Svätá Rita z Cascie

Rita, krstená Margarita, prišla na svet v umbrijskom meste Roccaporena u Cassii v Taliansku. Dátum narodenia je neistý, ako najpravdepodobnejší sa udáva rok 1381, ale aj 1377 a nevylučuje sa ani rok 1360. Bola jedináčikom Antona Lottiusa a Amaty. Do jej rodového znaku sa dostali včely z doby, kedy bola dojčaťom a rodičia ju našli v kolíske s piatimi včelami pri ústach. Na udalosť sa nezabudlo a hľadala sa v nej symbolika pre Ritin život, poznačený Božou milosťou. 

Rita prežila svoju mladosť v blízkosti zbožných rodičov, ľudí strednej vrstvy. Často chodila do kláštora svätej Márie Magdalény aj do kostola svätého Augustína. Mimoriadnej úcte sa tam tešili svätí Ján Krstiteľ, Augustín a Mikuláš z Tolentina a Rita si ich zvolila za svojich ochrancov. Potom, vraj pri videniach, z ich vnuknutia, pojala túžbu stať sa rehoľníčkou. 

Rita, ako poslušná dcéra, poslúchla rozhodnutie svojich rodičov, ktorí chceli, aby sa vydala aj napriek tomu, že im o svojej túžbe a o zjavení vopred povedala. V srdci však skrývala hlboké zranenia. Otec jej vybral za manžela Ferdinanda Pavla Manciniho, patriaceho medzi mešťanov, v dobe, keď mala asi 14 rokov. K vlastnej svadbe - podľa dohody - došlo po štyroch rokoch od zasnúbenia. 

Pavol, na rozdiel od Rity, bol impulzívny a prudkej povahy. Rita, z lásky k Bohu, znášala Pavlovu povahu a jeho nedostatky. Používala nežnosť, chápavé ticho, láskyplnú službu a na jeho hrubosti zodpovedala tichosťou, láskavosťou a modlitbami. Ustavične bol však medzi nimi zvádzaný zápas medzi hnevom a tichosťou, násilím a láskou, neprávosťou a znášanlivosťou. Miernosť Rity vyvolávala v Pavlovi snáď ešte prudšie reakcie, ale ona v nej nepovolila. Až neskôr začal byť Pavol lepším. Tiež sa im narodili dve deti: Jan Jakub Anton a Pavol Maria a zdalo sa, že sa o nich môže začať hovoriť ako o šťastnej rodine.

V tej dobe sa začali všetci trochu vznešenejší muži rozdeľovať medzi dve znepriatelené strany Guelfi a gibelínov. Mnohí sa dokonca vzájomne zrádzali a zabíjali. Jedného dňa bol z krvnej pomsty zabitý aj Ferdinand Pavel Mancini. Vrahovia chceli jeho meno vymazať zo sveta a preto synom hrozilo nebezpečenstvo. 

Rita vrahom odpustila, manželovu zakrvavenú košeľu skryla a synom o spôsobe jeho smrti nepovedala. Dozvedeli sa to až asi v 15 rokoch a aj to nie celú pravdu, pretože Rita tým, čo jej spôsobili bolesť zavraždením manžela, podľa Kristovho posolstva odpustila, nechcela, aby sa synovia pomstili. Tí však ovplyvnení spoločnosťou, keď sa všetko dozvedeli, uvažovali o vykonaní krvnej pomsty. 

Rita sa veľmi bála ako o ich životy, tak o to, aby na seba neuvalili ťažký hriech vraždy. Tento strach poznala už od smrti svojho manžela a v tejto ťažkej situácii prosila Boha o pomoc. Skôr než synovia dosiahli vek, ktorý ich k pomste pred ľuďmi zaväzoval, boli zasiahnutí epidémiou, ktorej podľahli. V Rite sa po ich smrti znovu ozvala túžba po rehoľnom živote. Chcela vstúpiť do kláštora svätej Magdalény, ale prijatie jej bolo odopreté s požiadavkou najprv dokonalého zmierenia s protivníkmi jej manžela, aby snáď politická nenávisť nezaútočila potom aj na múry kláštora. Zdalo sa, že všetka nádej je stratená, ale Rita sa obrátila na svojich troch svätých ochrancov, ktorí jej myšlienku vnukli a vytrvalo prosila. 

