Dnes je: , meniny oslavuje: , zajtra má meniny:

Viera do vrecka

[Viera do vrecka][bsummary]

Modlitba

[Modlitba][twocolumns]

Eucharistia

[Eucharistia][bsummary]

Cirkevný kalendár

[Cirkevný kalendár][twocolumns]

Príbehy

[Príbehy][bsummary]

Zjavenia

[Zjavenia][twocolumns]

Mystický život

[Mystický život][bsummary]

Novéna

[Novéna][twocolumns]

Očistec

[Očistec][bsummary]

Evanjelium ako mi bolo odhalené: Ježišovo narodenie

Opäť vidím vnútrajšok toho úbohého kamenného útulku, kde Mária s Jozefom našli útočište, zblížení v údele so zvieratami.
Ohník podriemkava a s ním aj jeho strážca. Mária pomaly zodvihne hlavu a rozhliada sa. Vidí Jozefa so sklonenou hlavou na hrudi akoby premýšľal a uvedomí si, že únava premohla jeho dobrú vôľu zostať bdieť. Mária sa milo usmeje, posadí sa a zo sedu sklzne na kolená, pričom spôsobí menej hluku než motýľ, keď si sadá na ružu. Modlí sa s blaženým úsmevom na tvári, s rozopätými rukami, nie úplne, ale skoro ako na kríži, s dlaňami obrátenými hore a dopredu, pritom vôbec nevyzerá, že by ju táto namáhavá poloha unavovala. Potom sa tvárou skloní až po seno v ešte intenzívnejšej modlitbe. Dlhej modlitbe.

Jozef sa preberie. Vidí, že oheň skoro vyhasol a v maštali je takmer tma. Hodí na oheň za priehrštie veľmi jemných vetvičiek vresu a ten sa spamätá. Prihodí hrubšie halúzky a neskôr ešte hrubšie, lebo musí byť tuhá zima. Chlad pokojnej zimnej noci preniká do tejto zrúcaniny zo všetkých strán. Úbohý Jozef, tak ako je pri dverách - nazvime takto otvor, na ktorom jeho plášť slúži ako záves -, musí byť premrznutý. Vystiera ruky nad oheň, vyzúva si sandále a pritiahne si k ohňu nohy. Zohrieva sa. Keď sa oheň dobre rozhorí a vydáva dosť svetla, obráti sa. Nevidí nič, ani len svetlé obrysy Máriinho plášťa, ktoré sa prv črtali na tmavom sene. Vstane a pomaly sa blíži k Máriinmu lôžku.
„Nespíš, Mária?“ spýta sa.
Spýta sa tri razy, kým sa Mária preberie a odpovie: „Modlím sa.“
„Nepotrebuješ nič?“
„Nie, Jozef.“
„Snaž sa trochu si pospať. Aspoň si odpočinúť.“
„Pousilujem sa. Ale modlitba ma neunavuje.“
„Zbohom, Mária.“
„Zbohom, Jozef.“
Mária opäť zaujme modlitbovú polohu. Jozef si kľakne na kolená pri ohni, aby ho už nezmohol spánok, a modlí sa. Modlí sa s rukami na tvári.
Občas ich odtiahne a priloží na oheň. Potom sa vráti k svojej vrúcnej modlitbe. Okrem praskotu ohňa a občasného oslovho dupnutia kopytom o zem nepočuť nič.

Zo škáry na povale sa prediera mesačné svetlo. Lúč vyzerá ako nehmotná strieborná čepeľ hľadajúca Máriu. S postupným stúpaním mesiaca po oblohe sa predlžuje, až napokon ju dosiahne. Hľa, už je na hlave modliacej sa Márie. Vytvára okolo nej belostnú svätožiaru. Mária zodvihne hlavu ako na nebeské zavolanie a znova sa vyrovná na kolenách. Ó, ako je tu krásne! Dvíha hlavu, ktorá akoby žiarila v bielom mesačnom svetle, a úsmev, ktorý už nie je ľudský, ju premieňa. Čo vidí? Čo počuje? Čo zakúša? Iba ona by mohla povedať, čo videla, počula a zakúsila v žiarivej hodine svojho materstva. Ja vidím len, ako svetlo okolo nej vzrastá a vzrastá. Akoby zostupovalo z nebies, akoby vyžarovalo z úbohých vecí, ktoré ju obklopujú, ale nadovšetko sa ukazuje, že vyžaruje z nej.
Jej tmavomodré šaty vyzerajú teraz ako nežná nebeská modrá farba nezábudiek a ruky a tvár azúrové, akoby boli prežiarené ohňom obrovského jasného zafíru. Táto farba, i keď jemnejšia, mi pripomína farbu, ktorú vídam vo videniach svätého raja, a tiež tú, ktorú som videla vo videní príchodu troch mudrcov. Šíri sa stále väčšmi na veci i šaty. Očisťuje a rozjasňuje ich.
Z Máriinho tela sa uvoľňuje stále viac svetla, pohlcuje mesačné svetlo, akoby priťahovala do seba svetlo, ktoré jej môže prísť z nebies. Už je opatrovateľkou Svetla. Tá, ktorá má dať toto Svetlo svetu. A toto oblažujúce, neudržateľné, nezmerateľné, večné, božské Svetlo, ktoré má byť dané, sa ohlasuje úsvitom, precitnutím, s chórom žiarivých atómov, ktoré sa rozrastajú, šíria ako príliv, ktoré stúpajú, stúpajú ako vôňa kadidla, ktoré zostupujú ako príval, ktoré sa vznášajú ako plachta...


