Obrátenie Malcolma Muggeridgea

Vstup Malcolma Muggeridgea do Katolíckej cirkvi v roku 1982 vyvolal silnú ozvenu v spoločenských komunikačných prostriedkoch. Muggeridge bol jedným z najslávnejších anglických novinárov, spisovateľov a tvorcov najlepších televíznych programov 20. storočia.

Malcolm Muggeridge bol ozajstnou televíznou hviezdou a zároveň mimoriadne nadaným spisovateľom, ktorého prirovnávali ku G. K. Chestertonovi a C. S. Lewisovi. Obrátenie Malcolma Muggeridgea nebola náhla udalosť ako obrátenie svätého Pavla, ale bolo to zavŕšenie dlhého procesu vytrvalého hľadania pravdy. Sám Muggeridge sa vyjadril, že pokiaľ nevstúpil do Katolíckej cirkvi, ustavične „bojoval proti niečomu, o čom vedel, že ho nakoniec uchváti a získa si ho“...

Malcolm Muggeridge sa narodil v Londýne 24. marca 1903. Jeho otec bol agnostik, spoluzakladateľ Nezávislej strany práce (Independent Labour Party) a Fabiánskej spoločnosti (Fabian Society). V Malcolmovom rodnom dome kresťanstvo nahradilo náboženstvo socialistického pokroku. Jeho rodičia si mysleli, že Boha nepotrebujú. Malcolm si prisvojil otcovo presvedčenie, že raz bude možné vybudovať socialistický raj na zemi – spravodlivú, mierovú a bohatú spoločnosť.

V chlapčenskom veku si Malcolm bez vedomia rodičov zadovážil Bibliu a potajomky ju čítal, akoby to bola zakázaná kniha. S rozpálenou tvárou čítal evanjeliá, pričom si dával pozor, aby ho nikto nevidel. Pri čítaní biblických textov odhaľoval nový, tajomný svet, v ktorom nachádzal veľkú duchovnú hĺbku a útechu. Podčiarkoval si niektoré vety, ba Sväté písmo čítal aj v posteli a uvažoval o textoch, ktoré ho osobitne zaujali. Najčastejšie išlo o opisy Kristovho umučenia a smrti. Ďalšou knihou, ktorá ho v tom období hlboko ovplyvnila, bola Danteho Božská komédia.

Malcolm študoval v Selwyn College v Cambridge. Tam sa spriatelil s anglikánskym bohoslovcom Vidlerom, ktorý bol od neho starší a v škole bol vplyvnou osobnosťou. Ich priateľstvo pretrvalo až do smrti. Vďaka tejto známosti mohol Malcolm dva semestre bývať v kláštore anglikánskej rehole Dobrého pastiera. Bolo to preňho obdobie, počas ktorého osobitne zakúsil spoločenstvo Cirkvi. Každodenné povinnosti sa tam striedali s modlitbou liturgie hodín, Eucharistiou, štúdiom a prácou v záhrade. Malcolm zúfalo hľadal pomoc pri riešení otázok viery. Chcel vedieť, čo je viera a ako sa dá získať. Vrúcne prosil o hmatateľné znamenie o záhrobnom živote, ale nedostal ho. Nevedel, že viera je náročná a bolestná cesta zriekania sa každého druhu zla, ktoré človeka zotročuje a neumožňuje mu okúsiť duchovnú skutočnosť. Táto krátka náboženská skúsenosť pomohla Malcolmovi pochopiť, že – ako to po rokoch sám napísal – „cesty zdržanlivosti vedú k šťastiu, ale nedostatok sebadisciplíny, zvlášť v sexuálnej oblasti, vedie k nešťastiu a k výčitkám svedomia. Aká radosť sa zrodí v srdci človeka, ak odhodí svetské ambície, smilstvo, neodbytné egoistické túžby. A aké utrpenie, ak im človek podľahne...“

V záverečnom období štúdia Malcolm stráca vieru a odvrhuje kresťanstvo. Vzdelanie sa preňho stalo náhradou náboženstva. Po ukončení štúdia získava prácu učiteľa v Indii. Odchádza, ale ani tam nemôže utiecť pred otázkami o poslednom zmysle života. Zoznamuje sa s hinduizmom, budhizmom a islamom a toto poznanie v ňom prehlbuje úctu k veľkosti a hĺbke kresťanstva.

