%20(1).jpg)
„Milujte vašich nepriateľov, robte dobre tým, ktorí vás nenávidia. Žehnajte tým, ktorí vás preklínajú, a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú.“ Toto je azda najťažšia úloha, ktorú nám Pán Ježiš dáva. Ale ak bolo nejaké srdce zranené a to zranenie v ňom utvorilo múry, ktoré z vlastnej sily nedokážeme zbúrať alebo ich zbúrať ani nechceme, tak sa aj pre kresťana vynára oprávnená otázka: „Odkiaľ mám vziať silu urobiť prvý krok, prekročiť vlastný tieň a vystrieť ruku na zmierenie?“
Áno, dokonca aj ten, kto chce odpustiť, si musí úprimne priznať: „Dokážem to len s Božou pomocou, len v jeho sile.“
Jeden pekný príklad, súvisiaci s týmto problémom, nám uviedol P. Patrick Cahill z Írska, ktorý od svojej kňazskej vysviacky v roku 2009 pôsobí vo svojej vlasti, a to hlavne v školách farnosti Mitchelstown.
Od roku 2016 bol poverený celonárodne spolupracovať na evanjelizácii farností, čo on sám považuje za veľké privilégium.
Keď bol oslovený s témou duchovný boj, hneď si spomenul na Emmu Sisk, ktorú spoznal asi pred siedmimi rokmi v mládežníckej skupine Youth 2000 na modlitbovom stretnutí.
„Vtedy to bola 19-ročná študentka, plná života a entuziazmu, s jasným pohľadom na módu a štýl. Dnes pracuje Emma pre skupinu Pro-Life. Cestuje po celom Írsku a prihovára sa gymnazistom a stredoškolákom, ktorým hovorí o dôstojnosti ľudského života. Minulý rok počas jednej púte do Medžugoria vydala Emma dojímavé svedectvo o tom, ako dokázala odpustiť a ako to v nej spôsobilo duchovné uzdravenie.“
Emmin príbeh: Spolu s mojimi dvoma bratmi a sestrou som vyrastala v katolíckej rodine. Ale moja viera nebola hlboká a ako mladé dievča som chodila na svätú omšu len preto, aby som uspokojila rodičov; moje myšlienky boli úplne niekde inde.
Keď som mala 13 rokov, začala som navštevovať strednú školu v susednom meste Mitchelstown. Bolo to pekné obdobie a ako mladý človek som s radosťou získavala nové skúsenosti. Spolu so svojimi spolužiakmi som denne cestovala v školskom autobuse a práve tam prišlo k tej dramatickej udalosti, ktorá poznačila môj ďalší život.
V septembri, keď sa opäť začala škola, len čo som nastúpila do autobusu, začali mi nadávať a hádzať do mňa rôzne veci. Keď som vystupovala, ich nadávky sa niesli za mnou.
Najprv som sa snažila to všetko ignorovať a myslela som si: „Keď budú vidieť, že ma tým nedokážu nahnevať a že sa tým nenechám uraziť, sami s tým prestanú, lebo ich to bude nudiť.“ Ale to sa nestalo. Stále viac a viac pribúdalo tých, čo mi nadávali a podrážali mi nohy. Mobing, ktorý bol stále agresívnejší a na konci až násilnícky, trval celé mesiace.
Toto všetko sa za pár mesiacov ťažko odrazilo na mojom citovom živote a psychickom zdraví. Veci, ktoré ma predtým tešili a robili ma šťastnou, ako napr. tanec alebo čas trávený s priateľmi a s mojou rodinou, mi už nedávali vôbec nič. Začala som trpieť depresiami a chcela som byť vždy sama.
Keď som bola už takmer úplne na dne, pomyslela som si: To už nezvládnem! Spôsob, ako ma ponižovali a ničili, ma utvrdil v tom, že na mne neexistuje nič dobré a hodnotné. Mala som 17 rokov a bola som úplne hotová, úplne zlomená. Moja sebadôvera a celá moja osobnosť boli v troskách.
Vnútorne plná neistoty, hnevu, zloby, hanby a bolesti som bola v hĺbke svojho ja presvedčená: Takto sa budeš cítiť teraz po celý zvyšok svojho života!
Ale vlastne som necítila už vôbec nič a nikto ma nedokázal uzdraviť. Aby som sa zbavila tohto zla nahromadeného v mojom vnútri a oslobodila sa od negatívnych vnútorných pocitov, začala som sa sama zraňovať. A aby som v sebe otupila bolesť, hľadala som pomoc v alkohole.
Ako nočná mora bola pre mňa napríklad noc Halloween v roku 2007 u nás doma, v mojom rodnom meste Ballyporeen, keď ma ako svorka obkľúčilo a napadlo 25 – 30 mladých ľudí, ktorých som poznala zo školského autobusu.
Jedno dievča sa prejavilo zvlášť kruto a surovo, brutálne ma bilo a ťahalo za vlasy. Nakoniec som padla na zem. Ešte si spomínam, ako som sa tam na zemi zvíjala a pred sebou som videla vytrhané chumáče mojich vlasov. Vtedy v noci mi pomohol jeden muž, ktorý šiel okolo a videl, čo sa stalo. Ako moderný „dobrý samaritán“ sa zastavil a rozohnal ten zúrivý zhluk mladých.
Jediným dôvodom, prečo som sa koncom roka 2007 rozhodla ísť na duchovné cvičenia Youth 2000 pre mladých katolíkov z našej oblasti, bolo moje zúfalstvo.
