%20(1).jpg)
V nebi majú miesto všetky povolania, prvým blahorečeným novinárom sa medzi nebešťanmi stal Manuel Lozano Garrido zo Španielska, ktorý dokázal prijať svoju nevyliečiteľnú chorobu ako dar z Božích rúk a stal sa skutočným apoštolom radosti, ktorý obdivuhodne dokázal veriť v spoluvykupiteľské povolanie všetkých trpiacich.
"Keď sa niekto opýta, aký je Boh, povedz, že je predovšetkým Otcom, a potom môžeš hovoriť, čo chceš," povedal Manuel, ktorého familiárne volali Manolo, alebo Lolo. Narodil sa do hlboko veriacej rodiny so siedmimi synmi a jednou dcérou, ako piate dieťa, v andalúzskom Linares.
Veselý chlapec a nezbedník sa vedel nadchnúť nielen pre divadlo, ale i pre futbal a bol veľkým milovníkom prírody. Ale po predčasnej smrti rodičov nastalo pre Lola a jeho súrodencov ťažké obdobie.
Keď mal jedenásť rokov, vstúpil do laického hnutia, Katolíckej akcie a v tejto skupine mladých ľudí našiel svoju duchovnú rodinu. Tu sa začala rozvíjať jeho nezištnosť a zmysel pre humor, čím k sebe priťahoval svojich vrstovníkov, ale tiež sa mu tu formoval jasný úsudok a vysoké ideály. A tu bol i základ jeho vrúcnej lásky k nášmu Pánovi, Eucharistii a k Panne Márii. Táto láska v ňom zapálila oheň získavať duše pre Ježiša Krista. V hnutí objavil aj svoju vášeň pre písanie, ako sám povedal: "Keď som mal pätnásť rokov, bolo mi celkom jasné, čo je mojím povolaním. Chcel som byť žurnalista."
V roku 1936 vypukla v Španielsku občianska vojna, s ktorou bolo spojené aj prenasledovanie Cirkvi. Bohoslužby boli zakázané, mnohí kňazi a laici sa ocitli vo väzení, alebo ich zastrelili. Aj niektorí Manolovi priatelia z katolíckeho hnutia zomreli mučeníckou smrťou.
Kňaz, ktorý ako jediný z mesta ešte nebol zatknutý, poveril šestnásťročného Lola, aby prinášal prenasledovaným katolíkom sväté prijímanie. Skúsenosť, že počas vojny mohol u seba eucharistického Krista, ho vnútorne hlboko poznamenala, ale čoskoro aj jeho zatkli a tri mesiace strávil vo väzení. Ani tam však nestrácal svoj humor. Keď ho prepustili, mal sedemnásť a musel narukovať do republikánskej armády.
Až v roku 1939 mohol popri štúdiu pokračovať vo svojom apoštoláte. Bol neúnavným kazateľom, navštevoval chorých, a ako vedúci propagandy mládežníckeho centra katolíckeho hnutia, napísal svoj prvý článok a viedol aj kresťanský program v rozhlase.
V nasledujúcom roku 1940 usporiadal veľkú púť pre mládež do baziliky Panny Márie del Pilar v Zaragoze, kde pred milostným obrazom Bohorodičky kňaz pripomenul pútnikom ich vrstovníkov, ktorí len pred pármi mesiacmi položili svoj život za Ježiša Krista. A zároveň im položil otázku slovami z evanjelia: "Môžete piť kalich, ktorý budem piť ja?" A oni, naplnení láskou, oduševnene odvetili: "Áno, môžeme!" Dvadsaťročnému Manuelovi o tri roky neskôr Pán skutočne podal kalich, naplnený až po okraj a bol celkom iný, ako si ho Lolo predstavoval.
