%20(1).jpg)
V centre života francúzskej mníšky a vizionárky Márie Lataste bola vždy úcta k Najsvätejšej Sviatosti, v ktorej zakúšala milostivú prítomnosť Vykupiteľa a vyznávala: "Ježiš vo svätostánku je mojou útechou v utrpení, mojou zbraňou v boji, mojím nebom na zemi, mojím Bohom a mojím všetkým, môj Ježiš, môj Vykupiteľ!"
Nie je teda prekvapujúce, že jej život nebol len úplne premenený týmto dôverným vzťahom s Bohom, ale svoj vyžaroval aj do sveta a prinášal hojné ovocie.
Najmladšie dieťa Françoisa Latastea a Elisabeth Pourletovej, Mária, sa narodila 21. februára 1822 vo francúzskom Mimbase. Dcéra zbožných, skromných roľníkov prežila chudobné detstvo. Matka ju aj jej sestry naučila čítať a písať, tiež šiť a priasť, ale odovzdala im aj vieru a učila ich kresťanským cnostiam. Mária bola odmala nepokojným dieťaťom s pyšnou povahou, čo spôsobovalo jej matke vrásky, aj preto svoju dcéru neustále odporúčala Pánovi vo svojich modlitbách.
Zlom v Máriinom živote nastal, keď dovŕšila dvanásť rokov. Bol to deň jej prvého svätého prijímania, počas ktorého intenzívne zažila Božiu prítomnosť. A asi o rok neskôr sa jej počas omše v okamihu Povýšenia zdalo, že vidí žiarivé svetlo, ktoré v nej rozdúchalo lásku k eucharistickému Ježišovi.
O niekoľko rokov neskôr, koncom roku 1839, precítila sedemnásťročná Mária silný duchovný zážitok. "Aké bolo moje šťastie v ten deň, keď som cítila, ako mi dušu celkom osvetľuje vnútorné svetlo a celú moju bytosť priťahuje Najsvätejšia sviatosť oltárna! Nedokázala som odolať tejto príťažlivosti. Nohy ma tam niesli takpovediac prirodzene a bez námahy." Mária vtedy, ako vravela, nevidela očami tela, ale očami duše nič okrem svätostánku.
"Uzrela som na oltári samotného nášho Pána, obklopeného svojimi anjelmi," pokračovala v rozprávaní. Najprv ho nevidela celkom jasne, pred zrakom jej ho čiastočne zakrýval tenký oblak, ako závoj, ale radosť, ktorá naplnila jej srdce bola neopísateľná. Hanblivo sa však utiahla do kúta kostola, odkiaľ s upretým zrakom pozerala na Pána. Zdalo sa jej, že jej srdce je každým okamihom priťahované k Nemu a ako silnela vrúcnosť jej lásky, videnie sa stávalo čoraz jasnejšie. Nakoniec náš Pán zostúpil z oltára, priblížil sa k Márii, vľúdne ju oslovil menom a zdvihol ruku, aby ju požehnal. "Potom som ho uzrela s dokonalou jasnosťou v žiarivom svetle, ktorým bol obklopený. Celý jeho vzhľad bol plný majestátnosti a sladkosti, jeho tvár dýchala len láskou, dobrotivosťou a nehou." Márii sa od tej chvíle, ako sama vravela, "prestala páčiť spoločnosť ľudí; chcela by som od nich navždy utiecť a zavrieť sa s Ním vo svätostánku".
O rok neskôr nahradil v roku 1840 mimbaského farára otca Farbosa, jej prvého spovedníka, otec Pierre Darbins, ktorého si na Ježišov príkaz vybrala za svojho nového duchovného vodcu. A hoci Mária nebola celkom gramotná, duchovný vodca jej prikázal zapísať každé slovo a nadprirodzenú udalosť, o ktorú sa s ňou Pán podelil. Neskôr boli tieto spisy s povolením biskupa z Aire a Daxu publikované, ale potom upadli do zabudnutia.
