Svätý Justín - Stretnutie so živým Bohom

V roku 165 istý Justín povedal, že nikto so zdravým úsudkom sa nezriekne viery v pravého Boha v prospech viery vo falošných bôžikov. Keby sa bol Justín klaňal modlám, zachránil by si pozemský život, ale on považoval bezbožnosť, ateizmus a modloslužbu za nezmyselné postoje, a preto sa rozhodol radšej zomrieť ako Boží vyznávač. 

Justín sa narodil približne v roku 100 v meste Flavia Neapolis na území Rimanmi okupovaného Izraela. V staroveku sa toto mesto volalo Sichem a istý čas v ňom žil Abrahám aj Jakub. Neskôr, keď sa Izraeliti po odchode z Egypta usadili vo svojej krajine, určili Sichem za útočište pre neúmyselných vrahov (Joz 21, 21). Mesto obývali predovšetkým Samaritáni. 

V prvom storočí po Kristovi, počas protirímskeho povstania (v rokoch 66 – 70) bolo mesto zrovnané so zemou a až po niekoľkých rokoch ho nanovo vystavalo a osídlilo pohanské obyvateľstvo.

Justínovi rodičia boli zrejme rímski aristokrati gréckeho pôvodu. Jeho otec sa volal Priskus a starý otec Bakcheios. Sám Justín sa považoval za Samaritána. Rodičia mu zabezpečili dobré vzdelanie – mohol cestovať a venovať sa štúdiu spisov Platóna, Aristotela, Pytagora, Epikura a stoikov. 

Raz, keď sa Justín sám prechádzal po morskom brehu, stretol dôstojne vyzerajúceho starca. Toto stretnutie zmenilo jeho život. Dovtedy si myslel, že Platónove a Pytagorove úvahy sú úplne neomylné a pravdivé, ale po vypočutí si starcových otázok vykríkol: „Ak učenie týchto filozofov nie je pravdivé, komu máme potom dôverovať a ktorý učiteľ nám môže pomôcť?“ Starec mu vtedy porozprával o prorokoch, ktorí hlásali Božie slovo, a dodal: „Ich spisy existujú dodnes a ten, kto ich číta s vierou, získa veľkú múdrosť a pochopí začiatok a koniec všetkého... Udalosti, ktoré sa už stali a stále sa dejú, ma nútia prijať ich svedectvo. Sú dôveryhodní, pretože ohlasovali Boha Stvoriteľa a učili o jeho Synovi Ježišovi Kristovi, ktorého poslal... Predovšetkým sa modli, aby sa ti otvorili brány svetla, pretože toto neuvidí ani nepochopí nik, komu to Boh a Kristus nedajú pochopiť“ (Dialóg so Židom Tryfónom 7). 

Justín využil radu neznámeho starca, ktorého už nikdy viac nestretol. Začal študovať Sväté písmo a modlil sa, aby mu Boh dal porozumieť svojmu slovu. Porovnával Božiu múdrosť, plynúcu z Kristovho učenia, s múdrosťou filozofov, ktorých poznal. 

Takto o tom napísal: „Sokratovi nikto neuveril tak bezhranične, aby za jeho učenie zomrel, zato Kristovi... uverili nielen filozofi a učenci, ale aj remeselníci a obyčajní jednoduchí ľudia, ktorí neváhali pohrdnúť slávou, strachom, ba aj samotnou smrťou. Veď Kristus bol mocou nevýslovného Otca, a nie len obyčajnou nádobou ľudskej múdrosti“ (Prvá apológia 10).

Ľudská múdrosť a učenie sa zdali Justínovi smiešne v porovnaní s múdrosťou Boha, ktorý stvoril „všetky veci viditeľné i neviditeľné“ a najlepšie vie, ako je svet zostrojený. Okrem toho Justín zistil, že démoni robia všetko pre to, aby ľuďom zatemnili oči aj myseľ, aby neboli schopní poznať Božiu pravdu. Často pritom využívajú osočovanie a falošné obvinenia proti kresťanom. Justín musel urobiť rozhodnutie – a vybral si čestnosť: „Keď som získal vnútorné presvedčenie, že to démoni zahaľujú božské učenie kresťanov závojom podlých a falošných obvinení, aby takto ľudí odstrašili, vysmial som sa autorom týchto klamstiev, ako aj ich závoju a celej viere pohanských zástupov“ (Prvá apológia 13).

