu, ale nikto nie je nablízku. Myslel si, že je to jeho anjel strážny, ku ktorému sa často modlil.
Svojej matke sa zdôverila s týmto zážitkom: Keď sa jedného dňa modlila, začula hlas: "Dieťa moje, budeš navždy moja." Vedela, že je to náš Pán, ktorý hovorí k jej duši a radostne mu odpovedala, že túži patriť iba Jemu. Zároveň mu povedala, aby ju vzal k sebe, aj keby to malo byť práve v ten deň, ale On jej povedal: "Nevinné dieťa, už teraz myslíš na nebo. Ešte je priskoro. Kto sa chce dostať do neba, musí veľa trpieť a konať veľa dobrých skutkov v pokore, bez publicity, ale len z lásky ku mne. Povediem ťa po tejto ceste."
Tieto vnútorné rozhovory s Ježišom Kristom sa opakovali a rástla aj Wandina láska k Bohu a ľuďom. Hoci bola dieťa, jej odvážny postoj a prostá detská viera mali blahodarný vplyv na dospelých v jej okolí. Nik zo sluhov sa v jej prítomnosti neodvážil povedať čo len jedno zlé slovo, vedeli, že malá Wanda ich pokarhá.
Osemročná dievčina prijala po dôkladnej príprave prvé sväté prijímanie. Na jej žiadosť mala skromné šaty a peniaze, ktorými by sa zaplatila hostina, sa darovali chudobným deťom vo farnosti a misijných krajinách.
Zážitky z tohto dňa neskôr takto opísala: "Počas celej svätej omše som plakala slzami pokory. Moji rodičia a sluhovia, ktorí sa zúčastnili omše, tiež ronili slzy. Keď farár otvoril svätostánok a vyložil cibórium s Najsvätejšou sviatosťou, uvidela som mimoriadny jas. Zdalo sa mi, že horí celý kostol, že nás všetkých pohlcuje plameň, ale nespáli. Obklopovali ma chóry svätých anjelov a Najsvätejšia Matka mi upravovala venček na hlave. Keď mi farár vložil Najsvätejšiu hostiu do úst, zažila som nevýslovnú sladkosť a počula som hlas, ako som kedysi počula pod krížom, keď som sa obliekala: ‚Od tejto chvíle si moja. Budeš dlho žiť na svete, ale nie pre svet, len pre mňa. Neodtrhnú ťa odo mňa ani svetské rozkoše, ani choroba, ani chudoba. Tak, ako som ja nemal kde skloniť hlavu, ani ty nebudeš mať. Zatvoríš oči pred cudzími ľuďmi a tam si odpočinú tvoje kosti.‘ Pane, odpovedala som v duchu Pánovi Ježišovi, keď ťa budem mať, budem šťastná, aj keby ma všetci opustili, aj keby ma postihla všetka bieda. Môj Ježišu, sľubujem ti a prisahám, že zostanem navždy tvoja."
Ostatní si všimli, že sväté prijímanie malo vplyv na jej správanie. Wanda zvážnela, hoci mala iba osem rokov a začala učiť deti sluhov aj v susedstve čítať, počítať a katechizmus.
O rok neskôr, keď mala deväť rokov, jej matka vážne ochorela a Wande povedala, že sa asi neuzdraví. Malá Wanda utešovala svoju mamu slovami, že duša neumiera. Ide k Pánovi a modlí sa za tých, ktorých zanechala na zemi a bdie nad nimi. Takto ich neopúšťa ako siroty. Smrť mamy ju neprekvapila, ale bola pre ňu bolestivá. Chýbala jej a často na ňu myslela. Spozornela, keď počula hovoriť sluhov, že sa duše z očistca zhromažďujú v noci na Dušičky v kostole a každý, kto je v stave milosti, môže vidieť niekoho zo svojej rodiny.
