Gloria Polo o úbohých dušiach v očistci a o výčitkách svedomia

Je potrebné, aby ste vedeli, že som bola bezbožníčka, prakticky ateistka. Už som neverila v existenciu diabla a potom už ani v existenciu Boha. 

Ale tu – za týchto okolností – som začala kričať: „Vy úbohé duše v očistci, prosím vás, vezmite ma stadiaľto preč, pomôžte mi von! Prosím, pomôžte mi!“ 

Keď som tak kričala, naplnila ma spaľujúca bolesť. Tu som si všimla, ako milióny a milióny ľudí plakalo a stenalo. Naraz som uvidela, aké tu bolo nespočítateľné množstvo ľudí. Mladiství, predovšetkým ľudia mladí, všetci v nevysloviteľných bolestiach. 

Pochopila som, že na tomto strašnom mieste, v tejto žumpe a bahne plnom nenávisti a bolesti, škrípu zubami a vyráža z nich kvílenie a bolestné výkriky, ktoré ma roztriasli a na ktoré už nikdy nezabudnem. Chápete? To je vzdialenosť od Boha, to je hriech, to sú následky hriechov. 

Chápete, čo je hriech? Celkom protichodný Bohu, ktorý je nekonečná Láska. Niečo tak strašné je hriech, že má také šialené dôsledky. A my si z toho robíme vtipy. Vtipy o hriechu, o pekle a o démonoch. Pritom nanešťastie nevieme, čo robíme. Od tej doby, čo som to zažila, uplynuli roky, ale vždy, keď na to myslím, musím plakať nad bolesťami týchto mnohých, mnohých ľudí. 

Boli to samovrahovia, ktorí sa zabili v okamihu zúfalstva a teraz boli v týchto mukách, v tejto biede, v tomto trýznení: obklopení týmito príšernými vecami, obklopení démonmi, ktorí ich trápili. 

Ale to najstrašnejšie na celom tom mučení bolo: neprítomnosť Boha, úplná neprítomnosť Boha, pretože tam človek Boha nepociťuje. 

A pochopila som, že tí, ktorí si berú život, tam musia zostať tak dlho, toľko rokov, koľko by boli bývali ešte mali žiť na zemi. Pretože samovraždou vypadli z poriadku Božieho, preto k nim mali prístup démoni. 

V očistci sú „úbohé duše“ inak uchránené pred každým zlým vplyvom, sú už Božími svätými a s démonmi už nemajú nič spoločného. 

Môj Bože, toľko úbohých ľudí, väčšinou mladých, toľko, toľko plačúcich, trpiacich, nevysloviteľne trpiacich! Keby vedeli, čo ich po samovražde čaká, iste by sa radšej zmierili s väzením atď., ako niečo takéto. Viete, aké zvláštne utrpenie musia ešte znášať okrem všetkého ostatného? 

Musia vidieť, ako ich rodičia alebo blízki príbuzní, ktorí ešte žijú, kvôli nim trpia, znášajú hanbu, majú komplexy viny: Keby som ho len bol vychovával prísnejšie, keby som ho len bol potrestal, alebo: Keby som ho nebol trestal… Keby som mu bol povedal… keby som urobil/neurobil to alebo ono… Tieto výčitky svedomia sú veľmi veľké a ťaživé, sú peklom na zemi. To, že sa musia hľadieť na toto utrpenie svojich príbuzných, im spôsobuje najviac utrpenia. To je pre nich najväčším trápením a démoni sa z toho radujú a ukazujú im všetky tieto scény: Pozri sa, ako tvoja matka plače. Pozri sa, ako tvoj otec trpí, akí sú zúfalí, plní strachu, ako sa obviňujú, ako diskutujú a vzájomne sa obžalovávajú. Pozri sa na to utrpenie, ktoré si im spôsobil. Pozri sa, ako teraz rebelujú proti Bohu. Pozri sa na svoju rodinu – to všetko je tvoja vina! 

Tieto úbohé duše predovšetkým potrebujú, aby pozostalí začali lepší život, aby svoj život zmenili, aby konali skutky lásky, aby navštevovali chorých. A aby nechali slúžiť sväté omše za zomrelých a sami sa týchto omší zúčastnili. Tieto duše by z toho načerpali veľmi veľa dobra a útechy. Duše, ktoré sú v očistci, nemôžu samé pre seba urobiť už nič. Nič, vôbec nič. Ale Boh môže niečo robiť pre nesmierne milosti obety svätej omše. Mali by sme im týmto spôsobom pomáhať. 

