Milovať, ale ako? - Chiara Lubich

0
Vzájomná láska rodí vždy jednotu, pokoj, harmóniu, radosť – všetko, po čom v hĺbke srdca túži každý z nás. Aj my môžeme, ba mali by sme žiť podľa tejto Ježišovej túžby a konkrétne naplniť tieto slová vo svojom živote. Ale ako?

Duch Svätý, ktorý je láska, nám hovorí, ako máme milovať. On nám poskytuje konkrétnu pomoc – dáva nám vnuknutia, spoločenstvo, charizmy, prostredníctvom ktorých nás chce voviesť do plnosti lásky. Jedno z tajomstiev umenia milovať daroval mladému dievčaťu, 23-ročnej Chiare Lubichovej, zakladateľke hnutia Focolare...

Rok 1943. V Tridente zúri vojna. Bombarduje sa vo dne i v noci. Dym, spáleniská, ruiny... Niekoľko mladých dievčat spolu s Chiarou zisťuje, že zoči-voči vojne zostáva len jediný ideál, ktorý nezničí nijaká bomba a ktorému sa oplatí naplno odovzdať: Boh.
Všetko ostatné – túžba založiť si rodinu, zariadiť si domácnosť, študovať – je zničené. Dom sa mení na rumovisko, snúbenec zomiera v bojoch, vojna znemožňuje vysokoškolské štúdium... V týchto okolnostiach pochopili, kto je Boh: láska.

Rozhodli sa, že Boh bude jediným cieľom ich života. Svojou láskou chcú odpovedať na jeho lásku tak, že budú v každej chvíli plniť Božiu vôľu. „Ale ako máme spoznať Božiu vôľu?“ pýtajú sa... Nachádzajú ju v evanjeliu, malej knižke, jedinej veci, ktorú si počas bombardovania vzali so sebou do úkrytu. Otvárajú ju a natrafia na slová: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého“ (Mt 19, 19). 
„Blížny. Kde je náš blížny?“ zamýšľajú sa. A zisťujú: „Bol pri nás,“ spomína Chiara, „v tej starenke, ktorej sa len s veľkou námahou podarilo dostať do úkrytu. Potrebovala pomoc pri chôdzi. Bol tu, v tých piatich preľaknutých deťoch pritisnutých k svojej mame. Bolo potrebné vziať ich na ruky a zaniesť domov. Blížny bol tu, v tom chorom, ktorý sa nemohol pohnúť zo svojho domu. Potreboval, aby sme mu zadovážili lieky a postarali sa oňho. Prečítali sme si: ,Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili‘ (Mt 25, 40). Tieto tragické udalosti spôsobili, že ľudia okolo nás boli hladní, smädní, ranení, bez odevu aj bez domova. Videli sme v nich Ježiša, a preto sme varili polievku vo velikánskych hrncoch a prinášali sme im ju.“


Veľmi výrazne zakúsili pravdivosť slov: „Proste a dostanete!“ (Mt 7, 7; Lk 11, 9). Chiara rozpráva o jednej svojej skúsenosti z tej doby: „Jedného dňa ma istý chudobný človek požiadal o pár topánok číslo 42. V kostole som poprosila Ježiša: ,Daj mi pár topánok číslo 42 pre teba v tom chudobnom.‘ Keď som vyšla z kostola, prišla ku mne žena a podala mi balík. Otvorila som ho a vidím – pár topánok číslo 42...“

Takisto aj slová „Dávajte a dajú vám“ (Lk 6, 38) sa stali realitou: „Dávali sme,“ hovorí Chiara. „Mali sme doma len jedno jablko? Dali sme ho chudobnému, ktorý nás prosil. A ešte v to isté ráno sme dostali tašku jabĺk. A keď sme aj tieto jablká rozdali chudobným, dostali sme ich potom celý kufor. Ježiš dal sľub a teraz ho dodržal. Takže evanjelium sa napĺňalo, bolo pravdivé!“

