%20(1).jpg)
Svätý František bol síce útlej postavy, a mal srdce dieťaťa, to však horelo obrovským ohňom lásky k Bohu a blížnym. A hoci spočiatku nebol veľký svätuškár, len čo sa jeho srdca dotkli slová evanjelia o chudobe, hlboko ním prenikli a nemal problém vymeniť skvostné šaty za najchudobnejší odev. Tým to však nekončilo, chudoba ho natoľko očarila, že v nej aj začal žiť, presne napodobňujúc toho, ktorého považoval za svojho Majstra, Ježiša Krista.
Kedysi úspešný pomocník svojho otca v obchode s látkami, začal prevádzkovať celkom nový spôsob "podnikania". Prechádzal dedinami, mestečkami aj mestami, v ruke niesol pomyselnú zástavu evanjeliovej chudoby a každého, koho stretol, lákal slovami: "Vy, ktorí si prajete získať jedinú perlu poďte! Spojte sa so mnou, predajte všetky svoje statky, rozdajte všetko chudobným! Poďte so mnou a budete oslobodení od všetkých pozemských starostí. Poďte, budeme konať pokánie, chváliť svojho Boha a slúžiť mu v prostote srdca a v chudobe!"
Jeho ponuka oslovila viacerých, a tak sa mu podarilo zhromaždiť okolo seba tých, ktorých rovnako okúzlil život v chudobe. Tento, podľa mienky sveta prostý muž, ale i veľmi múdry človek, učil pravdy, ktoré môžu každému poslúžiť k spaseniu. Keď zomieral, povedal svojim bratom: "Bratia moji, nikdy nebudete chudobnými a chudoba vám nebude na ťarchu, keď vždy budete myslieť na to, že Boh je vaším Otcom, Ježiš Kristus vaším bratom a Duch Svätý vodcom vašej duše."
František bol zbožný muž do "špiku kostí". Vysoko si ctil nielen nášho Pána a jeho Matku, ale napríklad aj svätého archanjela Michala, ku ktorému z úcty držal každý rok 40-dňový pôst. Dva roky pred svojou smrťou bol práve počas takého pôstu obdarovaný stigmami.
Svätý Bonaventúra sa v životopisnej knihe svätého Františka okrem iného tiež zmieňuje o okamihu, keď bol svätec poznačený ranami svojho Milovaného. Píše, že anjelský muž František, nemal vo zvyku odpočívať od dobrých skutkov, ale ako nebeskí duchovia na Jakubovom rebríku, buď vystupoval k Bohu, alebo zostupoval k blížnemu. Čas, ktorý mu bol vyhradený na zásluhy, si rozdelil tak, že sa časťou venoval práci pre dobro blížneho a časťou sa zasa pokojnému rozjímaniu. Preto sa po práci na spáse ľudí rád utiahol z hluku davu na nejaké tajné miesto, kde sa mohol nerušene venovať Bohu a usiloval sa očistiť svojho ducha od prachu, ktorý sa na ňom mohol usadiť počas jeho kontaktu s ľuďmi.
Dva roky predtým, ako odovzdal svoju dušu Bohu, Prozreteľnosť ho po mnohých námahách priviedla na horské miesto, vrch La Verne, kde svätec začal konať pôst k úcte svätého archanjela Michala. Rozjímanie o nebeských veciach ho teraz naplnilo Božou sladkosťou v oveľa väčšej miere než inokedy a v srdci sa mu rozhorela vrúcnejšia túžba po Božích veciach. Začal zakúšať dary Božieho navštívenia dokonalejšie a hojnejšie, než kedykoľvek predtým.
Františkov duch sa povznášal do výšin, nie však preto, aby zvedavo skúmal Božiu velebu a nechal sa ohromiť jej slávou, ale ako verný a rozvážny služobník hľadal Božie zaľúbenie, ktorému sa s najväčším zápalom lásky chcel prispôsobiť. A tak mu Božím vnuknutím prišlo na um, že mu Kristus pri otvorení Knihy evanjelií zjaví, čo je v ňom, alebo čo z neho vychádza a čo je Bohu najmilšie.