Na sviatok Zjavenia Pána v roku 1840 jej náš Pán obnovil videnie, ktoré jej odňal, a odvtedy až do konca roku 1842 ho mala denne vidieť v okamihu povýšenia. Vo svojom liste takto opisuje, čo sa stalo: "Začiatkom roku 1840, na sviatok Zjavenia Pána, som mala šťastie prijať sväté prijímanie. Cítila som v sebe šťastie, aké som nikdy predtým nezažila. Obrátila som zrak k oltáru: tam, na na zlatej stoličke sedel Ježiš, žiariaci slávou a majestátnosťou. Videla som ho, ako sa na mňa s láskavosťou usmieva, a v duchu som Mu povedala: "Pane Ježišu, požehnaj ma a zmiluj sa nad úbohým hriešnikom, ako som ja."
Náš Pán potom niekoľkokrát podobným spôsobom vyskúšal poslušnosť a lásku svojej služobnice: "Jedného dňa sa mi Ježiš zjavil, ako to mal vo zvyku; zavolal ma do svojho svätostánku; potom zrazu žiara jeho svetla zmizla z môjho dohľadu a počula som jeho hlas, ako mi hovorí: ‚Odíď, dcéra moja.‘ Utiahla som sa s bolesťou a zármutkom v srdci. Niekoľko dní som sa vracala bez toho, aby som ho videla. Ako ťažko som trpela týmto nedostatkom pohľadu na Ježiša! Povedala som si: Sú to tvoje hriechy, ktoré ťa priviedli k strate tejto priazne; a pokorila som sa pred Pánom, predstavujúc mu ako pokánie za svoje hriechy a neprávosti, svoju dokonalú podriadenosť všetkým jeho túžbam. O nejaký čas neskôr som zbadala Ježiša na oltári. Kňaz slúžil svätú omšu. ‚Dcéra,‘ povedal mi Spasiteľ po prijímaní, ‚zostaň pri zábradlí. Nikdy sa nesmieš priblížiť, pokiaľ ti to neprikážem.‘
‚Pane,‘ odpovedala som, ‚budem vždy konať tvoju vôľu.‘ Okamžite, aby ma vyskúšal, ma vyhnal z kostola; zostala som vonku na kolenách a čakala, kým ma znova pripustí. Po dlhom čase ma zavolal; dovolil mi, aby som sa mu poklonila k nohám a objala ich."
Mária už niekoľko rokov túžila vstúpiť do Spoločnosti Najsvätejšieho Srdca. V roku 1841 sa s tým zdôverila aj svojmu duchovnému vodcovi. Lenže jej rodičia, ktorí sa pred štrnástimi rokmi snažili zaplatiť veno jej staršej sestre Quitterie, aby sa mohla stať mníškou v komunite Sestier lásky, mali problém dať dokopy financie, ktoré potrebovala Mária. Duchovný vodca sa tiež obával, či sa Mária, ktorá nikdy nevytiahla päty z rodnej dediny, dostane bezpečne do Paríža. Vytrvalá dievčina však napokon získala ich povolenie a 21. apríla 1844 sa vydala do hlavného mesta.
Počas cesty navštívila svoju sestru v Bordeaux a potom zaklopala na bránu Spoločnosti. V rukách síce zvierala odporúčací list, ale v kláštore jej bolo povedané, že musí mať odporúčanie aj od mimoriadneho spovedníka kongregácie, otca Cagnarda. Máriu to nezlomilo, smelo išla za svojou túžbou a keď získala potrebné povolenie, 15. mája 1844 bola prijatá do rádu ako laická sestra.
Po troch týždňoch strávených v kláštore na Rue de Varenne bola preložená do hlavného noviciátu v Conflans v Charenton-le-Pont, kde zostala do roku 1845, kedy ochorela a bola poslaná do nového kláštora neďaleko Rennes. Spolu s ďalšími šiestimi mníškami dorazila do dediny Begasson 9. mája a začali svoj život v novom domove.
Hoci sa zakrátko k nim pridali ďalšie tri mníšky, stále mali viac práce, ako ich malý počet dokázal zvládnuť. Mária Lataste mala na starosti nielen ošetrovňu a jedáleň, ale tiež rad rôznych úloh. Pracovná záťaž čoskoro opäť ohrozila jej zdravie.
