%20(1).jpg)
Narodil sa okolo roku 480 v Nursii ((Norica u Perugie) v umbrijských horách v strednom Taliansku ako dvojča. Narodila sa s ním sestra Scholastika, takisto neskoršia svätica, ktorej pamiatka sa slávi 10. februára. Ich matka Abundancia pri pôrode zomrela a otec Euprob, patriaci k vidieckej šľachte, zveril deti pestúnke.
Vzhľadom k nadpriemerným rozumovým schopnostiam a vďaka vznešenosti rodiny bol poslaný na pokročilé štúdium práv do Ríma. So školou bol spokojný, ale už nie s morálkou rímskych študentov. Mravná stránka týchto spolužiakov viedla k tomu, že štúdium prerušil a odišiel východným smerom do osady Affile, v kopcovitom kraji pri Subiaco. Tam v modlitbe a sebazapieraní žila menšia skupina askétov, ktorých spoločnosť mu viac vyhovovala. Napriek tomu sa čoskoro uchýlil o niečo ďalej do osamelej jaskyne blízko rieky Ania pri Subiaco a začal žiť tvrdým pustovníckym životom. Čoskoro na neho doľahli pokušenia, pred ktorými samota neochráni a Benedikt, aby premohol zmyselné chúťky, sa niekedy vrhol aj do tŕnia. Už vtedy mal aj mimoriadne zážitky a zázračné schopnosti, ktoré ho potom sprevádzali celý život. Snažil sa žiť v takej samote a sústredenosti na Boha, že nevnímal čas. Pri náhodnom stretnutí s kňazom ešte len zistil, že nastala Veľká noc.
Po troch rokoch života v samote nadviazal kontakt s mníchom, od ktorého dostal habit a ktorý mu občas prinášal jedlo. Ďalšími jeho hosťami boli pastieri a ako sa šírili správy o jeho živote, objavili sa i ďalší návštevníci.
Po smrti predstaveného v neďalekej mníšskej komunite prišli mnísi za Benediktom a naliehali, aby zaujal jeho miesto. Benedikt miesto po značnom váhaní prijal a začal zavádzať poriadok podľa toho, čo považoval za najlepšie.
Mníchom, zvyknutým na pomerne ľahší život, sa Benediktom zavedené praxe znepáčili a podľa legendy sa ho niekto z nich pokúsil otráviť jedom zamiešaným do vína. Ten, ako bol zvyknutý, urobil nad nápojom kríž a v tej chvíli otrávený pohár praskol.
Benedikt po tomto prejave nepriateľstva mníchov opustil a pokračoval životom v jaskyni nad Subiaco. Neuzatváral sa však ľuďom a keď ho vyhľadali mladí, ktorí chceli žiť podľa jeho príkladu prácou a modlitbou, tak ich prijal. V kopcoch Subiacu potom vzniklo dvanásť nových malých mníšskych spoločenstiev, ktoré sa podriadili Benediktovmu vedeniu.
Vedľa obdivu zo strany blízkych obyvateľov sa vyskytlo i žiarlivé nepriateľstvo jedného kňaza, ktorý mal snahu Benediktov dielo zničiť intrigami. Pravdepodobne z toho dôvodu sa Benedikt s časťou mníchov vydal juhovýchodným smerom a za vhodné miesto pre budúci kláštor zvolil miesto s troskami Jupiterovho chrámu nad mestom Cassina. Potom pohanstvom poznamenané územie zasvätil Božej službe a s bratmi začal budovať k Božej oslave kolísku benediktínskeho mníšstva.
Kláštor na vrchu Montecassino vybudovali v rokoch 529 až 532 a urobili z neho stredisko, z ktorého neskôr vyžarovala živá viera i kresťanská kultúra do celej Európy.
Po skúsenostiach života, Benedikt videl, že pre mníchov je nevyhnutná prísna rehoľa, podľa ktorej sa bude riadiť ich spoločný život. Zostavil pre nich "Regulu", pravidlá, ktoré odôvodňujú jeho pomenovanie "Otec západného mníšstva".
"Regula Benedicti" sa stala základom všetkých benediktínskych kláštorov Západu, ktoré jeho vzor prijali. Rehole sv. Benedikta majú aj neskoršie vetvy a odnože. Patria k nim kartuziáni, (ktorí jeho rehoľu doplnili kamaldulskými ustanoveniami vyplývajúcimi z tzv. Bielych benediktínov), cisterciáni i Celestíni. Mnohé domy benediktínskeho rádu boli organizované aj v niekoľkých kongregáciách.
Benedikt pri práci na reholi dôsledne vychádzal z Biblie a určil základné pravidlá mníšskeho života.
Hlavný dôraz pritom položil na dôslednosť v službe Bohu, dokonalú poslušnosť, pokoru, usilovnú a svedomitú prácu. Za predné úlohy určil rozjímavý život, spoločný chór, prácu v duchovnej správe, vyučovanie žiakov, manuálne práce, najmä obrábanie pôdy.
Benediktínskym heslom sa preto stalo "Ora et labora" ( "Modli sa a pracuj"). Je ním označované hľadanie Boha skrze modlitbu a skrze telesnú i duševnú prácu.
Benedikt mal pri zostavovaní rehole na zreteli východné i západné tradície a osobné skúsenosti. Pamätal aj na potrebnú schopnosť prispôsobovať sa do určitej miery najrôznejším pomerom pri zachovaní jasnej organizačnej štruktúry.
V živote Benedikta môžeme sledovať ako sa jeho ideál mníšstva vyvíjal. Sprvu bol pod vplyvom východných vzorov egyptských a sýrskych pustovníkov. K tomu sa pridalo poňatie mníšskeho života podľa Bazila Veľkého. Skúsenosti a charizma ho potom doviedli k typu života, v ktorom spojil Božiu oslavu so všestrannou službou ľudom. Toto je na jeho ráde najkrajšie a najpríťažlivejšie. Vylúčil z neho túlavý život aj izolovanú askézu, ktorá nehľadí na potreby ostatných ľudí, ale sústreďuje sa len na osobnú dokonalosť. To všetko vedie k všestrannej užitočnosti benediktínskych kláštorov, ktorých vzor vznikol na Montecassino. S tým všetkým majú spojitosť vznešené tituly, dané neskôr Benediktovi, i jeho povýšenie.
Benedikt po dobudovaní svojho kláštora na Montecassino pomohol aj svojej sestre Scholastice zriadiť na úpätí tej istej hory prvý kláštor benediktínok. Vo dvorci medzi oboma kláštormi sa raz ročne schádzali na účel rád a duchovného rozhovoru.
Tri dni po poslednom stretnutí mal Benedikt videnie, v ktorom zbadal dušu svojej sestry v podobe holubice vystupovať do neba. Telo Scholastiky potom nechal preniesť a uložiť do hrobu, pripraveného v montecassinskom kláštore pre seba. Čoskoro potom, na Zelený štvrtok 21. 3. 547, pri modlitbe pred oltárom s vystretými rukami, zomrel aj Benedikt a pochovali ho do tej istej hrobky vedľa sestry. Nad ich hrobom je hlavný oltár montecassinskej baziliky.
Sviatok Benedikta je oslavovaný v tento deň od VIII. storočia ako výročie údajného prenesenia jeho pozostatkov.
Pápež Pius XII. ho nazval "otcom Európy" a pápež Pavol VI. ho slávnostne vyhlásil za patróna Európy 24. 10. 1964. Titul potvrdil aj Ján Pavol II., ktorý vyhlásil ďalších spolupatrónov.
vložil: SiMa