Preto sa najprv s veľkou zbožnosťou pomodlil, vzal z oltára svätú knihu evanjelií a požiadal svojho spoločníka, zbožného a svätého muža, aby ju v mene Najsvätejšej Trojice trikrát otvoril a keďže sa kniha zakaždým otvorila ma mieste, kde sa opisovalo Pánovo umučenie, František pochopil, že tak, ako napodobňoval Krista vo svojich skutkoch, má sa mu - skôr než opustí tento svet - pripodobniť aj v utrpení a bolestiach jeho umučenia.
Hoci bol svätec pre prísnu askézu a neustále nesenie Kristovho kríža telesne značne zoslabnutý, nezačal sa strachovať, ale s odvahou sa pripravoval zniesť mučeníctvo, ktoré ho čakalo. V jeho vnútri sa totiž rozhorel plameň horúcej lásky, ktorý nedokázali uhasiť žiadne hojné vody. A pretože horlivosť jeho serafínskej lásky ho povznášala k Bohu, stalo sa čosi mimoriadne.
Zavčas rána sa na sviatok Povýšenia Svätého kríža modlil na skrytom a osamelom mieste vrchu, keď uzrel serafína so šiestimi krídlami, celého v plameňoch, ako zostupuje k nemu z výšin nebies. A keď sa k nemu blížil veľkou rýchlosťou, medzi krídlami sa zjavila podoba ukrižovaného s rukami a nohami rozprestretými a pribitými na kríž. Dve krídla sa týčili nad hlavou, dve boli roztiahnuté k letu a dve zahaľovali celé telo.
Keď to František videl, zmocnil sa ho veľký úžas a srdce mu naplnili radosť a žiaľ. Radoval sa z láskavého pohľadu, ktorým naňho Ukrižovaný hľadel v podobe serafína; no pohľad naňho, takto pribitého na kríž, mu prebodol dušu ako meč súcitu a bolesti.
Veľmi sa čudoval tomu podivuhodnému videniu, lebo vedel, že utrpenie, spojené s mučením, sa nijako nemôže zlučovať s nesmrteľnosťou serafínskej bytosti, až napokon pochopil, že toto videnie mu Prozreteľnosť ukázala preto, aby ako priateľ nášho Pána spoznal, že sa má premeniť na ukrižovaného Krista nie mučeníctvom tela, ale ohňom ducha.
Potom videnie zmizlo a vo Františkovom srdci zanechalo podivuhodný oheň a jeho telo bolo poznačené nemenej zázračným znamením - na jeho rukách a nohách sa totiž hneď začali objavovať stopy po klincoch, presne takých, aké predtým videl vo videní.
Zdalo sa, že končatiny sú celkom prebodnuté klincami, ich hlavičky bolo vidieť na vnútornej strane dlaní a na priehlavkoch nôh, zatiaľ čo ich hroty vyčnievali na opačnej strane. Tieto hlavičky boli okrúhle a čierne, hroty zasa o čosi dlhšie a zahnuté, akoby spätne ohnuté.
Na pravom boku sa nachádzala stopa po červenej rane - akoby spôsobená kopijou - z ktorej často vytekala krv a zanechávala škvrny na jeho rúchu. Keď Boží služobník videl, že stigmy sú tak hlboko vtlačené do jeho tela, že ich nemôže utajiť pred svojimi najbližšími druhmi, a zároveň sa bál vyzradiť Pánovo tajomstvo, zmocnila sa ho veľká tieseň a váhanie, či má to, čo videl, zverejniť, alebo zatajiť. Preto si zavolal niektorých bratov, povedal im o svojej pochybnosti a požiadal ich o radu.
Jeden z jeho bratov, Illuminatus, odpovedal: "Brat môj, vieš, že Božie tajomstvá sa ti nezjavujú len pre teba samého, ale aj pre dobro iných. Preto si myslím, že by si nemal zatajovať to, čo si prijal na úžitok mnohých, aby si nebol odsúdený za ukrytie hrivny, ktorá ti bola zverená." Jeho slová hlboko zasiahli Františka a s veľkou bázňou vyrozprával celé videnie. Dodal, že Ten, ktorý sa mu zjavil, mu povedal aj iné veci, ktoré nesmie nikdy - pokiaľ bude žiť - nikomu prezradiť.
