%20(1).jpg)
Svätý Anton Mária Claret, muž vrúcnej lásky, prijal Božie volanie byť misionárom s pokorou a odvážne čelil ťažkým okolnostiam pre dobro duší a Božiu slávu.
"Hoci ma otec Jozef Xifre, predstavený Misijných synov Srdca Márie často žiadal, aby som napísal životopis môjho bezvýznamného ja, doteraz som sa vždy ospravedlňoval. Ani teraz by som s tým nesúhlasil, keby mi to nebolo nariadené. Robím to teda len z poslušnosti a odhalím niekoľko vecí, ktoré by som radšej nechal neznáme. Nech je to v každom prípade na väčšiu slávu Boha a mojej sladkej matky Mária a na zahanbenie úbohého hriešnika," takto začína svoju autobiografiu svätý Anton Mária Claret, dávajúc tak najavo, že tak robí výlučne z poslušnosti generálnemu predstavenému rádu, ktorý sám založil.
Anton Claret y Clará sa narodil 23. decembra 1807 v Sallente v španielskej provincii Barcelona ako piaty syn z jedenástich detí Juana Clareta a Josefy Clara, ktorých opisuje ako "bezúhonných a bohabojných ľudí, veľmi oddaných Najsvätejšej sviatosti a najsvätejšej Panne Márii". Pokrstený bol v deň sviatku Božieho narodenia, 25. decembra 1807.
Božia prozreteľnosť nad ním bdela osobitným spôsobom už od jeho narodenia. Josefa dojčila všetky svoje deti, no pri Antonovi tak kvôli podlomenému zdraviu nemohla robiť, preto sa oňho starala dojka. Majiteľ domu, v ktorom táto žena bývala, dal pod domom vykopať dosť hlbokú jamu, aby tak zväčšil pivnicu. Jednu noc, keď tam malý Anton súhrou náhod nebol, základy, oslabené kopaním povolili a celý dom spadol. Dojka pod jeho troskami zahynula a svoj hrob tam našli aj jej štyri deti.
Anton nebol veľký spáč, preto, keď mal päť rokov, a vždy keď išiel spať, zvykol premýšľať o večnosti. A myslel na slová - navždy, navždy, navždy. "Snažil som sa predstaviť si obrovské vzdialenosti, pridávať k nim ďalšie a uvedomovať si, že nikdy nebudú mať koniec. Vtedy ma striaslo a sám seba som sa pýtal, či tí, ktorí mali to nešťastie, že museli ísť do večnosti plnej bolesti, uvidia niekedy koniec svojho utrpenia. Budú musieť trpieť ďalej? Áno, navždy budú musieť znášať svoju bolesť!"
Sú to odvážne úvahy malého chlapca, ktorého to veľmi trápilo, pretože bol od prírody veľmi súcitný. Predstava múk naňho tak silno zapôsobila, že ho neskôr podnietila k tomu, aby obracal hriešnikov, kázal, spovedal, písal knihy, rozdával sväté obrázky a brožúrky a viedol dôverné rozhovory.
Mal sotva šesť rokov, keď začal chodiť do školy, do ktorej si svedomito pripravoval úlohy a nikdy nevynechal vyučovanie. Katechizmus ovládal tak vynikajúco, že "kedykoľvek ma o to požiadali, vedel som ho odrecitovať od začiatku do konca bez jedinej chyby". Potom sa začítal do "Zhrnutia posvätných dejín", ktoré sa mu hlboko vrylo do pamäti.
Ako sám napísal, okrem dobrého učiteľa v škole mal aj nemalý dar z neba - dobrých rodičov, ktorí spolupracovali s učiteľom pri formovaní jeho chápania pravdy a pri výchove jeho srdca k praktizovaniu náboženstva a všetkých cností. Každý deň mal na pokyn otca po obede čítať duchovnú knihu. A práve tento čas strávený s knihami prispel k jeho posväteniu a nádeji, že sa stane kňazom.
