%20(1).jpg)
Svätý tínedžer Ján Berchmans nevynikal ohromujúcimi skutkami svätosti, ani prísnosťou, nebol zakladateľom rádov, nestaval kostoly, ani nekonal veľkolepé zázraky. Ale vynikal láskavosťou, zdvorilosťou a vernosťou. Tieto aspekty ho vyniesli do neba a po jeho smrti sa v jeho mene začali diať mimoriadne, nadprirodzené udalosti.
Otec Boer zo Spoločnosti Ježišovej napísal v roku 1866 knihu, ako vďaku za blahorečenie Jána Berchmansa pápežom Piom IX. 28. mája 1865. Pri jeho kanonizácii 15. januára 1888 bol do knihy pridaný predslov: Keď umieral, ľudia po celom Ríme hovorili o svätosti mladého jezuitského scholastiku Jána Berchmansa. Krátko po jeho smrti boli zhotovené rytiny, ktorých sa za pár dní len v jeho rodnom Belgicku predalo 24 000 kusov.
Ľudia hneď po jeho smrti ho oslavovali ako svätého. Keď sa potom zhromaždili mnohé svedectvá o svätosti a dokonalosti blahoslaveného Jána, Boh sa čoskoro rozhodol potvrdiť tento názor prostredníctvom zvláštnych zjavení, sprevádzaných početnými zázrakmi a tým prejavil vysoký stupeň slávy, ktorý jeho verný služobník podľa svojich zásluh už dosiahol v nebi. Svätec vykonal množstvo zázrakov, napísať ich by bolo na celú knihu, zoznámte sa aspoň s niektorými.
Sedemdesiatosemročná Katarína du Recati bola slepá na obe oči. Keď sa dopočula, že v Rímskom kolégiu zomrel scholastik Tovarišstva Ježišovho, ktorý mal povesť svätosti, prišla počas pohrebu do kostola. Chcela sa priblížiť k telu zosnulého a dotknúť sa rukami jeho očí, alebo oblečenia v nádeji, že dostane pomoc a liek na jej slepotu. Obrovský dav jej však nedovolil priblížiť sa k telu a nemohla si tak splniť svoju túžbu. Domov sa vrátila zarmútená a zúfalá.
Na druhý deň, 14. augusta, navštívila dom pani Viktórie Altieriovej, ktorá tiež túžila vidieť telo svätého mladíka. Pani Katarína sa jej zdôverila so svojou túžbou a tak ju pani Viktória vzala so sebou do koča a zaviedla ju do kostola, priviedla ju k máram s telom svätca, a keď vyjadrila túžbu, že sa chce dotknúť svojich očí niečím, čo patrí Božiemu služobníkovi, jeden prítomný jezuita jej povedal, aby sa chytila prsty zosnulého a dotkla sa nimi svojich očí.
Keď tak urobila, hneď zvolala: "Som uzdravená. Vidím!" Potom dotyk zopakovala a zrak sa jej celkom vrátil, rozoznávala už aj najmenšie predmety. Tento zázrak dosvedčili jezuita Lorenzo, pani Viktória, Maria Testa a Serafina Mancini.
Podobne bola uzdravená aj pani Arsilia Altissimi z Tivoli, ktorá už niekoľko dní trpela silnou bolesťou v boku, ktorá jej nedovolila spať, ani oddychovať. Bývala neďaleko Rímskeho kolégia a keď ráno 13. augusta 1621 počula zvoniť za mŕtvych, zavolala svoje dcéry Annu a Viktóriu a vyzvala ich, aby sa spoločne pomodlili De profundis za toho, kto zomrel v kolégiu.
Lenže trikrát sa jej v mysli a na jazyku namiesto De profundis objavilo Te Deum a rovnako sa mýlili aj jej dcéry. Ohromená tým povedala: "V kolégiu zomrel nejaký veľký Boží služobník." Zároveň cítila, že sa v jej srdci rodí živá túžba vidieť ho a pevná dôvera, že bude na jeho príhovor vyliečená.
Večer ju dcéry sprevádzali do kostola, kam dorazila s veľkými ťažkosťami a utrpením. Keď sa priblížila k mŕtvemu, zdalo sa jej, že vidí nebeského anjela. Priložila vreckovku na tvár zosnulého a potom si ju priložila k bolestivému boku a v tom okamihu bola zbavená všetkých bolestí a celkom uzdravená. Vďačná za prijatú milosť, z vlastnej vôle zapísala všetky fakty a v roku 1622 ich pod prísahou zverila v procese, ktorý bol zostavený V Ríme o cnostiach a zázrakoch Jána Berchmansa.
