%20(1).jpg)
Brat Albert – svätec, ktorého si osobitne obľúbil pápež Ján Pavol II., sa narodil v Igołome 20. augusta 1845.
Keď mal osem rokov, stratil otca a onedlho nato aj matku. Ako sedemnásťročný mládenec, študent roľnícko-lesníckeho inštitútu v Puławe, sa zúčastnil na tzv. januárovom povstaní, ktoré sa odohralo v roku 1863. V bitke pri Mełchowe ho ťažko zranili – výbuch granátu mu ťažko zranil ľavú nohu, takže amputácia bola nevyhnutná.
V roku 1870 začal študovať na Výtvarnej akadémii v Mníchove. Bol priateľom Maximiliána Gierymského, Antona Sygietyńského, Jozefa Chełmońského, Stanislava Witkiewicza a Heleny Modrzejewskej. Namaľoval veľa vynikajúcich obrazov, plných akejsi tajomnosti a náboženského hľadania, medzi inými Sivú horu, Záhradu lásky, Videnie svätej Margity, Návrat z Golgoty.
Miloval umenie. Dlho hľadal odpoveď na otázku, či je možné slúžiť zároveň umeniu aj Bohu. Napísal: „Myslím si, že služba umeniu sa vždy skončí modloslužbou, ibaže by človek dokázal umenie, talent aj myšlienky zasvätiť Bohu podobne ako fra Angelico a maľoval by sväté veci. Ale na to je potrebné očistiť sa, posvätiť sa, vstúpiť do kláštora ako tento [dominikán], pretože vo svete človek tak ľahko nenájde inšpiráciu na vrcholné témy... Svet je ako zlodej, každý deň a v každej hodine vytrháva zo srdca všetko dobré, okráda o lásku k ľuďom, okráda o pokoj a šťastie, kradne nám Boha aj nebo. Preto vstupujem do rehole. Veď ak by som stratil dušu, čo by mi zostalo?“
Vstúpil k jezuitom. Začiatky v noviciáte mu priniesli veľa radostí. V listoch priateľom vyznáva: „V premýšľaní o Bohu a o budúcich veciach som našiel šťastie a pokoj, ktorý som v živote márne hľadal. Cítim sa veľmi šťastný. Maľujem a určite budem maľovať viac a lepšie než doteraz.“
Ale rýchlo začal prežívať temnú noc – nedokázal rozjímať, nenachádzal záľubu v Božích veciach a zároveň pociťoval mučivú túžbu po Bohu, ktorá ochromovala jeho rozum, vôľu a pamäť a zatemňovala jeho zmysly.
Adamov duchovný vodca napísal: „Počas tridsaťdňových duchovných cvičení, hneď v prvom týždni, keď sme rozjímali o smrti, dostal akýsi druh aberratio mentis, v dôsledku čoho nás musel opustiť... Choroba prepukla náhle a spolu s ňou aj veľké výčitky svedomia, sebaodsudzovanie, úzkosť z blížiacej sa smrti, strach z večného zatratenia a pocit nehodnosti patriť k jezuitom.“
Adam Chmielowský na tento čas skúšky spomína nasledovne: „Bol som pri vedomí a pri zmysloch, ale prežíval som hrozné vnútorné muky a najhoršie škrupule. Vstúpil som do Spoločnosti Ježišovej, ale Boh chcel niečo iné.“
Hľadanie toho, čo od neho Boh chce, bolo pre Adama ťažké, ale najdôležitejšie. Vedel, že ani rehoľa, ani umenie nie sú jeho cestou k zjednoteniu s Tým, po ktorom tak veľmi túžil. Kristus sa mu prihováral hlasom iného povolania a pobádal ho hľadať ďalej. Pane, čo mám robiť? – odpoveď na túto úpenlivú prosbu neprichádzala.
