%20(1).jpg)
V dvanástom storočí sa v Sliezsku vyznačovala grófska rodina Odrovanová, ktorá bola rodom jednou z najstarších v krajine. Jeden z nich, gróf Eustach Końsky, viedol spolu so svojou manželkou zbožný a cnostný život. Boh im v roku 1185 daroval syna Hyacinta, ktorý sa stal najslávnejším a najzbožnejším kresťanom svojho času. Životopisci ho tiež nazývajú divotvorcom trinásteho storočia.
Zbožní rodičia viedli svojho syna od útleho detstva láske k Bohu a cnostiam a Hyacint zasvätil celé svoje srdce Bohu a chránil sa od každého hriechu. Pretože bol aj nadaný žiak, rodičia ho poslali študovať do Krakova, odkiaľ potom prešiel na vysokú školu v Prahe a svoje štúdium zavŕšil doktorátom cirkevného práva a teológie v Bologni.
Na každej z týchto škôl si ho pamätali ako talentovaného, usilovného a nábožného študenta, s anjelskou čistotou. Keď sa po štúdiách vrátil do rodného Sliezska, krakovský biskup Kadlubko ho vysvätil za kňaza a vymenoval za svojho kanonika. Neskôr ho pre jeho veľké vlohy vymenoval za generálneho vikára.
Hyacint popri všetkých povinnostiach nezabúdal ani na svoju dušu. Kedykoľvek sa mu naskytla "hluchá" chvíľa, zbožne sa modlil a ponáral sa do rozjímania. Okrem toho sa často a prísne postil, svoje značné príjmy rozdával chudobným, navštevoval nemocnice, ošetroval chorých a staral sa o ich duchovnú útechu.
Nadišiel čas, keď biskup Kadlubko pocítil svoj vysoký vek a zriekol sa svojho úradu, aby sa v tichosti mohol pripravovať na smrť. Za jeho nástupcu bol vymenovaný gróf Ivo Odrovanský, kancelár poľského kráľovstva, ktorý bol Hyacintovým strýkom. Keď išiel biskup Ivo v roku 1218 do Ríma, vzal so sebou aj Hyacinta.
V tom čase kázal v Ríme svätý Dominik, ktorý naňho hlboko zapôsobil. Raz počul kázať svätca a keď na vlastné oči videl, ako svätý zakladateľ rádu zázračným spôsobom oživil vnuka kardinála, ktorý spadol z koňa a zomrel, bol taký dojatý, že zatúžil stať sa dominikánom. Aj biskup Ivo to videl a prosil svätého Dominika, aby mu dal k dispozícii niekoľkých svojich učeníkov, ktorí by s ním išli do Poľska a založili v jeho biskupstve dominikánske kláštory.
Dominik mu nevyhovel. Nie preto, že by nechcel, ale preto, že ani jeden mních neovládal poľskú reč, ani nepoznal zvyky Poliakov; a okrem toho, veľa svojich rehoľníkov vyslal do rôznych krajín, aby tam ohlasovali Božie slovo. Ale biskupovi poradil, aby niektorí z kňazov, ktorí prišli s ním do Večného mesta, vstúpili do kazateľského rádu, osvojili si jeho život a pravidlá a vrátili sa do Poľska ako misionári.
Hyacint neváhal ani minútu, bol pripravený vstúpiť k dominikánom. Keď biskup súhlasil, natešený mládenec prijal v kláštornom chráme svätého Sixta z rúk svätého Dominika mníšske rúcho. O šesť mesiacov neskôr zložil spolu s inými bratmi rádový sľub a svätý zakladateľ vymenoval Hyacinta za predstaveného dominikánskeho rádu, ktorý sa mal usadiť v Poľsku.
Pri odchode z Ríma mu pápež udelil svoje apoštolské požehnanie a svätý Dominik mu dal niekoľko rád. Počas dlhej cesty, ktorú išli pešky, všade, kde sa zastavili, ohlasoval Hyacint pokánie. V meste Frisach založil dominikánsky kláštor a Hermana, pochádzajúceho z Nemecka, ustanovil za predstaveného.
Božie slovo ohlasoval v Štajersku, Rakúsku, na Morave a v Sliezsku, až kým nedošiel do Krakova, kde sa mu dostalo vrelé privítanie. Biskup Ivo mu daroval dom, ktorý Hyacint premenil na kláštor a hneď so spolubratmi sa dali do misionárskej práce. Horlivé kázne svätého Hyacinta vzbudzovali obdiv a zbožní poslucháči sa k nemu hrnuli zo všetkých strán.
