%20(1).jpg)
Mystik a zakladateľ pasionistov svätý Pavol od Kríža, vlastným menom Paolo Francesco Danei, sa narodil 3. januára 1694 v meste Ovada v severnom Taliansku. Žil v čase, keď mnohí považovali Ježiša za veľkého morálneho učiteľa, ale nič viac.
Po krátkom čase, ktorý strávil ako vojak, sa obrátil k samotárskej modlitbe a rozvinul si oddanosť Pánovmu umučeniu, v ktorom videl prejav Božej lásky k všetkým ľuďom. Táto oddanosť živila jeho súcit a podporovala kazateľskú službu, ktorá sa dotýkala mnohých sŕdc. Svätec bol známy ako jeden z najobľúbenejších kazateľov svojej doby, a to ako pre svoje slová, tak aj pre štedré skutky milosrdenstva.
V roku 1720 založil Kongregáciu umučenia Ježiša Krista, ktorej členovia sú známi ako pasionisti. V roku 1747 bol zvolený za generálneho Kongregácie a túto funkciu plnil až do svojej smrti v roku 1775.
V rozsiahlom archíve dokumentov, týkajúcich sa života Pavla od Kríža je zaznamenaných množstvo autentických svedectiev, svedčiacich o mimoriadnych zázrakoch a milostiach, ktoré sa udiali počas svätcovho života.
Jedným zo svedectiev je o dieťati, ktoré bolo privedené späť k životu. Na konci veľmi úspešnej misie, ktorú Pavol od Kríža vykonal v septembri 1741 v Ortobelle, dieťa, ktoré sa pozeralo z okna na dav ľudí, odchádzajúcich z kostola, spadlo na chodník a zomrelo. Privolaný lekár už iba konštatoval smrť.
Svätec sa práve vtedy vracal na horu Argentaro a chystal sa nastúpiť na loď, keď za ním pribehli zúfalí rodičia dieťaťa a vyrozprávali mu, čo sa stalo. Pavol neváhal a vrátil sa s nimi. Keď uvidel telíčko nevinného dieťaťa, chvíľu zotrval v modlitbe a potom rozprestrel ruky nad telom. Dav ľudí, ktorí sa prizerali, okamžite stíchol. O niekoľko sekúnd dieťa ožilo a Pavol ho úplne uzdravené vložil do náručia zronených rodičov.
Svätý Pavol od Kríža zakúsil aj pomoc anjela strážneho. Pavol sa raz zdôveril svojmu priateľovi, že keď niekoľkokrát pre svoje veľké bolesti nemohol na kázni vydať zo seba ani slovo, kázal za neho jeho anjel strážny a poznamenal: "Ó, koľko milostí som dostal a čím sa za nich odvďačujem, iba nevďačnosťou!"
Niekoľkokrát sa ocitol aj v nebezpečenstve života a zachránilo ho vnuknutie, alebo Boží zásah. Keď raz išiel na misiu v Langone, musel vyliezť na veľkú skalu a pošmykol sa, no čosi ho držalo vo vzduchu, až kým sa nepostavil na nohy. Inokedy si so svojím spoločníkom sadol pod strom, aby si po ceste trochu oddýchli. Pavol povedal, že by si mali presadnúť pod iný strom. spoločník ho neochotne nasledoval. Sotva si sadli pod iný strom, ten prvý strom sa s obrovským rachotom sklátil k zemi.
Raz prišiel do Monte Argentara chudobný muž a pýtal sa kňaza, ktorého stretol v kostole, či by mohol vidieť otca Pavla od Kríža. Kňaz mu odvetil, že to nie je možné, lebo otec Pavol bol v tom čase preč. Muž sa rozplakal a priznal sa kňazovi, že päťdesiat rokov žil v svätokrádeži a že by v tom možno pokračoval až do konca života, keby sa mu otec Pavol trikrát nezjavil a nevyhrážal sa mu vytaseným mečom, že ak sa nevyspovedá, usmrtí ho. Kňaz ho vyspovedal a muž sa v pokoji a šťastí vrátil domov. Keď sa potom kňaz zakrátko stretol so svätcom, žartovne mu povedal: "Takže, otče, začali ste dávať misie novým spôsobom?" Svätý sa naňho začudovane zahľadel. "Ach, chodíte s mečom a vyhrážate sa, že zabijete ľudí, ak sa nevyspovedajú," vysvetlil mu kňaz a vyrozprával mu príbeh chudobného muža. Pavol mu potom povedal, že to bol jeho anjel strážny, ktorý prijal jeho podobu a kázal namiesto neho a tiež povedal, že to nebolo prvýkrát.
