%20(1).jpg)
Nielen kňazi a rehoľníci, ale aj kresťania, ktorí chcú slúžiť Bohu celým srdcom, sa musia vyhýbať vlažnosti a nedbanlivosti. Bohu treba slúžiť s vrúcnosťou, tí, ktorí sú vlažní a nedbanliví, sa nevyhnú svojmu trestu v očistci.
Medzi učeníkmi svätého Bernarda z Clairvaux bol jeden, ktorého nedbalosť veľmi kontrastovala s horlivosťou jeho bratov. Napriek tomu, že bol kňaz a tiež rehoľník, dopustil, aby upadol do vlažnosti. A keď prišla hodina smrti, bol povolaný pred Božiu tvár bez toho, aby zjednal nápravu.
Počas zádušnej omše jeden veľmi cnostný rehoľník vnútorným osvietením spoznal, že hoci zosnulý brat nie je zatratený na večnosť, jeho duša sa nachádza vo veľmi úbohom stave. Táto duša sa mu nasledujúcu noc zjavila smutná a zúbožená a povedala mu: "Včera si sa dozvedel o mojom údele, pozri teraz na muky, na ktoré som odsúdený ako trest za svoju zavinenú vlažnosť."
Duša potom zaviedla rehoľníka na okraj veľkej hlbokej priepasti, plnej dymu a plameňov. "Pozri, toto je miesto, kde majú služobníci Božej spravodlivosti ma trápiť. Neustále ma vrhajú do tejto priepasti a vyťahujú ma z nej len preto, aby ma do nej vzápätí znovu vrhli bez toho, aby mi dopriali čo i len chvíľku oddychu."
Rehoľník sa potom hneď ráno vybral za svätým Bernardom a porozprával mu o svojom videní. Svätý opát, ktorý mal podobné videnie, prijal túto správu ako varovanie z neba pre svoju komunitu. Zvolal kapitulu a dojatý im vyrozprával tieto dve zjavenia a potom vyzval svojich spolubratov, aby pomohli úbohému zosnulému bratovi svojimi modlitbami a skutkami milosrdenstva, ale tiež aj to, aby si z tohto smutného príkladu vzali ponaučenie, zachovali si horlivosť a vyhýbali sa čo i len najmenšej nedbanlivosti v službe Bohu.
V životopise ctihodnej Agnesy z Langeacu sa môžeme dočítať, že keď sa jedného dňa modlila v chóre, zrazu sa pred ňou objavila neznáma, biedne oblečená rehoľníčka, ktorej sa v tvári odrážal najhlbší zármutok. Agnesa sa na ňu užasnuto pozrela a v duchu sa pýtala, kto to by to mohol byť, keď vtom začula zreteľne znejúci hlas: "Je to sestra de Haut Villars."
Táto sestra bola rehoľníčkou v kláštore v Puy a zomrela desať rokov pred týmto videním. Keď sa zjavila matke Agnese, nepovedala ani slovo, no svojou smutnou tvárou jasne dávala najavo, že veľmi potrebuje pomoc. Matka Agnesa sa teda začala za túto dušu veľmi vrúcne modliť. Zosnulá sa však neuspokojila s prvou návštevou, naďalej sa jej zjavovala počas troch nasledujúcich týždňov, najmä po svätom prijímaní a modlitbe, pričom jej trpiacou tvárou dávala najavo svoje muky.
Agnesa sa na radu svojho spovedníka, bez toho, aby sa zmienila o zjavení, obrátila na predstavenú s prosbou, aby komunita obetovala modlitby za zosnulých navyše, a to na úmysel, ktorý mala na mysli. Zjavenia však stále pokračovali a začala sa obávať, či nejde o nejaký klam. Boh jej však skrze jej strážneho anjela dal zreteľne najavo, že skutočne ide o dušu z očistca, ktorá takto trpí za svoju nedbanlivosť v službe Bohu. Odvtedy zjavenia prestali, no nevie sa, ako dlho musela táto úbohá duša zostať v očistci.
Ďalší príklad uvádza, ako sa rehoľníčka Mária od Vtelenia z uršulínskeho kláštora, nejaký čas po svojej smrti zjavila svojej predstavenej, ktorá o tom napísala jezuitskému pátrovi Surinovi.
"Dňa 6. novembra, medzi treťou a štvrtou hodinou ráno, sa predo mnou zjavila matka Mária od Vtelenia s tvárou vyžarujúcou takú nežnosť, že skôr svedčila o pokore, než o utrpení, i keď som videla, že veľmi trpí."