Dospievanie strávil v továrni svojho otca, kde sa vyrábali látky a nite a popritom sa vyučil za majstra v odbore, pričom svoje zručnosti si zdokonaľoval v Barcelone na Škole umenia a remesiel Lonja. Cez deň pracoval a v noci študoval. chcel kvalitou a krásou prekonať vzory zo zahraničia. Skupina priateľov mu navrhla, aby založil textilnú spoločnosť, no jeden z priateľov mu ukradol úspory a tiež cenné šperky a Antona obvinili zo spolupáchateľstva. Táto udalosť v ňom vyvolala silný odpor k svetu, priateľstvám a bohatstvu.
Raz ho na pláži strhla obrovská vlna, bol by sa takmer utopil. Vtedy zvolal: "Svätá Panna, zachráň ma!" a ani nevedel ako sa zrazu ocitol na brehu. Inokedy, keď prišiel na návštevu k priateľovi, zastihol doma iba jeho manželku, ktorá sa mu posťažovala, že je jej manžel vždy nevrlý a uštipačný. "Anton, si celkom iný než môj manžel, kiež by sme boli priatelia," vyriekla. Claret pred týmto pokušením ušiel, hoci ho domáca pani chcela zadržať, pamätajúc na slová Matúšovho evanjelia: "Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?" Týmito rozmanitými skúsenosťami klopala Prozreteľnosť na dvere duše, tak vnímavej na Božie vnuknutia.
Spočiatku uvažoval, že sa stane kartuziánom, ale keď sa biskup z Vicu dozvedel, že sa rozhodol stať sa kňazom, chcel ho spoznať. A tak dvadsaťjedenročný mladík opustil Barcelonu a vydal sa do Vicu rozhodnutý pre dráhu kňaza. Externe študoval pod vedením oratoriána Pedra Baca a vynikal nielen usilovnosťou, ale i zbožnosťou.
Keď bol o rok neskôr na ceste do kartuziánskeho kláštora v Montealegre, zastihla ho búrka, ktorá ukončila jeho plány. Boh nechcel, aby sa stal kartuziánom a Anton sa vrátil do Vicu. Počas chvíle pokušenia sa mu zjavila Panna Mária: "Anton, táto koruna bude tvoja, ak zvíťazíš," povedala mu a všetky nutkavé predstavy zrazu zmizli.
Atmosféra v seminári bola úžasná, prijal vysvätenie za diakona pri tej istej slávnosti, ako bol vysvätený za subdiakona. Pohltenie štúdiom Biblie ho podnietili k jeho misionárskemu a apoštolskému duchu. Dvadsaťsedemročný Claret prijal 13. júna 1835 z rúk biskupa zo Solsony, Juana José de Tejada kňazské svätenie a svoju prvú omšu slávil v Sallente, kde aj potom pôsobil.
Po smrti Ferdinanda VII. uchvátili moc zástancovia ústavy, podobne, ako sa stalo počas Francúzskej revolúcie. Parlament schválil v roku 1835 zrušenie rehoľných spoločenstiev, cirkevný majetok bol skonfiškovaný a rozpredaný v dražbách a ľudia boli podnecovaní k vypaľovaniu kláštorov a zabíjaniu rehoľníkov. Proti tomuto rozvratu sa vzbúrili Navarra, Katalánsko a Baskicko, čo viedlo k vojne medzi nasledovníkmi Dona Carlosa a stúpencami kráľovnej Izabely. Anton Claret však nebol politik, ale apoštol, ktorý sa venoval svojej službe napriek ťažkostiam, ktoré prinášalo nepriateľské prostredie.
Jeho láska k blížnym nepoznala hranice, preto mu na uspokojenie apoštolskej horlivosti obzor fary nestačil. S batohom na pleci a bez peňazí pešo prekročil Pyreneje, došiel až do Marseille, kde sa nalodil na cestu do Ríma, aby sa pripojil k organizácii "Propaganda Fide" a hlásal neveriacim evanjelium.
