%20(1).jpg)
Ježiš prítomný v Eucharistii, súc najväčším prameňom Božej sily na zemi, je zároveň aj predmetom ustavičných útokov zo strany zlého ducha.
Napríklad pred niekoľkými rokmi generálny vikár Turínskej diecézy, Franco Peradotto, so znepokojením upozorňoval na narastajúci počet prípadov zneuctenia premenených hostií v severnom Taliansku.
Vo Francúzsku, zvlášť v hlavnom meste, sú kňazi nútení ustavične bdieť kvôli satanistickým sektám, ktoré kradnú z kostolov premenené hostie.
Zase v Rwande, prv než ozbrojené bandy zmasakrovali ženy a deti, ktoré sa skrývali v kostoloch, prvé výstrely zo samopalov mierili na bohostánky.
Nedávno jeruzalemský patriarcha, arcibiskup Michel Sabah, vyjadril svoju bolesť z podobného druhu znesväcovania, akého sa dopustil izraelský vojak v jednom z katolíckych chrámov.
Dodajme, že v repertoári satanistických rockových skupín sa nachádzajú skladby, ktoré vyjadrujú nenávisť a pohŕdanie voči tajomstvu Eucharistie (zo známejších je to skupina Belfegor so skladbou The Last Supper, alebo skupina Deicide, ktorá nahráva svoje albumy počas „čiernych omší“).
Ak diabol takto agresívne útočí na Najsvätejšiu sviatosť, je to iste preto, lebo táto sviatosť je príčinou jeho najväčších porážok.
V jednej z kníh nedávno zosnulého otca Emiliana Tardiffa nájdeme zaujímavú epizódu: „Raz priviedli na kongres charizmatickej obnovy ženu, ktorá dvadsať rokov trpela na diabolský útlak. Nijaký psychiater ani psychoterapeut jej nedokázal pomôcť. Modlili sme sa za ňu asi tri hodiny, ale neprinieslo to nijaký výsledok. Vtedy mi napadlo, aby som ju zaviedol pred bohostánok. Povedal som jej, že nevieme, čo máme robiť... Povedal som jej, aby si oprela hlavu o bohostánok v kaplnke, a ja som zvolal: ,Pane, osloboď ju, lebo nevieme, čo s ňou máme robiť!‘ Sotva som to vyslovil, žena padla na kolená, akoby ju zrazil hrom, a začala roniť veľké slzy. Bola úplne slobodná. Kňaz, ktorý stál pri mne, skríkol: ,Teraz naozaj verím v reálnu prítomnosť Ježiša v Eucharistii!‘“
Svätý Bernard mnoho ráz oslobodil ľudí spútaných zlým duchom tým istým spôsobom – zblízka im ukázal premenenú hostiu. Podobne urobil aj svätý Ján z Kríža v prípade istej Márie Vichésovej, ktorá z dôvodu diabolského útlaku nedokázala prekročiť prah kostola. Tento karmelitánsky svätec jej priniesol premenenú hostiu a keď žena prijala Eucharistiu, bola oslobodená.
V dejinách Cirkvi je mnoho svedectiev o zázračnej sile Eucharistie. Začneme svätým Františkom Saleským. Keď sa na začiatku 17. storočia stal ženevským biskupom, ocitol sa v prostredí ovládanom kalvinizmom, ktorý bol negatívne nastavený voči viere v reálnu Kristovu prítomnosť v Eucharistii. Postupom času privádzali k nemu čoraz viac ľudí zotročených mocou Zlého. Neviera v Eucharistiu zanechala v tejto kresťanskej krajine dôsledky. Pastier diecézy dával týmto ľuďom sväté prijímanie, po ktorom neraz došlo k zjavnému oslobodeniu. Takýmto spôsobom bolo oslobodených vyše štyristo ľudí. Niektorí voči tejto praxi namietali, ale tento vynikajúci teológ a učiteľ duchovného života ju zdôvodňoval veľmi jednoducho: „Iste, obracia sa na mňa mnoho nevinných duší. Ja im dávam Najsvätejšiu sviatosť, žehnám ich a hovorím: ,Choďte s radosťou, pretože vaše utrpenie vás opustilo.‘“ Ale na tento vynikajúci „pastoračný nápad“ neprišiel tento ženevský biskup a duchovný otec svätej Jany de Chantal. Už svätý Ján Kassián (+ 432) odporúča dať sväté prijímanie ľuďom, ktorých zotročuje zlý duch. Ba čo viac, Koncil v Orange (v roku 441) sa jasne vyjadruje o vhodnosti toho, aby ľudia ovládaní silou zlého ducha (tzv. energumenes) prijímali Eucharistiu a takto získali slobodu.
Osobitne treba opísať nevšednú udalosť zo života svätého Petra z Verony, neúnavného obrancu katolíckej viery pred manichejcami. Táto sekta, s ktorou pred svojím obrátením sympatizoval svätý Augustín, sa nazýva podľa svojho zakladateľa Maniho (+277), ktorý zmiešal prvky kresťanského učenia s dávnymi perzskými mýtmi.
