%20(1).jpg)
Júlia Crostarosa sa narodila 31. októbra 1696 v Neapole ako desiate z dvanástich detí manželov Jozefa Crostarosu a Pauly Battisty Caldariovej. Crostarosovci patrili medzi zámožné neapolské rody a v ich dome vládla atmosféra úprimnej nábožnosti. Júlia mala veselú a živú povahu, vďaka ktorej bola obľúbeným vodcom v detských hrách.
V srdci tohto energického, žartovného dievčaťa sa však už od najútlejších rokov rozvíjal dôverný vzťah s Pánom, ktorý bol od začiatku pretkaný mimoriadnymi milosťami. Júlia už v mladosti vnímala vnútorný hlas, ktorým sa jej Ježiš prihováral. Jedného dňa jej povedal, aby si dobre všimla horúce neapolské slnko: „Pozri, ako všade žiari. Iba tí, ktorí zatvárajú okná a nechcú prijať jeho svetlo a hľadieť na jeho jas, zbavujú sa ho z vlastnej viny. Slnko, ktoré vidíš na svete, bolo stvorené ako symbol božského Slnka, ktoré svojím božstvom osvecuje vnútorný svet duše… Vďaka teplu môjho Ducha rastú v dušiach rastliny čností a rodia kvety a plody večného života… Mojím božským teplom ničím nedokonalosti duší, ktoré majú otvorené okná duše.“ Júlia pochopila, že Ježiš je vnútorným svetlom duše, ktorá ho miluje.
Júlia, ktorá dovtedy starostlivo strážila tajomstvo svojho vzťahu s Pánom, začala pod jeho vplyvom čoraz márnivejšie hovoriť o svojich duchovných zážitkoch, zatiaľ čo Pán bol čoraz tichšie…
Po rokoch, už ako skúsená rehoľníčka radí tým, čo sa ocitli v podobnej situácii ako kedysi ona: „Odporúčam nevyberať si duchovného vodcu samovoľne, ale počkať, nech vyberie sám Boh. On je verný duši, ktorá ho miluje, a sám ju bude viesť po priamej ceste dovtedy, kým jej nedá vodcu, ktorého už vopred pre ňu vybral.“ Pri voľbe životného povolania už vyčkala na Boží impulz.
Keď mala 21 rokov, išla s mamou a staršou sestrou Uršulou navštíviť karmelitánsky kláštor v Marigliane. Zažila tu silný Boží dotyk a obe sestry sa hneď rozhodli v kláštore zostať. Zmätená mama nakoniec s ich rozhodnutím súhlasila.
Počas noviciátu sa Júlia ešte pevnejšie privinula k Pánovi, ktorý jej povedal: „Ty si celá moja a ja som celý tvoj. Nenechávaj ma samého vo svojom srdci.“
Prebudila sa v nej túžba milovať a trpieť pre toho, ktorý ju tak veľmi miluje. Cítila sa pobádaná konať pokánie a umŕtvovať sa, avšak nevedela, aké pokánie Pán od nej žiada.
„Myslela som len na telesné pokánie a umŕtvovanie, no Pán chcel, aby som k nemu pripojila ešte iné, duchovné pokánie a umŕtvovanie. To som však pochopila až neskôr. Dovtedy som toho nebola schopná. Porozumela som tomu, až keď mi Pán daroval poznanie, čo znamená zomierať sebe samej.“ Tu sa priamočiara, nekomplikovaná cesta Júlie Crostarosa končí. Pán ju povolával založiť novú rehoľu, čo netušila, a preto ju zaviedol na neľahkú, neraz priam dobrodružnú cestu, na ktorej nielen dozrela, ale jej život sa stal semenom, ktoré padlo do zeme a odumrelo, aby prinieslo hojnú úrodu.
„Myslela som len na telesné pokánie a umŕtvovanie, no Pán chcel, aby som k nemu pripojila ešte iné, duchovné pokánie a umŕtvovanie. To som však pochopila až neskôr. Dovtedy som toho nebola schopná. Porozumela som tomu, až keď mi Pán daroval poznanie, čo znamená zomierať sebe samej.“ Tu sa priamočiara, nekomplikovaná cesta Júlie Crostarosa končí. Pán ju povolával založiť novú rehoľu, čo netušila, a preto ju zaviedol na neľahkú, neraz priam dobrodružnú cestu, na ktorej nielen dozrela, ale jej život sa stal semenom, ktoré padlo do zeme a odumrelo, aby prinieslo hojnú úrodu.
Pre konflikty s majiteľkou pozemku, na ktorom sa mariglianský kláštor nachádzal, nariadil miestny biskup v roku 1723 kláštor zatvoriť, pričom rehoľníčky mali prejsť do iných kláštorov, ktoré si samy vybrali. Júlia a Uršula sa vrátili do rodičovského domu, kde čakali na Pánovo usmernenie.
