%20(1).jpg)
Podľa svedectva Svätého písma stál pod Kristovým krížom aj stotník, ktorý videl zemetrasenie, zatmenie slnka a ďalšie divy a uveril v neho: „Keď stotník a tí, čo s ním strážili Ježiša, videli zemetrasenie a všetko, čo sa deje, veľmi sa naľakali a hovorili: »On bol naozaj Boží Syn«“ (Mt 27,54).
Nový zákon nespomína jeho meno ani ďalšie osudy, no z mimobiblických prameňov vieme, že sa volal Longinus, pochádzal z Kapadócie, teda z východnej časti Malej Ázie, dnešného Turecka, a patril k vojakom podriadeným Pilátovi. A dozvedáme sa o ňom aj niekoľko ďalších vecí:
Bol to práve Longinus, kto zistil, že Ježiš je mŕtvy, a preto mu nepolámal kosti, no kopijou mu prebodol bok (por. Jn 19,34a).
Z krvi a vody, ktorá odtiaľ vyšla (por. Jn 19,34b), získal uzdravenie očí, s ktorými mal dlhodobé ťažkosti.
Longinus patril aj medzi vojakov, čo mali za úlohu strážiť Ježišov hrob a na vlastné oči videli, ako zostúpil anjel, odvalil kameň od hrobu, sadol si naň a ohlasoval Ježišovo zmŕtvychvstanie (Mt 28,2–4). Ale na rozdiel od ostatných vojakov, ktorí prijali úplatok za mlčanie o týchto udalostiach (Mt 28,11–15), on spoločne s dvoma svojimi kolegami smelo o všetkom rozprával. Kristovi nepriatelia ho preto znenávideli a hľadali zámienku, aby ho mohli zažalovať a umlčať. Nenachádzali však, lebo Longinus bol najstarší z vojakov, človek veľmi čestný a známy aj samotnému cisárovi.
Po istom čase sa rozhodol zanechať vojenský stav a venovať sa výlučne ohlasovaniu evanjelia. Z rúk svätých apoštolov prijal krst, opustil Jeruzalem a spoločne so svojimi dvoma priateľmi odcestoval do rodnej Kapadócie, kde mnohých priviedol k viere. Býval za mestom v dome svojho otca a viedol život plný modlitby a pôstu.
Keď sa židovskí veľkňazi a starší dozvedeli, kde sa Longinus zdržiava, priniesli Pilátovi bohaté dary. Žiadali ho, aby poslal list cisárovi ohľadom neho, že dezertoval, odmieta podriadiť sa rímskej moci a uvádza do zmätku národ v Kapadócii, lebo mu ohlasuje iného kráľa.
Pilát to urobil a cisár Tibérius (14–37) na základe listu i vďaka zlatu, ktoré mu poslali židovskí starší, vydal rozkaz Longinusa zatknúť a popraviť.
Pilát poslal do Kapadócie vojakov, aby ho sťali a ako dôkaz priniesli do Jeruzalema jeho hlavu. Zároveň mali usmrtiť aj jeho dvoch priateľov.
Keď Pilátovi vojaci dorazili do mesta a pobrali sa smerom k domu Longinusovho otca, vyšiel im v ústrety sám Longinus a milo ich privítal.
Vojaci netušili, že sa rozprávajú priamo s tým, ktorého hľadajú a spýtali sa ho: „Nevieš, kde je Longinus, ktorý bol kedysi stotníkom?“
On im odvetil: „Prosím vás, páni, zájdite ku mne do domu a trocha si oddýchnite po ceste. Ja podám Longinusovi o vás správu, lebo viem, kde býva, a vtedy on sám príde k vám, lebo žije neďaleko odtiaľto.“ Potom ich bohato pohostil.
Večer si dal zavolať svojich dvoch kolegov a celú noc sa modlitbou pripravoval na svoju telesnú smrť.
Ráno, keď dorazili jeho dvaja priatelia, povedal im: „Radujte sa spolu so mnou... Videli sme, ako Kristus trpel, ako bol ukrižovaný, ako bol pochovaný, ako slávne vstal z mŕtvych. Teraz ho uvidíme, ako sedí po pravici Boha a nasýtime sa pohľadom z tváre do tváre na jeho slávu.“
Oni privítali jeho slová, spoločne s ním predstúpili pred vojakov a Longinus im povedal: „Hľa, tu máte svojho Longinusa i jeho dvoch priateľov! Longinus, ktorého hľadáte, som ja a toto sú moji dvaja priatelia, čo spolu so mnou videli Kristovo zmŕtvychvstanie a uverili v neho. Urobte s nami, čo vám prikázali tí, ktorí vás poslali.“
Vojaci najprv nechceli uveriť, že naozaj pred nimi stojí Longinus a odmietali zabiť ho. On ich však prinútil a povedal: „Nijako inak sa mi nemôžete odvďačiť za moju lásku k vám lepšie, ako ma poslať k môjmu Pánovi, ktorého už dávno túžim vidieť.“
Potom on i jeho dvaja priatelia sklonili hlavy, vojaci ich sťali a Longinusovu hlavu odniesli ako dôkaz do Jeruzalema.
