%20(1).jpg)
Životy svätých sú poväčšine fascinujúce a iný nebol ani život svätej Mariam Baouardy, ktorá sa v mnohom podobala svätej Terézie z Avily. Mariam uštedril Pán milosti už v kolíske, nosila karmelitánske rúcho a dušou bola tiež podobná reformátorke karmelitánskej rehole.
Ako Teréziino srdce, aj jej bolo prebodnuté tajomným šípom. V boku, na rukách, nohách i na čele niesla znaky Kristových rán a hoci bola jednoduchá a skromná, šťastie nachádzala aj v znevažovaní.
Mariam sa narodila 5. septembra 1846 v malej dedinke I'billin (Abelin) v dnešnom Izraeli a hneď na druhý deň bola pokrstená duchovným gréckej zjednotenej orientálnej cirkvi. Rodičia si dcérku dlho neužili, už ako trojročná sa stala sirotou a tak si ju vzal do výchovy jej strýko. Ale hoci bola smrť jej rodičov tragickou udalosťou, Boh nad ňou držal svoju ochrannú ruku.
Malá Mariam dovŕšila trinásť rokov a jej strýko sa rozhodol, že je súca na vydaj. Dievča sa však jeho rozhodnutiu vzpieralo, lebo sa už dávno zasvätila nášmu Pánovi Ježišovi. Na úteku pred tvrdým strýkom sa dostala k moslimovi, ktorý ju nútil stať sa moslimkou, no keď videl, že je to márne, v zlosti jej podrezal hrdlo a nechal ju 8. septembra 1858 v tmavej uličke. A vtedy sa stal podivuhodný zázrak...
Keď sa zranená Mariam prebrala, videla, že sa nachádza v jaskyni, a ošetruje ju nejaká rehoľná sestra. Mariam v nej spoznala Božiu Matku a tá ju preniesla k františkánom. Navyše, jej desať centimetrov dlhá a centimeter široká rana sa veľmi rýchlo zahojila, čo si lekári nevedeli vysvetliť. Bez zázraku by sa také poranenie nemohlo vyliečiť.
Uzdravená dievčina potom pracovala sedem rokov, až do roku 1863 v rôznych mestách ako slúžka a už vtedy sa objavili prvé extázy, niekedy trvajúce aj štyri dni.
Keď sa ocitla v mestečku Capeleto neďaleko Marseille, vstúpila do rádu svätého Jozefa, hoci nebola vo francúzštine veľmi zručná. V januári 1866 sa jej extázy obnovili aj v tomto pôsobisku a v postuláte rehoľnej spoločnosti svätého Jozefa sa u nej objavili aj prvé stigmy.
Páter Stolz o tom podal správu: "Jedného večera, keď kľačala pred Najsvätejšou oltárnou sviatosťou, upadla do extázy, v ktorej videla Spasiteľa. Bok, srdce, hlava, ruky i nohy mu krvácali. Spasiteľ bol rozhodnutý trestať hriešnikov pre urážky Boha Otca, však najsvätejšia Panna za hriešnikov orodovala. V tom okamihu sa vrhla k spasiteľovým nohám aj postulantka a priložila ruku ku krvácajúcemu boku so slovami: ‚Môj Spasiteľ, daj mi všetky svoje utrpenia, ak sa ti to páči, ale maj zľutovanie nad hriešnikmi.‘ Po vytržení cítila v boku silné bolesti a spozorovala, že krváca."
Stigma sa jej odvtedy objavovala každý piatok, a o sedem mesiacov neskôr dostala aj ostatné stigmy.
Mariam upadla v stredu, 27. marca 1867, bol to tretí pôstny týždeň, znovu do extázy. Zdalo sa jej, že trhá ruže na oltár najsvätejšej Panny, pričom ruže boli chránené tŕním a tie jej poranili ruky. Keď precitla, cítila v ústach trpkú príchuť, ruky a nohy mala opuchnuté a mala na nich čierne pľuzgiere.
Na druhý deň - vo štvrtok, dostala silné bolesti, z pľuzgierov jej vytekala krv a na čele sa ukázali krvavé stopy po korune. Mariam bola poznačená svätými ranami nášho Pána.
Na ďalší deň, v piatok, sa jej rany znovu otvorili, večer však spolu s bolesťami zmizli a Mariam mohla ísť do práce. Nevinná postulantka sa domnievala, že jazvy sú príznakmi choroby a pretože pľuzgiere pred ďalším piatkom opakovali, myslela si, že ochorela na lepru. Obávala sa, že nakazí druhých, preto prosila Pána, aby ju uzdravil. Na príhovor Panny Márie jej stigmy zmizli, ale čoskoro sa znovu objavili a ešte väčším spôsobom.
Predstavené nepochopili jej stav a pretože ju podozrievali z vážnej choroby, prepustili ju z kláštora. Mariam sa po čase dostala do karmelitánskeho kláštora v Pau neďaleko Lúrd, odkiaľ mala nastúpiť Bohom určenú misiu za záujmy katolíckej cirkvi na Blízkom východe. Neďaleko svätyne na hore Karmel sa narodila, v kláštore Kráľovnej z Karmelu mala dokončiť svoje životné dielo. Tu prijala rehoľné meno sestra Mária od Ukrižovaného Ježiša.