Otec Ján de Angelis trpel šesť rokov a v roku 1627 sa jeho choroba prudko zhoršila, nemohol už stáť na nohách, takže musel zostať v posteli, kde ho prepadali najprudšie bolesti. Okrem toho stratil cit v pravej ruke, veľmi mu opuchli nohy, kolená aj brucho a hrozilo, že jeho stav skončí vodnateľnosťou a upchatím pečene.
Každá pomoc lekárov bola márna a chorý, ktorý už nemohol dúfať v ľudské lieky, sa so živou vierou obrátil o pomoc k nebu, vzývajúc príhovor ctihodného Berchmansa, ktorého poznal v kolégiu a prechovával k nemu náklonnosť. Zo srdca sa mu odporučil a v tej chvíli bol oslobodený od chorôb, dokonca keď vstal z postele, mal vitálnejšie zdravie, ako mal pred chorobou.
Ďalším zázračne uzdraveným bol nemý a ochrnutý 22-ročný Giuseppe Spinelli z Palerma, ktorý 11. februára 1634 prijal posledné sviatosti. Potom mal videnie jezuitov Alojza Gonzagu a Jána Berchmansa. Hneď po tomto videní bol uzdravený, vstal z postele a vošiel do kostola, kde posluhoval pri omši a prijal sväté prijímanie. Neskôr bol po ukončení štúdií vysvätený za kňaza, odišiel na misie do Indie a potom bol poslaný na Filipínske ostrovy, kde mnoho rokov žil, pracoval ako apoštol a svoj život ukončil svätou smrťou.
Svätý Ján Berchmans svojou pomocou nezabúdal ani na svojich príbuzných. Jeho teta Mária trpela takmer štrnásť rokov krvácaním, ktoré niekedy trvalo pätnásť aj viac dní a dokonca krvácala aj z úst a nosa. Extrémne oslabená potom musela poväčšine zostať v posteli, pričom sily nedokázala obnoviť ani najmenším kúskom jedla. Navyše sa k tomu pridali silné bolesti hlavy, ktoré ju pripravovali o rozum a spôsobili, že bola zúrivá a hysterická. Po tom, čo jej nepomáhali žiadne lieky, lekári s Univerzity v Louvaine vyhlásili, že niet žiadnej nádeje na jej uzdravenie.
Mária s veľkou odovzdanosťou Božej vôli prijala správu o šťastnej smrti jej synovca Jána a dozvedela sa tiež o zázrakoch, ktoré Boh vykonal na jeho príhovor a tiež o relikvii jeho srdca, ktorá bola prinesená z Ríma do Louvainu. Prebudila sa v nej túžba zázračne sa uzdraviť, takže si zaobstarala obraz svojho drahého synovca a zbožne ho položila vedľa svojej postele.
Choroba nielenže nepoľavila, ale naopak sa nesmierne zhoršila, takže sa zbožná Mária Berchmansová pripravovala na smrť prijatím sviatostí a posledného pomazania. V noci sa jej zdalo, že vidí Božieho služobníka, ktorý natiahol pravú ruku od obrazu a ako keby sa k nej priblížil s tvárou plnej lásky a súcitu. "Drahá teta, budeš od svojej choroby oslobodená," povedal a Mária sa prebudila a zistila, že je celkom zdravá.
Jezuitský rehoľník, otec Anton de Greef, unikol vďaka svätcovi nie chorobe, ale nebezpečenstvu uväznenia alebo aj smrti. Bol apoštolským misionárom v Spojených provinciách Holandska a vykonával posvätnú službu v Nijmegene, zatiaľ čo toto mesto bolo obsadené silnou posádkou heretikov, ktorí z nenávisti k náboženstvu prenasledovali katolíckych kňazov.
Keď bol jednej noci nútený vyjsť z domu, narazil na heretického vojaka, ktorý ho spoznal, schmatol ho za ruku a vyhrážal sa, že ho ako väzňa privedie pred službukonajúceho dôstojníka. V tejto tiesni otec nemohol urobiť nič iné, ako pozdvihnúť svoju myseľ k Bohu a vložiť sa pod ochranu Jána Berchmansa, ktorého vnútorne vzýval s veľkou dôverou. V tej istej chvíli sa objavil mladý muž veľmi krásnej postavy, ktorý bol svojimi črtami tváre sám Berchmans, otočil sa k vojakovi a odhodlane mu povedal: "Prepusť tohto muža, je to dobrý občan," načo ho útočník nechal na slobode a odišiel.
