%20(1).jpg)
Svätý Peter Claver sa môže nazvať aj hrdina lásky k blížnym. Tento svätec, pochádzajúci z finančne dobre zabezpečenej rodiny sa rád vzdal luxusu, aby sa mohol stať otrokom čiernych otrokov, ktorým verne slúžil takmer štyridsať rokov.
Ideálne podnebie domova vymenil za neznesiteľnú horúčavu a časté dažde, čistotu za infekčné choroby, bohaté stoly vyberaných pokrmov za almužny. Talent, ktorý mu dal Boh, využil naplno vo svojej apoštolskej práci tak, že sa neštítil tých, ktorých spoločnosť pre nemohúcnosť odvrhla. A hoci podmienky v Kartagene neboli ideálne, nikdy sa nesťažoval, vzal palicu do ruky, a schodnými aj neschodnými cestami išiel kázať Božie slovo, či ošetrovať chorých.
Boh sa svojmu vernému sluhovi odmenil zázrakmi, ktoré sa diali počas svätcovho života, ale aj po jeho smrti. Počet zázrakov, ktoré vykonal v prospech otrokov bol taký veľký, že sa ani nedajú ani vymenovať.
Všetko čo mal, rozdal otrokom, jedným z jeho mála majetku bol starý plášť. Stávalo sa, že otroci, sediaci na jeho hodinách katechizmu, boli niekedy takí chorí a trpeli takými bolesťami, že mali problém sedieť. Otec Claver im vtedy bez rozmýšľania omotal plášť okolo zimou zmietaných tiel, alebo ho zbalil do vankúša, aby sa im pohodlnejšie sedelo.
Jeho tlmočníci zhrozene premýšľali, aký špinavý a nezdravý musí byť kvôli tomu jeho plášť. Neviem si predstaviť, ako sa zatvárili, keď si ho potom otec Peter hneď, ako mu ho otroci vrátili, obliekol na seba.
Plášť mal počas jeho služby slúžiť na mnohoraké použitie: ako závoj na zakrytie odporných rán, ako štít pre malomocných a lupusom postihnutých čiernych otrokov, ako rúško pre tých, ktorí zomreli, a ako vankúš pre chorých. Preto si svätcov plášť veľmi skoro získal legendárnu slávu.
Jedného dňa mu povedali o černoške, ktorá nedokázala porodiť dieťa a ocitla sa na pokraji smrti. Hneď za ňou zašiel, prehodil cez ňu svoj plášť, aby sa netriasla zimou od vyčerpania a žena po chvíli porodila. Tento zázrak viedol ostatných pohanských čiernych otrokov k obráteniu.
Inokedy sa dopočul o vážne chorej černošskej otrokyni, patriacej kapitánovi Gaspardovi de los Reyes, ktorá bola tak blízko smrti, že už držala v ruke požehnanú sviečku. Kňaz Claver prišiel za ňou bez toho, aby ho niekto k nej zavolal a informoval sa o jej stave. Keď sa ho potom spýtali, čo si myslí o jej zdraví, povedal: "Nech sa napije trochu mäty rozpustenej vo vode." Žene podali tento liek, hoci vedeli, že na povahu choroby nie je ideálny. Nasledujúce dni sa otrokyňa začala zotavovať, až napokon celkom vyzdravela.
Podobne sa stalo s inou otrokyňou. Vyššie spomenutý kapitán navštívil priateľa Ortiza, ktorého našiel v smútku, pretože černoška, ktorá sa starala o jeho domácnosť, umierala. Keď sa o tom zhovárali vo dverách, prešiel okolo otec Claver a pýtal sa Ortiza na príčinu jeho trápenia. Po tom, čo sa dozvedel dôvod jeho smútku, s úsmevom povedal: "Modlite sa za ňu k Bohu a čoskoro bude zachránená," a ďalej pokračoval v ceste. Prešiel sotva dvadsať krokov, keď sluhovia oznámi Ortizovi, že černoška je skutočne mimo ohrozenia.