Klenba plná trhlín, pavučín, vyčnievajúcich úlomkov, ktoré sa udržujú v rovnováhe len zázrakom statiky, čierna, zadymená, odpudzujúca, vyzerá ako klenba kráľovského paláca. Každý kameň je hrudou striebra, každá škára je jasom opálu, každá pavučina je drahocenným baldachýnom pretkaným striebrom a diamantmi. Veľká jašterička spiaca medzi dvoma balvanmi žiari ako smaragdový náhrdelník, čo tam zabudla nejaká kráľovná, strapec spiacich netopierov ako vzácny jas ónyxu. Seno visiace z horného válova už nie je suchou trávou, ale jemnými vláknami čistého striebra, ktoré sa trblietajú a chvejú vo vzduchu s pôvabom rozpustených kučier. Dolný válov z tmavého dreva je zrazu kvádrom hnedastého striebra.
Steny sú pokryté brokátom, na ktorom sa belosť hodvábu stráca pod výšivkami z perál. A zem... čím je teraz zem? Je kryštálom jagajúcim sa v bielom svetle. Výčnelky vyzerajú ako žiariace ruže hádzané na zem na znak pocty, a diery sú drahocennými čašami, z ktorých sa vznášajú arómy a vône.
A svetlo stále silnie. Oči ho nedokážu zniesť. V ňom, akoby pohltená závojom rozpáleného svetla, sa stráca Panna... a vynára sa z neho matka.
Áno. Keď sa svetlo znova stane môjmu zraku znesiteľné, vidím Máriu s novonarodeným Synom v náručí. Malé ružové a bacuľaté Dieťatko pohybuje okrúhlymi ručičkami, nie väčšími ako ružové púčiky, a kope nožičkami, ktoré by sa zmestili do kalicha ruže. Plače chvejúcim sa hláskom, presne takým, ako má práve narodené jahniatko. Otvára ústočká červené ako lesná jahoda a ukazuje pritom svoj jazýček, čo sa chveje pri dotyku s ružovým podnebím. V pohybe je aj hlavička, taká plavá, že vyzerá akoby bez vlasov. Okrúhla hlavička, ktorú Mamička pridržuje dlaňou
jednej ruky, zatiaľ čo hľadí na svoje Dieťatko a klania sa mu plačúc a smejúc sa zároveň. Skláňa sa, aby ho pobozkala, nie na nevinnú hlávku, ale do stredu hrude, tam, kde bije jeho srdiečko, bije pre nás... tam, kde jedného dňa bude rana... Mamička tú ranu už dopredu lieči svojím nepoškvrneným bozkom.

Vôl, prebudený jasom, vstáva s hlučným hrmotom kopýt a bučaním, oslík dvíha hlavu a híka. Prebudilo ich svetlo, ale mne sa páči myšlienka, že chceli pozdraviť svojho Stvoriteľa za seba a za všetky zvieratá.