Pod vedením jezuitu absolvoval duchovné cvičenia a zatúžil vstúpiť do tejto rehole, no Boh nemal v pláne ponechať Antona ako misionára, ani ako jezuitu. Skrze silnú bolesť v pravej nohe pochopil, že jeho poslaním je zostať v Španielsku a tak po troch mesiacoch na radu pátra Roothaana opustil noviciát a odišiel do obce Vildrau v provincii Gerona, kde ho pridelili a kde musel pôsobiť aj ako lekár.
Svätec mal dar čítať v ľudskom svedomí, aj preto musel čeliť nepriateľom, ktorí ho osočovali a bránili mu v jeho misionárskej činnosti. Zastanie našiel u arcibiskupa z Tarragony a vďaka svojej nezlomnej pevnosti nad všetkými nástrahami zvíťazil.
Štyridsať jeden ročný kňaz Anton založil 16. júla 1849 vo Vic Kongregáciu misionárov - synov Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. V tomto diele ho sprevádzali Esteban Sala, José Xifré, Manuel Vilaró, Domingo Fábregas a Jaime Clotet. "Dnes začína veľké dielo," povedal, keď mu Boh zjavil, že sa táto kongregácia rozšíri po celom svete, pretrvá až do konca čias a všetci, ktorí v nej zomrú, budú spasení. Rovnako založil aj ženskú vetvu - Dcéry Nepoškvrneného Srdca Panny Márie.
V roku 1855 založil na Kube s matkou Paris Inštitút klaretiánskych sestier, zameraný na vzdelávanie dievčat. duchovne viedol svätú Michaelu od Najsvätejšej sviatosti a svätú Joaqinu de Vedruna, zakladateľku karmelitánskych sestier lásky, pričom udržiaval kontakty s ďalšími zakladateľmi inštitútov.
42-ročný Claret bol menovaný za arcibiskupa v Santiagu de Cuba a 6. októbra 1850 vysvätený v katedrále vo Vic. Pred svojím odchodom na Kubu trikrát navštívil Pannu Máriu z Pilaru v Zaragoze, Pannu Máriu z Montserratu a Pannu Máriu z Fusimaña v Sallent. V Santiagu de Cuba strávil šesť rokov, neúnavne pracoval, misijne pôsobil a sial na ostrove, kde vládla rasová diskriminácia a sociálna nespravodlivosť. Vo všetkých farnostiach zakladal náboženské a sociálne inštitúcie pre deti a starších ľudí; vytváral technické a poľnohospodárske školy, zakladal a šíril sporiteľne, zakladal azyly, navštevoval všetky mestá, mestečká a ranče svojej obrovskej diecézy, vždy pešo alebo na koni. Ale ani na Kube ho jeho nepriatelia nenechali na pokoji. Po príchode trpel útokmi, najmä v Holguíne, kde ho zranil nájomný vrah, ktorý sa krátko predtým dostal z väzenia. Hoci bol na pokraji smrti, zločincovi odpustil.
Po šiestich rokoch pobytu na Kube sa stal spovedníkom kráľovnej Izabely II. s podmienkou, že nebude žiť v paláci a nebude sa zapájať do politiky, bude mať slobodu apoštolskej činnosti, ktorá bola veľmi intenzívna, len v málo kostoloch a kláštoroch nebolo počuť jeho hlas.
Obnovil El Escorial a založil cirkevnú univerzitu so štúdiom humanitných vied a klasických jazykov, moderných jazykov, prírodných vied, archeológie, zborovej a hudobnej hudby. Štúdium filozofie a teológie s patristikou, morálnou liturgiou a biblickými vedami, kaldejskými jazykmi, hebrejčinou a arabčinou. Z tohto kláštora urobil jedno z najlepších centier v Španielsku.