Rehoľníčka z kláštora svätého Bernarda v Narni, sestra Katarína Giacinta Sacripante bola asi vyše dvoch rokov chorá. Keď jej rehoľná spolusestra porozprávala o živote veľkého Božieho služobníka, ktorý zomrel v povesti svätosti, zúfalá sestra Katarína povedala: "Ak je pravda, že je Ján Berchmans v nebi a teší sa Božej sláve, ako sa hovorí, nech mi vyprosí milosť, aby som sa uzdravila zo svojej choroby."
Spolusestra ju za tieto slová pokarhala, a predsa bola od tej chvíle zbavená prudkého kašľa, horúčky, bolesti v prsiach a všetkých neduhov. Hneď sa pripravila na spoločnú modlitbu a pokračovala vo všetkých pravidelných cvičeniach a povinnostiach.
Sestra Claudia Begina Cellardová trpela v roku 1756 horúčkou, bolesťami hlavy, mala ťažkosti s dýchaním, prudko zvracala a rýchlo nasledovali aj ďalšie vážne a nebezpečné príznaky. Pretože nesvitol ani lúč nádeje na jej uzdravenie, 16. októbra prijala posledné sviatosti a požiadala, aby sa pri nej modlili modlitby za umierajúcich, aby sa pripravila na odchod z tohto života.
V tom čase ju prišiel navštíviť otec z Tovarišstva Ježišovho a navrhol jej, aby sa utiekla k príhovoru blahoslaveného Jána Berchmansa. Medzitým k nej prišiel aj lekár a keď počul jej modlitbu k Božiemu služobníkovi, vyhlásil, že ak sa uzdraví, stane sa to zjavným zázrakom.
Chorá mníška požiadala o relikviu Jána, ktorú jej hneď priniesli. Všetky rehoľníčky sa zhromaždili, aby spoločne odporučili jej dušu Bohu. A zatiaľ čo sa modlili, sestra Claudia si prikladala relikviu na časti tela, ktoré trpeli chorobami. Keď sa potom lekár dozvedel, že sa sestra zázračne uzdravila, zaraz sa vybral do kláštora a svoju pacientku uvidel zdravú, vitálnu a spolu s rehoľníčkami, vzdávajúcu vďaku Bohu.
8. septembra 1742 praskla 22-ročnému Petrovi Spadonimu z Ríma tepna v hrudníku a osem dní zvracal obrovské množstvo krvi. Po tom, čo mu lekári nedali žiadnu nádej, prijal posledné sviatosti a s veľkou zbožnosťou sa pripravoval na koniec svojej púte na zemi.
Keď sa modlili za jeho umierajúcu dušu a udeľovali mu posledné pomazanie, ktosi mu navrhol, aby sa modlil na príhovor Jána Berchmansa, ktorého Boh v tom čase oslavoval úžasnými zázrakmi. Chorý mladík vzal do ruky obrázok Božieho služobníka, niekoľkokrát ho s nežnou láskou pobozkal a priložil si ho na hruď.
Krátko na to zaspal a keď sa zobudil, bol úplne uzdravený. Hneď sa vybral do kostola svätého Ignáca, prijal sväté prijímanie a poďakoval sa svojmu nebeskému ochrancovi pri jeho hrobe. Dôkazom tejto skutočnosti sú prísažné výpovede Antona Secci, rektora kolégia Salviati; Fabricia Leandrini, ošetrovateľa; Cipriana Ciprianiho a Karola Cecchettiho, žiakov kolégia; a tiež dvoch lekárov, ktorí uznali, že vyliečenie sa v žiadnom prípade nemohlo pripísať ľudským prostriedkom.
Mimoriadnu pomoc z neba dostala na príhovor blahoslaveného Jána sestra Angelika z Najsvätejšej Trojice, novicka tretieho rádu svätého Františka v Ronciglione, v kláštore svätej Anny.
Začiatkom júla 1732 tak vážne ochorela, že lekári považovali jej prípad za beznádejný a nariadili, aby jej bezodkladne udelili posledné sviatosti. Matka predstavená povzbudzovala mladú mníšku, aby sa utiekla pod ochranu Božieho služobníka a sľúbila, že ak sa uzdraví, pošle mu do hrobu strieborné srdce.
Sestra Angelika upadla do extázy, akoby videla samotného svätca. Keď precitla, bola uzdravená. Pretože však nesplnila sľub, ktorý dala, znovu ochorela a o štyri dni sa znovu ocitla na prahu smrti. Neváhala, hneď požiadala, aby zapálili sviečky na veľkom oltári v kostole svätého Ignáca, pred ktorým ležia pozostatky Jána Berchmansa. S veľkou vrúcnosťou sa mu odporučila a po prijatí sviatostí hneď vstala z postele, bola opäť zdravá.