Svätý Peter mal vo zvyku zastaviť sa na svojich cestách u svojho priateľa, ktorý žil pri Miláne a bol horlivým katolíkom. Raz ho však tento priateľ prijal veľmi chladne. Na otázku, prečo došlo k tejto nečakanej zmene postoja, hostiteľ povedal o svojom nedávnom stretnutí s istým manichejcom. Manichejec mu vyčítal, že do svojho domu prijíma Petra z Verony, ktorého označil za „nepriateľa pravdy“. Manichejec mu okrem iného navrhol aj to, aby navštívil istý chrám, kde sa môže z úst Panny Márie dozvedieť, kto má pravdu vo veciach viery. A naozaj: bol svedkom zjavenia nádhernej ženy, ktorá sa mu prihovorila z výšky oltára: „Syn môj, ty sa mýliš. Pozri sa, pravá viera je tu, a nie u katolíkov. Ja, Ježišova matka, ti to hovorím!“
Keď si Peter z Verony vypočul tento príbeh, odpovedal: „Choď a povedz svojmu priateľovi, že aj ja sa stanem manichejcom, ak uvidím Pannu Máriu.“
Stretnutie sa malo uskutočniť na druhý deň. Žena, ktorá slúžila ako médium, sa dostala do tranzu a zrazu sa pred ich očami zjavila na oltári postava krásnej ženy. V tej chvíli vytiahol svätý Peter z kustódia hostiu, premenenú pri rannej svätej omši, zdvihol ju a povedal:
„Ak si skutočne Panna Mária, pokloň sa svojmu Synovi!“ Videnie sa okamžite vyparilo a zanechalo po sebe
oblak dymu.
Katolícky kňaz, otec Lamy, mal zas problémy s diablom, ktorý ho trýznil počas slávenia svätej omše. Na vlastnej koži zakúsil, ako veľmi diabol nenávidí Eucharistiu a kňazstvo.
„Keď sa duša prestane modliť,“ prezradil diabol kňazovi, „začínam ju už pokladať za svoju. Prestaň sa modliť a ja ťa prestanem trýzniť!“
Raz ráno na začiatku svätej omše sa mu zlý duch zjavil na opačnej strane oltára. „Prišiel, aby sa mi vysmieval rovno do tváre,“ povedal si nakoniec roztrpčený kňaz a skríkol na diabla: „Dnes ráno nebude svätá omša!“
Vtom zaznel mocný Pánov hlas: „Slúž omšu!“ Po tom, ako „nemilý návštevník“ okamžite zmizol, si zbožný kňaz povedal sám pre seba: „Obaja sme dostali príučku!“
Trochu podobné poučenie o viere v silu eucharistického chleba dostal páter Jacques Verlinde, ktorý pred niekoľkými rokmi viedol duchovné cvičenia pre kňazov v Čenstochovej.
V minulosti bol šikovným a úspešným „liečiteľom“ a používal mágiu, kyvadlá a iné liečiteľské pomôcky pochádzajúce od otca lži. Ba krátko po svojom obrátení si ešte ponechal niektoré praktiky, ktoré pokladal za neškodné, ba priam za užitočné pri liečbe rôznych ochorení.
Jedného dňa počas svätej omše, keď uprel zrak na hostiu pozdvihnutú pri premenení, pocítil prudký nával odporných a urážlivých slov. Prekvapený týmto zážitkom sa po skončení omše obrátil na kňaza. Po rozhovore s ním si uvedomil, že používaním kyvadla a praktizovaním mágie sa človek postupne stane otrokom zlého ducha. Samotná chvíľa premenenia, zjavenie prítomnosti víťazného Krista, mu ukázala, že stále slúži dvom pánom. Ako vyznáva páter Verlinde, táto skúsenosť ho viedla k tomu, že celkom skoncoval s používaním kyvadla a mágie a prebudilo sa v ňom kňazské povolanie.
Už niekoľko rokov na slávnosť Kristovho tela a krvi vedie páter Verlinde procesiu s Najsvätejšou sviatosťou po uliciach juhofrancúzskych miest. Sprevádzajú ho pri tom jeho duchovné dcéry a sestry, teda bývalé prostitútky a „liečiteľky“.
Svätá sestra Faustína, apoštolka Božieho milosrdenstva, sa zvlášť modlila za duše, ktoré zdokonaľovali svoju lásku v očistci, ako aj za zomierajúcich, ktorí sa nachádzali na hranici oddeľujúcej dočasný a večný život.
Mnohé svedectvá o jej modlitbe nájdeme v Denníčku. Milosrdenstvo k blížnym môže prekročiť hranice tohto sveta. Svätá Faustína to napísala, keď rozjímala o Ježišových slovách: „Sám mi kážeš, aby som sa cvičila v troch stupňoch milosrdenstva, po prvé: skutok milosrdenstva – akéhokoľvek druhu; po druhé: milosrdné slovo – ak nebudem môcť skutkom, tak slovom; tretím je modlitba. Ak nebudem môcť milosrdenstvo preukázať skutkom ani slovom, vždy môžem modlitbou. Modlitbou dosiahnem aj tam, kam sa nemôžem dostať fyzicky“ (Denníček 163).