Dievčatá si dobre uvedomovali, že každý deň môžu zomrieť, a preto sa v ich srdci zrodila otázka: „Existuje nejaká Božia vôľa, na ktorej Ježišovi osobitne záleží? Chceme ju splniť skôr ako zomrieme.“ V evanjeliu sa dočítali: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás. Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15,  12 – 13). Pochopili, že okrem lásky k chudobným ich Ježiš žiada, aby sa milovali navzájom. Preto uzavreli medzi sebou zmluvu a navzájom si povedali: „Som ochotná za teba zomrieť.“ Každá za každú.
„Od tej chvíle,“ spomína Chiara, „sa náš život zmenil, rýchlo vzrástla jeho kvalita. Naplnil nás nový pokoj, nová radosť, nová sila, nové svetlo, vrúcna túžba robiť dobro. Čo sa vtedy stalo? Táto zmluva zapálila medzi nami lásku a stalo sa to, čo povedal Ježiš: ,Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi‘ (Mt 18, 20). On bol zrazu uprostred nás...“

Keď sa Chiara po rokoch vrátila k tomu obdobiu, zaspomínala: „Duch Svätý začal v našej mysli osobitným spôsobom zvýrazňovať slová, ktoré sa týkali vzájomnej lásky. Táto láska sa má dotýkať všetkých, pretože takto miluje nebeský Otec. Ja mám urobiť prvý krok, pretože to isté urobil Ježiš vo vzťahu k nám. Takáto láska miluje blížneho ako seba samého, vyžaduje si, aby sme ,boli jedno‘ s blížnym. V blížnom vidí Ježiša.“ Toto vnuknutie bolo základom umenia milovať. Prijali ho všetci: deti, mladí aj starí na celom svete, ktorí dnes žijú podľa tejto spirituality. Prizrime sa lepšie tomu, v čom spočíva láska, akú od nás žiada Ježiš... Pomôžu nám pri tom úvahy Chiary Lubichovej a krátke svedectvá ľudí, ktorí žijú podľa spirituality hnutia Focolare.

Ježiš nám ustavične pripomína, že všetci sme deťmi jedného Boha. Nemôžeme obmedziť svoje srdce, aby milovalo len tých, ktorých chceme milovať. Skutočná láska nevylučuje nikoho, dáva sa každému nezávisle od toho, či je bohatý alebo chudobný, vzdelaný alebo nevzdelaný, či pochádza z rovnakého alebo z iného národa, či je z toho istého alebo z iného spoločenstva, cirkvi, politickej strany, či je sympatický alebo nie... Ak niekoho z tejto lásky vylúčime, znamená to, že skutočne nemilujeme. A ak nemilujeme, znamená to, že pomaly zomierame.

Chiara nám radí: „Snaž sa milovať každého, koho stretneš v danej životnej chvíli, a zistíš, ako v tvojej duši začína kvitnúť nová sila, akú si dovtedy nepoznal. Táto sila dá chuť tvojmu životu a odpovie na tisíce tvojich ,prečo?‘.
Ten, kto je pri mne, bol stvorený ako dar pre mňa, a ja som bola stvorená ako dar pre neho. Na zemi je všetko so všetkým vo vzťahu lásky... Preto sa pozri na každého brata a daruj mu seba samého tak, akoby si sa daroval Ježišovi, a Ježiš sa daruje tebe... Z lásky k Ježišovi sa daruj bratovi ako vlastníctvo a dovoľ mu, aby ťa prijal ako druhú Eucharistiu... Toto je zákon lásky: ,Dávajte a bude vám dané‘ (Lk 6, 38).“

Riccardo zo spoločenstva Focolare prežil takúto skúsenosť: Bola zima. Jedného dňa išiel na svätú omšu a všimol si chudobného, ktorý bol príliš biedne oblečený. Na druhý deň, po tom, ako si Riccardo prezrel svoje skrine, našiel v nich vetrovku. Zaniesol ju chudobnému a povedal: „Toto nie je almužna, je to naše spoločné dobro, pretože my žijeme tak, že máme veci spoločné.“ Na druhý deň čakalo naňho prekvapenie. Keď si chudobný človek všimol, že Riccardo ide okolo, vytiahol vrecúško s peniazmi, dal mu ho a povedal: „Toto je moje spoločné dobro. Veď iste je veľa chudobných, ešte chudobnejších ako ja. Pomôžte im, prosím.“

Chiara pripomína, že „blížny je každý brat, ktorého stretneme v danej chvíli dňa. Musíme ho milovať tak, aby sa v ňom narodil Ježiš, aby v ňom rástol a rozvíjal sa“.