V roku 1942 sa z neho opäť stal vojak v Madride, a vtedy sa uňho prejavili príznaky ťažkej choroby, ktoré začínali silnými bolesťami v nohách. Zakrátko však už nedokázal vystúpiť po schodoch. Následné lekárske vyšetrenia ukázali, že Manuel trpí nevyliečiteľnou reumatickou chorobou, ktorá postihuje najmä chrbticu, sprevádzajú ju občasné neznesiteľné bolesti a veľmi rýchlo vedie k stuhnutiu.
Manuel prijal tento kríž bez výhrad, chorobu chápal ako dar, ale napriek tomu musel pri každom zhoršení svojho stavu v bolestiach hlbšie vrastať do svojho kríža a prijímať ho. "Síce hovoríme, akceptujem prijímam, ale robíme to ako niekto, kto Pánu Bohu vystaví bianko šek, ale pritom dúfa, že suma, ktorú Pán bude požadovať, bude čo najnižšia. Prijať je síce pekné slovo, avšak v našej predstave predsa len počítame každú kvapku, ktorú dávame. Kresťanské prijatie je ale omnoho viac než iba jednoduchý súhlas. Znamená to, že to, čo nám Boh dá, alebo vezme, budeme milovať a vnímať ako vlastné dobro. Znamená to úplne a bezpodmienečne dôverovať, že všetko, čo Boh koná, alebo dopúšťa, je len dobrom."
A Lolo prosil Ježiša iba o jedno: "Zapožičaj mi svoje Srdce na jeden, tri, päť rokov môjho života, ktoré mám ešte pred sebou. Tvoje Srdce, nie však z egoizmu, aby som všetko zvládol s ľahkosťou a bez námahy, ale aby som mohol dobre splniť svoju povinnosť, bezhranične ťa milovať."
Krátko po tom, čo mu bola stanovená diagnóza, dostal možnosť cestovať spolu so svojou sestrou Luciou na púť do Lúrd, kde dostal veľmi dojímavo potvrdenie, z akých prameňov má čerpať všetku silu pre svoju cestu utrpenia. Jeho sestra Lucia o tom napísala: "K jaskyni sme prichádzali s obrovskou radosťou. Položila som Lolovi na kolená malé zrkadlo, aby mohol vidieť sochu Panny Márie v skalnatom výklenku. Sám už nedokázal zdvihnúť hlavu. Keď som mu zrkadlo znovu zobrala, bolo mokré od sĺz."
Manuelova veľká láska k Panne Márii mu sprostredkovala nielen odvahu k utrpeniu, v prítomnosti Nepoškvrneného Počatia si mohol oddýchnuť vo svojom boji s ťažkou chorobou. Ako vrchol svojho pobytu v Lurdoch, opisuje hlbokú skúsenosť eucharistického požehnania chorých. "Lolo sa nikdy nemodlil za svoje uzdravenie," rozprávala Lucia o tejto návšteve. Božej Matke tam povedal: ‚Obetujem ti rovnako svoju radosť, takú plodnú radosť.‘"
A Matka mu mala pomôcť, aby si zachoval túto radosť až do konca. Manuel Lozano Garrido bol živý, ale nehybný a v zjednotení s Pannou Máriou sa jeho život stal nepretržitou obeťou. Počas nasledujúcich rokov mu kňazi denne prinášali sväté prijímanie.
V septembri 1962, krátko predtým, ako Lolo na sviatok svätého Františka oslepol, diecézny biskup povolil slávenie svätej omše v jeho byte. Jeden z kňazov podal toto svedectvo: "Zdalo sa mi, že na tejto svätej omši boli dva oltáre a dve obete. Kristus bol v chlebe, ktorý bol práve premenený. Ale Ježiš bol aj v tomto tele, ktoré bolo už skoro tridsaťročným šťastným utrpením takmer zničené."