V nasledujúcich rokoch sa dokázala aj zmieriť s rodinou vrahov, ale augustiánkami bola aj tak trikrát odmietnutá, hoci časť kláštora pri kostole dala Rita opraviť na vlastné náklady. 

Situácia vyzerala ako bezvýchodisková, legenda však hovorí o ďalšom zjavení svätých: Jána Krstiteľa, Augustína a Mikuláša z Tolentino, ktorí ju vraj do kláštora odprevadili, načo sa brána pred nimi sama otvorila a bola prijatá.

Rehoľný život Rity sa vyznačoval horúcim vzťahom lásky k ukrižovanému Ježišovi. Bola asketičkou a mystičkou často rozjímajúcou o Kristovom utrpení. Počas svojho života v kláštore sa vytrvalo postila a spávala na podlahe. Z okna svojej cely videla na horu Meraviglia a na cestu ku kláštoru. Predmetom jej rozjímania boli aj Ježišove slová: "Ja som cesta, pravda a život." (Jn 14,6) 

Vo svetle Božej milosti vzrástla jej láska ku Kristovi a zdalo sa jej, že by nemala hovoriť, ak nehovorí s ním, nemala by chodiť, ak nejde s ním a ani žiť, ak nežije pre neho. 

V roku 1443 pocítila pri meditácii pred krížom, že jeden z tŕňov Ježišovej koruny prebodol jej čelo a spôsobil hlbokú ranu. Bolesti tŕňovej koruny prijala ako pečať lásky. Už predtým túžila po účasti na Kristovom utrpení. Značná rana na čele jej zmizla len na dobu púte do Ríma, bolesť však pretrvávala. Jej stigma bola potom vraj znovu zapálená, s nepríjemným pachom, pre ktorý žila oddelene od sestier. Žila však v Láske s Láskou a pre Lásku. 

Spoločnosť ju ale ďalej vraj prenasledovala nenávisťou voči manželovi a ona aj v kláštore zas stavala hrádzu proti nenávisti svojim odpúšťaním. V čase epidémie robila všetko čo mohla pre záchranu duší i životov, venujúc sa chorým a umierajúcim.

V posledných štyroch rokoch života bola pripútaná na lôžko, vyčerpaná prácou i chorobou. Nakoniec žila len z Eucharistie. Jej veľkou starosťou bolo, aby aj ostatné sestry, zvlášť tie, ktoré chodili k jej lôžku, zostávali v Ježišovej láske a vo vernosti Cirkvi a v tomto smere ich aj napomínala. Podľa legendy, poprosila príbuznú, aby zašla do záhrady pre kvitnúce ruže, hoci pre zimu nemohli kvitnúť, a tá príbuzná ich v nej vraj objavila a doniesla. Rita potom poďakovala Ježišovi a dala ich čudujúcim sa sestrám. Jej telo, ku koncu života pokryté vredmi, sa v okamihu smrti, ku ktorej došlo následkom tuberkulózy, celé zázrakom premenilo. Všetky rany sa stratili a miestnosť sa naplnila príjemnou vôňou.

V roku 1737 bola Blahoslavenou a v roku 1900 ju Lev XIII. kanonizoval. Najväčšia úcta je jej preukazovaná v Taliansku, Južnej Amerike a na Filipínach. V roku 1947 bol nad jej pomníkom postavený moderný kostol, zasvätený jej s so zázračne zachovaným telom, vystaveným v sklenenej schránke.

Modlitba: Otče, uštedri nám, prosíme, múdrosť a silu kríža, ktorými si milostivo obdaril svätú Ritu, aby sme v súženiach trpeli s Kristom, a tak mohli mať hlbokú účasť na jeho veľkonočnom tajomstve. Lebo on je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.

