%20(1).jpg)
Javier Sartorius, známy ako svätý Augustín 21. storočia, sa zriekol všetkého, aby nasledoval Ježiša Krista a stal sa mníchom.
Javier Sartorius Milans de Bosch sa narodil v roku 1961 ako syn aristokratickej rodiny v Madride s piatimi deťmi. Časom sa prejavil ako sľubný tenista, ale kariéru úspešného športovca zamenil za nasledovanie nášho Pána a venoval sa kontemplatívnemu životu.
Vzdelanie nadobúdal na exkluzívnej jezuitskej škole v Madride. Obklopený luxusom, tráviac čas medzi tenisovými kurtami a večierkami vyššej spoločnosti, či letnými pobytmi v Marbelle a Zarautzi v baskickej provincii Gipuzkoa, bol akoby predurčený na úspešnosť. Získať dobrý titul, uspieť v podnikaní, dobre sa oženiť...
Javier mal búrlivé dospievanie, čo sa prejavilo najmä zbierkou zlých známok, za čo bol vylúčený zo školy. Doma hneď nastalo dusno, pretože otec rodiny kládol veľký dôraz na učenie.
Štrnásťročný Javier sa ocitol v internátnej škole v El Escorial. Tam sa naplno prejavila jeho neskrotná energia. Raz, keď žiaci museli jesť v jedálni celkom potichu, hodil nôž do obrazu, ktorý sa natrhol. Nevyhýbal sa nočným večierkom a za toto správanie si spolu s mladším bratom vyslúžili ďalšie vylúčenie.
Znechutený otec dal obom ešte nedospelým synom 12. októbra 1979 jednosmerné letenky do Spojených štátov spolu s tenisovým štipendiom. V Amerike sa všetko zmenilo. Detstvo pod dozorom bolo minulosťou. Najskôr študovali v Dallase a neskôr sa presťahovali do Los Angeles, kde víťazili v tenisových zápasoch, trénovali hollywoodske hviezdy, dokonca sa stali najlepšími predajcami vysávačov. Žili divoko, všetko bolo pre mladých mužov jedno dobrodružstvo, čo malo za následok, že ich začala priťahovať sekta a v jej vodcovi, hinduistickom guru našli "postavu otca".
Vtedy začínala u Javiera nenápadná zmena. Hoci skoro ráno meditoval celé hodiny a každý týždeň chodil kŕmiť chudobných, pri návrate domov povedal svojmu bratovi, že v očiach týchto núdznych videl svätosť. Začala ho udivovať jednoduchosť tých, ktorí nič nemajú.
V tom období ho upútal leták s obrázkom chudobných detí v peruánskom Cuscu. Rozhodol sa kontaktovať svojho bratranca Williama, ktorý tam bol na misii so Služobníkmi chudobných tretieho sveta a rozhodol sa rok sa venovať tým, ktorí to potrebovali. Dvadsaťšesťročný Javier si kúpil jednosmernú letenku a na vrchol svojej slávy sa rozhodol stať "atlétom ducha". Presne, ako sa píše v Písme, aj Javier sa pýtal Pána, čo má robiť. "Choď domov, všetko predaj a nasleduj ma." A on to skutočne spravil. Všetko opustil.
Sám Javier neskôr povedal vo svojom svedectve, prečo sa rozhodol ísť do Peru, že si uvedomil, že sa staral len o seba. "Neďakoval som Bohu za všetko, čo som mal. Žil som pre seba a zabudol som na utrpenie iných." Cez chudobných videl, že Boh od neho žiada niečo viac.
Hoci bol ďaleko od Boha, keď prišiel do Peru, čoskoro prijal vieru. Svedkom jeho obrátenia sa stal bratranec William, ktorý potvrdil, že od chvíle ako prišiel Javier do andskej krajiny, mal slabosť pre chudobné deti. Vedel ich rozosmiať, športoval s nimi a hrával všelijaké hry.
Javier spočiatku uprednostňoval počas spoločných modlitieb samotu vo svojej izbe. Postupne sa ale zbližoval so zakladateľom Služobníkov chudobných, otcom Giovannim Salernom, čítal Bibliu a životopisy svätých. Dokonca si začal lepiť na stenu frázy, ktoré naňho zapôsobili. A potom prišiel deň, keď sa rozhodol ísť na spoveď.
Podľa spomienok jeho bratranca, nebola to typická spoveď, ale skôr ako katechizmus. Spoveď trvala dva dni, kým sa nezriekol všetkých hriechov z posledných rokov. Prežil hlboké obrátenie bez toho, aby vedel kam ho Boh volá a rozhodol sa pre nový život.
Javier hovoril, že už zažil všetko a chce sa zasvätiť iba Bohu, ale pomyslenie na vysvätenie bolo preňho ťažké, pretože sa pre svoj minulý život necítil hodný stať sa kňazom.
Rok strávil vo Vyššom seminári v Tolede a potom si uvedomil, že chce žiť radikálnejším životom, preto sa rozhodol stiahnuť zo sveta a venovať sa modlitbe. Spočiatku uvažoval, že sa usadí v jaskyni svätého Františka v pohorí Sierra de Madrid, ale napokon ho prehovorili, aby odišiel do chrámu Sant Llorenç de Morunys, kde je kňazom otec Jordana, ktorý ho povedie.
Javierova zmena urobila na ostatných veľký dojem. Stal sa radikálnym, ale nevinným človekom so vždy dobrou náladou. Tam, ďaleko od sveta, bol šťastný. Miesto bolo v ruinách, ale nestaral sa o to. Dokonca si tam zriadil posilňovňu, aby mohol cvičiť a neraz sa mu na kolenách vytvorili rany od modlitby. Vo svätyni bola veľká zima, nebola tam ani teplá voda a okno v jeho izbe bolo rozbité. "Pre nás bol svätcom," spomínal jeho bratranec.
Keď mu nadriadení navrhli, aby sa vrátil do seminára, bez slovka to prijal, poslušnosť bola preňho totiž cesta k Bohu.
V roku 2006 krátko pred svojou kňazskou vysviackou ťažko ochorel na krvácajúci vred v čreve. Svoju chorobu znášal s jednoduchosťou, pokojom a poslušnosťou. Najskôr ho hospitalizovali v Barcelone a neskôr bol prevezený do cisterciánskeho kláštora San Miguel de Dueñas, kde vo veku štyridsaťpäť rokov 21. júna 2006, oslabený ulceróznou kolitídou a náhlym infarktom, zomrel.
Jeho oddanosť, láskavosť a nadšenie pre objavovanie toho, čo Boh preňho chcel, sa môžu stať príkladmi pre mladých ľudí, ktorí sú stratení. Rektor veľkého seminára v Katalánsku videl v Javierovi príklad svätosti, preto sa rozhodol otvoriť kauzu, aby bol uznaný za Božieho služobníka.
Masima - Verím a Dôverujem
obrázok: Internet