Účinok jeho slov pôsobil aj na srdcia šľachticov, ktorí vstúpili do seba, zanechali neviazaný život, často pristupovali k svätým sviatostiam a mnohí z nich vstupovali do rádu svätého Dominika. Zakrátko bolo v krajine vybudovaných mnoho dominikánskych kláštorov, vďaka ktorým sa medzi obyvateľstvom šírila nábožnosť. A Hyacint vzdával vďaky Bohu za požehnanie, ktoré preukazoval rádu pri jeho misiách.
Často ho bolo vidieť v chráme kľačať pred obrazom Panny Márie, ako ju so slzami prosí o orodovanie u jej Božieho Syna, aby jeho práce boli aj naďalej korunované výsledkami. Keď takto vzdychal v roku 1221 na sviatok Nanebovzatia Panny Márie pred oltárom, socha Matky Božej sa zrazu ožiarila a počul hlas: "Hyacint, syn môj, poteš sa. Tvoja modlitba sa zaľúbila môjmu Synovi, Spasiteľovi celého sveta. Čokoľvek budeš prosiť, dostaneš."
Svätec odvtedy znásobil svoju horlivosť v ohlasovaní Božieho slova a vo vrúcnych modlitbách, a Boh oslávil svojho horlivého sluhu mnohými zázrakmi. Keď chcel v pamätný deň mučeníckej smrti svätého Stanislava navštíviť kostol svätého Michala, v ktorom bol poľský patrón zavraždený 7. mája 1079 rukou kráľa Boleslava Ukrutného, rieka sa rozvodnila a zabránila tak prejsť na druhý breh, kde sa nachádzal tento kostol.
Keď Hyacint prišiel k brehu, bolo tam mnoho ľudí, nariekali a kričali. Svätec sa ich pýtal na príčinu ich plaču a dozvedel sa, že mladý muž Peter Prossovo sa utopil. Jeho matka, Helena s veľkým plačom padla k Hyacintovým nohám: "Otec Hyacint, poznám ťa, si zbožný a milosrdný Boží sluha, pozri na moje nešťastie. Mala som len jediného syna a teraz tu leží mŕtvy! Čo si počnem, ja úbohá, keď som stratila manžela a teraz aj milovaného syna?"
Hyacinta zarmútilo Helenino nešťastie, kúsok sa vzdialil od zhromaždenia a dlho sa modlil. Potom podišiel k utopenému chlapcovi. "Dcéra moja, kedy sa utopil tvoj syn?" pýtal sa Heleny. "Včera večer, a dnes ho vytiahli. Svätý otče, poteš ma úbohú!" Hyacint chytil utopeného za ruku a povedal: "Peter, nech ti náš Pán Ježiš Kristus, ktorého slávu ohlasujem, navráti na príhovor najsvätejšej Panny Márie tvoj život!" Mladík sa okamžite prebral, zveleboval Boha a ďakoval Božiemu sluhovi. Potom všetci prítomní padli na kolená a vzdávali chválu Bohu.
Keď sa dopočul o tomto zázraku šľachtic Prandata, navštívil so svojou matkou, ktorá trpela na pakostnicu, Hyacinta, a prosil ho, aby ju uzdravil. Svätec ju chytil za ruku, modlil sa a potom riekol: "Dcéra moja, nech ťa uzdraví Ježiš Kristu, Spasiteľ sveta!" A žena skutočne vyzdravela.
Istý čas sa zdržiaval v kláštore v Plocku, ktorý založil. Jedného dňa chcel kázať v neďalekom Vyšehrade, no rieka bola rozvodnená a nablízku nebol žiaden prievozník, ktorý by ho aj spolu s bratmi previezol na druhú stranu. Svätý Hyacint zázračne prešiel na druhý breh Visly.