Keď si ju predstavená všimla prvý raz pri sebe, veľmi sa zľakla, no keďže videla, že na duši nie je nič, čoho by sa mala báť, upokojila sa a spýtala sa jej, v akom stave sa nachádza a či jej môže nejako poslúžiť. Duša jej odvetila, že v očistci zadosťučiňuje Božej spravodlivosti. Predstavená ju prosila, aby jej povedala, prečo tam zostáva a duša s hlbokým povzdychom povedala:
"Pre nedbanlivosť pri niektorých spoločných duchovných cvičeniach; pre istú slabosť, v dôsledku ktorej som sa nechala strhnúť príkladom nedokonalých rehoľníčok; a napokon - čo je zvlášť dôležité - pre zvyk ponechávať si veci, s ktorými som mala dovolenie nakladať a používať ich podľa vlastných potrieb či prirodzených sklonov.
Ach! Keby len rehoľníčky vedeli, akú škodu spôsobujú svojim dušiam tým, že sa neusilujú o dokonalosť, a ako draho raz budú pykať za potešenia, ktoré si dopriali v rozpore s hlasom svojho svedomia, ich úsilie premáhať samy seba počas života by vyzeralo celkom inak! Ach! Boží pohľad sa líši od nášho; Jeho súdy sú iné."
Keď sa jej predstavená opäť spýtala, čo môžu urobiť na zmiernenie jej utrpenia, duša odpovedala: "Túžim vidieť Boha a vlastniť Ho, no som ochotná zadosťučiniť jeho spravodlivosti tak dlho, ako sa mu bude páčiť." Na otázku, či veľmi trpí, povedala: "Moje bolesti sú nepochopiteľné pre tých, ktorí ich necítia." Po vyslovení týchto slov sa priblížila k predstavenej, aby sa s ňou rozlúčila. "Bolo to, akoby ma popálil žeravý uhlík, hoci sa jej tvár tej mojej vôbec nedotkla," písala predstavená jezuitskému pátrovi, "a moja ruka, ktorá sa len zľahka obtrela o jej plášť, bola popálená a spôsobovala mi bolesť." O mesiac neskôr sa jej duša znovu zjavila, aby jej oznámila svoje vyslobodenie.
S vlažnosťou súvisí nedbalosť pri príprave na sväté prijímanie, ktorú máme robiť s takou horlivosťou a zbožnosťou, akú si toto veľké tajomstvo vyžaduje. Preto akúkoľvek dobrovoľnú nedbanlivosť, ktorá je urážkou svätosti Ježiša Krista, treba napraviť náležitým zadosťučinením.
Ctihodný Ľudovít z Blois vo svojom Duchovnom zrkadle spomína istého veľkého Božieho služobníka, ktorý nadprirodzeným spôsobom spoznal, ako prísne sa takéto pochybenia trestajú na druhom svete. Tohto služobníka navštívila duša z očistca a prosila ho o pomoc v mene priateľstva, ktoré ich kedysi spájalo. Táto duša trpela hroznými mukami pre nedbalosť, s akou sa počas svojho pozemského života pripravovala na sväté prijímanie a vyslobodenie mohla dosiahnuť len skrze horlivé sväté prijímanie, ktoré by bolo náhradou za jej niekdajšiu vlažnosť. Boží služobník jej prosbu ochotne splnil; prijal svätú Eucharistiu s veľkou čistotou svedomia a s najväčšou možnou vierou i zbožnosťou. Len čo tak spravil, zjavila sa mu ona duša, žiariaca neopísateľným jasom a vystúpila do neba.
Keď v roku 1589 zomrela v kláštore Panny Márie Anjelskej vo Florencii rehoľníčka, ktorú si ostatné sestry veľmi vážili, čoskoro sa po svojom skone zjavila svätej Magdaléne de Pazzi a prosila ju o pomoc, pretože bola odsúdená na prísny očistec.
Svätica sa práve modlila pred Najsvätejšou sviatosťou, keď zbadala zosnulú dušu kľačať uprostred kostola v hlbokej adorácii. Obklopovali ju plamene, ktoré ako keby ju pohlcovali, no biele rúcho, zahaľujúce jej telo, ju sčasti chránilo pred ohňom.
Užasnutá Magdaléna chcela vedieť význam zjavenia. Dostala odpoveď, že táto duša preto takto trpí, lebo mala len malú úctu k Najsvätejšej oltárnej sviatosti a hoci jej to pravidlá a sväté zvyklosti jej rádu ukladali, len zriedka pristupovala k svätému prijímaniu a aj to ľahostajne.
Preto ju Božia spravodlivosť odsúdila na trest - denne prichádzať adorovať Najsvätejšiu sviatosť a podstupovala muky ohňa pri nohách nášho Pána. Božský Ženích jej napriek tomu tieto utrpenia značne zmiernil ako odmenu za jej panenskú čistotu, symbolizovanú bielym rúchom.
Zjavenie, ktoré Boh doprial svojej služobnici, ju hlboko zasiahlo a vynaložila všetko úsilie, aby úbohej duši pomohla všetkými duchovnými prostriedkami, ktoré mala k dispozícii a neskôr o tomto zjavení často rozprávala, aby tak svoje duchovné dcéry povzbudzovala v horlivosti voči svätému prijímaniu.
.png)