Popri apoštoláte bol aj usilovným spisovateľom, jeho "Správna cesta" sa stala najčítanejšou duchovnou knihou 19. storočia. Spolu so svojím priateľom Josém Caixalom, budúcim biskupom zo Seu D' Urgel, a Antoniom Palauom založil "Nábožné kníhkupectvo", Bratstvo Srdca Márie a napísal stanovy Bratstva Najsvätejšieho a Nepoškvrneného Srdca Márie a Milovníkov ľudstva, zloženého z kňazov a laikov, mužov a žien. Napísal približne 96 vlastných diel a 27 ďalších, ktoré sám upravil, okomentoval a niekedy preložil. Nebol len spisovateľom, ale tiež propagátorom. Hojne šíril knihy a do ich vydávania investoval veľké sumy: "Nie každý môže počúvať kázne... ale každý môže čítať..." Preto založil "Duchovné bratstvo dobrých kníh".
Otec Claret popri tom všetkom venoval veľa času modlitbe, striedmo sa stravoval, spal šesť hodín. Tri hodiny sa modlil a čítal Písmo, slávil Eucharistiu, spovedal, písal kázne, navštevoval nemocnice, väznice, školy a kláštory. Láska k Eucharistii, ktorá pohlcovala jeho srdce celý život, ho premenila na Krista, na trpiaceho a obetovaného Krista. To bolo tajomstvo celej jeho spirituality.
"Cítil som, ako ma Pán volá a dal mi schopnosť stotožniť sa s ním. Prosil som ho, aby som vždy plnil jeho vôľu. Zážitok Ježišovej prítomnosti v Eucharistii, pri slávení omše alebo pri eucharistickej adorácii bol taký hlboký, že som to nevedel opísať. Cítil som a cítim jeho prítomnosť takú živú a takú blízku, že je pre mňa násilné oddeliť sa od Pána, aby som mohol pokračovať vo svojich bežných úlohách."
Deväť rokov si užíval výsadu zachovávať sviatostné spôsoby od jedného prijímania k druhému, ako napísal vo svojej autobiografii: "26. augusta 1861, keď som sa o siedmej hodine večer modlil v kostole svätého ruženca v La Granja, mi Pán udelil veľkú milosť uchovávať sviatostné spôsoby a mať vo dne v noci Najsvätejšiu sviatosť vo svojom srdci."
Jeho oddanosť a láska k Panne Márii mala korene už v detstve. Bola preňho hviezdou, ktorá ho viedla a predstavoval si, že jeho modlitby stúpajú do neba po "tajomných nitkách". Ako dieťa sa každý deň modlil desiatok ruženca, neskôr už všetkých pätnásť tajomstiev. Panna Mária mu povedala: "Ty budeš nedeľou týchto čias. Šír úctu k svätému ružencu."
Hoci miloval Máriu, ona ho milovala viac, pretože mu vždy dala to, o čo prosil, aj veci, ktoré nikdy nežiadal. Oslobodila ho od chorôb, nebezpečenstiev a dokonca aj od smrti, od pokušení a príležitosti k hriechu. Preto hovorieval: "Vidíte, aké dôležité je mať úctu k Márii. Ona vás ochráni pred zlom a nešťastím tela i duše. Vyprosí vám pozemské i večné dobrá. Modlite sa k nej každý deň svätý ruženec a uvidíte, ako sa Mária stane vašou Matkou, vašou zástankyňou, vašou prostredníčkou, vašou učiteľkou - vaším všetkým hneď po Ježišovi."
Sám nikdy nezabúdal na materinskú tvár Márie, ktorú vždy vnímal ako Matku milovaného Syna. "... a práve preto je aj mojou Matkou, Matkou Cirkvi, Matkou nás všetkých. Môj vzťah k Márii bol vždy veľmi dôverný, blízky a plný hlbokej dôvery. Cítim, že som bol formovaný a utváraný v dielni jej materinskej lásky, v jej Srdci plnom nehy a lásky. Preto sa cítim byť nástrojom jej božského materstva. Je neustále prítomná v mojom živote i v mojom misionárskom hlásaní. Pre mňa bola a je Mária - a jej Nepoškvrnené Srdce - mojou silou, vodkyňou, útechou, vzorom, učiteľkou; mojím všetkým hneď po Ježišovi."