Aj Jozef, ktorý sa takmer vo vytržení modlil tak pohrúžene, že bol oddelený od toho, čo ho obklopovalo, sa zachveje a cez prsty, ktorými si zakrýva tvár, vidí prenikať zvláštne svetlo. Odtiahne ruky z tváre, zodvihne hlavu a obráti sa. Vôl, ktorý sa už postavil, zakrýva Máriu. Ale ona zavolá: Jozef, poď.“
Jozef podíde k nej. Pri pohľade na to, čo sa udialo, sa s úctou zastaví ako zasiahnutý bleskom a padá na kolená tam, kde je. 
Mária však nalieha: „Poď sem, Jozef.“ Ľavou rukou sa vzoprie na sene a pravou si pridržuje a pritíska Dieťa k srdcu. Vstane a zamieri k Jozefovi, ktorý kráča rozpačito, zmietaný túžbou pristúpiť bližšie a bázňou, že by bol neúctivý.
Pri lôžku sa manželia stretnú a hľadia na seba s očami plnými radostných sĺz.
„Poď, obetujme Ježiša Otcovi,“ vraví Mária. Zatiaľ čo Jozef si pokľakne, Mária vzpriamená na nohách medzi dvoma brvnami, podopierajúcimi klenbu, dvíha svojho Syna v náručí a vraví: „Hľa, tu som. Za neho, ó Bože, ti hovorím tieto slová. Hľa tu som a chcem plniť tvoju vôľu. A s ním, ja, Mária, a Jozef, môj ženích. Hľa, tvoji služobníci, Pane. Nech vždy konáme, v každej chvíli a pri každej príležitosti, tvoju vôľu, na tvoju slávu a lásku.“
Potom sa Mária zohne a povie: „Vezmi si ho, Jozef.“ A ponúkne mu Dieťa.
,Ja? Mne? Ó, nie! Nie som toho hoden!“ Jozef je doslova zdesený pri myšlienke, že by sa mal dotknúť Boha.
Ale Mária s úsmevom nalieha: „Si toho naozaj hoden. Nikto viac než ty, a preto si ťa Najvyšší vyvolil. Vezmi ho, Jozef, a podrž ho, kým nájdem plienky.“
Jozef, červený ako purpur, vystrie ruky a berie si malé klbko tela, ktoré plače od zimy. Keď ho už má v náručí, nevydrží v úmysle držať ho z úcty od seba, ale privinie si ho k srdcu. S veľkým vzlykom vraví: „Ó, Pane! Bože môj!“ A skláňa sa, aby mu pobozkal nožičky. Pocíti, že sú studené, a tak si sadne na zem a pritúli si ho do lona. Svojím hnedým odevom a rukami sa ho usiluje pozakrývať a zohriať, ochrániť ho pred nočným chladom. Chcel by ísť k ohňu, ale tam je práve prievan od dverí. Lepšie je zostať tu. Ba ešte lepšie je ísť medzi obe zvieratá, ktoré ochránia pred prievanom a trochu zohrejú. Ide medzi vola a osla, chrbtom k dverám, skloní sa nad Novorodeniatko, aby mu svojou hruďou vytvoril výklenok, ktorého bočnými stenami sú sivá hlava s dlhými ušami a veľká papuľa s pariacimi sa nozdrami a dobrými vlhkými očami.

Mária otvorila truhlicu a vybrala z nej plátno a plienky. Išla ich nahriať k ohňu. Teraz prichádza k Jozefovi a zavíja Dieťa do ohriateho plátna a potom mu ochráni hlavičku svojím závojom. 
„Kde ho teraz uložíme?“ spýta sa.
Jozef sa pozerá okolo seba, premýšľa... „Počkaj,“ vraví. „Odsunieme kúsok ďalej obe zvieratá aj so senom. Sem stiahneme seno, čo je hore, a vložíme ho do jaslí. Drevené boky jaslí ho ochránia od prievanu, seno mu poslúži ako vankúšik a vôl ho svojím dychom trochu zohreje. Radšej vôl. Je trpezlivejší a pokojnejší.“ A Jozef sa pustí do práce, kým Mária pestuje Dieťa, pritíska si ho k srdcu a prikladá si líce na jeho hlavičku, aby ho zahriala.
Jozef kriesi oheň a nešetrí drevom, aby sa rozhorel pekným plameňom. Nahrieva seno a po hrstiach ho suší a dáva do lona, aby nevychladlo. Keď ho nahromadí toľko, aby mohol z neho urobiť malý matrac pre Dieťa, podíde k jasliam a upraví ich, aby boli ako kolíska. 
„Je to hotové,“ vraví. Teraz by sme potrebovali nejakú prikrývku, aby sme ho zakryli,
lebo seno pichá...“
„Vezmi môj plášť,“ povie Mária.
„Bude ti zima.“
„Ó, to nič! Prikrývka je príliš drsná. Plášť je mäkký a teplý. Vôbec mi nie je zima. Len aby on už netrpel!“
Jozef berie široký plášť z mäkkej vlny tmavomodrej farby a položí ho dvojmo na seno tak, že jeho okraj visí von z jasieľ. Prvé Spasiteľovo lôžko je pripravené.
A matka svojím nežným vlnivým krokom prináša Dieťa, vkladá ho do jasieľ, zakrýva ho lemom plášťa, do ktorého obalí aj holú hlavičku. Tá sa zabára do sena, od ktorého ho jemný Máriin závoj sotva chráni. Iba drobná tvárička, veľká ako päsť, zostáva odokrytá a dvojica, sklonená nad jasľami, blažene hľadí na Dieťa, ako spí svoj prvý spánok. Teplo plienok a sena upokojilo plač a prinieslo spánok milému Ježišovi.

vložil: Masima
Maria Valtorta: Evanjelium ako mi bolo odhalené

Žiadne komentáre:

Archív blogu