Odkaz svätého Charbela

Súkromné zjavenia nemôžu nič doplniť a už vôbec nie zmeniť na tom, čo nám dal Boh poznať skrze svojho Syna Ježiša Krista. Znovu nám však pripomínajú dôležité veci, na ktoré máme sklon zabúdať. 

Boh a jeho kráľovstvo existuje. Každý človek je povolaný k účasti na Božom kráľovstve tým, že sa zjednotí v láske s Bohom. Je však len jedna Cesta do tohto kráľovstva a tou je Ježiš Kristus, pravý Boh, ktorý sa stal pravým človekom. Rásť v láske možno len horlivým duchovným vzostupom.

Sme volaní k vzájomnej láske, nesebeckej, bezpodmienečnej, až do úplného konca, nikdy nepočítať cenu. Aby sme v takej láske mohli rásť, potrebujeme čerpať z jej Prameňa, ktorým je Ježiš Kristus. Každý bez výnimky môže piť z Prameňa prostredníctvom modlitby a sviatosti pokánia a Eucharistie.

Iba Ježiš nás môže oslobodiť od všetkých našich hriechov, problémov a starostí. Veľmi trpí, keď človek vykúpený Jeho krvou upadá do hriechu. Boh nás stvoril, aby sme boli slobodní a šťastní. Ľudia stále hľadajú šťastie tam, kde ho na svete nikdy nenájdu, v hmotných statkoch a iných ľuďoch. Dokonalé šťastie môže byť nájdené len vzájomným zjednotením v láske s Kristom.

V čase svojej smrti bude hriešnik najviac vydesený nedostatočnosťou svojej odpovedi bezhraničnej Božej láske a bude hlboko nariekať. Všetci, ktorí hrešia, sú v stave duchovnej smrti, pretože hriech v nich ničí schopnosť milovať a vedome ruší puto, ktoré ich spája s Bohom. 

Láska je jediný poklad, ktorý môžeme počas svojho pozemského života nahromadiť a navždy udržať. Potom, čo zomrieme, budú bohatstvo, sláva, moc, spoločenské postavenie a všetky ďalšie formy pozemských statkov zanechané v tomto svete. 

V okamihu smrti sa bude počítať len láska. Tí, ktorí stanú pred Bohom bez lásky, ponesú dôsledky svojej hriešnej voľby a sebeckého správania. Bude to skutočný a desivý zážitok smrti duše a životnej skazy. V našich srdciach musí vládnuť láska, pokora a skromnosť. 

Domýšľavosť vždy vedie k hriechu, nenávisť a nedostatok stálej ochoty odpúšťať vedie k večnému zatrateniu.

Modlime sa v hĺbke svojich sŕdc a Boh nás vypočuje. Otvorme brány svojich sŕdc Kristovi, aby v nich žil a venoval nám dar svojho pokoja. Vždy sa modlime svojím srdcom, úprimne, s dôverou, nie len ústami. Kvákanie žiab dosiahne Boha skôr ako prázdne slová, ktoré nepochádzajú z ľudského srdca. Vo svojich modlitbách počúvajme Boží hlas. Beda, je málo tých, ktorí počúvajú a počujú Jeho slová, ešte menej je tých, ktorí počúvajú, počujú a vkladajú ich do činov. Počúvajme teda tomu, čo nám hovorí Boh tak mnohými spôsobmi. Snažme sa počuť Jeho reč a konať Jeho vôľu až do úplného konca.

Každý človek je Božia lampa. Jeho úlohou je byť svetlom v temnotách. Boh stvoril každú lampu s čistým, priehľadným oknom, cez ktoré svetlo môže svietiť a presvetľovať temnotu sveta. Avšak zabúdame na svetlo a staráme sa len o okno. Farbíme ho, zdobíme ho, sklo je stále kalnejšie a zaprášenejšie a už nedovoľuje svetlu, aby skrz neho preniklo. Preto je svet ponorený do takej veľkej temnoty. Sklá našich lámp sa musia opäť stať čistými a priehľadnými, aby naše svetlo presvetlilo svet. Preto kedykoľvek upadneme do hriechu, musíme ísť na spoveď, aby sme zostali v stave milosti posväcujúcej.

Masima