Videla som niekoľko zelenajúcich sa kríkov ruží, ktoré mali kvety. Vedľa týchto kvetov bol jeden osamelý, ktorý sa však zelenal viac, mal viac kvetov a bol krajší.
Prišiel nejaký muž, ktorý sa podobal Pánovi, vzal ten ker plný kvetov a umiestnil ho do temnej noci.
Ker zrazu nemal ani slnko, ani rosu a ani radosť. Vetvičky mu opadali, listy zožltli a celý ker uvädol. Bol takmer mŕtvy.
Ostatné kríky, ktoré sa tešili z rosy, slniečka a dňa povedali: „Tento krík, ktorý uschýna z nedostatku vody a slnka treba vytrhnúť. Listy mu zožltli, vytrhnite ho. Vytrhnite ho!“
Pán záhrady im odpovedal: „Hovoríte mi, aby som tento krík vytrhol, pretože už nedáva ruže a jeho kvety sú uvädnuté. Nevidíte ale, že pokiaľ by ste boli tak, ako on, zbavené vody a slnka, aby ste sa mohli osviežiť a zahriať, dávno by ste zmenili v prach? Počkajte a uvidíte.“
Pán vytiahol tento krík, po istom čase, z temnej noci a zalial ho. Krík znovu rozkvitol, ešte krajšie než predtým, ruže sa rozvinuli a vôňa toho kríka prinášala radosť tým, ktorí ho videli a tak chválili Pána.
sr. Mariam (malá Arabka)
Masima