Svätec mal svoje skúsenosti aj s dušami v očistci. Pavol mal často vízie trpiacich duší v očistci; Boh im dovolil prísť do jeho cely a rozprávať, čo musia pretrpieť a prosiť ho o modlitby. Po takýchto víziách Pavol hneď vstal, odišiel do kaplnky a začal sa modliť, aby uľavil svojim trpiacim priateľom v Kristovi. Potom ho trápilo, že prekročil hranice, ktoré mu stanovil jeho nadriadený pre jeho askézu, ale anjel strážny ho jedného dňa, aby ho utešil, vzal na pár minút do očistca a nechal ho zažiť to, čo tam musia trpieť sväté duše. Pavol po tejto mimoriadnej milosti ponúkol týmto úbohým dušiam všetky možné uľavujúce prostriedky a snažil sa povzbudiť aj iných, aby ho v tom nasledovali.
V skutkoch jeho života je zaznamenaný prípad o účinnosti jeho príhovoru. Svätec si veľmi vážil jedného kňaza a vo svojom svätom priateľstve mu poradil, aby napravil niektoré drobné chyby, ktorým bol vystavený. Raz v noci, keď sa Pavol práve odobral na odpočinok, začul pri dverách mimoriadne klopanie. Myslel si však, že ho prišiel trápiť diabol a tak neotvoril.
Keď sa klopanie trikrát zopakovalo, uvedomil si, že to musí byť iný návštevník a prikázal mu, aby povedal kto je a čo ho k nemu priviedlo v takú hodinu. "Ja som," ozval sa návštevník - Pavol videl jeho dušu vnútorným videním - "ten, ktorý dnes v noci zomrel a prišiel som ti povedať, že som bol odsúdený do očistca kvôli tým chybám, o ktorých si ma poučil. Ach, ako trpím! Zdá sa, že je to tisíc rokov, čo som opustil svoju pozemskú existenciu."
Pavol sa pozrel na hodinky a zistil, že návštevník je podľa vlastných slov mŕtvy len štvrť hodiny. Začal svoje modlitby a kajúcne cvičenia a až do svitania neprestával ponúkať všetky druhy odpustkov a umŕtvovania za dušu svojho zosnulého priateľa. Ale žiadne oznámenia o prijatí jeho prosieb nedostal, až napokon zvolal: "Ó drahý Pane, pre lásku, ktorú prechovávaš k mojej duši, prosím ťa, vysloboď môjho priateľa z jeho väzenia."
Po tejto prosbe mu bolo dané pochopiť, že milosť bude udelená nasledujúci deň predpoludním. Na svitaní nasledujúceho dňa slúži svätú omšu za jeho odpočinok a vo chvíli, keď prijal sväté prijímanie, videl dušu kňaza radostne odchádzať do neba.
Kázne svätého Pavla od Kríža bolo počuť z diaľky. Keď kázal misiu na ostrove Elba, práve tam prichádzal jeden muž v istej záležitosti. Asi míľu od mesta začul hlas, odsudzujúci hriech a ukazujúci hrozný trest, ktorý čaká hriešnika v posmrtnom živote. Prekvapujúce slová mu neschádzali z mysle a keď dorazil do mesta, zistil, že slávny misionár práve dokončil svoju kázeň o hriechu. Hneď zabočil do kostola a zmieril sa s Bohom.