Kanna, dievčatko z Nagasaki, chodí do škôlky, v ktorej mnohí z jej kamarátov a kamarátok vyznávajú iné náboženstvo. Ani jej učiteľka nebola kresťanka. Na konci roka sa učiteľka lúčila s každým dieťaťom osobitne. Keď prišiel rad na Kannu, povedala jej: „Ďakujem ti, pretože si nám dala poznať Ježiša. Keď si nám o ňom hovorila, cítili sme, že je pri tebe. Naučila si nás modlitby, ktoré si sa naučila doma. Sú naozaj krásne. Dnes ráno som ťa videla, ako si kamarátke darovala vec, ktorú si vyhrala. Dojalo ma to! Onedlho sa budem vydávať, ale najskôr chcem prijať krst. Pripravujem sa na to, pretože aj ja chcem veriť Ježišovi tak ako ty.“

Ježiš nás prosí, aby sme milovali všetkých, aj svojich nepriateľov: „Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú“ (Lk 6, 27 – 28). On chce, aby sme si navzájom začali odpúšťať, dokonca aj vtedy, keď sa to zdá nemožné, podobne ako to bolo v Amauriho prípade: „Miriam a ja sme boli manželmi už 17 rokov a mali sme štyri deti. Vtedy som si všimol hlbokú zmenu v jej vzťahu ku mne. Málokedy bola doma, pretože pracovala ako asistentka v štátnom sociálnom zariadení pre opustené deti. Po niekoľkých mesiacoch som zistil, že má milenecký vzťah so svojím kolegom. Bola to hrozná chvíľa. Uvedomil som si, že náš vzťah, naša rodina aj môj život sú zničené. Cítil som sa zradený, hlboko zranený vo svojej hrdosti a zúfalý... 
Onedlho nato sa moja manželka rozhodla, že nás opustí. Jedného dňa, keď som bol v práci, prišla domov, aby si vzala svoje veci, a pohádala sa s našimi dvoma najstaršími dcérami, ktoré mali 15 a 17 rokov. Nemal som na výber, mohol som jedine prijať jej rozhodnutie, hoci nám spôsobilo veľmi veľké utrpenie. Modlil som sa a prosil som Boha: ,Pomôž mi! Daj mi silu a milosť, aby som to všetko prekonal!‘ Bol som si istý Božou láskou... Požiadal som o pomoc svoju sestru. Ona mi pripomenula, že ani Ježiš si nezaslúžil utrpenie, ktoré musel prežiť: zradili ho, ponížili, zdalo sa mu, že Otec ho opustil. Keď som ho spoznal a zamiloval som sa doňho, postavil ma na nohy. Vďaka tomu som sa každý deň radikálnejšie rozhodoval pre Boha. Moja myseľ aj srdce boli nasmerované k Bohu a takto moja bolesť nabrala zmysel. Každý deň som prijímal Eucharistiu a postupne sa vo mne rodil nový človek. Namiesto počiatočnej nenávisti sa vo mne zrodil pocit milosrdenstva. Nakoniec sa mi podarilo odpustiť manželke. Ustavičné objímanie opusteného Ježiša mi pomohlo vytrvať, aj napriek separácii, v čistote a vo vernosti, ktorú som sľúbil pri uzatvorení sviatosti manželstva.“

Mama dáva večer každému dieťaťu ovocný jogurt. Matúš si svoj odložil do chladničky, aby ho mal na druhý deň ráno. Ráno prichádza do kuchyne a vidí, ako najstarší brat je jeho jogurt. Nahnevaný a s plačom beží za mamou: „Mami, Dávid je...“ Ale v polovici vety sa zastaví a zašepká: „Dnes musím milovať ako prvý!“
Vracia sa k bratovi a hovorí: „Pokojne jedz, to je darček odo mňa!“

Milovať ako prvý – tak ako nás miluje Ježiš – znamená nečakať, kým nám druhý človek prejaví svoju lásku, ale dávať a milovať nezištnou láskou. Ježiš nečakal, kým si jeho lásku zaslúžime, kým jej budeme hodní, ale „zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici“ (Rim 5, 8)...