Otrokyňa Emmanuela Lopeza, Antoinetta, asistentka v nemocnici svätého Lazara bola tak vážne chorá, že jej svätý kňaz tri noci pomáhal s prípravou na smrť. Na sviatok svätého Lazara jej povedal: "Antoinetta, dnes je Lazarovo zmŕtvychvstanie, vďaka Bohu za zdravie, ktoré ti vracia." Potom, akoby sa bál, že prezradil viac než mal, náhle odišiel. Chorá žena bola ešte v ten deň uzdravená a odvtedy z vďačnosti prinášala do nemocnice na sviatok svätého Lazara všetky svoje ročné zisky.
Ale hoci bol Peter Claver horlivý a usilovný, predsa nemohol byť všade, kde to bolo potrebné. Tak sa stalo, že otrokyňa, patriaca donovi Vincentovi de Villalobos, zomrela bez kňazovej pomoci. Jej pán práve dával príkazy na pohreb, keď prišiel otec Claver. Hneď zastavil obrad a nahlas zavolal černošku po mene. Potom sa pri nej modlil a o chvíľu začala prejavovať známky života. Sťažovala sa na únavu a keď sa jej pýtali na príčinu, povedala: "Išla som do nádhernej záhrady a keď som už chcela do nej vojsť, mimoriadne krásne dieťa ma zastavilo a povedalo, aby som sa vrátila, pretože zatiaľ nemôžem vojsť do toho pôvabného miesta. Preto som sa vrátila sem bez toho, aby som vedela ako, alebo akou cestou, a to mi spôsobuje extrémnu únavu." Kňaz Peter potom zistil, že otrokyňa nie je kresťanka a začal ju pripravovať na krst, o ktorý úprimne žiadala. Sotva bola pokrstená, zomrela. Tento zázrak potvrdil Don Vincent pod prísahou.
Úžasný úspech otca Clavera ho odčinil za všetko, čo podstúpil. Krst, udelený stovkám černochom, ktorí predstierali, že sú kresťania; napravené zlé spovede; zmierené zakorenené nepriateľstvá; prerušené nedovolené vzťahy, alebo napravené sviatosťou manželstva; rúhania a vulgarizmy zmenené na zbožné piesne, všeobecná reformácie morálky - taký bol úspech, ktorým sa Bohu zapáčilo odmeniť svojho služobníka.
Ak niekto vzdoroval jeho napomenutiam, stal sa pre ostatných pohoršením. A neraz nasledoval po hrozbe hnevom nebies aj hnev. Raz darmo napomínal tvrdohlavého, škandalózneho černocha. Nebral ohľad na kňazove rady, ani hrozby. O niekoľko dní neskôr sa stratil a keď sa ho ostatní otroci vybrali hľadať, narazili na obrovského krokodíla, ktorého zabili a našli v ňom hlavu a končatiny nešťastného tvrdohlavca. Táto udalosť vyvolala v osade taký strach, že sa aj tí najzatvrdnutejší začali báť Božej spravodlivosti.
Nebo urobilo svätého Petra Clavera nielen apoštolom kartagenských černochov, ale ho obdarilo aj darmi zázrakov, proroctiev a čítania v srdciach. Veľký počet bol aj posadnutých, ktorých vyslobodil.
V nemocnici svätého Šebastiána sa prejavila u pohanského černocha mimoriadna a zdanlivo nevyliečiteľná porucha. Pohan znenazdania zabudol rodný jazyk a rozprával rečou, ktorej nikto nerozumel, okrem toho počul vnútorný hlas, vyhrážajúci sa mu smrťou, ak by niekedy pomyslel na krst. Muž bol rozzúrený a chcel sa zničiť. Zavolali k nemu otca Clavera, ktorý ľahko rozpoznal prefíkanosť a zúrivosť ducha temnoty. Položil ruku na hlavu úbožiaka, rozprával niekoľko evanjelií a Vyznanie viery. Diabol sa hneď dal na útek, muž sa upokojil, vrátil sa mu jeho prirodzený jazyk a požiadal o krst, ktorý hneď prijal a bol celkom oslobodený od všetkých svojich neduhov.