Po sviatku archanjela Michala zavŕšil štyridsať dní strávených v samote a keď anjelský František zostúpil z vrchu, niesol so sebou obraz Ukrižovaného. Nie však vo vrytej podobe na kamenných doskách či dreve rukou remeselníka, ale vpísaný prstom živého Boha do jeho telesných údov. A keďže je napísané, že je dobré ukrývať kráľovo tajomstvo, svätec, vedomý si takého kráľovského tajomstva, sa usiloval skryť jeho posvätné znamenia pred zrakmi všetkých ľudí.
Boh však zvykne na svoju slávu zjavovať veľké veci, ktoré koná, a tak sám Pán, ktorý tieto znamenia tajne vtlačil, ich verejne prejavil mnohými zázrakmi, aby sa skrytá a zázračná sila týchto stigiem stala zrejmou prostredníctvom mnohých znamení.
V Riete vypukol zhubný mor, ktorý kruto napádal ovce i dobytok, a na ktorý nebolo možné nájsť nijaký liek. Jeden muž, ktorý bol veľmi zbožný, však dostal v noci vo videní pokyn, aby sa hneď odobral do pustovne bratov a vypýtal si vodu, v ktorej si František umýval ruky a nohy. Touto vodou mal potom pokropiť zvieratá.
Muž sa ráno hneď vybral na ono miesto, vypýtal si vodu od bratov svätého muža a pokropil ňou chorý dobytok a ovce. Len čo sa kvapka tejto vody dotkla chorých zvierat, ležiacich bezvládne na zemi, okamžite im vrátila silu a zvieratá, akoby neboli predtým choré, sa ponáhľali na pastvu.
V okolí spomínanej hory La Verne sa predtým, než tam začal prebývať svätý František, zvykla v dôsledku mračien, stúpajúcich z hory, strhnúť prudká búrka s ničivým krupobitím a poničila celú úrodu. Po požehnanom zjavení však krupobitie na veľký úžas miestnych obyvateľov ustalo.
Boží muž sa raz počas zimy viezol na oslovi, patriacom jednému chudobnému mužovi, keďže bol telesne slabý a cesta bola strmá a náročná. Keď ho počas cesty zastihla noc, ukryl sa pod skalu, aby sa vyhol husto padajúcemu snehu. Keď svätec počul, ako chudobný muž, ktorému osol patril, trpko narieka a trasie sa od zimy, rozpálený Božou láskou vystrel ruku a dotkol sa ho. Muž hneď pocítil teplo na tele i na duši, ľahol si a potom sladko spal, ako sám dosvedčil.
Počas jeho života mnohí z bratov jasne videli tieto stigmy, a pod prísahou potvrdili to, čo videli, aby odstránili všetky pochybnosti. "Aj pápež Alexander, keď kázal ľudu v prítomnosti mnohých bratov," píše svätý Bonaventúra, "medzi ktorých som patril aj ja, potvrdil, že počas života svätca videl na vlastné oči sväté stigmy."
Po smrti svätého Františka ich okrem päťdesiatich bratov videl aj Klára s mnohými svojimi sestrami a nespočetným zástupom svetských veriacich, ktorí ich s veľkou oddanosťou bozkávali a dotýkali sa ich, aby sa uistili o pravde zázraku a tiež o rane v boku, ktorú počas svojho života starostlivo ukrýval, takže ju nikto nemohol vidieť.
Brat, ktorý mu s veľkou starostlivosťou slúžil, ho však raz s nábožnou prefíkanosťou prinútil, aby si vyzliekol tuniku, aby mu ju mohol vyčistiť a popritom, ako sa vyzliekal, uvidel ranu, ktorej sa rýchlo dotkol tromi prstami, a tak zistil jej tvar a veľkosť nielen zrakom, ale i hmatom.
Rovnakým spôsobom ju videl aj iný mních, ktorý bol v tom čase vikárom. A keď Františkovi zasa iný brat, veľmi jednoduchý a jeho spoločník, raz masíroval ramená, aby mu zmiernil bolesť, ktorou trpel, náhodou sa dotkol posvätnej rany, čím mu spôsobil nesmiernu bolesť, preto odvtedy nosil spodný odev tak, aby zakryl ranu v boku.
Bratia, ktorí ho umývali a z času na čas mu čistili tuniku, ju našli zafarbenú krvou a tak s istotou zistili existenciu posvätnej rany, ktorú po jeho smrti jasne videli, premýšľali o nej a uctievali ju s mnohými ďalšími svedkami.