Zvlášť cenným darom a veľkou pomocou pre zomierajúcich je korunka k Božiemu milosrdenstvu.
Ježiš Kristus odporúčal, aby sme sa túto modlitbu modlili pri ľuďoch, ktorí sa nachádzajú na konci svojho pozemského života: „Na druhý deň už po dvanástej, keď som vošla do sály, videla som zomierajúcu osobu a dozvedela som sa, že agónia sa začala v noci. Keď som si to overila – bolo to vtedy, keď ma niekto prosil o modlitbu. Náhle som počula v duši hlas: ,Pomodli sa tú korunku, ktorú som ťa naučil.‘ Bežala som po ruženec, kľakla som si pri zomierajúcej a začala som sa s celou vrúcnosťou ducha modliť túto korunku. Odrazu zomierajúca otvorila oči a pozrela sa na mňa. Nestihla som sa pomodliť celú korunku a ona už zomrela so zvláštnym pokojom. Vrúcne som prosila Pána, aby splnil prisľúbenie, ktoré mi dal za pomodlenie sa tej korunky. Pán mi dal poznať, že táto duša dosiahla milosť, ktorú mi prisľúbil. Táto duša bola prvá, ktorá dosiahla Pánovo prisľúbenie. Cítila som, ako moc milosrdenstva napĺňa túto dušu“ (Denníček 810).
Modlitba za spásu duše blížneho nikdy nie je zbytočná. Ako členovia Cirkvi, ktorá zahŕňa tak živých, ako aj mŕtvych, sme všetci spojení. „Verím v jednu, svätú, katolícku, apoštolskú Cirkev,“ opakujeme každú nedeľu vo Vyznaní viery. Vyplývajú z toho nielen povinnosti, ale aj privilégiá: „Raz som vošla na päť minút na adoráciu a modlila som sa za istú dušu. Pochopila som, že nie vždy Boh prijíma naše modlitby na úmysel tých duší, za ktoré sa modlíme. Určuje ich pre iné duše. Neprinášame im úľavu v ich utrpení v očistcovom ohni. Naša modlitba sa však nestráca“ (Denníček 621).
Najväčším utrpením duší v očistci je to, že nemôžu nazerať na Boha. Táto túžba, ktorú mysticky zakúsila svätá Faustína po smrti jednej zo svojich spolusestier, je nesmierne bolestná: „Počas svätej omše som chvíľu prežívala jej utrpenie. Pocítila som v duši takú veľkú túžbu po Bohu, že sa mi zdalo, že umriem od túžby spojiť sa s ním. Trvalo to len krátku chvíľu, ale pochopila som, aká je túžba duší v očistci“ (Denníček 1186).
Po smrti je človek odkázaný na milosrdenstvo Boha a na milosrdenstvo živých ľudí. Táto skutočnosť kladie pred nás úlohu a povinnosť starať sa o duše zosnulých a zároveň nám pripomína, že aj my budeme onedlho potrebovať takúto pomoc: „Pán mi povedal: ,Vstupuj často do očistca, lebo tam ťa potrebujú.‘ Rozumiem, ó, môj Ježišu, význam tých slov, ktoré mi hovoríš, ale dovoľ mi najprv vstúpiť do pokladnice tvojho milosrdenstva“ (Denníček 1738).
„Ó, Ježišu, chápem, že tvoje milosrdenstvo je nepochopiteľné. Preto ťa pokorne prosím, urob moje srdce také veľké, aby sa doň zmestili potreby všetkých duší žijúcich na celej zemeguli. Ó, Ježišu, moja láska siaha až za hranice tohto sveta, k dušiam trpiacim v očistci. Aj im chcem preukazovať milosrdenstvo cez odpustkové modlitby. Božie milosrdenstvo je nepreskúmateľné a nikdy nevyčerpateľné, tak ako je nepochopiteľný sám Boh. Aj keby som pri rozprávaní o Božom milosrdenstve použila tie najsilnejšie slová, v porovnaní so skutočnosťou by to bolo ničím. Ó, Ježišu, daj, aby moje srdce bolo vnímavé na každé utrpenie duše či tela mojich blížnych. Ó, Ježišu môj, viem, že ty zaobchádzaš s nami tak, ako my zaobchádzame s našimi blížnymi.
Ježišu môj, pripodobni moje srdce tvojmu milosrdnému Srdcu. Ježišu, pomôž mi prežiť celý môj život činiac dobre všetkým“ (Denníček 692).
„Večný Otče, zhliadni milosrdným okom na duše trpiace v očistci, ktoré prebývajú v najmilostivejšom Ježišovom Srdci. Pokorne ťa prosím pre bolestné umučenie Ježiša, tvojho Syna, a pre celú horkosť, ktorou bola naplnená jeho najsvätejšia duša, preukáž svoje milosrdenstvo dušiam, na ktoré hľadíš svojím spravodlivým pohľadom. Nehľaď na ne inak ako cez rany Ježiša, tvojho najmilšieho Syna, lebo veríme, že tvoja dobrotivosť a zľutovanie sú nekonečné“ (Denníček 1227).
vložil: SiMa
