%20(1).jpg)
Moja matka predsa vždy hovorila o prvom prikázaní lásky. Konečne majú jej výroky pre mňa tiež praktickú cenu. Jej stále nabádania a poučovania predsa neboli zbytočné. Teraz prišla tá hodina, aby som dokázala, že som dobrá, poslušná dcéruška. Moja maminka z toho bude mať radosť. Pozrime sa, či prejdem s týmito minimálnymi znalosťami bez toho, aby sa ukázala zostávajúca nevedomosť.
Myslela som, že už to nejako dám dokopy, ako som na to bola vždy zvyknutá zo svojho doterajšieho života. Vždy som mala tie najlepšie výhovorky a dokázala som zo všetkého vykľučkovať. Vždy som sa týmto spôsobom tak ospravedlnila a obhájila, že si proste nikto nevšimol, čo všetko neviem a neovládam.
A tak si to predstavujem aj teraz a proste začínam hovoriť: „Prvé prikázanie znie: „Budeš svojho Boha milovať nadovšetko a svojho blížneho ako sám seba...!“
A už počujem odpoveď: „Veľmi dobre!“
Ale hneď na to ten milý hlas hovorí: „A ty? Milovala si svojich blížnych?“
Hneď na to odpovedám: „Áno, áno, milovala som ich. Áno, skutočne som ich milovala, áno, áno, milovala som ich!“
A z druhej strany vnímam: „Nie!“ Krátke, priezračne jasné nie! A teraz ma prosím dobre počúvajte! Keď som počula toto nie, to ma zasiahlo ako blesk. Len teraz som naozaj správne vnímala zásah blesku. Bolo to ako šok, bola som ako ochromená. Do hája!
A tento hlas pokračoval ďalej: „Nie, nemilovala si svojho Pána Boha nadovšetko! A ešte oveľa menej si milovala svojho blížneho ako samu seba! Sama si si utvorila svojho Pána Boha, upravila si si svojho Boha, ako sa ti práve hodilo. Dopriala si Pánu Bohu miesto len v okamihoch svojho života, keď si bola v najväčšej núdzi.
Myslela som, že už to nejako dám dokopy, ako som na to bola vždy zvyknutá zo svojho doterajšieho života. Vždy som mala tie najlepšie výhovorky a dokázala som zo všetkého vykľučkovať. Vždy som sa týmto spôsobom tak ospravedlnila a obhájila, že si proste nikto nevšimol, čo všetko neviem a neovládam.
A tak si to predstavujem aj teraz a proste začínam hovoriť: „Prvé prikázanie znie: „Budeš svojho Boha milovať nadovšetko a svojho blížneho ako sám seba...!“
A už počujem odpoveď: „Veľmi dobre!“
Ale hneď na to ten milý hlas hovorí: „A ty? Milovala si svojich blížnych?“
Hneď na to odpovedám: „Áno, áno, milovala som ich. Áno, skutočne som ich milovala, áno, áno, milovala som ich!“
A z druhej strany vnímam: „Nie!“ Krátke, priezračne jasné nie! A teraz ma prosím dobre počúvajte! Keď som počula toto nie, to ma zasiahlo ako blesk. Len teraz som naozaj správne vnímala zásah blesku. Bolo to ako šok, bola som ako ochromená. Do hája!
Bol takpovediac tvojou núdzovkou! Vrhala si sa pred Ním na zem, keď si bola ešte chudobná, keď tvoja rodina žila v úplne jednoduchých pomeroch a ty si bezpodmienečne chcela mať dobré odborné vzdelanie a postavenie v spoločnosti.
Áno, vtedy si sa modlila každý deň a trávila si tým veľa času. Veľa hodín si sa úpenlivo obracala k Pánovi, prosila si Ho a plazila si sa pred Ním na kolenách. Nepretržite si sa za to modlila a posielala prosby nahor, aby ťa ráčil vyslobodiť z tvojej biedy, aby ti umožnil úctyhodné odborné vzdelanie a dal ti stať sa jednou z uznávaných osobností v spoločnosti.