Chcela som byť – nech by to stálo čokoľvek – opäť sama sebou a bola som ochotná dať za to všetko. Pritom som vôbec netušila, že toto rozhodnutie od základov zmení celý môj život.
Počas svätej omše ma Boh mimoriadne obdaroval; jednoducho a prirodzene som po prvýkrát zacítila jeho prítomnosť, ako aj jeho lásku ku mne.
Dovtedy bol pre mňa Boh vždy veľmi ďaleko, vzdialený. Ani som nevedela, že ma hlboko miloval alebo že túžil po tom, aby mal so mnou vrúcny osobný vzťah.
Čo mi bolo hneď jasné a čo ma v mojej situácii utešilo, bola skutočnosť, že aj Ježiš trpel nespravodlivo, vinou druhých.
A tak som sa v jednom okamihu, ktorý môžem nazvať len okamihom milosti, rozhodla, že dám Bohu šancu. Chcela som ho lepšie spoznať, a tak som vstúpila do mládežníckej skupiny Youth 2000 v mojej farnosti, kde som sa po prvýkrát vo svojom živote skutočne úprimne a z hĺbky srdca modlila.
Moje uzdravenie neprišlo síce ihneď, nebolo to odrazu, ale keď som sa začala modliť, aj veci sa začali meniť. Čoskoro som cítila radosť, že som sa raz týždenne mohla modliť s modlitebnou skupinou v eucharistickej prítomnosti Pána Ježiša.
Počas jedného z týchto večerov som pri modlitbe prežila niečo veľmi zaujímavé. V duchu som si práve predstavovala, že som v nebi, pri Bohu, keď sa v tom okamihu blížili k nebeskej bráne práve tí ľudia, ktorí mi tak veľmi ublížili, ktorí ma urážali a zraňovali.
Boh ich ale do neba nechcel vpustiť. Povedal: „Pre to, čo ste urobili Emme, sem nemôžete vstúpiť.“ Bez rozmýšľania som sa obrátila na Boha a nástojčivo som ho prosila: „Nechaj ich vojsť, nepotrestaj ich za ich správanie voči mne. Ja im odpúšťam!“
V tom okamihu som pochopila, že som spolužiakom vo svojom vnútri celkom odpustila a chcela som pre nich len to najlepšie – nebo. Starosť o ich dušu bola pre mňa dôležitejšia ako bolesť, ktorú mi spôsobili.
Áno, nakoniec som bola vďaka modlitbe schopná odpustiť tým, ktorí ma zranili. A Ježiš ma oslobodil od všetkých negatívnych myšlienok a pocitov, ktoré sa vo mne nahromadili.
Hovoriť v dnešnom svete o odpustení a zmierení, to je veľmi ťažké. Oboje si totiž často zamieňame so slabosťou. Ja som zrazu pochopila, že bez odpustenia nie je možný pravý pokoj. Veď my všetci – či chceme, alebo nie – sme zapojení do duchovného boja. Nikto nemôže zostať na neutrálnej pôde.
A diabol nechce prehrať tento boj; za žiadnu cenu. Chce nenávisť a vojnu. Chce zatvrdnuté srdcia, ktoré sú nemilosrdné, nezmieriteľné a nepokojné. Ale Boh nám pre tento boj daroval Pannu Máriu.
Keď sa obrátime na ňu, ona nás obráni pred útokmi diabla. Keď padneme alebo sa zraníme v duchovnom boji, pomôže nám znovu vstať, aby sme bojovali ďalej. Koniec koncov víťazstvo nezískame zbraňami alebo peniazmi, ale – a to môžem osobne a šťastne dosvedčiť – tým, keď dovolíme Bohu, aby zmenil naše srdcia, keď sa naučíme milovať a odpúšťať.
Hoci odvtedy uplynulo takmer 10 rokov, nie je ani teraz jednoduché stretať tých, ktorí ma šikanovali. Keďže všetci bývame v tej istej štvrti, niekedy sa stretneme – v obchode alebo na ulici. Pozdrav, na ktorý sa pri stretnutí známych čaká, mi padne dosť zaťažko. Ak ale tá druhá osoba nadviaže potom rozhovor, celú situáciu to hneď uľahčí.
Musím si aj ja priznať, že som v minulosti robila chyby a veci, na ktoré dnes vôbec nie som pyšná. Preto si teraz myslím, že aj oni si raz uvedomia, aké nesprávne bolo ich konanie. Keď sa naše cesty skrížia, snažím sa vnútorne im opätovne odpustiť. Božia milosť a jeho prianie, aby sme milovali každého, mi k tomu dávajú silu.
Kým je pre mňa ľahké milovať len mojich priateľov, je a zostáva tu stále pre mňa ako výzva Ježišova prosba, aby som milovala aj svojich nepriateľov.
Po skončení štúdia som niekoľko rokov pracovala ako žurnalistka. Potom som sa však vzdala tohto zamestnania, pretože som si uvedomila Ježišovu prosbu, aby som ho vo svojom živote dala na prvé miesto. A tak sa teraz zasadzujem za tie najmenšie a nevinné Božie stvorenia, za nenarodené deti. Žiakom a študentom, predovšetkým však dievčatám zdôrazňujem hodnotu nového, vznikajúceho života a všetkých povzbudzujem, aby svoje dieťa vždy prijali.