Justínovo uvažovanie bolo veľmi jednoduché. Boh, ktorý stvoril svet aj človeka, predpovedal skrze prorokov, ktorí pôsobili v priebehu stáročí, narodenie, utrpenie a smrť Ježiša Krista, po ktorom malo dôjsť k slávnemu zmŕtvychvstaniu a k obráteniu pohanských národov. 

Justín nemohol odmietnuť svedectvo vtedy ešte úplne nových (spísaných iba pred niekoľkými desaťročiami) textov Nového zákona. Ba čo viac, Justín vo svojom okolí vnímal, ako sa každým dňom napĺňa proroctvo o tom, že v mene Ježiša Krista sa ľudia budú zriekať nezmyselnej a poverčivej viery v bôžikov, odvracať sa od hriechov a žiť sväto a čisto aj napriek falošným obvineniam a prenasledovaniu. Cirkev, v ktorej sa tieto proroctvá napĺňali doslova pred Justínovými očami, vydávala svedectvo o živom Bohu, ktorý pôsobí a odpúšťa. Aj Justín zatúžil zažiť Boha, ktorý miluje človeka až do krajnosti.

Keď bol Justín ako tridsaťtriročný pokrstený, v jeho vlasti sa odohrávala veľká tragédia: židovský národ uveril falošnému mesiášovi Bar Kochbovi, ktorý podnietil povstanie, ktoré sa pre Židov skončilo totálnou porážkou. Státisíce Židov zomreli hroznou smrťou, Jeruzalem bol zrovnaný so zemou a namiesto neho Rimania postavili pohanské mesto, do ktorého Židia nesmeli vstúpiť. Dokonca ani zďaleka sa nemohli pozrieť na svoje sväté mesto, ktoré pohania zneuctili a zničili... Od Nerových čias (54 – 68) boli kresťania považovaní za úhlavných nepriateľov cisárstva. Nero vydal niekoľko krvavých ediktov, ku ktorým sa pripojili nemenej krvavé Domiciánove (81 – 96) edikty, ktoré platili ešte aj v Justínovej dobe. Keď teda Justín svedčil o svojej viere, aby zachránil niekoľkých kresťanov odsúdených na smrť za svoju vieru v Krista, ohrozoval aj sám seba. 

Kresťanská tradícia uvádza, že viac-menej v rovnakom čase (približne v roku 137) boli umučené tri dievčatká vo veku od 9 do 12 rokov, ktorých matka odmietla priniesť obetu bohyni Diane. Zaživa ich zapálili, bili palicami a nakoniec ich usmrtili mečom. Ich matka zomrela zo zúfalstva (v súčasnosti si ich zvlášť východné kresťanské Cirkvi uctievajú ako sväté: Vieru, Nádej a Lásku spolu s ich matkou Žofiou). Bez ohľadu na nebezpečenstvo ohrozenia vlastného života a z lásky k Pravde a Spravodlivosti napísal Justín obsiahly list cisárovi Antóniovi, známy pod názvom Prvá apológia.

Justín sa odvoláva na zdravý rozum a poukazuje na paradoxný postoj Rímskej ríše, ktorá hlása právo a slobodu, a súčasne odsudzuje ľudí iba za to, že prijímajú krst a zriekajú sa zla. Takto Rím prenasledujúci kresťanov pácha samovraždu, pretože eliminuje spomedzi seba najlepších občanov, ktorí žijú čestne a pracujú pre dobro štátu. 

Justín píše: „Veď ak sa teraz zločinci snažia ukryť svoje zločiny, určite to nerobia z úcty k vášmu právu a trestu, ale iba preto, lebo vedia, že ste obyčajní ľudia, pred ktorými je možné zločin zatajiť. Ale keby sa im vštepilo presvedčenie, že pred Bohom sa neskryje nijaký skutok, ba ani zámer, to asi sami uznáte, že zo strachu pred Božím trestom by viedli najčestnejší život. Skutočne, často robíte dojem, ako keby ste sa báli, aby náhodou všetci ľudia bez výnimky neboli čestní, lebo by ste potom nemali koho trestať“ (Prvá apológia,12).