Telá týchto troch mužov boli pochované v Kapadócii. Longinusovu hlavu dal Pilát vyhodiť na smetisko, no neskôr bola za zvláštnych okolností nájdená.
Jednou z mnohých kresťanských relikvií, ktorá má podľa starých legiend tajomnú moc je aj kopija osudu, ktorou bol na kríži prebodnutý Ježiš Kristus. Legenda hovorí o tom, že kto je držiteľom kopije osudu, práve tomu prepožičiava svoju neporaziteľnosť. Kde sa tajomná relikvia nachádza teraz, a kto všetko ju vlastnil?
Ako je známe z kresťanskej histórie, kopija osudu súvisela s poslednými okamžikmi života Ježiša Krista, ktorou rímsky vojak Longinus prebodol Ježišovi bok, aby mu tak skrátil jeho utrpenie. Kopija, respektíve úlomok tejto zbrane sa podľa viacerých dôkazov zachoval až dodnes. Kresťanská relikvia je s najväčšou pravdepodobnosťou uložená v Klenotnici viedenského hradu Hofburg. Niektorí odborníci si však myslia, že vystavený artefakt nie je originálnou kresťanskou relikviou, ale len napodobeninou. Na svete totiž existuje najmenej ďalších šesť podobných hrotov, ktoré sú tiež vyhlásené za originály.
Kopija osudu bola od dávnych dôb považovaná za cenný predmet, ktorý chceli vlastniť hlavne politici a rôzni bojovníci a vládcovia. Legenda totiž hovorila o tom, že svoju neporaziteľnosť dáva každému kto ju vlastní, a vie o jej moci, a je jedno, či bojuje na strane dobra alebo zla. Jedinou podmienkou je to, že kopiju osudu nemôže jej držiteľ stratiť, či pustiť na zem, inak nad ním stráca nadvládu, a je odsúdený k smrti. Legende samozrejme väčšina vládcov verila, a preto sa kopija osudu ocitla na mnohých miestach.
Legendárna kresťanská relikvia zrejme mala nejakú nadprirodzenú moc, pretože ju podľa historických záznamov vlastnil v 4. storočí rímsky cisár Konštantín I. Veľký, ktorý počas jej vlastníctva presadil legalizáciu utlačovaného kresťanstva, v 5. storočí ju mal zase najmocnejší kráľ Hunov Attila. V 8. storočí bol vlastníkom kopije osudu prvý cisár Svätej ríše rímskej Karol Veľký a v 12. storočí ju zase mal rímsko-nemecký cisár Fridrich I. Barbarossa, ktorý dal poničenú kopiju opraviť, keď dal do nej vložiť klinec, ktorý údajne pochádzal z Kristovho kríža. Všetci držitelia kresťanskej relikvie tvrdili, že pri bojoch sa im aj vďaka kopiji osudu darilo. Mohol teda podľa legendy tento artefakt nejako významne meniť dejiny?
Posledným držiteľom kopije osudu bol údajne aj nacistický vodca Adolf Hitler, ktorý nechal tajomný hrot v roku 1933 previesť z Viedne do nemeckého Norimbergu, po tom, ako sa s ňou zoznámil ešte ako pätnásťročný, a vtedy si vraj povedal, že kopija bude raz jeho. Pomohol tento kresťanský artefakt aj Hitlerovi pri realizácii jeho šialených plánov? Traduje sa totiž zaujímavý fakt. Hitler údajne spáchal samovraždu (iné dôkazy hovoria, že ju nikdy nespáchal) len 2 hodiny po tom, ako sa americká armáda v Nemecku zmocnila kopije osudu.
Legendárny artefakt našiel pri prehľadávaní podzemných bunkrov v Norimbergu americký generál George Smith Patton. Niektorí špekulujú aj nad tým, že práve generál Patton zomrel ešte v tom istom roku na následky automobilovej nehody práve kvôli kopiji osudu. Sám totiž poznal legendu o nej, a určitý čas ju aj vlastnil. Mohla za jeho nešťastnú smrť kopija osudu? Pri autonehode, ktorá nebola nijako zvlášť závažná, a všetci ostatní účastníci vyviazli len s menšími zraneniami, on ako jediný utrpel ťažké zranenie, keď hlavou narazil do strechy jeho štábneho cadillacu, kedy si zlomil dva krčné stavce a vážne poranil miechu. Kvôli nehode ochrnul od krku nadol, a krátko po nehode v nemocnici zomrel na pľúcnu embóliu, keď mal problémy s dýchaním.
Neskôr na príkaz veliteľa spojeneckých vojsk Dwighta Eisenhowera bol celý ríšsky poklad aj s kopijou osudu vrátený naspäť do Rakúska, odkiaľ ho ukradol Adolf Hitler. Niektorí zasvätenci sú však presvedčení, že do Viedne sa už nevrátil originálny hrot kopije osudu, ale len replika. Skutočná kresťanská relikvia je vraj dnes uložená v Pentagóne. Čo je na tejto teórii pravdivé vedia naozaj len tí najpovolanejší.
Masima