V roku 1926 napísal v liste svojmu otcovi, že „kresťanstvo zahŕňa všetko a je pre život tým, čím je Shakespeare pre literatúru“. V tom čase Malcolma nadchli Chestertonove knihy o svätom Františkovi a o základoch viery (okrem iného Ortodoxia). Napísal, že miluje Krista, ale neznáša inštitucionalizovanú Cirkev, pretože „zabíja živú krásu Boha“. V skutočnosti však všetku svoju nádej vložil do myšlienok socializmu, a nie do Krista.

V roku 1927 sa vracia do Anglicka a začína pracovať ako učiteľ v Birminghame. Muggeridge bol v tom období presvedčený, že človek dosiahne vnútornú harmóniu a šťastie v socialistickej spoločnosti. „Som socialista,“ napísal, „pretože verím, že vhodné podmienky pomôžu človeku byť dobrým; a takéto podmienky vytvára jedine kolektivizmus.“ Onedlho nato dostal Malcolm ponuku pracovať ako učiteľ v Káhire, kde odišiel spolu so svojou manželkou. V hlavnom meste Egypta začína svoju novinársku kariéru ako korešpondent Manchester Guardian.

V roku 1927 sa Malcolm Muggeridge civilne zosobášil s Kitty Dobbsovou. Jeho vyvolená pochádzala zo zámožnej rodiny a podobne ako Malcolm bola nasiaknutá socialistickými ideálmi. Obaja sa považovali za ľudí slobodných od akýchkoľvek náboženských obmedzení a predsudkov, a preto ich svadba bola len obyčajnou partnerskou dohodou, ktorú bolo možné kedykoľvek zrušiť. Na sexuálnu problematiku mali obaja ultraliberálne názory. Až po dlhých rokoch pochopili, že egoistická honba za sexuálnou rozkošou, ktorá ich viedla k mnohým manželským zradám, bola príčinou obrovského utrpenia, aké spôsobili sebe aj svojim deťom. Vždy, keď Malcolm zrádzal svoju manželku, sprevádzal ho silný pocit viny. Pohŕdal svojím egoistickým správaním a túžil po čistote srdca. Napísal, že podliehanie sexuálnej žiadostivosti je egoistická honba za šťastím, ktoré je ako „mladá, pekná a vrtká srnka. Keď sa ju pokúšame uloviť, zmení sa na úbohú, vystrašenú obeť, a keď ju zabijeme, na zapáchajúce mäso“.

Malcolm väčšinu svojho života bojoval proti telesnej žiadostivosti. Vo svojom duchovnom boji za čistotu srdca sa obracal ku kresťanským zásadám, ktoré tvrdia, že skutočné šťastie nájdeme len vtedy, ak „odhodíme egoizmus a nebudeme mu podliehať, ak sa odvrátime od telesných žiadostí a nebudeme ich uspokojovať“.

Muggeridge neprehlušoval hlas svojho svedomia, nesnažil sa ospravedlňovať svoju manželskú neveru a zlo nenazýval dobrom. Zachoval si elementárnu čestnosť a bol verný hlasu svedomia. Takýto postoj ho po rokoch vnútorného boja priviedol k viere a k zmiereniu sa s Bohom, k nájdeniu plnosti pravdy v Katolíckej cirkvi.

Muggeridge napísal esej o sexuálnej revolúcii Down with Sex (Preč so sexom). Na základe svojho pozorovania a príkladov zo života ukázal, k akej duchovnej prázdnote a úpadku vedie porušovanie morálnych noriem v sexuálnej oblasti. Upozorňoval, že životný štýl, aký propaguje sexuálna revolúcia, vedie k najväčšiemu životnému nešťastiu. 