Nadobudnutou skúsenosťou z Lúrd, keď videl toľko trpiacich ľudí s vierou, ako aj osobnou skúsenosťou hmatateľnej lásky Panny Márie a eucharistického Ježiša, mu v pohľade na vlastný kríž pomohlo poznať význam utrpenia: "V Lurdoch som začal hlbšie chápať dosah a univerzálny význam utrpenia." Manolo pochopil, že jeho vedome prijatá bolesť má nielen "očisťujúcu a posväcujúcu stránku, ktorá prináša pokoj a radosť v srdci", ale tiež sa stane prameňom nadprirodzeného svetla pre druhých, ako neskôr napísal.
"Kristus je vo všetkých tých, ktorí trpia... nielen, aby toto utrpenie s nimi zdieľal a učinil ho znesiteľnejším, ale aby ich zjednotil so svojím utrpením a tak mu dal onú rovnakú vykupiteľskú moc, ktorú mal jeho kríž,... aby vykúpil celý svet... Na to sú potrebné len dve veci: naša vôľa a naša láska." Bolesť sa stala pre blahorečeného novinára povolaním a prostriedkom, aby mohol byť vo svojej nehybnosti činným misionárom. V takomto chápaní utrpenia dokázal s úsmevom povedať: "Áno, kríž je síce ťažký, ale má krídla."
Ďalším sladkým ovocím návštevy v Lurdoch sa stalo Manuelom založené dielo Sinaj. Do tohto modlitebného spoločenstva za katolícku tlač čoskoro patrilo vyše tristo chorých, združených v dvadsiatich modlitebných skupinách, ku ktorým sa pridali mnohé kláštory a spoločne obetovali svoje modlitby a utrpenie za katolícku tlač.
Novinárom vštepoval do sŕdc, aby svoju prácu chápali ako apoštolát: "Žurnalista vie lepšie než ktokoľvek iný, aké ťažké je slúžiť pravde. Cíti zodpovednosť viac než ktokoľvek iný, keď komunikuje s tisíckami čitateľov, pozná svoje chyby a bojí sa ich. Vie, že existuje jedno veľmi zložité miesto, kde je veľmi ťažké byť kresťanom a kresťanom aj zostať, a to je tlač."
V roku 1943 už musel byť na vozíčku, ruky a nohy sa mu začali deformovať, trup mal naklonený dopredu a bol v strnulej polohe, v ktorej už zostal natrvalo. Manuel prežil dvadsaťsedem rokov v neustálych bolestiach a posledných deväť rokov aj slepý. Žil v jednej izbe, kde sa oňho nepretržite starala jeho sestra Lucia, v nej spal, modlil sa, jedol a pracoval. Síce veľmi trpel osamelosťou, ale ani raz sa neposťažoval, že musí prinášať tieto veľké obete. Ba, čím mu pribúdalo viac utrpenia, tým silnejšia bola jeho vôľa viesť, pokiaľ sa dá, "normálny" život bez čo len známky sebaľútosti.
Počas dňa sa modlil, rozjímal pred krížom a ruženec mal vždy zavesený na svojom vozíčku. Ale tiež pracoval, čítal, písal a robil korektúry. Keď už nemohol používať ruky, diktoval texty sestre, alebo ich nahrával na diktafón. Do konca svojho života napísal deväť kníh a uverejnil vyše tristo článkov, v ktorých spracoval svoje skúsenosti, aby iným dal nádej. Takto sa uskutočnilo to, čo napísal na začiatku svojej choroby: "Bolesť mojej choroby mi radikálne zmenila životnú cestu. Opustil som školské triedy, vzdal som sa svojho učiteľského titulu, mojím údelom sa stala samota a ticho. Novinár, ktorým by som tak rád bol... malý apoštol, o ktorom som sníval, neprechádzal viac ulicami mesta. A predsa mám pred sebou svoj ideál a povolanie v takej plnosti, o ktorej by som sa nikdy neodvážil snívať."