Ukážka z knihy Jo Lemoinovej, Svätá Rita

Bim-bam-bom! Bim-bam-bom! Zvon svätého Montanda vo farskom kostole v Rocca-Porene vysielal radostné zvonenie k modrej oblohe Umbrie. Avšak srdce nevesty, ktorá sa ukázala vo vchode do kostola vedľa muža, ktorý sa stal jej manželom, ani zďaleka necítilo to, čo zodpovedalo radosťou naplnenej atmosfére.

Paolo Mancini vyzeral dobre a zároveň sa usiloval aj dobre a príjemne sa ukázať. Ľudia si o ňom hovorili: „Aký hrdý lev!“

V deň sobáša sa väčšmi ako kedykoľvek predtým zdal byť manželom, o ktorom dievča zo skromnejších pomerov, aké boli u Lottiovcov, mohlo iba snívať. Rita si však vedela predstaviť ich spoločný život a vedela, že bude hrozný.

A naozaj, Paolo veľmi rýchle predostrel pred očami mladej ženy mrzkú stránku svojho charakteru a svoje veľké nedostatky. Po niekoľkých dňoch strávených doma či na poliach sa znova vrátil k zlým zvykom. Večer odchádzal z domu a vracal sa okolo polnoci opitý a z jeho úst zneli hrozby.

Aj dnes večer mu Rita, ako zvyčajne, pripravila jeho obľúbené jedlá. Paolo však ešte vždy nebol doma, čo bolo zlé znamenie. O čo dlhšie bolo treba na neho čakať, o to bol horší a hrubší. Na dvore sa ozvali jeho neisté kroky. Rita vedela, že sa musí poponáhľať, aby mu pomohla zložiť plášť, vyzuť topánky a podala mu na stôl večeru. No už pri vchode do domu ju opilec s krikom a urážkami odsotil.

Zmáhal ju nával ľútosti a smútku. Z jej srdca vystupovala horlivá modlitba, aby sa manžel, ktorého jej vnútili a s ktorým život bol kalváriou, obrátil.

Veru, teraz už vedela, že aj v manželstve sa môže človek posväcovať. Myslela na svätú Moniku, matku svätého Augustína, ktorá kedysi svojimi vytrvalými modlitbami dosiahla obrátenie svojho manžela, násilného ako Paolo a navyše aj pohana. Prečo by aj Ritu Boh nevypočul?

Neraz Paolova manželka musela čeliť otázkam okolia. „Čo sa uplynulú noc u vás stalo?“ pýtali sa jej zavše susedky, keď ju na druhý deň stretli samu.

„Nie je Paolo k tebe veľmi hrubý, dcérenka?“ ustarostene zisťovali jej rodičia.

Jedným aj druhým odpovedala vyhýbavo: „Keď si vypije, potom býva prudký, veľa kričí a umára ma svojím rozprávaním. Ale nie je zlý.“

Vedeli si však domyslieť to, čo Rita nechcela povedať, a potichu ju nazývali ženou bez zloby. Podľa jej príkladu sa aj ostatné ženy stávali v manželstvách trpezlivejšie.

Horúce slnko pozlacovalo úzky biely kameň, okolo ktorého rástli pestrofarebné kvety. Rita so šatkou na hlave starostlivo polievala kvety a myslela na rodičov. Už niekoľko mesiacov ležali tu na cintoríne v Rocca-Porene. Boh ich povolal jedného za druhým. Z raja naďalej dohliadali na svoju dcéru.

Cestou domov si Rita predstavila, akú radosť by mali, keby tu na zemi videli, ako sa ich zať začal pomaly mierniť.

Jej manžel, dojatý nežnosťou a pôvabom svojej ženy, ostával oveľa radšej doma, vracal sa skôr, vlastne už vôbec nechodieval do krčiem. Keď cítil, že sa ho zmocňuje hnev, rýchle vyšiel von a dlho sa prechádzal za dedinou, až kým sa neovládol. Domov sa vrátil pokojný. Ritine modlitby, obety a tajné pôsty začínali prinášať ovocie. Manžel s ňou niekedy zašiel aj do kostola na nedeľnú omšu.

