%20(1).jpg)
Americký rímskokatolícky arcibiskup, ctihodný Fulton John Sheen bol tiež známym televíznym a rozhlasovým kazateľom. Jeho najsledovanejší program Život stojí za to žiť, vysielaný v 50. rokoch 20. storočia mal vysokú sledovanosť.
Aktívny kazateľ vydal aj niekoľko kníh, v jednej z nich - Morálny vesmír, sa okrem iného venoval v jednej kapitole súdu ľudstva pred Bohom.
V živote každého človeka príde čas, keď sa v najťažšej a tragickej hodine smrti pýtajú jeho príbuzní a priatelia: "Koľko zanechal?" Práve v tomto zlomku sekundy sa Boh pýta: "Koľko si vzal so sebou?" Dôležitá je len táto posledná otázka, pretože nás sprevádzajú len naše skutky.
Príbeh života je krátky: "Ľuďom je určené raz zomrieť a potom súd," lebo "Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov". Vo všeobecnej zábudlivosti kresťanského náboženstva, ktoré prešlo našou civilizáciou ako odporná miazma (z gréckeho miasma - poškvrna, znečistenie), bola táto veľká pravda, že po smrti nasleduje súd, v morálnom pohľade na vesmír ignorovaná. Naše duše môžu veľa získať z meditácie nad ňou a jej dvomi dôležitými vlastnosťami, a to jej nevyhnutnosťou a jej podstatou.
O nevyhnutnosti súdu svedčí celá príroda. Všade pod človekom sa príroda zjavuje ako vynášajúca rozsudky nad tými, ktorí odmietajú poslúchať jej zákony. Stačí sa pozrieť okolo seba v nemocniciach, väzniciach a ústavoch, aby sme videli, že príroda, ako sudca sediaci na súde, si vyrovnáva účty s tými, ktorí porušujú jej zákony. ak sa telo zneužíva nadmerným spôsobom, príroda sa pomstí a vynesie rozsudok choroby a slabosti. Ak sa úlomok hviezdy odlomí od jej centrálneho jadra a vychýli sa z jej obežnej dráhy, príroda vynesie rozsudok, že sa vo vesmíre spáli.
Príroda tu a teraz vyúčtuje svoje účty s prírodnými vecami. Ale morálna stránka vesmíru sa ešte definitívne nezúčtovala s každým človekom na tejto strane hrobu: je tu priveľa mučivej nevinnosti; priveľa nepotrestanej krivdy; priveľa utrpenia dobra; priveľa prosperity zla; priveľa bolesti pre tých, ktorí poslúchajú Božie zákony; priveľa potešenia pre tých, ktorí ich neposlúchajú; priveľa dobrej povesti pre tých, ktorí neviditeľne hrešia; priveľa opovrhnutia pre tých, ktorí sa neviditeľne modlia; priveľa neospevovaných svätých, priveľa oslávených hriešnikov; priveľa Pilátov, ktorí konajú ako spravodliví sudcovia; priveľa Kristov, ktorí zostupujú na kríž; priveľa pyšných a márnivých duší, ktoré hovoria: "Zhrešil som a nič sa nestalo."
Ale deň zúčtovania musí prísť a tak, ako musí každý obchodník raz do roka vyrovnať svoje účty, tak musí prísť aj tá dôležitá hodina, keď musí každá duša vyrovnať svoje účty pred Bohom. Život je totiž ako registračná pokladnica v tom, že každý účet, každá myšlienka, každý skutok, je ako každý predaj zaregistrovaný a zaznamenaný.
A keď sú záležitosti života konečne ukončené, Boh vytiahne z registra našich duší ten útržok z našej pamäti, na ktorom sú zaznamenané naše zásluhy a previnenia, naše cnosti a naše neresti - základ súdu, na ktorom sa rozhodne o večnom živote alebo o večnej smrti. Môžeme falšovať svoje účty až do dňa súdu, pretože Boh dovolí, aby pšenica a kúkoľ rástli až do žatvy, ale potom: "V čase žatvy poviem žencom: Zozbierajte kúkoľ a zviažte ho do snopov na spálenie, ale pšenicu zhromaždite do mojej stodoly."