Lekár v Civita Oastellana si zariadil návštevy pacientov tak, aby sa mohol zúčastniť misijných kázní otca Pavla. Ale dva dni po sebe bol privolaný k mimoriadnym prípadom a na svoju veľkú ľútosť sa musel vzdať misií. Cestou od pacientov sa zastavil, aby si uctil obraz Panny Márie, umiestnený vo výklenku pri ceste a tam zreteľne počul každé svätcove slovo.
Jeho moc nad prírodou. V Sutri a Santa Fiore okolo roku 1751 boli polia a ulice zaplavené dažďom, rovnako ako všetci, ktorí utekali hľadať úkryt, pričom v prudkom lejaku nepadla ani kvapka na svätca, ani na tých, ktorí mali dostatočnú vieru v jeho sľub, že sa nezmočia, ak zostanú a vypočujú si kázeň.
Raz musel prejsť cez morský výbežok, aby sa dostal na misiu, ale bola tam len stará, zhnitá, drevená loď, ktorá už dávno nebola v prevádzke. Pavol požiadal námorníkov, aby ho s jeho spoločníkmi previezli na tejto lodi, čo odmietli, ale keď sa dozvedeli, kto ich o to požiadal, nabrali odvahu. Vedomí o jeho svätej povesti verili, že sa im v spoločnosti svätca nič nemôže stať. Ich viera bola odmenená - loď všetkých bezpečne previezla.
V septembri 1750 kázal misie v Canepiny. Obyvatelia, ktorí žili prevažne z predaja gaštanov, prišli k nemu so skleslými pohľadmi, pretože podľa zvädnutého vzhľadu gaštanov a sucha, ktoré vysušilo všetky zrnká, očakávali rok hladomoru. Svätý sa nad nimi zľutoval a po vrúcnej modlitbe im povedal: "Moji drahí, nebojte sa, zverte sa Bohu a dôverujte mu, lebo dúfam, že úroda gaštanov bude tento rok bohatá." Po misii spadli výdatné dažde, stromy prekvitali a svätcova predpoveď sa potvrdila v ešte väčšej miere.
Krátko po roku 1750 bol veľký nedostatok obilia. Svätec sa vtedy nachádzal v Civita Castella a žena, ktorá každý rok podporovala mnohých chudobných, mu povedala, že tento rok bude nútená vynechať svoju charitu, lebo jej sýpka je takmer prázdna. "Dávaj obvyklú almužnu, ba ešte viac a Boh rozmnoží tvoje zásoby," povedal jej.
Žena ho poslúchla. Hoci v čase jeho návštevy mala len tridsať litrov obilia, na základe svätcových pokynov rozdávala ešte väčšie almužny ako zvyčajne a na jej veľké prekvapenie sa zásoby v obilnom sklade nikdy nezmenšili. Po niekoľkých mesiacoch zistila, že má presne rovnaké množstvo obilia, ako na začiatku.
Zázraky po jeho smrti. V deň jeho svätej smrti sa zjavil dieťaťu menom Paulu na pamiatku toho, že vyliečil jej matku z nebezpečnej choroby počas tehotenstva. Dieťa bolo vtedy choré na osýpky, a malo zatvorené oči. Svätého muža nikdy predtým nevidela a jej opis zodpovedal jeho vzhľadu. Malá Paula povedala, že prišiel a vyliečil ju.
Kým ležalo jeho telo v kostole, prišlo tam dievča z druhého konca mesta v nádeji, že sa na jeho príhovor uzdraví z bolestivého a zhubného vredu na líci. S ťažkosťami sa predierala davom, ale len čo mu potom pobozkala ruku a dotkla sa ňou svojho líca, okamžite sa uzdravila.
Jeho uzdravenia prichádzali aj dotykom ruženca, ktorý používal, jeho obraz vyliečil v roku 1776 bolestivú chorobu, v decembri toho istého roku sa skrze jeho obraz vyliečili dieťa, ktoré sa narodila postihnuté. Uzdravenia prinášali tiež časti jeho rúcha, vreckovky a iné predmety, ktoré používal. Mrzáci a ľudia, ktorým už lekári nevedeli pomôcť, sa prichádzali modliť k jeho hrobu v kostole svätých Jána a Pavla a domov odchádzali uzdravení.