V septembri 1846 sa Máriino zdravie začalo čoraz rýchlejšie zhoršovať. Pokiaľ však mohla plniť svoje pridelené povinnosti, hoci bola slabá a trpiaca, pokračovala v tom; všetko znášala v tichosti a s najväčšou trpezlivosťou. Nakoniec sa však jej slabosť stala takou nadmernou, že sa od vyčerpania zrútila. Stala sa tak neschopnou ďalšej námahy a bola zverená lekárom.
Napriek tomu nenachádzala žiadnu úľavu. Lekár jej totiž predpísal diétu v domnienke, že výdatné jedlo s miernym cvičením jej obnoví silu. Prikázal jej jesť tri-štyri jedlá denne, ktoré pozostávali z hovädzieho mäsa s olejovou omáčkou. Pre Máriu to bolo asi horšie ako ten najprísnejší pôst. Kuchárka sa ponúkla, že odporné jedlo okorení, alebo jej pripraví iný pokrm, ale Mária odmietla. "Je to lekárov príkaz, nesmieme robiť žiadne zmeny," povedala a prehĺtala studenú hovädzinu s olejom niekoľkokrát denne, hoci voči tomu jedlu cítila znechutenie.
Rovnaký odpor mala aj k predpísanému lieku, ktorý mala pravidelne užívať. Svoj odpor zvykla prekonávať slovami: "Toto beriem pre Boha." Ale ani tak nič nepomáhalo, končatiny jej opuchli a hrozila vodnateľnosť. Lekár teda zvolil opačný postup a predpísal jej úplný odpočinok a veľmi šetrnú stravu. Mária sa s radosťou podvolila aj novému režimu, predstavená sa až v jej posledných chvíľach od Márie dozvedela, čo všetko musela pretrpieť kvôli rôznej lekárskej starostlivosti. Priznala, že čokoľvek jej predstavení urobili, aby jej uľavili, jej utrpenie sa vždy zhoršilo. Ale pre ňu, nech už bol výsledok akýkoľvek, bol vždy dobrý, považovala ich totiž za božích zástupcov, tlmočníkov Božej vôle a "jeho vôľa musí byť vždy dobrá".
Po Veľkej noci sa zdalo, že sa uzdravuje. V nedeľu 10. mája 1847 sa dokonca zúčastnila na svätej omši a potom ešte na ďalšej, posedela si v záhrade blízko kaplnky a dúfala, že bude môcť byť aj na vešperách. Sestry, ktoré ju v ten deň videli, neskôr často spomínali na jej zvláštnu sústredenosť a pokoj. Slová, spojené s úsmevom, svedčili o úzkom spojení Máriinej duše s Bohom.
Počas večere však cítila extrémnu nechuť k jedlu, ale verná až do konca v boji proti všetkým svojim odporom sa prinútila prehltnúť niekoľko súst. "Mama moja, nemôžem," povedala predstavenej s prízvukom podriadenosti. Matka predstavená ju upokojila a prikázala jej, aby sa nijako nepreťažovala a potom odišla za sestrami. Máriu čoskoro zachvátili veľmi silné bolesti, s ťažkosťami sa vrátila do svojej izby. Keď potom nasledoval silný záchvat, sestra Louise, ktorá pri nej zostala si myslela, že sa Mária ocitla v smrteľných mukách. Okamžite utekala po predstavenú a zavolali aj lekára.
Máriin život bol prípravou na smrť a jej čistá duša bola celkom odlúčená od zeme. Matka predstavená to vedela a preto navrhla, aby prijala posledné sviatosti a zložila sľuby, ktoré po skončení noviciátu nemohla pre chorobu zložiť. Mária, pozbierajúc všetku silu, čo jej zostala, vzala do ruky požehnanú sviecu, poprosila komunitu o odpustenie za zlý príklad, ktorý - ako sa domnievala - im dala a dodala: "Dopustila som sa mnohých chýb, ale vždy som urobila všetko, čo som mohla."
A v momente, keď pobozkala kríž, otvorilo sa jej nebo a Mária vymenila 10. mája 1847 horkosť pozemského exilu za radosti domova.
Masima - Verím a Dôverujem