Rozhodla sa teda, že to využije, chcela vidieť svoju mamu. Keď nadišli dlho očakávané Dušičky, vykradla sa večer z domu a išla do neďalekého kostola v Radome. Bočnými dverami, ktoré boli stále otvorené, vkĺzla dnu a schovala sa v kúte. Medzitým prišiel kostolník a keď videl, že je kostol prázdny, zamkol. Wandy sa najprv zmocnil strach, ale povedala si, že sa nemá čoho báť. Matka jej neublíži a Pán Ježiš už vôbec. Išla k hlavnému oltáru, kde horela lampa, kľakla si a začala sa modliť, aby jej ukázal mamu. "Dovoľ mi, aby som ju videla. Za túto milosť ťa ešte viac budem milovať." Potom zaspala a zobudila sa na príjemný hlas, ktorý jej hovoril, aby vstala a uvidí mamu. "Pretrela som si oči a naozaj som ju uvidela. Stála pred hlavným oltárom, držala knižku, ktorú som jej dala do rakvy a povedala mi: ‚Modlite sa a trpezlivo znášajte chudobu, pomôžete mi a čoskoro budem vyslobodená z očistca.‘ Wanda sa chcela rozbehnúť k mame, ale ako tieň jej zmizla. So slzami potom ďakovala Pánovi a On jej povedal: "Miluj ma a dostaneš ešte viac milostí." Potom však pre silný zážitok a tiež z chladu omdlela, spadla na schody oltára a tam ju ráno našiel kostolník.
Keď skončila doba smútku, jej otec sa znovu oženil a pre Wandu sa stal život ťažším a úzkostlivým. Z dcéry sa stala slúžka, najmä po narodení jej nevlastnej sestry Anielky. Wanda mlčky poslúchala príkazy nevlastnej matky bez toho, aby sa posťažovala, pretože, ako sama povedala, chcela napodobniť Pána Ježiša, ktorý neutiekol pred svojím krížom.
Jej teta Leonarda Siemeńská sa však o tom v roku 1846 dozvedela a vzala dvadsaťštyriročnú neter do Klimontówa. V novej rodine sa cítila dobre, bola milovaná a rešpektovaná. Neskôr jej teta so svojím synom Jacekom našli spoľahlivého manžela a zasnúbenie sa konalo proti Wandinej vôli, pretože predtým dala sľub, že sa nevydá. K svadbe ale nedošlo, pretože jej snúbenec vážne ochorel a v deň plánovanej svadby zomrel.
Wanda sa potom vrhla do organizácie materiálnej a duchovnej pomoci pre núdznych, hladných a chorých, za ktorých sa často modlila ruženec a ťažko chorých pripravovala na smrť, aj k nim priviedla kňaza. Organizovala kurzy gramotnosti a náboženstva pre dospelých a deti, ale tiež ich učila modliť sa ruženec a posilňovala ich vieru v skutočnú prítomnosť Pána v eucharistii. Trpiacich utešovala a povzbudzovala, denne chodila do kostola, a neustále sa tešila z milosti mystických zážitkov.
Život pred rozdelením Poľska nebol ľahký. Po januárovom povstaní bol jej bratanec zatknutý a jeho manžela sa obávala o jeho život. Wanda, obdarená charizmou videnia a proroctva ju jedného dňa po návrate z kostola utešovala: "Neplač. Buď dobrej nálady. Pán Ježiš mi povedal, že Najsvätejšia Matka, pretože ju Jacek miluje, ho vyslobodí z väzenia, ale musíme odísť za hranice." Jej proroctvo sa naplnilo. Po Jacekovom prepustení boli všetci nútení opustiť domov a cestovať do iného kraja.
Wanda však cestou vážne ochorela a tak museli zostať u svojej príbuznej Magdalény Kochanowskej v Krakove. Potom sa presťahovali na panstvo Wilkoszewice, kde však prežívala veľké utrpenie, pretože kostol bol tak ďaleko, že doň nemohla chodiť tak často, ako si priala. Znovu vážne ochorela a po prijatí posledného pomazania zažila zjavenie a rozprávala sa s Ježišom. Jej túžba, denne navštevovať Ježiša, ukrytého v Najsvätejšej sviatosti a prijímať Ho vo svätom prijímaní bola vypočutá, a po tomto videní sa prekvapenie okolia a lekárov náhle uzdravila.
Opäť sa však museli presťahovať, teraz do Żytne, kde si Wanda mohla splniť svoju túžbu, pretože kostol bol blízko a tak mohla nielen denne byť prítomná na svätej omši, ale aj popoludní uctievať Ježiša kľačiac pred svätostánkom. Jej život ale nebol iba kostol, aktívne sa venovala chudobným a postarala sa, aby rehoľné rády prijímali chudobné dievčatá zadarmo, alebo za malý poplatok.