Jedného dňa po svätom prijímaní Pán Júlii povedal: „Moja vôľa je, aby si išla do kláštora v Scale. Tam sa naučíš čnosti pokory a medzi sestrami budeš ako najmenšia zo všetkých.“
V januári 1724 teda spolu s Uršulou vstúpila do kláštora v malebnom horskom mestečku Scala v neapolskom kraji. Kláštor založili len nedávno a patril do rehole Navštívenia Panny Márie, ktorú v roku 1610 založila svätá Jana Františka de Chantal a svätý František Saleský.
Jedného dňa po svätom prijímaní Pán Júlii povedal: „Moja vôľa je, aby si išla do kláštora v Scale. Tam sa naučíš čnosti pokory a medzi sestrami budeš ako najmenšia zo všetkých.“
V januári 1724 teda spolu s Uršulou vstúpila do kláštora v malebnom horskom mestečku Scala v neapolskom kraji. Kláštor založili len nedávno a patril do rehole Navštívenia Panny Márie, ktorú v roku 1610 založila svätá Jana Františka de Chantal a svätý František Saleský.
Tu Júlia prijala rehoľné meno Mária Celesta, zatiaľ čo jej sestra a verná spoločníčka Uršula sa odvtedy volala Mária Ilumináta.
Vnútorný, ba až mystický život Márie Celesty sa tu veľmi prehĺbil. Vo svojej Autobiografii píše: „Pán Ježiš Kristus mi daroval svoje Božské Srdce… Zdalo sa mi, že Duch Svätý zjednocuje moju vôľu s Božou vôľou a premieňa ju v Božiu, takže od tej hodiny sa mi videlo, že moja duša vstala z mŕtvych k novému životu, úplne odlišnému od predchádzajúceho.“
Dňa 25. apríla 1725 dostala 29-ročná novicka Mária Celesta počas spoločnej modlitby mimoriadnu milosť, ktorá však nemala patriť len jej. Pocítila, že Pán odtláča akoby pečaťou svoj život v jej srdci a že to isté urobí aj v mnohých iných dušiach: „Vtedy som pochopila, že Pán dáva svetu skrze mňa nový inštitút… Reguly tohto inštitútu sú obsiahnuté v jeho živote, ktorý je ako otvorená kniha, hovoriaca o nekonečnej Božej dokonalosti ukrytej v Božom Baránkovi.“
Vnútorný, ba až mystický život Márie Celesty sa tu veľmi prehĺbil. Vo svojej Autobiografii píše: „Pán Ježiš Kristus mi daroval svoje Božské Srdce… Zdalo sa mi, že Duch Svätý zjednocuje moju vôľu s Božou vôľou a premieňa ju v Božiu, takže od tej hodiny sa mi videlo, že moja duša vstala z mŕtvych k novému životu, úplne odlišnému od predchádzajúceho.“
Dňa 25. apríla 1725 dostala 29-ročná novicka Mária Celesta počas spoločnej modlitby mimoriadnu milosť, ktorá však nemala patriť len jej. Pocítila, že Pán odtláča akoby pečaťou svoj život v jej srdci a že to isté urobí aj v mnohých iných dušiach: „Vtedy som pochopila, že Pán dáva svetu skrze mňa nový inštitút… Reguly tohto inštitútu sú obsiahnuté v jeho živote, ktorý je ako otvorená kniha, hovoriaca o nekonečnej Božej dokonalosti ukrytej v Božom Baránkovi.“
Keď sa mystické spojenie skončilo, v duši Márie Celesty sa rozpútal tuhý boj a ovládol ju strach a pochybnosti. Uvedomovala si, že ako novicke jej nik neuverí, a preto sa snažila nevšímať si to, čo sa udialo, a rozhodla sa mlčať.
Mária Ilumináta si všimla sestrinu nezvyčajnú mĺkvosť a naliehala na ňu, aby jej povedala, čo sa stalo. Celesta sa jej napokon zdôverila: „Porozprávala som jej o pochybnostiach a strachu, ale tiež o pokoji a istote, ktorými Boh napĺňal moje vnútro. Povedala som jej, že čím viac sa utiekam k modlitbe a vnútornej sústredenosti, tým menej pociťujem pochybnosti a strach… Boh ma vtedy uisťuje, že to nie je lož ani dielo nepriateľa, pretože vo svojom vnútri cítim plnosť lásky. Sotva však zanechám sústredenosť, zvonku sa ma zmocňujú stiesňujúce obavy.“
Mária Ilumináta si všimla sestrinu nezvyčajnú mĺkvosť a naliehala na ňu, aby jej povedala, čo sa stalo. Celesta sa jej napokon zdôverila: „Porozprávala som jej o pochybnostiach a strachu, ale tiež o pokoji a istote, ktorými Boh napĺňal moje vnútro. Povedala som jej, že čím viac sa utiekam k modlitbe a vnútornej sústredenosti, tým menej pociťujem pochybnosti a strach… Boh ma vtedy uisťuje, že to nie je lož ani dielo nepriateľa, pretože vo svojom vnútri cítim plnosť lásky. Sotva však zanechám sústredenosť, zvonku sa ma zmocňujú stiesňujúce obavy.“
Na sestrinu radu sa Celesta rozhodla rozpovedať všetko novicmajsterke, ktorá novickino rozprávanie uvítala ako odpoveď na modlitby, ktoré sestry už dlho prednášali Pánovi. Nadšene povedala: „Prosili sme nášho Pána, aby zdokonalil náš kláštor.“
O dva dni nato počas svätého prijímania uzrela Mária Celesta v najsvätejšej hostii „Pána oblečeného v habite tmavočervenej farby a v plášti, aké mali nosiť mníšky rehole… Plášť bol ako jasná obloha, rúcho ako žiariaci purpur“. V tej chvíli Pán vpísal do jej pamäti a srdca nové rehoľné pravidlá a prikázal jej, aby ich počas nasledujúcich štyridsiatich dní každý deň spisovala v hodine vďakyvzdávania po svätom prijímaní. Dodal, že bude pre toto dielo veľa trpieť a stane sa terčom výsmechu, ale že práve takto sa jej život celkom pripodobní jeho životu.