Zázraky použité pri beatifikácii a kanonizácii. Prvým zázrakom pre Pavlove blahorečenie bolo uzdravenie malého chlapca v roku 1816, štyridsaťjeden rokov po svätcovej smrti. Chlapcov otec bol chirurg a spolu s kolegami usúdili, že sedemročného chlapca nedokážu vyliečiť. Aneuryzma, horúčka a komplikácie, spojené s inými ochoreniami ho priviedli na pokraj smrti.
Zarmútení rodičia pozerali na svojho syna v poslednej agónii a svoje vzlyky museli zmeniť na niekoľko prerušovaných poznámok o prípravách jeho pohrebu. Pred nimi ležalo bezmocné dieťa, neschopné hovoriť, hýbať sa alebo rozumieť. Zrazu sa otec, zmietaný zúfalstvom a zároveň nádejou, spamätal a spomenul si, že kúsok habitu otca Pavla. Rýchlo ho vybral a podal synčekovi malý kúsok v kvapke vody, ktorý sa mu s veľkými ťažkosťami podarilo vložiť medzi jeho zaťaté zuby. Dieťa sa v okamihu uzdravilo, vstalo a pýtalo si jesť.
Druhým bolo vyliečenie rakoviny prsníka skromnej mladej ženy, ktorá by radšej zomrela, než podstúpila operáciu, ktorú jej odporúčali lekári. Na hrudi nosila časť habitu otca Pavla od Kríža a niekoľko dní sa modlila trikrát Otče náš a Zdravas Mária na poďakovanie Najsvätejšej trojici za milosti, udelené Božiemu služobníkovi, pretože vtedy ešte nebolo celkom dovolené vzývať ho o príhovor - aspoň nie verejne. Keď sa potom v novembri 1844 jedného dňa modlila v kostole, zistila, že je celkom uzdravená.
Z mnohých zázrakov, ktoré sa uskutočnili na príhovor blahoslaveného Pavla od slávnostného vyhlásenia blahorečenia v roku 1853, boli dva vybrané na kanonizáciu.
Prvým z nich bolo uzdravenie istej Rose d‘Alena v roku 1858, ktorá sa mala podrobiť operácii. Cestou do nemocnice zabočila do pasionistického kostola, kde sa pomodlila pred obrazom blahoslaveného Pavla od Kríža a rozhodla sa, že dá slúžiť omšu na jeho počesť. Pred koncom svätej omše bola náhle a dokonale vyliečená.
Druhým zázrakom bolo rozmnoženie obilia v roku 1854 v San Angelo neďaleko Vetrally. Tamojší rehoľníci zistili, že zásoby obilia im nebudú stačiť a zlá úroda im znemožní žobraním uspokojiť svoje potreby. Jeden z bratov sa pýtal rektora, či má pokračovať v dávaní bežnej almužny chudobným. Bolo mu povedané, že má pokračovať.
Provinciál potom bratom povedal, aby sa obrátili na blahoslaveného zakladateľa pasionistov a tak sa rehoľníci každý deň modlili na jeho počesť. Niektorí z bratov vážili obilie a zistili, že po tom, čo niekoľko mesiacov nasýtili tridsaťšesť rehoľníkov, množstvo návštevníkov a chudobných, majú v sklade viac obilia ako ho bolo na začiatku.
"Začnite každé ráno pred vyjdením z izby rozjímať štvrť hodiny o Pánovom umučení, alebo o ukrižovanom Ježišovi Kristovi a uvidíte, že preniknutý dnes alebo zajtra tou myšlienkou - Boh zbičovaný! Boh tŕním korunovaný! Boh pribitý na kríž! - nebudete viac hrešiť a dokonca sa stanete svätými. Takýmto spôsobom som obrátil najtvrdohlavejších hriešnikov, banditov a ľudí rôznych stavov. Keď som ich po čase spovedal, nenašiel som u nich matériu potrebnú na rozhrešenie, lebo vytrvalo rozjímali o umučení Ježiša Krista, tak ako som im to odporučil." /svätý Pavol od Kríža/