Dňa 18. januára 1962 si zapísal do svojho denníka: „Jediná túžba, ktorá vo mne v tomto živote zostala, je, aby vo mne zhorel všetok egoizmus, všetka pýcha, chlipnosť, žiadostivosť... Chcem, aby slabnúci plameň mojej existencie horel až do posledného okamihu jasne, pevne a bez zbytočného dymu.“

V interview z roku 1965 vyznal, že sa mu konečne podarilo byť pánom seba samého a ovládnuť svoju žiadostivosť. Povedal: „Človek sa musí rozhodnúť: alebo bude držať nakrátko svoju žiadostivosť, alebo jej podľahne. Ja som tú svoju premohol.“

Vtedy sa začalo najkrajšie obdobie v manželskom živote Malcolma a Kitty, veľký pokoj a šťastie vyplývajúce z manželskej harmónie. Obaja odhalili radosť, akú prináša čistá manželská láska, začali sa tešiť jeden z druhého tak, ako nikdy doposiaľ. Odteraz ich charakterizovala zdržanlivosť, sebadisciplína a askéza spojená s ovládaním svojich zmyslov a citov. A to všetko preto, aby dosiahli slobodu ducha, dokázali milovať a tešili sa zo života. Ich život bol odteraz plavbou proti prúdu propagovaného životného štýlu. Neprekvapuje nás, že takýto Muggeridgeov postoj vyvolal vlnu kritiky a výsmechu zo strany obhajcov a ospevovateľov liberálneho sexu, ktorí propagovali hedonistické a promiskuitné správanie.

Muggeridgeov postoj nebol návratom k puritánstvu, ale cestou k slobode a plnej radosti zo života. Vtedy si do svojho denníka napísal: „Teraz som zamilovaný do zdržanlivosti. Človek sa nemá zriekať nejakých vecí preto, že sú príjemné (to by bolo puritánstvo), ale preto, že keď sa ich zriekne, zistí, že iné veci sú príjemnejšie.“

Malcolm Muggeridge bol nekompromisný pri hľadaní pravdy v morálnom aj v intelektuálnom rozmere. Bojoval proti svojmu egoizmu, proti svojim rozháraným pocitom a žiadostivosti. Zároveň v ňom prebiehal aj intelektuálny boj a vytrvalo hľadal pravdu. Úplne nasiaknutý myšlienkami socializmu sa na začiatku tridsiatych rokov zasadzoval za komunizmus. 

Keď v roku 1932 ako korešpondent odchádzal do Moskvy, bol presvedčený, že uvidí krajinu, v ktorej po prvý raz v ľudských dejinách nenájde vykorisťovanie, ale len rovnosť, spravodlivosť a šťastie.

Na mieste sa však veľmi rýchlo presvedčil, že veril v utópiu. Zistil, že všetko v ZSSR je vybudované na klamstve a násilí. Napísal: „Na začiatku tam bolo klamstvo a klamstvo sa stalo informáciou, ktorá prebývala medzi nami.“

Osobne zakúsil, že komunistická ideológia uvedená do života ukazuje svoju barbarskú tvár, desivé monštrum totalitného otroctva a hromadného vraždenia. Videl hlad na Ukrajine, v dôsledku ktorého zomreli milióny ľudí. Tento hlad zámerne naplánoval a zorganizoval Stalin ako trest za odpor proti nútenej kolektivizácii ukrajinského poľnohospodárstva.

V tom istom čase sa európske elity Sovietskym zväzom nadchýnali. Mnohí novinári, spisovatelia, intelektuáli, ktorí sa riadili podľa zásady politickej korektnosti a obyčajného prospechárstva, písali aj napriek očividným faktom idylické klamstvá o situácii v komunistickom „raji“.

Malcolm opísal tento úkaz zaslepenia, hlúposti a intelektuálnej nečestnosti v románe Winter in Moscow (Zima v Moskve, 1934) a nazval ho „osobitným hriechom 20. storočia“.

Muggeridge mal ako jeden z mála novinárov odvahu napísať pravdu. Bol prvý, kto informoval verejnosť o desivom zločine, ktorým bol hladomor na Ukrajine. Svoje články posielal do redakcie v Manchesteri, pričom ich skrýval v diplomatickej pošte, aby ich komunistickí agenti nezhabali.

Pobyt v ZSSR spôsobil, že Malcolm Muggeridge s odporom odhodil celú komunistickú ideológiu, ktorá so sebou priniesla totalitný režim, zotročenie a hromadné vraždenie. Pobyt v ZSSR zapríčinil, že Muggeridge sa opäť začal zaujímať o duchovný život a o Krista. Prostredníctvom kníh Dostojevského a Tolstého sa zoznámil s mystickou tradíciou ruskej kultúry.