"Jeden môj článok vzbudil rehoľné povolanie. Svet, ktorý som tu opísal, pritiahol práve v tom správnom okamihu isté dievča a ono urobilo rozhodujúci krok. Možno je to jediné blahodarné ovocie mojich námah. Neustále zatvorený vo svojej izbe si hovorím, že tak či tak môžem byť len pokorným rozsievačom. Siať v tichu a samote, vždy z diaľky, veď pokiaľ existuje jar, plody potom budú môcť dozrieť i na diaľku. A to je to, čo nás spája."
Jeho utrpenia a spôsob, akým sa s nimi vyrovnával, ho nechali dozrieť a stali sa jeho vnútorným bohatstvom, ktorým obohacoval ľudí. Najviac ich však oslovil svojou radosťou. Lolo bol presvedčený, že to, čím sa vyznačuje kresťan, nie je jeho trpezlivosť, odovzdanosť a možno ani jeho dobrota, ale radosť, "pretože ten, kto svoju skúšku neznáša radostne, neprenikol do tajomstva kríža. Všetky cnosti vyrastajú z radosti. Kto má radosť, ten má všetko."
Ale ani on sám sa nevyhol temnote, keď prežíval úzkosti, samotu a vlastnú neužitočnosť. Tiež sa nie vždy usmieval, vedel však jedno, že "mať v srdci radosť je výsledkom boja a sebazaprenia, je stálym plodom dobývania."
Táto radosť, zakorenená v Božej vôli, bola trvalá, hlboká, pokojná a nákazlivá. Blahoslavený sa s každým stretával práve v pozitívnom postoji a mnohým novinárom, kňazom a mládeži, ktorí sa neustále striedali v jeho byte, ponúkol svoje veľkorysé priateľstvo. Muž bolesti na vozíčku im sprostredkovával nádej a dôveru v Božiu dobrotu.
Na konci svojho života Manuel Lozano Garrido priznal: "Je to len jedno slovo, ktoré sa zo mňa úprimne vynára: ‚Ďakujem!‘ Môj život sa stal mimoriadnym spôsobom bohatším práve svojím utrpením a láskou, ktorá mi bola darovaná zhora."
V deň svojej smrti - 3. novembra 1971, sa mu napriek najťažšiemu utrpeniu podarilo darovať svojmu okoliu úsmev, chvíľu predtým, než s krížom v ruke po krátkej agónii počas modlitby Zdravas‘ Mária a Otče náš navždy zatvoril svoje slepé oči. "Bolesť sa pre neho stala príčinou jeho posvätenia, choroba jeho katedrou," píše sa v dekréte, potvrdzujúcom jeho heroický stupeň cnosti.
Pane, my chorí, prichádzame k tebe. sme ti neužitoční pre spoločnosť. Všade prekážame. Nemôžeme opustiť svoj dom, aby sme sa vrhli do sveta práce. Svoje úbohé úspory meníme na lieky, injekcie a nespočetné návštevy lekárov. Všetci pracujú, a my sme nútení ustavične odpočívať, v pokoji, ktorý je neporovnateľne namáhavejší než všetka práca!
Nemôžeme ísť k telefónu, keď zazvoní, nemôžeme otvoriť dvere priateľovi, nemôžeme postaviť stoličku, ktorá spadla. Nie je nám dovolené milovať muža, alebo ženu. Nemôžeme myslieť na vlastný domov, rodinu a hlavičky našich detí môžeme hladiť len prstami ilúzie... A predsa nás čaká neslýchaná úloha: Dopomôcť ľuďom k ich záchrane!
Daj nám, Pane, poznať toto poslanie, ktoré nám v zjednotení s tebou bolo zverené. Daj nám poznať jeho hlboký zmysel. Pane, prijmi našu neužitočnosť ako kyticu nádherných ľalií. Prijmi tieto kvety do svojich prebodnutých, ranami poznačených rúk, aby prispeli k univerzálnemu vykúpeniu. /Manuel Lozano Garrido/
Masima - Verím a Dôverujem