Netreba sa čudovať, že taký vplyvný muž, akým bol otec Claret, strhával davy a zároveň priťahoval hnev nepriateľov Cirkvi. Hrozby a útoky však jeden po druhom vychádzali naprázdno, pretože nad ním bdela Prozreteľnosť. Počas svojho života čelil mnohým osobným útokom. Ešte horšia však bola ohováračská kampaň, zorganizovaná vo veľkom rozsahu po celom Španielsku s cieľom zdiskreditovať ho v očiach prostého ľudu. Obviňovali ho z ovplyvňovania politiky, z nedostatku inteligencie, z obscénnosti v spisoch, ba dokonca z ambicióznosti a zlodejstva. Claret však vedel mlčať a tešil sa, že môže niečo vytrpieť pre Krista.
Uznanie Talianskeho kráľovstva sa rovnalo schváleniu drancovania pápežských štátov. Otec Claret varoval kráľovnú, že ak schváli toto pohoršenie, stiahne sa. A 15. júla 1865 sa v La Granji zišla vláda, aby zabránila pripojiť kráľovnin podpis, no ona - oklamaná, ho podpísala a pretože Claret sa nechcel stať spoluvinníkom a vypočul si tieto slová: "Anton, ustúp," zdrvený bolesťou odišiel do Ríma, kde ho pápež Pius IX. potešil a nariadil mu vrátiť sa na kráľovský dvor. Kráľovská rodina sa z jeho návratu nesmierne tešila. No opäť sa naňho zniesla spŕška ohovárania a útokov. Patril medzi najviac prenasledované verejné osobnosti 19. storočia.
Búrlivé časy pokračovali, 18. septembra 1868 delové výstrely oznámili zosadenie kráľovnej Izabely II. a 30. septembra musela kráľovská rodina aj so svojím spovedníkom ujsť do vyhnanstva do Pau a do Paríža. Otec Claret mal šesťdesiat rokov, keď nasledovali podpaľovania kostolov, vraždy a naplnilo sa jeho proroctvo, že kongregácia bude mať v tejto revolúcii prvého mučeníka, ktorým bol zavraždený otec Crusats.
30. marca 1869 sa Claret vrátil do Ríma, kde sa potom 8. decembra 1869 zúčastnil na prvom vatikánskom koncile. O rok a pol neskôr prišiel 23. júla 1870 do Prades, ale nepriateľ nemal pokoj. Preto musel utiecť do cisterciánskeho kláštora vo Fontfroide: "Zdá sa mi, že som splnil svoje poslanie. V Paríži a v Ríme som kázal Boží zákon. V Paríži, hlavnom meste sveta, a v Ríme, hlavnom meste katolicizmu. Robil som to ústnym podaním aj písomne. Zachovával som svätú chudobu..."
Jeho zdravie bolo už značne oslabené. 4. októbra ho postihla mozgová príhoda, 8. októbra prijal posledné sviatosti a zložil rehoľné sľuby ako Syn Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. 24. októbra, keď sa prítomní rehoľníci pri jeho posteli modlili, odovzdal 62-ročný svätý muž dušu Pánovi. Jeho telo pochovali na kláštornom cintoríne s nápisom Gregora VII.: "Miloval som spravodlivosť a nenávidel som neprávosť, a preto zomieram vo vyhnanstve." Jeho pozostatky boli neskôr prenesené do Vic, kde sa dodnes uctievajú.
"Svätý Anton Mária Claret, bola veľká duša, narodená, aby spájala kontrasty: vedel byť pokorného pôvodu a slávny v očiach sveta. Mal malé telo, ale obrovského ducha. Bol skromného vzhľadu, ale veľmi schopný vzbudiť úctu aj u velikánov zeme. Mal silný charakter, ale s jemnou nežnosťou toho, kto pozná brzdu prísnosti a pokánia. Vždy bol v Božej prítomnosti, aj uprostred svojej ohromnej vonkajšej činnosti, povedal pápež Pius XII., ktorý ho 7. mája 1950 vyhlásil za svätého.
.png)