Keď počas liturgie v pravoslávnej cerkvi stál medzi vyhladovanými modliacimi sa ľuďmi, po prvý raz vo svojom živote zakúsil radostnú pravdu o Kristovom zmŕtvychvstaní. Uvedomil si, že nijaká moc na tejto zemi Krista nikdy nepremôže. 

Malcolm vtedy pocítil veľkú túžbu odovzdať svoj život úplne a bezpodmienečne Kristovi, ktorý je vo svojej láske všemohúci a nepoužíva nijaké násilie. Uvedomil si, k akým katastrofálnym dôsledkom vedie odmietnutie Krista a jeho učenia. Človek sa zmení na blázna a klesne na úroveň zvieraťa. Vtedy sa v Malcolmovi zrodila hlboká túžba byť kresťanom. Napísal: „Kresťanské náboženstvo je pre mňa ako beznádejná láska. Vo svojom vnútri nosím jej obraz a z času na čas sa ňu pozerám s neodolateľnou túžbou.“

Sklamanie z pobytu v ZSSR a z liberálnej ideológie boli príčinou toho, že Muggeridge začal v roku 1944 uvažovať o svojom vstupe do Katolíckej cirkvi. Do svojho denníka si zapísal: „Vidím silu a dôležitosť Katolíckej cirkvi, ale nedokážem ešte úprimne prijať jej dogmy.“

Po návrate z Moskvy Muggeridge pochopil, ako veľmi liberalizmus ničí európsku civilizáciu a že definitívnym zavŕšením liberalizmu je totalitný režim. Liberalizmus je predchodca totality. Napísal, že zákerné klamstvo liberalizmu spočíva v obchádzaní faktu, že „človek ponechaný sám na seba sa stáva krutý, chlipný, lenivý a náchylný k zločinu. Jediným spôsobom, ako udržať na uzde svoje zlé sklony, je prebudiť v človeku bázeň pred Bohom a pred inými ľuďmi. Spomedzi týchto dvoch alternatív uprednostňujem bázeň pred Bohom“. Podľa neho ľudí zušľachťuje a pobáda k dobrému životu predovšetkým vedomie, že existuje Božia spravodlivosť, a obava, že z vlastnej viny môžeme stratiť večný život.

Muggeridge obhajoval kresťanstvo už vtedy, keď ešte nebol kresťan. Tvrdil, že najhorším ničiteľom kresťanstva nie je Stalin ani Hitler, ale liberalizmus. Upozorňoval, že civilizácia smrti v liberálnom šate už vyše sto rokov ničí základy kresťanskej civilizácie, ktorá chráni dôstojnosť každého človeka, slobodu svedomia a právo na život od chvíle počatia až po prirodzenú smrť. Myšlienky liberalizmu uvedené do života eliminujú kresťanskú etiku a všetky normy správania, ktoré z nej vyplývajú. A v konečnom dôsledku vedú ľudstvo k sebazničeniu.

Vo svojej autobiografii Chronicles of Wasted Time (Kronike premárneného času) Muggeridge opísal deštruktívny vplyv Freudových a Marxových názorov na celú západnú civilizáciu takto: „Tak totálne podkopali základy západoeurópskej civilizácie, ako to nikdy neurobilo ani nemohlo urobiť nijaké revolučné hnutie. Freud to urobil v morálnej oblasti a Marx v dejinách. Obaja zaviedli pojem determinizmus a takto ľuďom nahovorili, že sú oslobodení od akejkoľvek zodpovednosti za svoje osobné aj spoločenské správanie.“

Muggeridge zdôrazňoval, že Ježiš Kristus je jediným základom európskej civilizácie, že ním nie je ani Charles Darwin, ani Karol Marx, ani Vladimír Iľjič Lenin. 

Liberalizmus je popretím všetkého, čo zjavil Kristus. Ak odvrhneme Krista, hľadanie nádeje povedie k beznádeji, honba za šťastím k definitívnemu zúfalstvu a túžba po živote k tykadlám smrti.