Jedna Španielka, ktorej syn zle spravoval majetok, sa tak zaplietla do dlhov a obliehali ju nemilosrdní veritelia. Silne zúfalá žena sa rozhodla otráviť a takto sa zbaviť všetkých problémov. Práve sa chystala zamknúť dvere, aby nikto neprerušil jej úmysel, keď do dvora vstúpil otec Claver, vedený zvláštnym vnuknutím. "Pani, čo sa deje?" pýtal sa jej s láskavosťou a súcitom. Žena, prekvapená nečakanou návštevou, sa vrhla k jeho nohám a ukázala mu jed: "Ach, otče, nepochybne ste anjel poslaný Bohom, aby mi pomohol." Kňaz ju dôrazne pokarhal a poukázal na večný dlh, ktorý si tým mala privodiť, na tyraniu diablov, ktorým by sa takto oddala a na výhody súženia a trpezlivosti a dodal: "Prečo by sme si mali zúfať aj v tomto živote? Prečo sa neutiekať k Bohu? Neviete, že On je Otec, ktorý nikdy neopúšťa tých, ktorí mu dôverujú?" Hlboko dojatá žena uznala svoje pochybenie, vyspovedala sa a prijala všetko, čo jej Prozreteľnosť zošle.
Jeden muž prišiel o celý svoj majetok. Sužovaný veriteľmi a chudobou, do ktorej uviedol svoju početnú rodinu, neustále počul vo svojom smútku a zúfalstve hlas: "Obes sa, obes sa!" Keď to už nevládal počúvať, rozhodol sa podľahnúť pokušiteľovi, ale Boh sa nad ním zľutoval a priviedol do jeho domu priateľa, ktorý mal podozrenie, že muž zamýšľa čosi nekalé a vzal ho k otcovi Claverovi. Svätý muž ho presvedčil, aby mu všetko vyrozprával a vyspovedal sa. Potom mu pripevnil na krk medailu svätého Ignáca a poslal ho domov takého utešeného, že v priebehu dvoch týždňov sa mu vrátilo nalomené zdravie a dobrá nálada.
Počas pohrebu otca Petra Clavera ležal Bartolomej Sanchez v nemocnici svätého Šebastiána s prudkou horúčkou, ktorá ho privádzala k smrti. Vo chvíli, keď sa zdalo, že čoskoro zomrie, odišiel z jeho izby brat, ktorý sa chcel zúčastniť na pohrebe svätého. Keď sa potom vrátil, podal mu malý list rozmarínu, ktorý vzal z már: "Vezmi si túto vetvičku, ležala na otcovi Claverovi; odporuč sa mu, on ťa môže rýchlo uzdraviť."
Chorý otvoril oči, vzal vetvičku a priložil si ju k ústam. "Čo to robíš!" skríkol jeho brat. "Nejedz to, mohol by si sa zraniť." Umierajúci protestoval: "Nie! Pochádza to od svätca a nemôže mi ublížiť," zahryzol sa, kúsok zjedol a uzdravil sa.
Keď sa ho neskôr vypytovali ohľadom tejto veci, spomenul si len na to, že rozmarín bol veľmi sladký a príjemný a keď potom hlboko zaspal, po hodine, keď sa prebral, sa cítil celkom zdravý, chutilo mu jesť, v noci mal pokojný spánok a na druhý deň sa vrátil domov vyliečený. Keď potom bol v roku 1659 bol nútený ísť osobne ohlásiť túto skutočnosť, najprv sa ospravedlňoval, že má v bedrách veľký nádor, ktorý mu spôsobuje veľké bolesti a bráni mu v chôdzi. Vzápätí sa však pokarhal za svoj nevďak a rozhodol sa ísť do jezuitského kolégia.
Keď došiel k hrobu otca Clavera, poďakoval mu za túto novú milosť a pokračoval v ceste k jezuitom. Cestou cítil, ako sa nádor citeľne zmenšuje. Toto všetko potvrdil pod prísahou a jeho dôvera vo svätého muža bola taká silná, že nadobudol istotu, že rovnaké utrpenie už nikdy nezažije.
Vyššie spomenutý prvý komisár v Cartagene don Vincent de Villalobos adoptoval osemročného synovca svojej manželky Dominica de Betancour, u ktorého prepukla veľmi silná horúčka a jeho život bol ohrozený. Don Vincent sa uchýlil k otcovi Claverovi, ku ktorému prechovával zbožnú úctu.
Kľakol si pri jeho hrobe a s veľkou vrúcnosťou sa k nemu modlil. Potom vypýtal od kostolníka jednu z jeho štól. Vrátil sa domov a naplnený dôverou dal chlapcovi na telo štólu. Hneď z neho začal vychádzať silný pot s takými dobrými účinkami, že ho lekári o niekoľko hodín neskôr prehlásili za vyliečeného.
