%20(1).jpg)
To podstatné, čo o ňom spoľahlivo vieme, je, že Mikuláš sa stal najpopulárnejším svätcom a ako u osobností, ktoré patria medzi najznámejšie, je do šírených správ niečo pridávané. Túto skutočnosť možno vzťahovať aj na svätého Mikuláša.
Bol mužom skromným a dobrého srdca. Každý vie, že dobré skutky konal potajomky, podľa odporúčania Pána Ježiša: „Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá.“ (Mt 6, 3) Už z toho možno usudzovať, že tradované detailné rozprávanie prepracovali ľudia podľa svojho a mnohé dobré činy svätca nám zostali neznáme. To však nijako nebráni tomu, aby bol pre nás vzorom lásky, bez ktorej sa nemožno dostať do neba.
Za miesto Mikulášovho narodenia je uvádzané prístavné mesto Patara (spomínané v Sk 21,1) na južnom pobreží Malej Ázie. Odhadovaná doba asi pred rokom 270. Základy kresťanskej výchovy prijal od rodičov, po ktorých neskôr zdedil nemalé imanie, ktoré používal na konanie skutkov milosrdnej lásky.
Po odhalení, aby sa vyhol pochvalným rečiam, aj pre túžbu po výhradnej službe Bohu, sa vydal na púť do Svätej zeme.
Životný príbeh pokračuje rozprávaním o jeho plavbe na lodi plaviacej do Egypta. Za veľkej búrky vraj prepadla námorníkov úzkosť a v obavách, že nad živlom nezvíťazia, prosili o modlitbu. Mikuláš sa plný dôvery v Božiu pomoc obrátil modlitbou k nebu a víchrica ustala a more sa upokojilo. Nielen pre tento príbeh, ale aj pre dva neskoršie sa Mikuláš stal patrónom námorníkov.
Z Egypta navštívil Jeruzalem a ďalšie posvätné miesta. Pri rozjímaní na púšti pocítil nutkanie k návratu. Na spiatočnej ceste sa jedného dňa okolo r. 280, v skorých ranných hodinách zastavil v kostole mesta Myra, asi v mieste dnešnej obce Demre, blízko pobrežia. Tu sa v predchádzajúcom dni lykijskíbiskupi uzniesli na tom, že pre mesto zvolí za biskupa muža, ktorý prvý vstúpi ráno do chrámu. Keď tam našli modliaceho sa Mikuláša, vložili na neho ruky, aby z neho urobili miestneho biskupa.
Mikuláš sa nepovažoval za hodného pre taký úrad, ale keď jeho námietky nepomohli, voľbe sa podrobil. Žil asketickým životom a na biskupskom stolci sa stal vzorom skutočnej lásky k Bohu i k blížnym.
V jednom rozprávaní sa uvádza, že študoval v Alexandrii a na spiatočnej ceste zachránil život námorníkovi, ktorý počas búrky spadol do mora.
V ďalšej legende sa opisuje, že počas zúriacej búrky pri pobreží Lýcie sa námorníci dostali do ťažkostí a po volaní o pomoc sa medzi nimi objavil muž, ktorý im pomáhal s plachtami i lanom. Po bezpečnom pristátí išli vraj poďakovať do kostola a v miestnom biskupovi spoznali svojho záchrancu.
V inom rozprávaní sa hovorí o Mikulášovej pomoci počas hladu a preťažených lodiach, alebo aj o zničení niekoľkých pohanských chrámov.
Je známa aj legenda o Mikulášovom zásahu, keď guvernér Eustatius za úplatok odsúdil v Myre troch nevinných vojakov na smrť. Biskup, ktorý sa to dozvedel od uňho ubytovaných dôstojníkov, pribehol na miesto popravy, vytrhol katovi zdvihnutý meč a pohrozil guvernérovi. Ten bol nútený priznať svoj hriech a nevinných prepustiť. Ostatní prítomní prizerali biskupovému záchrannému vystúpeniu s úctou. Guvernér sa chvel strachom, aby nebol u cisára obžalovaný, sľuboval polepšenie, preto sa Mikuláš nad ním zľutoval a odpustil mu. Príbeh potom v inej verzii pokračuje, v záujme spravodlivosti, zjavením sa Mikuláša cisárovi a prefektovi vo sne. (Najstaršia dochovaná verzia je z počiatku VI. stor.)
