%20(1).jpg)
Talianska rehoľníčka, svätá Maria Giuseppa Rosello, bola zakladateľkou Kongregácie Dcér Panny Márie milosrdenstva.
Svätica, ktorá pri narodení dostala 27. mája 1811 meno Benedetta, vyrastala v mestečku Albisolla Marina v rodine hrnčiara Bartolomea Rosella a Marie Dedone. Bola štvrtým dieťaťom a okrem nej vychovávali jej rodičia ďalších osem detí.
Benedettine rodisko sa nachádzalo len dva kilometre od biskupského mesta Savony, kam sa v tej dobe upierali starostlivé pohľady celého kresťanstva, pretože tam pyšný francúzsky cisár Napoleon Bonaparte držal v zajatí 251. Kristovho námestníka, Pia VII., odlúčeného od celého sveta.
Iba raz smel pápež v tejto ťažkej situácii navštíviť svätyňu Matky Milosrdenstva, postavenú pred bránami mesta a tam sa posťažovať na svoju biedu tej, ktorá sa v roku 1536 zjavila Antoniovi Bottovi. Potom sa sem vrátil až po jeho oslobodení, 18. marca 1814, pri jeho návrate z Fontainbleau. O rok neskôr sem zaviedla Prozreteľnosť pápežove kroky 10. mája 1815 a vtedy slávnostne korunoval milostný obraz zo Savony v prítomnosti duchovenstva a veľkého množstva veriacich.
Pre Benedettu Roselovú sa mala stať milosrdná Matka vodiacou hviezdou jej života. Obyvatelia Albisolly Marina každoročne chodievali v procesii k svätyni Matky Milosrdenstva a pani Rosellová vždy brala dcérku so sebou.
Raz však museli deti zostať doma. Malá Benedetta hneď mala svoj vlastný plán, zhromaždila svojich vrstovníkov a vyrazila s nimi k neďalekej kaplnke, kde deti vykonali svoju vlastnú pobožnosť. Keď sa potom deti vracali domov, považovali ich za predvoj procesie dospelých a slávnostne začali zvoniť zvonmi, až pokým neprišli na to, že sa zmýlili.
Benedetta mala už v mladosti svoju vlastnú vôľu, bola Bohom vyvolená vodcovská postava, povolaná k tomu, aby svoje okolie viedla k Matke milosrdenstva a cez Máriu k živému Bohu. Aj preto to v detstve a mladosti nemala ľahké.
Jej pokus vstúpiť do kláštora bol neúspešný, lebo nemohla priniesť veno. Devätnásťročná dievčina potom vstúpila do služby bezdetných manželov Monleonových. Benedettu si pre jej vlastnosti a pre jej službu tak obľúbili, že si ju chceli adoptovať. Mohla sa stať jedinou dedičkou, ale ona stále túžila po rehoľnom živote a lákavú ponuku odmietla.
A hoci bola v službe spokojná, aj na ňu čakali smutné časy. Smrť ju veľmi rýchlo pripravila o rodičov a tiež o troch súrodencov. Benedetta sa musela vrátiť domov, aby sa postarala o mladších súrodencov.
V roku 1837 sa dopočula, že biskup zo Savony, De Mari, hľadá mladé obetavé dievčatá, ktoré by boli ochotné sa ujať výchovy a vzdelávania najchudobnejšej mládeže, ako aj viesť inštitút, ktorý sa chystal založiť. Benedettu to zaujalo a hneď sa prihlásila.
Keď ju biskup požiadal, či by pre jeho zámer nemohla získať aj ďalšie ochotné dievčatá, priviedla tri - Angelu a Domenicu Pesciové a Paolinu Barlovú, takže na pleciach biskupa zostalo zaistiť v meste dom, ktorý im bude útočiskom pre ich službu druhým, zvlášť chudobným dievčatám, ktoré by inak skončili ako prostitútky, ale tiež deťom z chudobných rodín, ktorým poskytovali základné vzdelanie.
Takto bol daný základ novej rehoľnej rodiny, neskoršej kongregácie Dcér Panny Márie Milosrdnej, v ktorej 22. októbra 1837 prestala byť po obliečke Benedettou a stala sa sestrou Máriou Jozefou. O dva roky neskôr zložilo 2. augusta 1839 prvých sedem sestier rádu sľuby.