Ja, plná strachu, som teraz tiež pochopila, že mi tieto duše nemohli pomôcť. A v tomto strachu a príšernej panike som začala znovu kričať: „Kto sa tu zmýlil? To musí byť omyl! Veď sa sem predsa pozrite, ja som svätá, všetci ma v mojom živote svätou nazývali! Nikdy som nekradla a nikdy som nevraždila. Nikomu som nespôsobila utrpenie. Skôr, ako som bola finančne zruinovaná, som ošetrovala zuby zadarmo a často som nežiadala žiadne peniaze, keď nemohli zaplatiť. Nakupovala som pre chudobných… Čo tu len robím?“ Dupala som na svoje „právo“! Ja, ktorá som predsa bola tak dobrá a mala som ísť rovnými nohami do neba.

Čo tu robím? Každú nedeľu som chodila na svätú omšu, aj keď som sa vydávala za ateistku, a nič som nedbala na to, čo pán farár hovoril. 

„Nikdy som nezmeškala obetu svätej omše. Ak som za celý svoj život zameškala na svätú omšu päťkrát, tak je to veľa. Čo teda robím tu? Pusťte ma stadiaľto! Vezmite ma stadiaľto preč!“ 

Pokračovala som v kriku a reve, pokrytá týmito odpornými stvoreniami, ktoré na mne boli nalepené. 

“Som rímskokatolíčka, som praktizujúca katolíčka, prosím, vysloboďte ma stadiaľto!“ 

Videla som svojho otca a svoju matku: Pokým ležalo moje telo na zemi v hlbokej kóme, keď som tak kričala, že som katolíčka, vidím malé svetlo – a vedzte, že len malinké svetielko je v tejto nepreniknuteľnej temnote niečím preveľkým, ak ste zažili túto absolútnu, neopísateľnú temnotu. To je to najlepšie, čo sa vám v tejto situácii môže stať, je to ten najväčší dar, o ktorom človek len sníva a v ktorý sa neodvažuje ani dúfať, že ho tiež skutočne dosiahne. 

Vidím nad touto príšernou tmavou dierou niekoľko stupňov a dívam sa hore a pozorujem, ako nad touto strašnou priepasťou stojí môj otec. Zomrel pred piatimi rokmi. Vtedy stál takmer na okraji tejto diery. Mal o trošku viac svetla ako ja tu dole a o štyri stupne vyššie som videla svoju matku s oveľa, oveľa väčším svetlom. Bola akoby pohrúžená do modlitby, taktiež v postoji klaňania. 

Keď som ich obidvoch uvidela, naplnila ma taká veľká radosť, taká veľká radosť, že som celá bez seba začala volať: „Oci! Mami! Aká veľká radosť, že vás vidím! Prosím, vezmite ma stadiaľto von! Prosím vás z celého srdca, vezmite ma stadiaľto preč! Vezmite ma stadiaľto von!“ 

A keď potom namierili svoj pohľad na mňa sem dolu a môj otec ma uvidel v takej žalostnej situácii, mali by ste vidieť tú preveľkú bolesť, ktorá sa dala čítať z ich tvárí. 

A na druhej strane to vidí človek skutočne automaticky, pretože tam človek poznáva každého až do najvnútornejšieho vnútra. 

A tak som na nich pozrela a okamžite som pocítila ten nesmierny smútok a bolesť, ktoré moji rodičia trpeli, keď ma tak videli. 

Môj otecko začal horko plakať, držal si ruky pred tvárou a nariekal s chvejúcim sa hlasom: „Ó, moja dcéra! Ó, ty moja dcéruška!“ 

A moja matka sa modlila ďalej, a tak som usúdila, že ma moji rodičia stadiaľto nemôžu vziať. Bolo to popri tom pre mňa ešte ďalšie veľké utrpenie, že som svojou situáciou len ešte prispela k tomu, že aj oni tam, kde boli, museli naviac znášať ešte moju bolesť a moje utrpenie.

Masima
zdroj: Gloria Polo