Keď potom dieťa prezliekali, dali mu dole štólu a pot sa okamžite vrátil, ale bol taký studený, že chlapec omdlel a pridružili sa aj ďalšie nepriaznivé príznaky, ktoré ho opäť privádzali k smrti. Jeho teta, ktorá si všimla, že nemá na sebe štólu, mu ju hneď uviazala okolo krku a odišla do vedľajšej izby, kde sa rozplakala. "Ó svätý otec Claver!" zvolala so vzlykotom, "keď si už začal, dokonči svoje dielo, aby každý mohol pripísať toto uzdravenie tvojej sile." Sotva dopovedala, pot a horúčka zmizli a malý de Betancour vstal silný a zdravý, akoby nikdy nebol chorý. Prítomní lekári pripísali toto uzdravenie skutočnému zázraku a jeden z nich neskôr potvrdil túto skutočnosť pod prísahou.
Terézia, dcéra Simona Anajá, úplne oslepla a v dutinách oboch očí sa vytvoril výrastok mäsa, celkom zakrývajúci zreničky. Rodina zúfalo očakávala jej vyliečenie. Jej teta, zarmútená žalostným stavom dievčiny, jej dala niekoľko voskových sviečok, ktoré si práve kúpila: "Tu máš niekoľko sviečok, musíš ich sama odniesť k hrobu otca Clavera, hneď ako ťa uzdraví. Uvidíme, či jeho láska zostane bez pohnutia voči tvojmu trápeniu." Dievčatko pri týchto slovách otvorilo oči, a hneď sa rozžiarili ako dve zapálené fakle. Sláva o tomto zázraku sa čoskoro rozšírila a bolo len veľmi málo chorých ľudí, ktorí by sa neutiekali k Božiemu služobníkovi.
Don Garcia de Zerpa prísažne vyhlásil, že bol svedkom množstva zázračných uzdravení len priložením kríža, ktorý otec Claver dal svojej sestre Leonore de Zerpa. Rovnaké vyhlásenie podal reverend Don Juan de Zerpa a dodal, že jedna dáma, ktorej Leonore požičala kríž, bola hneď oslobodená od neznesiteľných bolestí v rukách a nohách. Okrem toho vyhlásil, že aj on sám bol v priebehu toho istého roku vyliečený z prudkého záchvatu dny len priložením kríža.
Ale ešte zvláštnejším a nepopierateľnejším ako všetko, čo bolo doteraz napísané, bol stav, v akom bolo nájdené telo dva a pol roka po smrti otca Clavera.
Provinciál jezuitov si želal čestnejšie miesto odpočinku pre otca Clavera a preto dal pripraviť novú svätyňu vo výklenku steny tej istej kaplnky. 1. marca 1657 sa z hrobky odstránilo tehlové murivo a zistilo sa, že drevo rakvy, ľan, strapce a aj ozdoby sú celkom zničené vlhkosťou.
Keď sa potom otvorila rakva, telo, ktoré bolo uložené v nehasenom vápne, zostalo neporušené, bez najmenšej známky hniloby, akurát bola poškodená časť hlavy. Mäso bolo čerstvé, všetky končatiny pevné a vo svojej prirodzenej polohe, pričom - ako poznamenal Dr. Bartolomej Torrez - z tela vychádzala sladká vôňa.
Tento skúsený lekár po vyšetrení všetkých prstov, jeden po druhom, prísažne vyhlásil, že stav, v akom videl telo s celou jeho kožou, nervami a ďalšími časťami je také zdravé a v poriadku, že sa napriek množstvu vápna, ktoré ho pokrývalo a vlhkosti miesta, sa mu javil ako nadprirodzený zázrak. Táto výsada neporušiteľnosti je taká pozoruhodná, že Bohu sa zapáčilo takto uctiť len niekoľkých zo svojich najslávnejších svätých.
Bože, ty si urobil svätého Petra Clavera apoštolom trpiacich a posilnil si ho obdivuhodnou láskou a trpezlivosťou, keď sa im ponáhľal na pomoc. Na jeho orodovanie ťa prosíme, daj, aby sme aj my hľadali to, čo je milé Ježišovi Kristovi, a dokázali milovať svojho blížneho skutkom a v pravde. Amen.