Raz sa spolu s priateľmi vracal z plesu. Pred dažďom sa skryli v mestskej nocľahárni, kde sa zohrievali chudobní. Pozerali sa na nahé, odvrhnuté ľudské telá. Domov sa vracali v mlčaní. Adam vo svojej maliarskej predstavivosti nedokázal zatrieť tieto desivé obrazy z nocľahárne. Nemohol v sebe umlčať čoraz silnejší hlas, ktorý mu vravel: „Choď, predaj, čo máš, a rozdaj to chudobným.“
V skúsenosti temnej noci zakúsil svoju úbohosť a pravdu, že Boh miluje to, čo je zranené a odvrhnuté. Pochopil, že Ten, ktorého celý život hľadal, ho sám našiel. Zistil, že jedinou možnou odpoveďou na túto lásku je darovať seba samého. Dať sa Láske, ktorá nie je milovaná... Darovať seba samého teraz a tak, ako to chce Boh.
„Môžem azda odmietnuť niečo Ježišovi, ktorý za mňa podstúpil umučenie a smrť? Môžem odmietnuť trpieť preňho, môžem odmietnuť kríž, ak by som ho mal a mohol prijať z Božej milosti a z Božej vôle?“ S pohľadom upretým na kríž povedal: „Hľa, tu som. Pôjdem, kde budeš chcieť, a urobím, čo mi prikážeš.“
Vedel, že nestačí byť príležitostným dobrodincom, ba ani stálym dobročinným prispievateľom, ale i to, že chudobní a opovrhnutí neprosia iba o chlieb – prosia o niečo viac. Prosia o niekoho, kto ich zdvihne, kto bude s nimi a pre nich, kto v nich uvidí človeka a kto ich bude milovať. Začul toto nemé volanie a opustil svoju svetskú slávu a veľkosť.
Dôsledne odhodil všetko to, čo Kristus považoval za stratu. Vyvolil si život chudáka a žobráka. Túžba, ktorá ho napĺňala, neznamenala „nie“ životu a umeniu, ale „áno“ tomu, čo ho priťahovalo ešte silnejšie. Krátko po tomto očistení vstúpil Adam do Tretieho rádu svätého Františka.
25. augusta 1887 prijal hnedý habit a nové meno – brat Albert. O rok neskôr zložil do rúk biskupa Albina Dunajewského rehoľné sľuby.
1. novembra 1888 uzavrel zmluvu s krakovskou radnicou. Od tejto chvíle mal vo dne i v noci žiť v Ohrevni, kŕmiť a obliekať chudobných, hľadať pre nich prácu, palivo, svetlo, opravovať nocľaháreň a jej zariadenie, zriadiť kuchyňu, vybudovať nocľaháreň pre ženy, kúpiť koňa a voz a robiť zbierky pre chudobných a to, čo sa mu zvýši, mal odovzdať mestu.
Správcami Ohrevne boli odteraz brat Albert a jeho spoločníci, ktorí sa začali nazývať Bratia terciári svätého Františka slúžiaci chudobných. Začali robiť každodenné zbierky.
Brat Albert však dobre vedel, že nie je možné žiť navždy iba z almužny, že štedrosť ľudí sa raz vyčerpá a tí, čo prijímajú pomoc, by si takto zvykli na záhaľku. Preto začal zriaďovať dielne. Vznikla dielňa na výrobu prúteného nábytku, krajčírska dielňa, obuvnícka dielňa a malá pekáreň. Práca týmto vydedencom pomôže nájsť stratený pocit vlastnej dôstojnosti a umožní im zapojiť sa do vytvárania spoločného dobra. Sivý brat (sivý, lebo sám si ušil sivý habit, v ktorom slúžil chudobným) v to pevne veril, a preto bojoval za každého chudobného. Mestská rada totiž chcela obmedziť prijímanie chudobných do jeho útulku. Brat Albert presviedčal úradníkov, že ak bezdomovec dostane strechu nad hlavou, hladný stravu a nezamestnaný prácu, klesne počet prepadov a lúpeží. A mal pravdu. Mal ju aj vtedy, keď otváral dvere útulku všetkým núdznym, čím prejavoval svoju vieru v to, že ľudia sú v hĺbke srdca dobrí a že ich deformujú iba podmienky a veľké nešťastia. Tieto otvorené dvere využívala často aj krakovská polícia a záchranka, ktoré tam privážali ľudí nájdených na ulici. Ani sa nespytovali, či je tam dosť miesta a prostriedkov pre týchto nešťastníkov.
