%20(1).jpg)
"Môj strážny anjel ma priniesol pred jednu veľkú budovu a povedal: "Vkroč dnu! Chcem ti ukázať učenia ľudí." Vkročili sme do rozsiahlej sály, ktorá bola naplnená učiteľmi a poslucháčmi. So zápalom sa tam hádali a kriku a hnevu nebolo konca. Pripadalo mi to zázračné, že som videla učiteľom až do srdca, v ktorom som si u všetkých povšimla čiernu skrinku. Uprostred sály však stála jedna vznešená, veľká žena, ktorá spoludiskutovala a vlastne tu udávala tón. Načúvala som chvíľu s mojím vodcom, ale s úžasom som uvidela, ako sa poslucháči postupne vytrácali a samotná sála nepozorovane tak zostarla a schátrala, že už viac nebolo možné ani vkročiť na podlahu. Učitelia uznali za rozumné, že si vyhľadajú inú sálu. Vyšli o poschodie vyššie a pokračovali sa tu hádať v rovnakom zápale. Lenže aj tu začalo vládnuť zastarávanie a chátranie celej budovy tak rýchlo, že som sa nakoniec s hrôzou uvidela na jednej polozhnitej doske a môjho vodcu som prosila o záchranu pred rýchlym zrútením sa do hĺbky. Upokojil ma a viedol ma s istotou. Keď som sa spýtala na význam oných čiernych skriniek, povedal mi: 'To je samoľúbosť a hašterivosť; žena je však filozofia, alebo, ako ju oni nazývajú, čistý rozum, ktorý chce všetko udupať svojimi kopytami. Jej sa pridržiavajú títo učitelia, nie zlatej pravdy čistého dedičstva (evanjelia)."
"Videla som Petrov chrám a obrovské množstvo ľudí, ktorí sa zaoberali tým, aby ho búrali, ale aj iných, ktorí ho zas stavali. Zástupy robotníkov podávajúcich si ruky sa ťahali po celom svete, a ja som sa divila nad touto súdržnosťou.
Búrajúci strhávali preč celé kusy, a boli pritom najmä mnohí odpadlíci. Ako podľa predpisu a nariadení však strhávali ľudia, ktorí nosili bielu, s modrým pásom uviazanú zásteru a v opasku mali zastrčenú kelňu. Mali teda na sebe šaty staršieho druhu, a boli to pritom veľkí a vznešení ľudia s uniformami a hviezdičkami, ktorí však sami nepracovali, ale len s kelňami naznačovali na múroch, kde a ako majú byť zbúrané. K môjmu úžasu boli pritom aj katolícki kňazi.
Občas však, ak hneď nevedeli, ako majú odbúravať, bolo na druhej strane opäť dačo postavené, ale bez nátlaku.
Videla som mnohých duchovných, ktorých som poznala...
Videla som aj svojho spovedníka privliecť sem jeden ťažký kameň; ďalšieho som videla lenivo sa modliť jeho breviár a medzitým tam priniesol i azda jeden kamienok ako veľkú raritu pod plášťom, alebo ho podal inému.
Zdalo sa, že všetci nemajú žiadnu dôveru, žiadnu chuť, žiadne usmernenie a že vôbec nevedia, o čo sa jedná.
Celá predná časť chrámu už bola zbúraná, a stála už len tá najsvätejšia.
Bola som veľmi zarmútená a premýšľala som, kde sa zdržuje ten muž, ktorého som inokedy videla s červenými šatami a bielou vlajkou stáť strážiaceho na chráme?
Tu som zbadala majestátnu ženu kráčať cez veľké námestie pred chrámom. Jej dlhý plášť mala zhrnutý na oboch ramenách a zľahka sa knísala vo výšine. Stála na kupole a široko rozprestrela svoj plášť nad celým miestom chrámu, ktorý žiaril akoby zo zlata.
Búrači však mali krátky odpočinok. Teraz sem chceli znova prísť, ale nemohli sa však žiadnym spôsobom priblížiť ku opláštenému priestoru.
Ale z druhej strany povstala obrovská činnosť budujúcich. Prišli celkom starí, zmrzačení, zabudnutí muži a mnohí silní mladí ľudia, ženy i deti, duchovní i svetskí, a zakrátko bola stavba opäť celkom postavená.
Teraz som uvidela jedného nového pápeža prichádzať s procesiou. Bol omnoho mladší a prísnejší než ten predošlý. Bol prijatý s veľkou oslavou. Bolo to, akoby mal vysvätiť cirkev, ale ja som počula hlas, že nie je treba žiadne nové svätenie, to najsvätejšie zostalo stáť.
Mala byť práve jedna dvojitá veľká cirkevná slávnosť: všeobecné jubileum a obnovenie cirkvi. Skôr než pápež začal slávnosť, mal už pripravených svojich ľudí, ktorí zo zhromaždenia celkom bez protirečenia vystrčili množstvo znamenitých a nepatrných duchovných.