Ale aká je podstata súdu? V odpovedi na túto otázku sa viac zaoberáme konkrétnym súdom v okamihu smrti než všeobecným súdom, keď všetky národy zeme stoja pred svojím Bohom. Súd je uznanie zo strany Boha aj zo strany duše.
V prvom rade je to rozpoznanie zo strany Boha: predstavte si dve duše, ktoré sa zjavia pred Božím zrakom, jedna v stave milosti, druhá v stave hriechu. Milosť je účasť na Božej prirodzenosti a živote. Tak, ako sa človek zúčastňuje na prirodzenosti a živote svojich rodičov tým, že sa z nich narodil, tak aj človek, ktorý sa narodil z Ducha Božieho krstom, sa zúčastňuje na Božej prirodzenosti - Boží život akoby prúdi jeho žilami a vtláča doň neviditeľnú, ale skutočnú podobu.
Keď teda Boh pozrie na dušu v stave milosti, vidí v nej podobu svojej vlastnej prirodzenosti. Tak, ako otec rozpozná svojho vlastného syna pre podobu jeho prirodzenosti, tak aj Kristus rozpozná dušu v stave milosti pre podobnosť s Ním a hovorí duši: "Poďte, požehnaní môjho Otca! Ja som prirodzený Syn, ty si adoptovaný syn. Poďte do Kráľovstva, ktoré je pre vás pripravené od večnosti."
Boh hľadí do inej duše, ktorá je v stave hriechu a nemá túto podobu, a tak ako otec vie, že syn jeho blížneho nie je jeho vlastný, tak aj Boh, keď hľadí na hriešnu dušu a nevidí v nej podobu svojho vlastného tela a krvi, nerozpoznáva ju ako svoj vlastný druh a hovorí jej, ako povedal v podobenstve o ženíchovi: "Nepoznám vás". A je hrozné nebyť Bohu známy.
Hriech nie je len uznaním z Božieho pohľadu, ale aj z ľudského pohľadu. Predstavte si, že pri čistení vášho auta alebo domu, vám pri dverách ohlásia veľmi významnú osobu. Pravdepodobne by ste sa správali inak, ako keby ste boli dôkladne čistí, dobre oblečení a reprezentatívni. V takom nečistom stave by ste požiadali o ospravedlnenie s tým, že nie ste hodní ukázať sa pred zrakom takej osoby.
Keď je duša pred Božím zrakom, koná veľmi podobne. Stojí pred ohromnou majestátnou prítomnosťou Všemohúceho Boha, neprosí, neháda sa, nepožaduje druhé vypočutie, neprotestuje proti súdu, pretože sa vidí taká, aká v skutočnosti je. V istom zmysle sa súdi, Boh iba spečatí súd.
Ak sa vidí čistá a živá Božím životom, beží do objatia Lásky, ktorou je Nebo, rovnako ako sa vták vypustený zo svojej klietky, vznáša do nebies. Ak sa vidí mierne poškvrnená a rúcho svojho krstu napraviteľne zašpinené, protestuje, že nemá vstúpiť do pohľadu Čistoty a preto sa vrhá do očistných plameňov Očistca. Ak sa vidí nenapraviteľne znetvorená, nemajúca žiadnu podobu s Čistotou a Božou Svätosťou; ak stratila všetku náklonnosť k duchovným veciam, potom by nemohla znášať Božiu prítomnosť o nič viac, ako by človek, ktorý sa hnusí kráse, mohol zniesť potešenie z hudby, umenia a poézie. Veď nebo by bolo pre takú dušu peklom, pretože by bola v nebeskej svätosti rovnako nemiestna ako ryba na suchu. Preto, uznávajúc svoju vlastnú nehodnosť, svoju vlastnú nesvätosť, svoju vlastnú bezbožnosť, svoj vlastný odpor k Božej Čistote, vrhá sa do Pekla rovnako, ako kameň, ktorý sa pustí z rúk, padá na zem.
Po konkrétnom súde sú preto možné iba tri stavy: Nebo, Očistec a Peklo. Nebo je Láska bez bolesti, očistec je bolesť s Láskou, peklo je bolesť bez Lásky.
Taký je súd! O koľko lepšia by bola súčasná doba, keby žila v zaužívanom duchu ľudí, ktorí majú na pamäti, že sa musia zodpovedať! O koľko viac spravodlivosti by vládlo v našom ekonomickom a spoločenskom živote, keby všetci ľudia kráčali v strachu z prichádzajúceho súdu! O koľko šťastnejší by bol život, keby si každý uvedomil, že na celom svete sú len dve bytosti, naša duša a Boh, ktorý ju stvoril.