Na veľkú radosť budúceho otca sa hlásilo na svet prvé dieťa. Keď sa narodí, bude v rodine možno definitívny pokoj. Rita o tom snívala ako o novej zodpovednosti a povinnosti. Bude záležať na nej, aby dieťaťu odovzdala vieru, čo dostala od rodičov. Či ju Pán predurčil na úlohu vychovávateľky, hoci sama sa nazdávala, že je povolaná pre rehoľný život? Stavovské povinnosti jej určovali, aby bola manželkou a matkou. Naplní ich, ako najlepšie bude vedieť a môcť. Dobre vie, že Boh vždy dáva na tieto úlohy odvahu a silu. Dokonca aj keď nechápeme, prečo to od nás žiada.

„Nechoď v tomto počasí do Cascie, Paolo! Len pozri na tie mraky! A ako hučí vietor! Iste sa zmení na víchricu!“

„Musím ísť do mesta, Rita. Čaká ma obchodník s osivom.“

„Ako sa večer vrátiš, keď budú zlé cesty? Ak sa rieka Corno vyleje z brehov, už sa nedostaneš na druhú stranu.“

„Nevidím iné riešenie. Nerob si starosti. Dovidenia večer.“ Paolo Mancini odišiel peši horskými chodníčkami. Rita so stiesneným srdcom sa ako zvyčajne venovala domácim prácam.

Deň sa už schýlil k večeru, čoskoro bude treba rozsvietiť lampu. Rita odďaľovala túto chvíľu, ako len mohla, až sa jej zahmlievalo pred očami. Kde asi teraz v tom strašnom vyčíňaní živlov môže byť Paolo?

V tom čase Paolo namáhavo kráčal po brehu rieky. Zápasil s tmou, vodou vystrekujúcou z rieky a konármi kríkov, čo ho škriabali, keď okolo nich prechádzal.

Na tomto mieste by mal byť drevený most, cez ktorý ráno prešiel. Lenže mosta nikde niet! Voda tiekla s ohlušujúcim hlukom, až sa zdalo, že živel sa mu vysmieva. Ako by mu chcel povedať: „Neprejdeš, Paolo, neprejdeš!“

„Lenže ja musím prejsť! Čaká na mňa Rita.“

Paolo si predstavil dom, v ktorom bdie s deťmi a úzkostlivo ho vyčkáva. Ako len teraz miluje svoju Ritu! Vytvorili s dvoma chlapcami šťastný rodinný kruh a jeho obraz sa mu v tejto pohnutej noci vynáral v mysli. Vráti sa späť a pokúsi sa prejsť cez iný, pevnejší most.

No na to už nemal čas. Vo chvíli, keď sa obrátil, pocítil, ako ho chytili čiesi mocné ruky. V okamihu sa pred ním vynorili dve tmavé postavy. V tme sa slabo zablysla čepeľ... a Paolo sa s výkrikom zrútil.

Útočníci utiekli. Či nie, jeden sa ešte vracia... Poranený s úľavou zistil, že je to jeho sused. Sklonil sa nad ležiacim Paolom a usiloval sa ho zdvihnúť a obviazať mu ranu. Čo však mohol urobiť sám, bez liekov, na vidieku a v tejto nočnej hodine?

Kým sa nešikovne snažil obviazať ranu, Paolo zašepkal: „Nestojí to za to... napadli ma... bolo ich viac...“ Pokračoval: „Odpúšťam... Ježiš... Mária... Odpustite mi moje hriechy...“ Ďalej riekol: „Rita... Povedz jej... že ju veľmi milujem!“

Rita sa nemodlila a neobetovala zbytočne. Jej Paolo zomrel ako kresťan, mysliac na najbližších...

Masima