Hoci bola sestra Mária negramotná, vnútro mala ozdobené krásnymi cnosťami. 24. mája 1868 bolo jej srdce prebodnuté a od toho dňa sa v oblasti jej srdca občas objavilo krvácanie a na bielom plátne, ktoré nosila ako obväz, sa ukazovali tri písmená: O. J. S. (Ó Jesus Salvator). Aj pri pitve malej Arabky sa - podobne ako u svätej Terézie z Avily - preukázala na srdci bodná rana.
Po deviatich mesiacoch, sa jej - opäť v pôstnom období - ukázali aj jej ostatné stigmy. A počas veľkého pôstu sa jej rany každý piatok nanovo otvárali. V týchto dňoch bola taká oslabená, že sa nemohla postaviť na nohy a musela zostať na lôžku, ale potom jej Pán na tri roky doprial prestávku.
V auguste 1870 vycestovala so skupinou sestier a kňazov na Ďaleký východ s cieľom založiť tam karmelitánsky kláštor. Po značných ťažkostiach sa napokon uchytili v Indii, kde v Mangalore založili malý kláštor a Mariam tu zložila profesné sľuby. A tu sa jej aj znovu obnovili stigmy.
Na sestru Máriu však bolo od Pána dopustené, aby tam, ďaleko od domova, sa dostala do nemilosti predstavenej a ostatných sestier, ktoré voči nej tak ostro útočili, až ju napokon poslali späť do Francúzska. Bola to Božia prozreteľnosť, pretože Pán tu mal pre ňu pripravené vyššie úlohy. Mala sa stať hnacou silou pri zakladaní dvoch kláštorov vo svojej domovine, v Palestíne.
Sestra Mária cítila, že Boh si praje, aby vybudovali karmelitánske domy v jej rodisku, nevedela však, ako začať. Bola predsa malá, chudobná a neznáma žena, ktorá vedela len veľmi málo po francúzsky. Aby sa mohla pustiť do takého zložitého diela, veľa sa modlila a prosila Boha o pomoc aj radu. Navyše, na taký krok neboli ani financie, projekty, ani pápežské povolenie.
V tom období mala videnie, v ktorom bola upozornená na dcéru prezidenta súdu v Pau a zakrátko jej bolo oznámené, že táto sudcova dcéra sa zriekla dedičstva v prospech kláštora. Finančný problém bol tak vyriešený, ale získať cirkevné povolenie zostalo "ťažkým orieškom". Patriarcha z Jeruzalemu považoval v tom čase za nemožné realizovať stavbu kláštora a preto to odmietol povoliť. Dokonca aj Kongregácia pre šírenie viery v Ríme odoprela svoj súhlas. Ale zázraky sa predsa dejú!
Aj v tomto prípade, ako v mnohých iných, nastal nečakaný obrat. Príslušný kardinál zmenil svoje stanovisko a mienil na zasadnutí, ktoré sa malo konať 20. júna, udeliť súhlas. Pápež sa o tom dozvedel a na margo toho vydal dekrét k založeniu kláštora už 3. júna. Nová skupina sestier, zakladateliek, potom pricestovali 12. septembra do Betlehema.
Mariam dostala počas rozjímania uistenie, že Boh jej sám dá znamenie, kde má byť kláštor postavený. Takto potom jedného dňa upozornila spolusestry na hlúčik holubov, usadených na kopci v západnej časti mesta. Bolo to predurčené znamenie.
Napriek tomu však vznikla nová ťažkosť, pozemok bol roztrúsený medzi viacerých vlastníkov. Napokon sa tento problém vyriešil a svätica, pretože jediná ovládala arabčinu, bola poverená riadením a kontrolou stavebných prác.
A rovnako ako svätica z Avily, aj Mariam odišla na stavenisko, kontrolovala dodávateľov, povzbudzovala stavebných robotníkov a pretože si svojou láskavosťou čoskoro získala ich srdcia, stavba utešene napredovala a za osem mesiacov bol kláštor pod strechou. Čoskoro tak mohli začať so stavbou ďalšieho kláštora, tentoraz v Nazarete. Božia prozreteľnosť riadila zhora a Malá Arabka konala dole.
Pán obdaril v Betleheme, vo svojom rodisku, milovanú Mariam najväčšou milosťou, akej sa dostalo len málo vyvoleným - milosťou mystického zjednotenia. Otvorili sa jej všetky stigmy a jej utrpenie vyvrcholilo.
Mária od Ukrižovaného Ježiša prežívala extázy na miestach, kde svojho žil a účinkoval náš Pán. Zvlášť extázy v Betleheme, na mieste Ježišovho narodenia, na hore Tábor či na ceste do Emauz boli dojímavé. Vtedy ju počas extáz videli niektorí svedkovia levitovať niekoľko centimetrov nad zemou.
A hoci to nebolo na nej vidieť, predsa bolo jej utrpenie veľmi veľké. V pôstnom čase v roku 1876 hrozne trpela, pričom sa jej bolesti stupňovali až do Veľkého piatku. K prebodnutým rukám a nohám a krvácajúcemu boku sa na Veľký piatok pridala smrteľná úzkosť a svätica tak zažívala hodiny najväčšieho utrpenia.
Napokon si Pán vzal svätú rehoľníčku, stigmatičku, mystičku a veľkú ctiteľku Ducha Svätého, Máriu od Ukrižovaného Ježiša, 26. augusta 1878 navždy k sebe.
"Ó, prameň svetla a pokoja, príď a osvieť ma; som hladná, príď a nasýť ma; som smädná, príď a napoj ma; som slepá, príď, nech vidím; som chudobná, obohacuj ma!"
Masima - Verím a Dôverujem