Keď si bola v núdzi, chcela si jednoducho len peniaze. „Teraz hneď jeden ruženec, Pane, ale prosím potom mi nezabudni tiež hneď nechať poslať peniaze!“ Takýchto a podobných bolo predsa veľa tvojich modlitieb! A to bol celý tvoj vzťah k Bohu! Tak si sa stretávala so svojím Pánom, Bohom a podľa svojich predstáv si Jemu prideľovala ľubovoľné miesto vo svojom živote!“
A bolo to skutočne tak, konala som tak s Pánom Bohom vo svojom živote. Je to smutná pravda, ktorú nemôžem ani prikrášliť, ani poprieť. Môžem k tomu len povedať, že Boh bol pre mňa „druhom bankomatu“. Vhodila som „jeden ruženec“ a potom sa musel zniesť, resp. vypadnúť peňažný obnos, bankovky. To bol môj vzťah k Pánu Bohu.
A bolo mi to ukázané a bolo to aj mne samej celkom jasné. Akonáhle Pán dovolil, že som ukončila svoje dobré odborné vzdelanie, akonáhle On pripustil, že som mala „v spoločnosti meno“, že som bola „niekým“, akonáhle On dovolil, aby som sa dostala k peniazom a mohla si veľa dovoliť, bol pre mňa Pán Boh naraz nedôležitý ‒ On sa stal vedľajšou vecou v mojom živote.
Začala som si sama o sebe veľa namýšľať ‒ domýšľavosť je veľmi nebezpečným úsekom na ceste životom! Moje ego rástlo do gigantických rozmerov! Ani som nebola schopná najmenšieho gesta lásky, a už vôbec nie vďačnosti voči Pánovi!
Bola som totálne slepá, už som si nedokázala spomenúť na svoje tŕpnutie! Nebolo pre mňa možné povedať: „Pane, ďakujem za tento ďalší deň, ktorý mi dávaš! Ďakujem Ti za svoje zdravie! Ďakujem Ti za život a zdravie mojich detí. Ďakujem Ti, že máme strechu nad hlavou. Pomôž tiež aj chudákom, ktorí sú bez prístrešia a nevedia, čím sa dnes budú živiť! Daj im predsa aspoň niečo na jedenie, nenechávaj ich samých, stoj pri nich!“
Nič z toho všetkého som nedokázala povedať. Nebola som toho schopná. Ani som na to nepomyslela. Bola som celkom ponorená do svojho ja. A aj mne samej stačilo. A tak som bola tým najnevďačnejším stvorením, aké si viete predstaviť. A ešte k tomu, že som nebola schopná žiadnej vďačnosti, dokonca som Pánom Bohom pohŕdala a vydávala som Ho napospas zosmiešňovaniu.
A bolo mi to ukázané a bolo to aj mne samej celkom jasné. Akonáhle Pán dovolil, že som ukončila svoje dobré odborné vzdelanie, akonáhle On pripustil, že som mala „v spoločnosti meno“, že som bola „niekým“, akonáhle On dovolil, aby som sa dostala k peniazom a mohla si veľa dovoliť, bol pre mňa Pán Boh naraz nedôležitý ‒ On sa stal vedľajšou vecou v mojom živote.
Začala som si sama o sebe veľa namýšľať ‒ domýšľavosť je veľmi nebezpečným úsekom na ceste životom! Moje ego rástlo do gigantických rozmerov! Ani som nebola schopná najmenšieho gesta lásky, a už vôbec nie vďačnosti voči Pánovi!
Byť vďačný!
Nikdy a odjakživa nie!
Prečo aj!
Veď som všetko dokázala sama!
Urobila som sa „niekým“.
Ja sama som dosiahla všetko, o čom som snívala.
Bola som totálne slepá, už som si nedokázala spomenúť na svoje tŕpnutie! Nebolo pre mňa možné povedať: „Pane, ďakujem za tento ďalší deň, ktorý mi dávaš! Ďakujem Ti za svoje zdravie! Ďakujem Ti za život a zdravie mojich detí. Ďakujem Ti, že máme strechu nad hlavou. Pomôž tiež aj chudákom, ktorí sú bez prístrešia a nevedia, čím sa dnes budú živiť! Daj im predsa aspoň niečo na jedenie, nenechávaj ich samých, stoj pri nich!“
Nič z toho všetkého som nedokázala povedať. Nebola som toho schopná. Ani som na to nepomyslela. Bola som celkom ponorená do svojho ja. A aj mne samej stačilo. A tak som bola tým najnevďačnejším stvorením, aké si viete predstaviť. A ešte k tomu, že som nebola schopná žiadnej vďačnosti, dokonca som Pánom Bohom pohŕdala a vydávala som Ho napospas zosmiešňovaniu.
Masima
zdroj: Gloria Polo