Ježiš nás chce pozdvihnúť z našej nemohúcnosti a neschopnosti milovať, oslobodiť nás zo všetkých zranení našej minulosti, ktoré nás koncentrujú na seba samých a obmedzujú nás v láske. Ale na to, aby sa to stalo, mu musíme všetko odovzdať a... začať milovať: „Duša nemá právo na lásku, kým nezačne sama milovať,“ píše Chiara, „dostáva lásku, keď má lásku... Duša má byť iniciatívna a milovať ako keby prvá, odpovedajúc takto na lásku. Vtedy prichádza Boh a zjavuje sa tomu, kto miluje, a dáva tomu, ktorý má, takže bude mať nadbytok. Duša, ktorá miluje, má podiel s Bohom a cíti sa byť kráľovnou. Ničoho sa nebojí. Každá vec pre ňu nadobúda hodnotu. Ak milujeme, prechádzame zo smrti do života.“
V Reči na vrchu Ježiš pripomína zlaté pravidlo: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im“ (Mt 7, 12). Toto pravidlo je základom jednoty nielen medzi jednotlivcami, ale aj medzi spoločenstvami a obsahujú ho aj iné svetové náboženstvá. V hinduizme znie: „Nerob iným to, čo by ti spôsobilo utrpenie, ak by to urobili tebe,“ a v islame: „Nikto z vás nie je skutočný veriaci, ak nechce pre brata to, čo chce pre seba samého.“
Takže milujeme, ak sa k blížnym správame tak, ako by sme chceli, aby sa iní správali k nám; ak počúvame tak, ako by sme chceli, aby iní počúvali nás; ak hovoríme o iných tak, ako by sme chceli, aby iní hovorili o nás; ak dávame svoju prítomnosť, atď.

Počas Poslednej večere nás Ježiš priviedol k plnosti a dal nám novú mieru lásky: „Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.“ Chce, aby sme boli jeho láskou. Ale čo to znamená „byť láskou“?
Chiara odpovedá: „Ten, kto robí niečo ,z lásky‘, to môže robiť dobre. Ale predstavme si napríklad, že obetavo slúži chorému bratovi, ale pritom ho unavuje svojím rečnením, radami a pomocou, takže jeho láska v skutočnosti zaťažuje, lebo jej chýba cit. Takýto človek bude síce mať zásluhu, ale blížny – príťaž. Preto treba ,byť láskou‘... Láska, ktorou je Boh, je svetlo a vo svetle vidno, či náš prístup k bratovi a náš spôsob služby je podľa Božieho srdca a či je taký, po akom by náš brat túžil, keby mal pri sebe nie nás, ale Ježiša...“

„Milovať znamená slúžiť,“ napísala Chiara. „Neexistuje lepší spôsob služby ako ,byť jedno‘ s blížnym... Čo znamenajú a čo si vyžadujú tieto dve malé, ale zato veľmi dôležité slová, ktoré označujú spôsob lásky? Nie je možné preniknúť do bratovej duše, pochopiť ho, niesť s ním jeho utrpenie, ak našu dušu zaťažuje nejaké trápenie, nejaký predsudok alebo myšlienka..., jednoducho čokoľvek. Zjednotenie si vyžaduje chudobné duše, ľudí chudobných v duchu. Len vďaka nim je možná jednota.“

„Jedného dňa,“ rozpráva Uche, dievčatko z Nigérie, „som bola veľmi hladná, a tak som si išla do obchodu kúpiť žemle. Ako som z neho vychádzala, stretla som tri malé, smutné a chudé deti. Pomyslela som si: ,Ak im niečo dám, zostanem hladná!‘ Ale Ježišov hlas vo vnútri mi vravel: ,Daj im všetko!‘ Urobila som to. Bola som síce hladná, ale moje srdce naplnila radosť. Počula som, ako mi Ježiš hovorí: ,Ďakujem!‘“
Sila lásky, ktorá vytvára jednotu s druhým človekom, je veľká. Zdá sa, že presahuje hranice času a priestoru. Istú študentku pozývali každý víkend na zábavy, ktoré sa končili vždy rovnako. Preto sa vždy rozhodla, že radšej zostane doma a v tom čase písala ľúbostný list pre svojho budúceho manžela, ktorého ešte nepoznala. Keď sa neskôr vydala, darovala svojmu manželovi zbierku týchto listov ako svadobný dar...