Náš dôraz na skupinu, národ a masy nás urobil nevedomými k veľkej pravde, ktorá sa skrýva za súdom - že všetci sme individuálne duše, zodpovedné Bohu. Hovoríme o spoločnosti, ako keby bola trvalá vec a zabúdame, že v skutočnosti ide o prechod jednotlivých nesmrteľných osôb do neviditeľného stavu, že zatiaľ čo niektoré zmiznú a iné sa vkradnú, prúd a prílev je odchodom individuálnych osobných existencií, z ktorých si každá zaslúži vykúpenie. Hovoríme o masách ľudských bytostí ako o pulte, ktorý sa z času na čas vypratáva, a zároveň zabúdame na patetickú pravdu, že s tými, ktorých opisuje história, ešte nie je všetko skončené.
Zaujímalo by ma, či generál niekedy premýšľa o hodnote každej duše a zodpovednosti, ktorú prináša, keď posiela svoju armádu do búrky ocele a granátov; zaujímalo by ma, či si my, keď kráčame po uliciach, tlačíme sa v davoch, nahrnieme sa do metra, tlačíme sa do divadiel, miešame sa s davmi, plne uvedomujeme, že muži a ženy, ktorí tvoria tieto skupiny, sú obdarení nesmrteľnými dušami a sú zodpovední za každý jeden vedomý čin až do posledného?
Zaujímalo by ma, či si pamätáme, že všetko čo je minulé a urobené v ľudských dejinách, sa jedného dňa oživí do živého a večného záujmu pred Božím súdom? Všetci tí muži a ženy, ktorí figurujú vo zvitkoch času, ktorých realita sa javí skôr ako postavy príbehu, ktorých mená zakrývame chválou alebo urážkou, ktorých skutky nenávidíme alebo napodobňujeme, všetci tí mierotvorcovia a zloduchovia, svätci a hriešnici, spasitelia i zradcovia národov, páni a roľníci; všetci Egypťania, ktorí sa zamysleli nad tichom svojej Sfingy a vzdávali hold svojim mŕtvym pred kamennou jutou pyramíd; všetci veľkí zeme, ktorých mená sú vytesané do žuly, a všetci chudobní, ktorých mená sú namaľované na dreve; zlodej po pravici a zlodej po ľavici; Mária Magdaléna a farizeji; Nero a Pavol, Alexander, Caesar, Bismarck, Napoleon, Washington, Lincoln - všetci títo žili a mali svoje záľuby a nenávisti, svoje lásky a nádeje; získali to, čo považovali za hodnotné a užívali si to, čo považovali za najlepšie, a to, čo každý z nich urobil vo svojom tele, určuje jeho súčasný osud.
Dvere ich príležitosti sú zatvorené a oni sa zodpovedali za svoje správcovstvo a podobne ako oni, aj každý z nás je jednotlivo vyhradený pre deň, keď nebudeme súdení verejnou mienkou, ale večným Kristom, ktorý prichádza so svojím krížom na nebeských oblakoch, aby každému človeku odplatil podľa jeho skutkov.
Preto si nemôžeme byť ničím istí, kým je večnosť v pochybnostiach, ale kým je život, je nádej, je príležitosť!
Kým sú naše dni s nami, je nebo a šťastie na dosah, ak sme verní, cnostní a jednoduchí srdcom a spriatelíme sa so Sudcom. Najdlhší deň má svoj večer a po večeri prichádza tma noci. ukrižovaný Kristus nemá žiadny vykupiteľský vzťah s mŕtvymi - buď ich vykúpil, alebo sú mimo dosahu vykúpenia.
Kým ešte máme život, prebodnuté ruky Krista sú natiahnuté, aby nás lákali vpred piť víno lásky z veľkého kalicha Jeho Najsvätejšieho Srdca. Ale keď naša duša prekročí bránu večnosti, tie prebodnuté ruky, ktoré sme počas celého života videli rozprestreté na kríži, sa oddelia a spoja v súde. Kiež by sme boli chytení v zloženom objatí ako večne zajatí Jeho vykupiteľskej lásky!
.png)