Pápež Klement VIII., ktorý vyhlásil Hyacinta za svätého, rozpráva o tomto zázraku vo svojej bule: "Keď Hyacint chodil sem aj tam, aby ohlasoval pravdy evanjelia, prišiel na breh Visly, ktorá obmýva breh mesta Vyšehrad. Keď mu rieka prekážala a nemohol sa dostať do mesta, pozeral na všetky strany, kde by zbadal prievozníka, no žiadneho nenašiel. Začal vzývať Boha o pomoc, prežehnal sa svätým krížom a vyzval spolubratov, aby kráčali za ním. "Smelo, milí synovia, nasledujte ma v mene Ježiša!" vykročil na vodu ako na pevnú zem. Videl však, že sú nedôverčiví a nenasledujú ho, tak sa vrátil, a prestrel svoj plášť na vodu: "Nebojte sa, tento plášť vám bude v mene Ježiša slúžiť ako most." Takto sa všetci previezli cez hlbokú rieku s vlnami bez toho, aby sa zmočili. Tento zázrak sa hneď rozchýril po meste a dodal slovám nášho kazateľa mimoriadnu váhu." Svedkom tohto divu bolo štyristo ľudí, ktorí zvelebovali Božiu moc a milosrdenstvo.
V roku 1238 bol dominikán Hyacint pozvaný hlásať na slávnosti svätej Margity Božie slovo do Koscieliska. Deň pred jeho príchodom na miesto, zničil ľadovec celú sadbu. Zemianka, ktorá ho pozvala na slávnosť sa mu sťažovala, akú škoda spôsobil ľadovec roľníkom. Obávala sa, že pohynú od hladu a prosila svätého o pomoc a orodovanie.
Svätý Hyacint, pohnutý nárekom dedinčanov, ich utešoval, aby boli dobrej mysle a trpezlivo znášali túto skúšku. Potom im odporúčal celú noc sa modliť. Rovnako aj on strávil noc v modlitbách. Ráno všetkých užasol pohľad na siatiny, boli bujnejšie než búrkou.
Horlivý misionár sa potom z Poľska vydal do severozápadných krajín Európy. Všade ohlasoval slovo spásy, rúcal modly, staval kostoly a zakladal kláštory. Oduševnený Boží sluha sa neľakal žiadnych prekážok, ani nebezpečenstva.
Z Európy prešiel do Ázie, ohlasoval Pána aj Tatárom pri Kaspickom mori a potom sa vrátil do Moskvy, kde síce žili kresťania, ale zanedbaní a nakazení bludom, ako aj množstvo pohanov, ktorí tam vtrhli z Ázie. aj tu svätec horlivo hlásal Sväté evanjelium a obrátil mnohých poblúdencov a pohanov.
V Kyjeve založil dominikánsky kláštor a zdržal sa tam päť rokov. Keď sa Tatári, ktorí medzitým vtrhli do krajiny a zanechávali za sebou spúšť, blížili ku Kyjevu, Hyacint sa obliekol do slávnostného rúcha a s monštranciou v ruke chcel odísť z chrámu. Vtedy mu zrak padol na alabastrovú sochu Panny Márie a zrazu mal pocit, akoby mu vravela, aby ju vzal so sebou a nenechal divochom napospas.
Najprv zaváhal, socha sa mu zdala ťažká, ale keď ju vzal do rúk, bola taká ľahká, že ju niesol v jednej ruke. S monštranciou v jednej ruke a sochou Božej Rodičky v druhej, bezpečne prišiel až k rieke Dneper a divotvorne prešiel po jej vlnách na druhú stranu, a vrátil sa do Krakova.
V Krakove viedol prísny život, prejavoval zvláštnu úctu Panne Márii, navštevoval dominikánske kláštory a rehoľníkov napomínal k horlivosti v hlásaní božieho slova a tiež k zbožnému, cnostnému životu. Boh oslávil svojho služobníka ešte krátko pred smrťou mnohými zázrakmi, ktoré konal na jeho príhovornú modlitbu.
Na sviatok svätého Dominika v roku 1257 sedemdesiatdvaročný Hyacint ťažko ochorel. Vtedy rehoľníkom povedal, že mu zostáva málo času, a priznal sa im, že keď sa nedávno modlil pred obrazom Božej Matky, mal zjavenie, v ktorom mu bolo zvestované, že Boh ho zanedlho povolá k sebe.
Vo sviatok Nanebovzatia Panny Márie sa pomodlil hodinky, prijal sviatosti zomierajúcich a za spevu zhromaždených bratov - V teba, Pane, som dúfal, nebudem zahanbený na veky - porúčal 15. augusta 1257 svojho ducha Pánovi.
Pápež Klement VIII. ho 17. apríla 1594 kanonizoval, pápež Inocent XI. ho v roku 1686 menoval patrónom Litvy a tiež je patrónom topiacich sa. Jeho sviatok sa slávi 17. augusta.
Masima - Verím a Dôverujem