O Mikulášovi sa píše, že bol pokorný a nikdy nevyhľadával svoje vlastné cti, ale snažil sa vždy šíriť slávu Božiu. Rozdával poučenie, navštevoval a tešil chorých, väzňov i zajatcov. Sýtil lačných a bol ochrancom detí, zvlášť sirôt, vdov i všetkých ľudí nevinne prenasledovaných. Vystupoval s láskavosťou a miernosťou, ale za Kristovu vieru statočne bojoval proti viditeľným i neviditeľným nepriateľom.
V horlivosti proti modlárskym poverám neprestal ani za Diokleciánovho prenasledovania. Bol zajatý, poslaný do vyhnanstva a väznený. Utrpenie znášal s vďačnosťou a spoluväzňov povzbudzoval na mysli a v dôvere v Božiu Prozreteľnosť, vykladajúc im učenie Kristovo. Na slobodu sa dostal až za cisára Konštantína Veľkého. Roku 313 sa vrátil do pastierskeho úradu v Myre.
Tu by mohli pokračovať ďalšie legendárne rozprávania, ktorých je veľa. Patrí sem vykúpenie detí, ktorým hrozila smrť za krádež aj častejšie zobrazovaný príbeh vzkriesenia troch rozsekaných chlapcov, ktorých mäsiar naložil do nálevu. Tento príbeh má aj odlišnú verziu, považovanú za staršiu, podľa ktorej sa jedná o troch študentov, zavraždených z chamtivosti hostiteľov, ktorí sa domnievali, že mladíci majú pri sebe peniaze a rozhodli sa k lúpežnej vražde. Potom ich telá ukryli do suda s nálevom. Biskup Mikuláš tam vraj prišiel v podobe žobráka, prinútil vraha k priznaniu a študentov priviedol späť k životu.
Šírenie odlišnej verzie je prisudzované nesprávnemu vyobrazovaniu. Aj z toho badať, že mnohé príbehy majú k jednému jadru viac verzií a ľudská tvorivosť znižuje ich vierohodnosť. Ako je už spomenuté na začiatku, nevieme, čo je na legendárnych povestiach pravdivého. Hovorí sa, že v Mikulášovom čase dochádzalo, pri nesplácaní dlhu, k odobraniu dieťaťa do zástavy, a to mohlo byť predané na trhu s otrokmi. Aj týmto rodinám biskup Mikuláš vraj tajne pomáhal vkladaním potrebného obnosu do okna.
Je mu pripisované aj to, že bol zriaďovateľom škôl a sirotincov, ktoré potom navštevoval. Mikulášovy atribúty (barla, biskupská mitra, kniha evanjelií, tri zlaté gule alebo jablká, chleby, kostol, kotva, krstiteľnica, loď, mešec; traja chlapci v kadi) a početné patronáty (Apúlie, Lotrinska, Ruska, Grécka, Sicílie; cestujúcich, detí, hasičov, hostiteľov, lekárnikov, liehovarníkov, lodníkov, kamenárov, knihárov, miništrantov, mlynárov, námorníkov, nevinne odsúdených, novomanželov, obchodníkov, osôb s hypotekárnymi úvermi, pekárov, pracovníkov parfumérie, právnikov, práčky, mäsiarov, rybárov, sudcov , študentov, tkáčov, vedcov, výrobcov sviečok, zajatcov, poľnohospodárov; vzývaný za šťastný sobáš, ako ochranca na cestách, proti vodným pohromám, proti strachu, kvôli znovuzískaniu odcudzených vecí a na ochranu pred zlodejmi) sa týkajú uvedených príbehov. Najčastejšie je však znázorňovaný ako biskup, s knihou Písma sv. a tromi symbolickými jablkami či zlatými guľami, pripomínajúcimi, že jeho evanjeliová láska zachránila pred mravným otroctvom tri dcéry, ktoré do skazy chcel uvrhnúť ich zadlžený otec.
Mikuláš zomrel 6. decembra okolo polovice IV. storočia a bol pochovaný v kostole v Myre. Úcta k nemu sa začala šíriť hneď po smrti. Za svätého bol uznávaný veľmi skoro a uvádza sa, že z jeho hrobu vytekali dva pramene, ktoré ľuďom vracali zdravie.
Kult sv. Mikuláša asi po dvoch storočiach presiahol oblasť gréckej cirkvi a k najväčšiemu rozšíreniu došlo od VIII. storočia v Rusku, kde sa stal národným patrónom. V Európe sa šíril od X. storočia v Nemecku, Francúzsku a Anglicku.
V roku 1087 grécki imigranti, ktorí ušli pred Turkami, sa so 62 talianskymi námorníkmi zmocnili v Myre všetkých ostatkov sv. Mikuláša a previezli ich do Bari v Apúlii. Niekde sú označovaní za pirátov, inde za záchrancov ostatkov pred zneuctením, pre ohrozenie Saracénmi. Pri otvorení hrobu bola údajne objavená posvätná tekutina, ktorú vraj tiež prevážali.
