%20(1).jpg)
„,Mária Barba, ktorá celý svoj život obetovala Bohu v Karmeli, kde prijala meno Mária Kandida od Eucharistie, sa stala ,novým stvorením‘.“ Pápež vyzdvihol to, že bola autentickou mystičkou Eucharistie, z ktorej urobila stredobod svojho života, pričom nasledovala karmelitánsku tradíciu, zvlášť príklad svätej Terézie od Ježiša a svätého Jána z Kríža...
„Eucharistického Ježiša milovala až do takej miery,“ hovoril Svätý Otec, „že pociťovala stálu a vrúcnu túžbu byť apoštolkou Eucharistie. Som si istý, že blahoslavená Mária Kandida pomáha z neba Cirkvi, aby sa vzmáhala v obdive a v láske k tomuto najvyššiemu tajomstvu našej viery."
Mária Barba sa narodila 16. januára 1884 v hlboko veriacej rodine. Povolanie k rehoľnému životu pocítila už ako pätnásťročná, ale pre nesúhlas zo strany príbuzných musela na vstup čakať dlhých dvadsať rokov. Boh ju v tom čase obdaril veľkou silou ducha a posilňoval ju v povolaní.
Dňa 25. septembra 1919 vstúpila do karmelitánskeho kláštora tereziánskej reformy v Raguse. Vyznačovala sa veľkou láskou k Eucharistii.
Hlboko prežívala tajomstvo sviatostnej Božej prítomnosti vo svete, v ktorej videla konkrétny prejav nekonečnej Božej lásky k ľuďom a dôvod nádeje na splnenie Božích prisľúbení.
V reholi dostala meno Mária Kandida od Eucharistie, pretože vo svojom karmelitánskom povolaní našla osobné povolanie k prežívaniu Eucharistie. Karmelitánska spiritualita, ku ktorej ju priblížilo zvlášť čítanie diel svätej Terézie od Ježiša, ako aj Príbehu duše svätej Terézie od Dieťaťa Ježiša, v nej prehĺbila eucharistickú charizmu, ktorú zanechala ako hlavné posolstvo svojej duchovnej skúsenosti.
Na slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi v Jubilejnom roku vykúpenia 1933 začala Mária Kandida písať spis o eucharistickej spiritualite Eucharistia – hlbokú meditáciu, ktorá čerpá z osobnej skúsenosti a teologických úvah.
Mária Kandida videla, že v Eucharistii sa rozvíjajú a zdokonaľujú tri teologálne čnosti: viera – prechádza očistením a vedie k tomu, čo je podstatné, čiže k vydávaniu svedectva o pravdivosti Božích prisľúbení; nádej – nachádza v Eucharistii hlboký základ, ktorý človeka vyzýva k spolupráci s Bohom; láska, ktorá je sebadarovaním Boha v Chlebe života – prebúdza túžbu odovzdať sa Ježišovi v jeho láske... Preto nachádzala v Eucharistii žriedlo všetkých duchovných dobrodení a podmienku osobného rastu.
Skutočným vzorom eucharistického života bola pre ňu Panna Mária: „Chcela by som byť ako Panna Mária,“ písala na jednej stránke svojho diela, „byť Máriou pre Ježiša, prijať také miesto, aké prijala jeho matka. Počas prijímania Eucharistie je Mária vždy pri mne. Chcem prijímať Ježiša z jej rúk. Nech mi ona pomôže, aby som s ním bola jedno. Nemôžem Máriu oddeľovať od Ježiša. Vitaj, narodený z Márie. Vitaj, Mária, eucharistická Zornička.“
Matka Kandida a jej objavovanie Eucharistie: „Eucharistického Ježiša som spoznala dosť neskoro. Keď som bola malá, navštevovala som ho v kostole a doma som sa modlievala modlitbu z detskej modlitebnej knižky, ale nechápala som jeho prítomnosť v Najsvätejšej sviatosti.
Neskôr, keď som na oltári v kostole videla premenenú hostiu, vedela som, že je to Pán, ale celá atmosféra úcty a ticha, ktorá bola okolo hostie, bola pre mňa tajomná a nepochopiteľná. Vedela som, že v hostii je Ježiš, ale nevedela som, že prebýva aj zatvorený vo svätostánku. Nerozumiem, ako som mohla byť taká nechápavá: Vari som si nevšimla, že otvárajú a potom zas zatvárajú svätostánok, keď prichádzal ku mne vo svätom prijímaní? Myslím si, že skutočnou príčinou mojej nevedomosti bola skutočnosť, že ho vidia len tí, ktorí sú čistého srdca, a preto sa mi vtedy ešte nedal spoznať ani vidieť.
Ježišu môj, učiň, aby som sa odteraz do teba ponárala čoraz hlbšie; aby som čoraz väčšmi poznávala teba a tvoju lásku v eucharistickom tajomstve. To, čo si mi vtedy odoprel, daj mi teraz dvojnásobne. Dovoľ, aby som ťa stále viac poznávala a milovala vo sviatosti tvojej nekonečnej lásky.
Mala som asi osemnásť rokov, keď som trochu pochopila toto tajomstvo. Raz som prišla neskoro na svätú omšu a nemohla som prijať Eucharistiu. Keďže kostol bol už zatvorený, chcela som odísť, ale jedna chudobná žena mi povedala: ,Prečo nevojdete do sakristie, aby ste aspoň na chvíľku navštívili Pána?‘ Tieto slová, ako aj príklad mojej staršej sestry ma upozornili na Ježišovu prítomnosť v bohostánku a toto tajomstvo preniklo do hĺbky mojej mysle aj srdca: Ó, Láska, Láska! Prebývaš tam ako väzeň, pretože bláznivo miluješ a chceš byť stále s nami, svojimi deťmi. Chceš zostávať v našich kostoloch, hoci si tam často sám a opustený!