Nápomocná bola aj farárovi Tomaszovi Olkowiczovi. Keď nedokázal zmieriť manželov, ani ich susedov, často prosil Wandu, aby išla za znepriatelenými stranami. A takmer v beznádejných prípadoch sa vplyvom Wandinho zásahu a nepochybne aj jej modlitieb, zatvrdnuté srdcia zázračne premenili. Rozhádaní sa zmierili a niektorí aj zmenili svoj život - prestali preklínať, hádať sa a urážať Boha.
V jednom videní ju náš Pán varoval, aby si nepripisovala zásluhy za tieto úspechy a pred nikým sa nechválila, pretože je len nástrojom v jeho rukách: "Aj keď všetko robíš dobre, povedz - sme neužitoční služobníci."
Wanda mala talent na nadväzovanie vzťahov s mladými ľuďmi prostredníctvom rozhovorov a organizovaním stretnutí, na ktorých hovorila o Božích veciach takým spôsobom, že ju mládež dychtivo počúvala, nasledovali jej učenie a považovali ju za svätú.
Od nášho Pána často dostávala rôzne pokyny, týkajúce sa iných ľudí, výchovy detí a ich prípravy na prvé sväté prijímanie. Raz jej povedal, že ho obzvlášť tešia návštevy milujúcich duší, ktoré prichádzajú pred svätostánok, aby si ho uctili a utešili ho. Tiež Wandu povzbudil, aby šírila pobožnosť adorácie a keď nemohla prísť do kostola, alebo bol zatvorený, mohla tak urobiť duchovne. Mohla sa v mysli preniesť a prejaviť Ježišovi úprimnú duchovnú úctu.
Spočiatku sa jej vízie a mystické zážitky odohrávali pri plnom vedomí, v neskorších rokoch už upadala do extázy. Jej vnútorné zážitky sú známe nielen z jej vlastných poznámok, ale aj zo správ jej spovedníka a duchovného vodcu otca Tomasza Olkowicza, ktorému rozprávala svoje vízie. Pretože však bola tichá a svoje zážitky tajila a pre slabý zrak ich nie vždy zapisovala, mnohé sa stratili, pretože ani farár, zaneprázdnený výstavbou kostola si nepomyslel, že by ich mal zapisovať.
Wanda Malczewská sa až do konca svojho života starala o chorých, slúžila im a povzbudzovala ostatných, aby im tiež pomáhali a slúžili. Sama bola fyzicky slabá, no napriek tomu sa rozdávala s úžasnou energiou. V noci bdela a modlila sa vo svojej malej izbe.
Presne vedela, kedy zomrie - Pán Ježiš jej to predpovedal. Krátko pred smrťou, keď už bola chorá, nabrala dostatok síl, aby si obliekla šaty, pripravené na smrť, prijala posledné pomazanie a v radostnej atmosfére sa rozlúčila s prítomnými. Potom si znovu ľahla a 26. septembra 1896 s veľkým pokojom upadla do večného spánku.
Ježišove slová, ktoré jej povedal keď bola ešte dieťa, sa naplnili. Tichá, skromná, oddaná práci a službe chudobným sa usadila v kaštieli u príbuzných a ku koncu života vo fare farára v Parzne. Nemala nič vlastné a svoj život ukončila s cudzími ľuďmi.
V roku 1923 nariadil biskup Stanisław Zdzitowiecki, aby jej telo preniesli z hrobu na dedinskom cintoríne do krypty blízko svätostánku vo farskom kostole v Parzne.
Ján Pavol II. ju vo svojej homílii, prednesenej 13. júna 1987 v Lodži, označil za vzor laického apoštolátu: "Wanda Malczewská zomrela koncom minulého storočia s povesťou svätosti . Počas celého svojho života sa vyznačovala oddanosťou Najsvätejšej sviatosti. Je úžasným vzorom apoštolátu pre laikov."
V 30. rokoch 20. storočia sa začali snahy o jej blahorečenie, no nacistická a komunistická okupácia plány postulátorov zmarila. V roku 2006 Svätá stolica vydala dekrét, ktorým uznala hrdinské cnosti Wandy Malczewskej a odvtedy má nárok na titul "Ctihodná služobnica".
Masima - Verím a Dôverujem