V talianskom meste Bari nechali ku cti sv. Mikuláša vystavať nádhernú baziliku. Počas stavby boli jeho pozostatky, od 9. 5. 1087 do 29. 9. 1089, uložené v kostole sv. Štefana v Bari.
Prenesenie do krypty novej baziliky sa zúčastnil pápež Urban II., ktorý ju zároveň posvätil. Tu potom údajne znova začala z kostí vytekať číra, olejovitá kvapalina, ktorá bola každoročne zbieraná vo výročný deň prenesenia pozostatkov do Bari. Deň 9. 5. je pre Bari sviatkom a svätec býva tiež označovaný ako Mikuláš z Bari.
Jeho najstarší životopis od Michaela Arkimandrittena (Abbot) pochádza z rokov medzi r. 750 až 850. Za najpravdepodobnejšiu sa pokladá doba okolo r. 815 a o tomto diele písal aj sv. Metod.
Na základe gréckych prameňov napísal v latinčine r. 880 Ján Deacon z Neapola biografiu "Vita Nicolai Episcopia Beatie." Najrozsiahlejší Mikulášov životopis potom v r. 1620 napísal Antonio Beatillo, jednalo sa o sedem zväzkov.
V juhonemeckej oblasti bol sv. Mikuláš od stredoveku radený na miesto Erazma medzi 14. pomocníkov v núdzi. Na východe sa stal po P. Márii najuctievanejším svätcom.
Poznámky k niektorým tradíciám: Jedna verzia príbehu o obdarovaní troch dievčat hovorí o tom, že tretí vhodený mešec s peniazmi neplánovane dopadol do zavesenej sušiacej sa pančuchy. To viedlo k tradícii dávaniu pančúch za okno a k ich používaniu ako darčekového balenia.
V stredoveku vznikli tzv. Biskupské chlapčenské hry (ludus episcopi puerorum). Začali v X. storočí v Porýní na kláštorných školách a mali podporu Theofany, gréckej manželky cisára Ota II. Pôvodne pri nich jeden žiak preberal aj s prútom funkciu predstaveného kláštora a jeden deň v roku v zastúpení patróna Mikuláša vládol kláštoru aj škole. Sprvu to bývalo na sviatok betlehemských neviniatok a asi v XIII. storočí došlo k preloženiu na deň sv. Mikuláša. Neskôr sa v predvečer 6. decembra vytvorila hra s nadeľovaním, pri ktorej v Nemecku sprevádzal postavu Mikuláša čeľadník Ruprecht, ktorý rozdával deťom darčeky, poprípade ich karhal za nesprávne správanie. K tomu účelu sa do tradičného Mikulášovho sprievodu dostali anjel a čert, ktorí si podľa rozdelili úlohu povahy Ruprechta. Kde bola o týchto návštevníkov núdza, dávala sa do okna povestná pančucha alebo niečo iné, v čom deti ráno našli vytúžené darčeky.
Niekde sa čertov sprievod a hodnotenie detí odvodzuje z Mikulášových návštev škôl. Spomínané sobotňajšie hodnotenia zvané examen, pri ktorom dochádzalo aj na trestanie metlou v ruke riaditeľovho pomocníka (ktorému sa prikladá premena v čerta), je uvádzané až v stredoveku. Ľudovej tvorivosti to však nevadí.
Rovnako tak zmena sv. Mikuláša v Deda Mráza na území Ruska, s nahradením mitry kožušinou podšitou kapucňou, mala zjavne ateistické pozadie. Ruskému ľudu nebolo možné vziať sv. Mikuláša priamo a najskôr preto bola volená premena.
Tiež do Severnej Ameriky sa dostal sv. Mikuláš v istých premenách. Legendy o ňom sa prepojili s tradíciou severského folklóru až do podoby kúzelníka a vznikol dobrý Santa Claus, prichádzajúci na saniach ťahaných sobmi.
Mikuláš je podľa krajín označovaný dosť rozlične: Nicolas, Nikolaj, Niklas, Klaus, Claus, Klaes, Claes, Nils. Pri napodobňovaní sv. Mikuláša ide o to, že má darčeky vždy po ruke. V Rakúsku napr. Chodí "Nikolo" s čertom "Krampus", v Anglicku Father Christmas, vo Francúzsku Saint Nicolas, v Holandsku Sinterklaas, v Portugalsku Pai Natal, v Turecku Noel Baba.