Justín opísal svoje stretnutie s Bohom. Opísal, ako Boh „vlial“ do jeho srdca presvedčenie, že treba žiť sväto. Svoj krst nazýva narodením sa do nového života v Kristovi a zasvätením sa Bohu. Píše, že katechumeni prijímali krst v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Zároveň sa modlili, aby im Boh odpustil ich minulé hriechy, a sľubovali, že sa v budúcnosti budú vyhýbať každému hriechu. Všetci prítomní sa potom modlili za novopokrstených, „aby spolu s poznaním pravdy dostali milosť konať dobré skutky a zachovávať prikázania a nakoniec dosiahli večnú spásu.“ 

Eucharistickú liturgiu považoval Justín za základ života: „Ako kedysi náš Spasiteľ Ježiš Kristus, vtelené Božie Slovo (Logos), prijal pre našu spásu telo a krv, tak teraz to isté Slovo (Logos), zoslané ako odpoveď na našu modlitbu, premieňa po vzdávaní vďaky, ktoré slávime, pokrm, ktorý živí naše telo a našu krv, na telo a krv vteleného Ježiša.“ Eucharistické slávenia, ktoré Justín opisuje, sa konali v nedeľu, pretože pripomínali Ježišovo zmŕtvychvstanie a sprítomňovali jeho vládu v Cirkvi aj vo svete. Justín zážitok plnosti Ježišovho božstva, skutočne prítomného v Eucharistii, spájal s dôkazmi obsiahnutými vo Svätom písme: „Keby ste chápali slová prorokov, nepopierali by ste, že on je Boh, Syn jediného, nezrodeného a nevýslovného Boha“ (Dialóg so Židom Tryfónom 126). Toto dodávalo Justínovi veľkú odvahu.

Justín si určite uvedomoval nebezpečenstvo, ale ani napriek tomu neváhal verejne brániť kresťanov. Nebál sa písomne napomenúť samotného cisára a rímsky senát: „Netrestajte trestom smrti úplne nevinných ľudí, nanajvýš potrestajte vrahov. Upozorňujeme vás, že ak budete aj naďalej konať nespravodlivo, nevyhnete sa Božiemu súdu, ktorý raz príde“ (Prvá apológia 68). Na adresátov to urobilo silný dojem – cisár vydal uznesenie o skončení prenasledovania kresťanov.

Justín sa s cisárovým dokumentom v ruke vybral do Malej Ázie, kde podporoval prenasledovaných kresťanov a odvážne hlásal evanjelium. Robil to z jasného dôvodu – bol totiž presvedčený, že evanjelizovať má každý kresťan, a to pri každej príležitosti. Preto počas svojho pobytu v Efeze evanjelizoval rabína Tryfóna, ktorého náhodne stretol. Túto udalosť podrobne opísal vo svojom spise Dialóg so Židom Tryfónom.

Prvá vec, ktorá je povšimnuteľná, je hlboká úcta, s akou sa Justín správa k svojmu spoločníkovi. Navrhuje mu: „Ak chceš prijať dôkazy o tom, že sa nemýlime, a dôvody, pre ktoré neprestaneme vyznávať Krista ani zoči-voči urážkam a najhroznejším vyhrážkam, ktorými nás nútia zaprieť vieru, dokážem ti... že my neveríme v prázdne bájky ani v nezmyselné výmysly, ale veríme v učenie, ktoré je plné Ducha Svätého a milosti“ (Dialóg... 8). 
Židia, ktorí sprevádzali Tryfóna, sa začali smiať a robiť hurhaj, ale rabín požiadal Justína o ďalšie vysvetlenie. Samozrejme, že Justín ako človek, ktorý prešiel svoju osobnú cestu z pohanstva k viere v Ježiša Krista, nepodával pravdu obalenú do sladkých slov a ne
snažil sa byť, dnešnými slovami, politicky korektný. Keďže vedel, že bez Krista sa nikto nespasí, otvorene rabínovi povedal: „Keď budem uvádzať dôkazy proti vášmu učeniu, budem mať úplnú pravdu, pretože vás budem presviedčať pomocou argumentov, a ak vaše srdce zostane necitlivé alebo váhavé... a neuznáte pravdu, zomriete z vlastnej viny.“ 