Chiara píše: „Keď stretneš nejakého človeka, pripomeň si, že v jeho srdci je Boh... Naša duša nenájde odpočinok, pokiaľ si – prostredníctvom ustavičnej služby – nevšimne v blížnom duchovnú tvár Krista... Mnohí sa pozerajú na ľudí aj veci nesprávne – s túžbou vlastniť! Takýto pohľad je buď egoistický, alebo závistlivý, čiže v oboch prípadoch hriešny. Alebo mnohí sa pozerajú sami na seba, aby vlastnili seba, svoju dušu, a ich pohľad je preto stlmený, unudený a zakalený. Duša, pretože je Božím obrazom, je láskou. A ak sa láska sústredí na seba samú, je ako plameň, ktorý hasne, pretože ho nemá čo rozpaľovať.
Pozeraj sa ponad seba, nie na seba, nie na veci ani na stvorenia; pozeraj sa na Boha, aby si bol s ním jedno. On je v hĺbke každej duše, ktorá žije, ba dokonca aj v tej, ktorá je mŕtva; ani ona neprestáva byť bohostánkom...
Ide o to, aby sme milovali každého, kto prejde okolo nás, tak, ako ho miluje Boh. A keďže žijeme v čase, milujme v konkrétnej chvíli jedného blížneho a neprechovávajme v srdci zvyšky citov k blížnemu, ktorého sme stretli minútu predtým, pretože aj tak milujeme v každom toho istého Ježiša. Pretože ak nám v srdci zostanú zvyšky citov, znamená to, že daného blížneho sme milovali kvôli sebe alebo kvôli nemu..., a nie pre Ježiša...“

Istá žena rozpráva: „Stretla som bezdomovca, ktorý ma prosil o pomoc. Ideme spolu nakupovať. Prechádzame po obchode. Keď sa treba rozhodnúť, čo kúpime, môj bezdomovec nesmelo vraví: ,Vyberte, čo chcete.‘ Napadne mi myšlienka: ,Ježišovi by som nekúpila najlacnejšiu konzervu, vybrala by som preňho najlepšie veci. Veď je to Ježiš, kto je teraz so mnou...‘ A hneď potom sa mi rodí druhá myšlienka, ktorá so sebou prináša nepokoj: ,Ale neviem, koľko drobných mám vo vrecku. Budem mať dosť peňazí?‘ Rozhodujem sa: situáciu odovzdávam Ježišovi... Vyberáme tovar, prichádzame k pokladni, pokladníčka účtuje a povie výslednú sumu... Zisťujem, že mám vo vrecku toľko, koľko treba...“

Ježiš skutočne chce, aby sme prestali byť vlažní. „Dnešný kresťan,“ píše Chiara, „musí byť v každej chvíli ,konkrétnou láskou‘, aby dokázal splniť požiadavky Cirkvi a odpovedať na otázky, ktoré nám kladie svet. Má sa usilovať o skutočnú lásku a uvedomiť si, že každá vec má hodnotu, ak vyplýva a koná sa z lásky. Všetko ostatné nebude mať nijakú cenu vo chvíli posledného účtovania života. Preto sa kresťan musí angažovať tak, aby po vykonaní každej činnosti mohol povedať: ,Toto dielo pretrvá.‘ Takto má prežívať svoju každodennú prácu, čítanie, vybavovanie rozličných vecí, výchovu svojich detí, rozhovory, cestovanie, spôsob obliekania, jedenia, ba aj spánok a každú, aj tú najdrobnejšiu činnosť... Jednoducho všetko nepredvídateľné, čo Boh každý deň od neho žiada... Ak bol tvoj život doteraz nijaký, možno práve teraz prišiel čas, aby si sa rozhodol: alebo s ním [s Bohom], alebo proti nemu. Nebuď jedným z tých polovičatých kresťanov, ktorí privolávajú nenávisť na Cirkev a na Krista tým, že nosia toto meno!“

Samozrejme, že takýto životný štýl vôbec nie je ľahký. Je možné, že ak budeme milovať, zakúsime zranenie, odmietnutie a výsmech, ale... ako napísala Chiara: „Náš život pripomína osud hviezd. Ak obiehajú, existujú, ale keby prestali obiehať, prestali by aj existovať. Existujeme, čiže je v nás Boží, a nie náš život, ak ani na chvíľu neprestaneme milovať...“
Keď začneme milovať, keď všade tam, kde sme, zapálime oheň vzájomnej lásky, Ježiš bude medzi nami... a dovolí nám, aby sme „boli vo svete hmatateľnou sviatosťou jeho lásky“, jeho „rukami, ktoré vo svojom objatí spaľujú v láske všetku samotu sveta...

vložil: SiMa
Tags

Zverejnenie komentára

0 Komentáre
Prosím nespamujte. Všetky komentáre sú spravované Adminom. *Please Don't Spam Here. All the Comments are Reviewed by Admin.
Zverejnenie komentára (0)
To Top