Muggeridge bol nekompromisný v boji proti terorizmu liberálnej ideológie. V roku 1968 sa zriekol funkcie rektora Edinburgskej univerzity. Kategorickým spôsobom odmietol požiadavky študentov, ktorí chceli, aby sa na území univerzity dovolilo používanie drogy LSD a aby sa rozdávali antikoncepčné tabletky. Vo svojom príhovore pri podaní demisie sa vysmial z týchto študentských požiadaviek a túto situáciu prirovnal k morálnej situácii Rímskeho cisárstva v období úpadku. Vzburu a požiadavky študentov (legalizovať drogy a antikoncepčné prostriedky) nazval groteskným a žalostným pokusom utiecť od povinností a ťažkostí. Povedal: „Droga a posteľ – to je druh úteku charakteristický pre každého starého, uslintaného chlipníka na každom mieste a v každej dobe.“

Malcolm Muggeridge bol vždy presvedčený o posvätnosti ľudského života. Pochopil, že oddelenie manželského spolužitia od prokreácie bolo príčinou hroznej morálnej skazy v postojoch, správaní a v medziľudských vzťahoch. Viedlo k diskreditácii materstva a k propagovaniu starodievoctva, k akceptácii perverzného správania sa a k jeho zrovnoprávneniu so sexuálnym vzťahom v manželstve, ktorý je otvorený na nový život. Nakoniec to viedlo k uzákoneniu interrupcie a k hroznému holokaustu nenarodených detí.

V roku 1978 Muggeridge predpovedal, že v neďalekej budúcnosti európske krajiny podľahnú pokušeniu uzákoniť eutanáziu. Bude to spôsob, ako sa štátni predstavitelia a ich voliči budú môcť oslobodiť od starostlivosti o chorých, starých a postihnutých, ktorá bude pre nich čoraz väčšou záťažou. Fakt, že tlak verejnosti na uzákonenie eutanázie narastá pomalšie, pripísal tomu, že počas Norimberského procesu bola eutanázia zaradená medzi ohavné zločiny druhej svetovej vojny. Muggeridge sa vyjadril, že „na to, aby sa v našej humanistickej spoločnosti tento vojnový zločin zmenil na prejav súcitu, postačí len tridsať rokov“.

Zdôrazňoval bolestnú skutočnosť, že interrupcia a eutanázia sú akýmsi „humanitárnym“ holokaustom, pri ktorom bolo zabitých oveľa viac ľudí ako počas Hitlerovho režimu.

Muggeridge sa silno angažoval za obranu encykliky Pavla VI. Humanae vitae. Na konferencii v San Franciscu v roku 1978, ktorá jej bola venovaná, Muggeridge vo svojom vystúpení povedal, že sexualitu treba chápať ako sviatosť lásky, základ nerozlučiteľnosti manželstva a rodinného spoločenstva. Encykliku Humanae vitae označil za dokument, ktorý má pre celé ľudstvo fundamentálny význam. Bol presvedčený, že dejiny potvrdia správnosť postoja Cirkvi v otázke antikoncepcie. Takýto Muggeridgeov postoj bol prejavom veľkej občianskej odvahy, ktorý odporoval vtedajšej propagande, ktorá tvrdila, že uzákonenie antikoncepcie a interrupcie je prejavom emancipácie a oslobodenia žien.

Muggeridge bojoval proti antikoncepčnej mentalite a hájil posvätnosť ľudského života od chvíle počatia až po prirodzenú smrť. Bol presvedčený, že jedinou účinnou protilátkou proti zločinu interrupcie a eutanázie, ktoré nazýval liberálnou túžbou po smrti, je ochrana posvätnosti života, ako to robí Katolícka cirkev.

Vždy, keď počul výraz „nechcené dieťa“, hovoril o tom, ako Matka Terézia držiac v ruke maličkého novorodenca, ktorého našla v smetnom koši v Kalkate, s úsmevom povedala: „Vidíš? V ňom je život.“