O dva dni nato počas svätého prijímania uzrela Mária Celesta v najsvätejšej hostii „Pána oblečeného v habite tmavočervenej farby a v plášti, aké mali nosiť mníšky rehole… Plášť bol ako jasná obloha, rúcho ako žiariaci purpur“. V tej chvíli Pán vpísal do jej pamäti a srdca nové rehoľné pravidlá a prikázal jej, aby ich počas nasledujúcich štyridsiatich dní každý deň spisovala v hodine vďakyvzdávania po svätom prijímaní. Dodal, že bude pre toto dielo veľa trpieť a stane sa terčom výsmechu, ale že práve takto sa jej život celkom pripodobní jeho životu.
Duchovný vodca kláštora požiadal teológov, medzi nimi aj neskoršieho svätca Alfonza de Liguoriho, aby nové reguly posúdili. Pán potvrdzoval toto dielo mnohými znameniami, pričom najspoľahlivejším znamením bol duchovný rast rehoľníčok.
Dňa 13. mája 1731 na slávnosť Zoslania Ducha Svätého kláštor oficiálne prijal novú regulu a sestry začali nosiť tmavočervený habit symbolizujúci nekonečnú Božiu lásku. Odvtedy sa tento deň slávi ako spomienka vzniku Rehole najsvätejšieho Vykupiteľa.
O rok nato, 9. novembra 1732 založil Alfonz de Liguori misijnú Kongregáciu najsvätejšieho Vykupiteľa, ktorá takisto čerpá z duchovnej inšpirácie Márie Celesty.
Život Márie Celesty sa však čoraz viac pripodobňoval Vykupiteľovej krížovej ceste. Niekoľko osôb sa pokúsilo privlastniť si autorstvo regúl, o ktorých Pán povedal, že ich autorom je on sám. V kláštore vznikli nedorozumenia ohľadom interpretácie nových regúl a v máji 1733 táto situácia vyústila do odchodu sestier Crostarosových z kláštora.
Počas nasledujúcich piatich rokov sa na viacerých miestach pokúsili neúspešne založiť kláštor, v ktorom by sa žilo podľa zjavených regúl.
Podarilo sa im to až v roku 1738 v meste Foggia, kde dodnes existuje kláštor redemptoristiek. Tu 14. septembra 1755 na sviatok Povýšenia Svätého kríža Mária Celesta zomrela v povesti svätosti počas toho, ako jej čítali opis umučenia z Jánovho evanjelia. Vydýchla pri slovách „dokonané je“.
Zázrak, ktorý umožnil blahorečenie sestry Márie Celesty
Sestra Mária Celeste (krstným menom Anna Mária) Lagonigrová už sedem rokov trpela na chronickú otalgiu ucha spojenú s bolesťami a hnisavým výtokom. MUDr. Elio Albanese stanovil diagnózu – chronický hnisavý zápal stredného ucha s perforáciou bubienka a úbytkom sluchu.
Choroba sa rozvíjala v priebehu desiatich rokov, pričom raz bol jej priebeh akútnejší a inokedy miernejší. Liečenie neprinášalo nijaké výsledky.
Pacientku často bolelo ucho, mávala horúčku a z ucha jej vytekal hnis. Choroba pacientkin život síce neohrozovala, ale výrazne znižovala jeho kvalitu. Tento stav trval od siedmeho do osemnásteho roku života sestry Lagonigrovej. V lekárskej praxi sa tento problém rieši chirurgickým zákrokom, zvlášť ak ide o akútnu fázu ochorenia.
Pacientku často bolelo ucho, mávala horúčku a z ucha jej vytekal hnis. Choroba pacientkin život síce neohrozovala, ale výrazne znižovala jeho kvalitu. Tento stav trval od siedmeho do osemnásteho roku života sestry Lagonigrovej. V lekárskej praxi sa tento problém rieši chirurgickým zákrokom, zvlášť ak ide o akútnu fázu ochorenia.
Dňa 13. septembra 1955 počas osláv 200. výročia smrti Božej služobnice Márie Celesty Crostarosa požiadala istá sestra vtedajšiu novicku Annu Mariu, aby si položila hlavu stranou s chorým uchom na hruď matky Crostarosa, zakladateľky rehole. Sestra Lagonigrová v tej chvíli pocítila, že bolesť ustúpila a vrátil sa jej sluch.