A on si vzal celkom iných ľudí do svojej služby, duchovných a aj svetských. Potom sa začala veľká slávnosť v Peterskom chráme.
Tí s bielymi zásterami neustále pracovali v tichosti a s obozretnosťou, ostýchavo a striehnuc, keď sa tí ďalší neprizerali."
"Mala som jeden veľký obraz cirkvi, ale už si ho viac nedokážem celkovo priblížiť. Videla som Petrov chrám... a mnohých ľudí zo všetkých koncov sveta. Ktorí sčasti vchádzali do chrámu, sčasti ľahostajne kráčali pomimo na rôzne miesta. V chráme bola veľká slávnosť...
Videla som uprostred chrámu otvorenú veľkú knihu, ktorá mala na dlhšom boku tri a na oboch kratších bokoch dve visiace pečate. Ďalej bola otvorená viac vpredu než v prostriedku. Tiež som hore videla Jánovo evanjelium a počula som, že to je jeho zjavenie, ktoré videl na Patmose. Predtým ako bola otvorená táto kniha, udialo sa čosi, čo som zabudla. Je to škoda, je to tu malá medzera.
Pápež nebol v chráme. Bol ukrytý. Verím, že tí ľudia v kostole nevedeli, kde bol. Ani ja to už viac neviem, či sa modlil alebo bol mŕtvy.
Videla som však, že všetci ľudia museli priložiť ruku na jedno určité miesto v knihe evanjelia, kňazi i laici, a že na mnohých z nich prišlo svetlo, ktoré im sprostredkoval apoštol; tiež som však videla, že mnohí to robili len povrchne.
Vonku okolo chrámu som videla približovať sa mnohých židov, ktorí chceli dnu, ale ešte nemohli.
Na konci prišlo veľké množstvo, ktorí sem spočiatku neprichádzali, nedozerný ľud.
Teraz som však náhle uvidela onú veľkú knihu, akoby ju pribuchla nadprirodzená moc a kniha sa uzamkla.
Ešte som si pomyslela, ako mi raz večer diabol sfúkol svetlo a ako sa tá kniha pribuchla.
Navôkol v diaľke som videla strašné, krvavé boje a videla som obzvlášť od polnoci a zo západu nesmierny boj. Bol to veľmi vážny obraz. Je mi ľúto, že som zabudla na miesto v tej knihe, na ktorú si museli klásť prsty."
"Videla som Zem, ktorá bola vpadnutá do temnoty.
Všetko navôkol bolo suché a zvädnuté a v odumieraní. Stromy, kríky, kvety i polia, všetko malo smutný znak chorľavenia. Zdalo sa, akoby sa vyčerpali samotné vody prameňov, potokov, riek i morí.
Sledovala som krajiny a národy, ktoré sa nachádzali v najväčšej núdzi. Videla som, ako sa medzi ľuďmi rozmáhali skutky temnoty. Videla som veľké masy ľudí navzájom bojovať až do krajnosti.
Uprostred bojového poľa som spozorovala závratnú priepasť, do ktorej bojujúci zdanlivo padali, lebo ich zástupy stále viac redli.
Medzi masami ľudí som videla dvanásť nových, apoštolsky činných mužov, ktorí bez vzájomného prepojenia pôsobili skrze písma, a boli porazení tými druhými. Občas sa strácali v bojovej tlačenici, aby však zakrátko opäť vykročili s väčšou vážnosťou.
Zatiaľ čo zástupy bojujúcich stále viac redli a celé mesto počas zápasu zmizlo, stále viac sa zväčšovali strany tých dvanástich mužov.
Potom som videla lúč blesku prejsť z Božieho mesta ponad tmavú priepasť; a nad zmenšenou a pokorenou cirkvou som videla vznášať sa ženskú postavu s rozšíreným plášťom a hviezdnou korunou na hlave. Vyžarovalo z nej svetlo a rozširovalo sa stupňovito v hustej temnote. *1
Kam prenikli tieto lúče, tam sa zem obnovovala a bola opäť kvitnúca. Noví apoštoli sa zhromaždili pod týmito lúčmi, a skoro na to sa všetko stalo opäť kvitnúce.
Teraz sa začala temná priepasť postupne uzatvárať, a nakoniec bol jej otvor taký úzky, že ju dokázalo zakryť aj vedro vody.
Nakoniec so spozorovala tri národy, ktoré prebývali v spoločenstve so svetlom. Masy ľudu boli sprevádzané osobami priamej a osvietenej mysle a vstupovali do chrámu.
Odteraz bolo všetko obnovené. Vodné toky opäť nadobudli plnosť svojho toku, a všade sa skvela zeleň kvetín."