Brat Albert nikoho neodmietol. Staral sa o chlieb aj spásu pre každého človeka, lebo v každom videl Krista. Dokonca aj tam, kde sa zdalo, že v človeku už nezostalo nič ľudské ani Božie, dokázal zapáliť Božiu iskierku v duši, ktorá ani napriek svojej biede nikdy neprestala byť Božím obrazom. Dvíhal tých, čo padli najhlbšie, a prijal ich za svojich priateľov, spoločníkov a bratov. Bol presvedčený, že chudobní mu prejavujú láskavosť, keď im môže slúžiť. Starostlivosť o chudobných dala zmysel jeho životu.
Čoraz častejšie prichádzali za ním muži a ženy, ktorých priťahoval príklad jeho života a ktorí boli ochotní žiť tak ako on. Tvorila sa Kongregácia bratov a sestier Tretieho rádu svätého Františka – tzv. albertíni a albertínky. Vďaka tomu vznikali aj napriek nedostatku financií nové domy – útulky pre ženy, útulky pre deti a mládež, ústavy pre postihnutých a starých ľudí.
Bratia a sestry, ktorí žili v bezprostrednej blízkosti chudobných, poznali ich potreby a mohli na nich vplývať svojím príkladom čestnosti a pracovitosti.
Brat Albert učil svojich duchovných synov a dcéry, aby v každom videli Krista. Keď videl, ako istá sestra nedbanlivo pripravuje lôžko pre chudobnú ženu, opýtal sa jej: „Dala by si tento slamník Pánu Ježišovi?“
Takáto náročná práca medzi chudobnými si od človeka, ktorý ju vykonáva, vyžaduje, aby žil v dokonalom spojení s Kristom. Práve preto brat Albert vytvoril osobitné miesto modlitby pre svojich bratov a sestry – pustovňu v Kalatówkach, kde čerpali silu z rozjímania o Ježišovom živote. Sivý brat ich učil, že v každej chvíli treba žiť pod dohľadom Pána Ježiša tak, aby stačil jediný pohľad duše naňho, jediné slovo alebo myšlienka, ktoré sa okamžite premenia na modlitbu, pretože bez nej nie je možné vytrvať v povolaní.
Podobne ako svätý František aj brat Albert miloval chudobu. Hrubý, ťažký, zaplátaný habit, drevené sandále, umelá noha, ktorú tvorili dve železné tyče zakončené čímsi, čo sa podobalo na chodidlo, palica, taška na dokumenty, spisy svätého Jána z Kríža a blahoslaveného Henricha Suza – to bol jeho majetok. Cestoval iba treťou triedou a jedol to, čo jedli chudobní – čierny chlieb a rascovú polievku. Hovorieval: „Keby som našiel hŕbu zlata a striebra, netešil by som sa z toho tak, ako sa teším z neoceniteľného pokladu úplnej chudoby.“ Chcel byť ako tí, ktorým slúžil. Nechcel mať nič, aby bol Ježiš preňho všetkým.
Kto nemá nič, ten je ako dieťa – všetko očakáva od svojho Otca, ktorý sa oňho stále stará. Vedel to veľmi dobre, keď zháňal peniaze pre útulok. Seba aj iných učil, aby s dôverou a s istotou všetko – veľké aj malé – zverili do rúk Božej prozreteľnosti.
Nestrácal dôveru ani vtedy, keď zaspával s myšlienkou, že na nasledujúci deň nemá pre svojich ľudí nič, pretože špajza aj peňaženka zívali prázdnotou. „Netrápme sa,“ potešoval svojich spolubratov, „všetko odovzdajme Bohu. Báť sa je nedokonalosť a pokušenie. Treba sa iba modliť a dúfať, že Boh všetko zariadi tak, ako on uzná za vhodné. Božia prozreteľnosť vymyslí aj najmenšie detaily.“ Takáto viera v Božie otcovstvo mu dovoľovala prijímať všetko, čo sa dialo, a chcieť to ako Božiu vôľu. Z tohto postoja sa v ňom zrodila bezhraničná dôvera a úplná odovzdanosť.