Malcolm Muggeridge vytrvalo hľadal pravdu. Na tejto ceste mu výrazne pomohli spisy veľkého konvertitu svätého Augustína a vrcholné dielo mystiky zo 14. storočia Oblak nepoznania (The Cloud of Unknowing). Avšak rozhodujúci vplyv na Muggeridgeho obrátenie malo jeho stretnutie s Matkou Teréziou, ktoré sa uskutočnilo na jar v roku 1969 pri natáčaní filmu o misionárkach lásky. Muggeridge vtedy napísal: „Matka Terézia je sama osebe žijúcim obrátením. Ak ste s ňou, počúvate ju a pozorujete, čo robí a ako to robí, nie je možné, aby ste sa sami istým spôsobom neobrátili. Jej úplné zasvätenie sa Kristovi, jej istota, že ku každému človeku sa treba správať, pomáhať mu a milovať ho tak, akoby to bol sám Kristus, jej jednoduché prežívanie evanjelia a radosť z prijímania sviatostí – to všetko je niečo, čo sa nedá len tak odhodiť. Neexistuje nijaká kniha, ktorú som čítal, ani príhovor, ktorý som počul, alebo pobožnosť, na ktorej som sa zúčastnil, neexistuje ľudský vzťah alebo transcendentná skúsenosť, ktoré by ma väčšmi priblížili ku Kristovi alebo ktoré by mi jasnejšie vysvetlili, čo pre nás znamená vtelenie a čo si od nás vyžaduje. Čo je teda obrátenie? Je to ako keby som sa opýtal: Čo je zamilovanosť? Neexistujú štandardné procedúry ani konkrétny čas.“

Svedectvo Matky Terézie spôsobilo, že v Malcolmovom srdci sa zrodila láska ku Katolíckej cirkvi, ale potreboval ešte ďalších 13 rokov na to, aby urobil definitívne rozhodnutie stať sa katolíkom. Jeho kniha Jesus Rediscovered (Nanovo objavený Ježiš), vydaná v roku 1969, svedčí o tom, že sa začal považovať za kresťana, ktorý nie je spojený s nijakou cirkvou.

Muggeridge si už uvedomoval, že najhoršia choroba ducha je pýcha, ktorá človeka odtína od Boha, ako aj zmyselnosť, ktorá človeka pripútava k zemi. Vtedy začal pociťovať výčitky svedomia z toho, že premárnil veľkú časť svojho života. Svoju ľútosť vyjadril v slovách: „Pozval si ma, ale ja som neprišiel – tie prázdne roky, tie prázdne slová, tá prázdna vášeň.“

Vtedy sa pevne rozhodol, že roky, ktoré mu ešte zostali, prežije užitočnejšie a plodnejšie. Podporoval misiu Matky Terézie a angažoval sa v pomoci duševne postihnutým ľuďom v spoločenstve Archa, ktoré založil Jean Vanier. Alexander Solženicyn, Simone Weilová a Jean Vanier boli podľa neho najdôležitejšími kresťanskými spisovateľmi jeho doby.

V polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia sa Muggeridge úplne zriekol televízora. Dospel totiž k presvedčeniu, že televízia je „skladom našich bludných výmyslov“ a televízna kamera „najnebezpečnejší z vynálezov našich čias“.

V roku 1981 v jednom interview Muggeridge upozorňoval, že pre kresťana je najťažšie odolávať „obrovskej sile bludných výmyslov. V tomto storočí človek vytvoril taký stroj na výmysly, aký doposiaľ neexistoval. Kdekoľvek sa ocitneš, tieto výmysly idú za tebou a navrávajú ti, že šťastie dosiahneš v telesnosti a že plnosť života nájdeš v úspechu“.
Muggeridge poukazoval na nebezpečenstvo úteku do vymysleného, neskutočného, virtuálneho sveta, aký vytvárajú média a reklama: „Doposiaľ nikdy v dejinách ľudstva sa nepodstatné materiálne hľadiská života nepredstavovali takým vábivým spôsobom, ako to robí reklama, ktorá ľudí pobáda, aby chceli stále viac a viac vecí, a násilne ich presviedča, že radosť a najväčšie šťastie dosiahneme skrze telesnosť.“ Zdôrazňoval, že skutočnosť „musíme skúmať, objať a milovať ako najväčší dar“, pretože v tejto skutočnosti je prítomný vtelený Boh – Ježiš Kristus. A to sa deje skrze modlitbu.