Mysľou aj srdcom som začala navštevovať Ježiša vo svätostánku aj v priebehu dňa a tiež v noci. Klaňala som sa mu vo všetkých chrámoch sveta, zvlášť v tých, v ktorých naňho najviac zabúdali. V noci som prerušovala spánok, aby som ho pokľačiačky zvelebovala. V duchu som videla tie tmavé kostolíky a zatvorené dvierka bohostánkov. Hovorila som Ježišovi, že pri každom oltári kladiem svoje srdce ako večnú lampu, aby ho neprestajne adorovalo, ďakovalo mu, milovalo ho a konalo zadosťučinenie. Uzavrela som s Ježišom zmluvu, že v každom kostole katolíckeho sveta, kdekoľvek by bol bohostánok, kdekoľvek by prebýval v Najsvätejšej sviatosti, bude moje srdce s ním, aby ho milovalo, zvelebovalo a konalo zadosťučinenie za seba aj za celé stvorenie, ktoré ho opúšťa a nechce ho poznať. Táto zmluva ma mala zaväzovať nielen počas môjho pozemského života, ale dovtedy, kým on bude v Najsvätejšej sviatosti, čiže až do skončenia sveta.“
„Ježiš ma obdaroval veľkou milosťou a rozpálil vo mne veľkú, milostnú túžbu po Eucharistii. Spaľovala ma láska a ja som si predstavovala, že v nebi budem ,od Eucharistie‘. Nechápala som celkom, čo to znamená, ale mnohokrát, keď ma stravovala túžba po Eucharistii, som mu spontánne opakovala: Túto sviatosť si urobil pre mňa.
Keď na oltári leží svätá hostia, kľačím v tichu a uprene na ňu hľadím. Takto si všetko hovoríme ,rečou srdca‘. Dokonca aj vtedy, keď sa nesústredím kvôli prívalu márnych myšlienok, cítim Ježišovu nehu, silu, akou ma k sebe priťahuje. Silnejšie si ma vtedy vinie k svojmu srdcu a napĺňa ma sebou a svojou láskou.
Aká nesmierne vzácna je pre mňa hostia! Pohýna všetky vlákna môjho úbohého srdca. Moje oči na ňu uprene hľadia, oslepené týmto pohľadom, pričom sa nikdy neunavia. Klaniam sa jej v duchu, ale nehybne zotrvávam s pohľadom upretým na Ježiša. Počas najsvätejšej obety, zvlášť pri rozdávaní svätého prijímania, ho pohľadom vyhľadávam a chcem ho k sebe pritiahnuť, akoby som chcela, aby všetky hostie boli pre mňa. Pohľadom pijem ako z hojnej rieky nevinnosti.
Kiežby hostia bola v mojom srdci ako v monštrancii! Moja duša sa chveje, lebo ju chce vlastniť naveky, naveky. Niekedy sa cítim veľmi naplnená Ježišom, ponáram sa doňho a túžim po nebi, kde sa budeme naveky spolu prechádzať po večných lúkach. Pozývam ho do svojho srdca a šepkám: Bože môj, prosím ťa, pritiahni ma k sebe.
Ježiš je všetkým. Keď prijímam božskú hostiu, cítim sa šťastná, pretože mi je v nej dané všetko. Všetko vlastním. Jednej noci ma prebudil hlboký pocit slasti, akoby ma zobudil bozk Milovaného. Moja duša túžila po Ježišovi a tešila sa z myšlienky, že čoskoro prijme Eucharistiu.“
„Eucharistiu som prijímala vždy sústredene. Veľmi skoro som pri vzdávaní vďaky prestala používať modlitbovú knižku. Občas som trávila s Ježišom intímne chvíle, v ktorých sa mi dával hlbšie spoznať a prihováral sa môjmu srdcu prostredníctvom liturgického tajomstva daného dňa. Stávalo sa to vo dne, ale i v noci a môj duch sa vznášal k nemu.
Teraz rátam hodiny, ktoré ma oddeľujú od prijatia Eucharistie, a myslím si, že jeho nekonečná láska tiež netrpezlivo čaká na chvíľu spojenia s nami. Preto k nemu bežím ako zamilovaná. Zdá sa mi, že Ježiš trpí pre to, že je zatvorený. Veď ho stravuje láska a túžba vlastniť naše úbohé srdce. Preto mu hovorievam takmer bez rozmýšľania nežné slová potešenia, aby som mu zadosťučinila za bolesť, ktorú mu spôsobuje naša lenivosť a ťažkopádnosť: Úbohý Ježišu, vydrž! Ešte chvíľu a zjednotíme sa. Čas letí rýchlo, vydrž!
Raz som stála na svätej omši na inom mieste, a preto keď kňaz pozdvihoval hostiu a modlil sa modlitbu Hľa, Baránok Boží, hľadela som na Ježiša s bolesťou, pretože som si myslela, že tá hostia nebude ešte pre mňa. S veľkým údivom som si však všimla, že kňaz namiesto k prvému radu ľudí, ktorí čakali na prijatie Eucharistie, smeruje ku mne. Iste, z jeho strany to bola iba roztržitosť, ale pre mňa to bolo znamenie Ježišovej nehy a lásky. Nestačilo mi prijímať Eucharistiu raz denne: musela som čakať až 24 hodín, aby som sa znovu spojila s Ježišom! Podriadila som sa nariadeniu Cirkvi. Ale aké veľké by bolo moje šťastie, keby som ho mohla prijímať viac než raz denne!“
Masima