„Odovzdávam Pánovi Ježišovi svoju dušu, rozum, srdce a všetko, čo mám. Prijímam všetky pochybnosti, vnútornú suchopárnosť, duchovné utrpenie, každé pokorenie a poníženie, každú telesnú bolesť a chorobu a nechcem za to nič ani teraz, ani po smrti, pretože to robím z lásky k Pánovi Ježišovi... Snúbenica ukrižovaného Pána Ježiša musí trpieť na duši aj na tele, musí pomáhať Milovanému niesť kríž – to je zákon lásky.“
Kríž bol jeho cestou k spojeniu s Kristom. Byť ako Ježiš a každý deň zomierať sebe samému, aby Boh žil v ňom – to bolo cieľom jeho života.
„Pozerám sa na Ježiša v Eucharistii – mohla jeho láska vymyslieť ešte niečo krajšie? Ak je on chlebom, buďme aj my chlebom. Ten, kto nie je ako on, je skúpy. Dávajme seba samých... Nikto nejde do neba sám. Treba rozbiť nádobu a vôňa sa začne šíriť. Vtedy nebudeme milovať Boha iba my sami, ale aj iní ho začnú milovať prostredníctvom nás.“ A to je už niečo! Ťažko pracovať a rozdávať Ježiša skrze dávanie seba samého – to bolo prameňom jeho vnútornej radosti, ktorú v ňom neuhasili ani ťažkosti, ani utrpenie.
Vo všetkých ťažkostiach hľadal pomoc v náručí Panny Márie – ju si vyvolil za svoju ochrankyňu. Ona bola zakladateľkou albertínov a albertínok, ona bola Matkou jeho chudobných, ktorých jej každý deň odovzdával. Jej odovzdal toto dielo, keď 25. decembra 1916 opúšťal tento svet. Zomrel v povesti svätosti. Ján Pavol II. ho blahorečil 22. júna 1983 a 12. novembra 1989 ho vyhlásil za svätého.
Činnosť brata Alberta odhaľovala Kristovu lásku k človeku, bola odpoveďou na ňu, bola ochotnou službou Kristovi a človeku. Bola to revolúcia lásky. „Jeho pokora a láska,“ napísal pápež Ján Pavol II., „nestarne, nebola aktuálna iba na konci 19. storočia a na začiatku 20. storočia, ale rovnako ju potrebuje aj 21., aj 22., aj 25. storočie a všetky storočia, ktoré ešte len prídu... V novom tisícročí, zvlášť v našich dňoch, potrebujeme brata Alberta. V súčasnosti nevidíme takú krikľavú chudobu ani také zjavné poníženie človeka, ale vidíme veľa ľudských potrieb, vnímame veľkú potrebu diskrétnych, akoby neviditeľných prejavov milosrdenstva. Chorí, ktorí sú opustení vo svojej chorobe a ležia na lôžku bolesti bez toho, aby sa o nich niekto staral; núdzni, ktorí niekedy zomierajú od hladu a nenachádzajú súcit; mladí, ktorí v dnešnej atmosfére nenachádzajú morálnu oporu; deti, niekedy malé, ktoré nemajú oporu v rodičoch, pretože ich nemajú, lebo sa rozišli a nezaujíma ich, že opúšťajú tohto malého človeka a robia jeho život nesmierne ťažkým. Takéto prípady, ktoré sú volaním po nových Albertoch, by sme mohli vymenúvať bez konca.
Brat Albert nám pripomína, že vyznanie viery treba doplniť vyznaním lásky. Treba, aby naše človečenstvo, citlivé na človeka a na jeho trápenie a bolesť, bolo ochotné svedčiť – svedčiť sebou samým, svojím srdcom a svojimi rukami, lebo aj keď sú ruky prázdne, ale srdce plné a človek ochotný, taký dar znamená viac ako bohaté prostriedky.“
Sivý brat nás učí, ako máme v každej ľudskej tvári vidieť Krista. Ako máme milovať to, čo svet nepotrebuje. Ako sa máme spoliehať na Boha, keď nenachádzame ľudské riešenia. Ako sa máme odovzdať Panne Márii a s radosťou prijímať Božiu vôľu. Ako máme byť dobrí ako chlieb, ktorý je na stole pre všetkých, z ktorého si môže každý kúsok odkrojiť a najesť sa, keď je hladný.
vložil: SiMa