Keď vysvetľoval otázky spojené s božstvom Ježiša Krista, jeho panenským počatím, druhým príchodom a ďalšie kresťanské pravdy, vyslúžil si rabínov obdiv. „Zdá sa, že si veľa ráz diskutoval s mnohými ľuďmi o všetkých témach, a preto dokážeš odpovedať na všetko, čo sa ťa pýtajú,“ povedal rabín.

Dokonca aj keď Justín napomína židovský národ, správa sa ako brat napomínajúci brata. Odvoláva sa pritom na Sväté písmo: „Pretože vás zahanbuje učenie prorokov a samotného Boha, bolo by pre vás lepšie, keby ste uverili Božiemu učeniu, a nie náukám svojich slepých a nerozumných učiteľov.“ 

Tryfón, otvorený pre dialóg, nenachádzal v týchto slovách nič, na čo by sa mohol uraziť. Preto keď musel Justín po istom čase opustiť Efez, rabín sa aj so svojimi spoločníkmi modlil za jeho šťastnú cestu. Takisto aj Justín sa za nich modlil slovami: „Nemôžem vám popriať nič lepšie než to, aby ste spoznali, že na tejto ceste Boh dáva každému človeku múdrosť, a aby ste uverili spolu s nami, že náš Ježiš je Boží Mesiáš.“ 

Posledný zachovaný Justínov spis, tzv. Druhá apológia, vrhá svetlo na príčinu jeho smrti. V úvode tohto spisu uvádza príklad človeka, istého Ptolemaja, ktorého odsúdili na smrť za vieru v Krista. Keď sa iný kresťan, Lucius, opýtal, či je správne odsúdiť nevinného človeka iba za jeho vieru, zadržali aj jeho a odsúdil ho na rovnaký trest. 

Keď Lucius kráčal v ústrety smrti, ďakoval Bohu, že už nebude musieť žiť v štáte, kde vládnu nečestní panovníci. Okrem nich bol odsúdený aj ďalší kresťan, ktorý oboch odsúdencov obhajoval. 

Justín v spojitosti s touto udalosťou píše: „Aj ja očakávam, že ma z rovnakej príčiny chytia do pasce nastrojenej niektorým z tých, o ktorých hovorím, a že ma ukrižujú“ (Druhá apológia 3). A skutočne, na základe obvinenia zo „závažného zločinu“ – z viery v Ježiša Krista – Justína v roku 165 sťali. Bol rímskym občanom, a preto „mal právo“ na dôstojnú smrť...

Justín sa však smrti nebál. Bol presvedčený, že Boží hnev, ktorý vyvoláva ľudská zloba a nespravodliví vládcovia, zadržiava jedine modlitba Cirkvi a ustavičná misijná práca, ktorou sa získavajú noví vyznávači. Viac mu záležalo na obrátení jeho katov než na pozemskom živote. Skúsenosť živého Boha, ktorý odpúšťa a posväcuje svoju Cirkev, zmenila Justínov pohľad na skutočnosť, ktorá ho obklopovala. Pred smrťou povedal, že nikto so zdravým úsudkom sa nezriekne viery v pravého Boha v prospech viery vo falošných bôžikov.

Svätého mučeníka Justína kresťanská tradícia nazýva aj Filozof a východná tradícia si ho pripomína ako Justína Svedka (Ἰουστῖνος ὁ Μάρτυρ). Jeho svedectvo nám ukazuje, že aj v ťažkej dobe, keď sa bezprávie nazýva právom a keď za vieru v Krista možno stratiť život, treba hájiť pravdu a evanjelizovať. Veď každý človek potrebuje spásu a Boh chce, aby každý vošiel do jeho kráľovstva. Dôverujme teda Ježišovi a odvážne svedčme o jeho láske a milosrdenstve.

Masima