V novom rádovom spoločenstve sa chceli starať najmä o chorých, a o deti v tejto službe vykonali sestry čoskoro veľké dielo. Komunita sa tiež preslávila snahou o pomoc zavlečeným dievčatám, otrokyniam z Afriky.
Stále rastúci počet chovaniek Dcér milosrdenstva spotreboval veľa peňazí, ale bdela nad nimi Božia prozreteľnosť. Dokonca získali skutočný palác pred bránami Savony, obklopený zeleňou, Dom prozreteľnosti (Casa della Providenza).
Prevzatiu tohto nového domu do vlastníctva predchádzala ďakovná slávnosť k úcte Matky milosrdenstva. V jedno aprílové ráno 1859 sa sestry vydali na slávnostný sprievod k svätyni. Zišli sa pred novozískaným Domom Prozreteľnosti a ďalej pokračovali hodinu a pol naboso a cestou sa modlili ruženec.
Vo svätyni sa potom pred milostným obrazom milosrdnej Matky slávila slávnostná svätá omša na rovnakom mieste, kde sa v roku 1536 zjavila Panna Mária roľníkovi Antoniovi Bottovi a modliaci vyprosovali zvláštne požehnanie pre budúcnosť.
K úrodnej misionárskej činnosti patrí aj utrpenie, ktorému sa nevyhla ani zakladateľka Dcér milosrdenstva. Keď na jar v roku 1875 vykonávala Matka Mária Jozefa novozaloženej školy v Pontedecime, na štvrtý deň návštevy utrpela záchvat slabosti, z ktorého sa už nespamätala. Navyše sa k nemu pridali ďalšie telesné i duševné ťažkosti a aj keď bola hendikepovaná, čakala ju dôležitá úloha - vyslať prvé sestry na misie so Južnej Ameriky.
Bolo vybratých pätnásť sestier, ktoré spoločne so zástupom saleziánov zúčastnili na deň Všetkých svätých v roku 1875 "rozlúčkovej audiencie" u pápeža Pia IX. O dva týždne neskôr nastal pre nich 14. novembra deň konečného odchodu. Po svätej omši pri oltári Matky milosrdenstva sa všetci budúci misionári, kňazi, bratia a sestry, vydali k lodi Savoyen. Krátko pred odplávaním sa tam celkom nečakane objavil Don Bosco, aby obe skupiny požehnal na rozlúčku. Požehnaním tohto veľkého svätca sa malo začať dielo v Novom svete.
Predstavená Mária Jozefa sa zo zdravotných dôvodov nemohla zúčastniť tejto rozlúčky, ale ako bolo dohodnuté, poslala zo svojho nemocničného útulku v Savone požehnanie na rozlúčku vo chvíli, keď sa okolo pobrežia plavili budúci misionári.
A hoci Matka Rossellová strávila päť dlhých rokov v nemocnici, rozhodne nebola nečinná i keď telesne aj duševne to bolo s ňou stále horšie. Aj ju postihla "noc ducha", ktorú veľmi presne opísala svätá Terézia z Avily a iné mystičky. V tej dobe jej dcéry zriaďovali svoj prvý domov pre padlé dievčatá a tri týždne po skone zakladateľky začal plniť svoj účel.
Matka, sestra Mária Jozefa zomrela večer 7. decembra 1880 okolo 21. hodine, keď sa pomodlila vešpery na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie.
Svätá zakladateľka praktizovala dve mottá, ktoré vštepovala aj svojim duchovným dcéram: "Srdce v Bohu a ruky v práci", a tiež: "Ak nie sme štedrí k Bohu, nebude štedrý ani on k nám." Pochovali ju na cintoríne v Savone a pápež Pius XII. ju kanonizoval 12. júna 1949.
Po tom, čo boli jej pozostatky pochované v Savone, boli v roku 1887 znovu uložené do kaplnky materského domu, a v roku 1917 boli prevezené na nový pozemok jej materského rádu. Keď exhumovali jej telo, zistilo sa, že je stále neporušené, ani nejavilo žiadne známky rozkladu. Jej srdce bolo na žiadosť jej rádu chirurgicky odstránené, aby si ho mohli uchovať v materskom dome ako relikviu svojej svätej zakladateľky.
Masima - Verím a Dôverujem