Rozhodnutie vstúpiť do Katolíckej cirkvi bolo v Muggeridgeho živote zavŕšením dlhého procesu duchovného dozrievania. S veľkou pokorou prijal všetky pravdy, ktoré nám Boh zjavil a ktoré nás učí v Katolíckej cirkvi. Ľutoval, že potreboval taký dlhý čas na to, aby sa úplne obrátil.

Do Katolíckej cirkvi bol prijatý spolu so svojou manželkou Kitty dňa 27. novembra 1982 v Kaplnke Panny Márie Pomocnice kresťanov v Sussexe v meste Hurst Green. Slávnosti predsedal biskup Arundelskej diecézy Mons. Cormac Murphy O’Connor. Ako napísal sám Muggeridge, jeho obrátenie mu prinieslo „pocit, že sa vrátil domov a pozbieral niť premárneného života, že odpovedal na hlas zvonu, ktorý ho dlhý čas volal, že našiel miesto pri stole, ktoré naňho oddávna čakalo“.

Malcolm Mugeridge pochopil radostnú pravdu o tom, aký je Boh dobrý a milosrdný a ako robí všetko pre to, aby priviedol všetkých hriešnikov k obráteniu.

Človek je slobodný a môže stratiť kontakt s Bohom, môže sa ponoriť do svojej zmyselnosti, pyšne sa vyvyšovať a pohŕdať svojím Stvoriteľom. 
Vo svojej hlúposti môže Boha preklínať, vysmievať sa z veriacich, ba môže vyhlásiť, že Boh zomrel. 
Ale na konci svojho pozemského života mu zostane len jedno: padnúť na kolená a pokorne sa odovzdať do Božieho milosrdenstva. 
Ak to neurobí, čaká ho desivá večnosť v pekle. 
Ak to urobí, zakúsi nesmiernu dobrotu, lásku a milosrdenstvo Boha a neopísateľnú radosť z odpustenia všetkých hriechov.

Muggeridge celým srdcom prijal poklad viery a svoj život podriadil požiadavkám pravdy. V Liste Hebrejom čítame, že „viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme“ (Hebr 11, 1). Malcolm Muggeridge zdôrazňoval, že viera je osobitným druhom poznania, pretože musíme prijať, že medzi časom a večnosťou existuje závoj tajomstva. Viera umožňuje človeku preniknúť do tohto tajomstva a nadviazať osobný vzťah s Ježišom Kristom, ktorý bol pravý Boh a stal sa skutočným človekom, aby nás oslobodil z otroctva diabla, hriechu a smrti.

Po svojom obrátení Muggeridge prejavoval osobitnú lásku Kristovi prítomnému v Najsvätejšej sviatosti. Účasť na svätej omši bola preňho najdôležitejšou udalosťou každého dňa. Nadprirodzený svet duchovnej skutočnosti bol preňho reálnejší než svet, ktorý poznávame svojimi zmyslami. Spolu s manželkou viedol tichý život, bez televízie a nepotrebných kontaktov so svetom a veľa času obaja venovali modlitbe. Prostredníctvom života úplne odovzdaného Bohu sa pripravovali na najdôležitejšie stretnutie s Kristom vo chvíli smrti.

V roku 1988, čiže dva roky pred smrťou, Muggeridge napísal: „Tu na zemi som sa vždy cítil cudzo a uvedomoval som si, že náš domov je inde. Teraz, keď sa blížim ku koncu svojho putovania, som našiel útočisko v Katolíckej cirkvi, odkiaľ môžem vidieť bránu v múroch nebeského Jeruzalema oveľa zreteľnejšie než z akéhokoľvek iného miesta, hoci je to pohľad ako cez zahmlené sklo.“

V roku 1989 sa Muggeridgeov zdravotný stav zhoršuje, pričom stráca pamäť. Pán Boh vypočul jeho modlitbu, keď prosil o úplné očistenie: „Pokor moju pýchu.“

Malcolm Muggeridge prekročil nebeskú bránu a zaopatrený sviatosťami odišiel do večnosti 14. novembra 1990. Jeho život je svedectvom, že Boh „sa dáva nájsť tým, čo ho nepokúšajú, a zjavuje sa tým, ktorí voči nemu nie sú nedôverčiví... Do zlovoľnej duše múdrosť totiž nevkročí, ani v tele, podrobenom hriechu, bývať nebude“ (Múd 1, 2. 4).

Masima