Uzdravenia a milosti na príhovor Jezuliatka zo Salzburgu

Ako si narodeného Ježiška vážili a klaňali sa mu prostí pastieri z Betlehema, traja mudrci z Východu alebo staručký Simeon a Anna, tak mali už v prvých kresťanských storočiach vzdelaní cirkevní otcovia úplne osobný vzťah k božskému Dieťaťu.

Už v ranom stredoveku a predovšetkým v období baroka kvitla k Jezuliatku vrúcna úcta predovšetkým v mnohých ženských kláštoroch. Aby vzbudili lásku k Dieťatku aj medzi veriacim ľudom, rehoľníčky vystavovali v kláštorných chrámoch hlavne na Vianoce Malého Utešiteľa, alebo do plienok zavinuté Jezuliatko, či sošku Ježiška s korunkou na hlave.

Zhotovené kópie podľa takých vzorov sa ako vzácny rodinný majetok dedili z generácie na generáciu. Miesta s originálnymi soškami milostivého Jezuliatka (asi 50 rôznych sošiek) sa v strednej a južnej Európe stala obľúbeným cieľom pútnikov, predovšetkým vďaka vypočutým prosbám a mnohých zázračných uzdravení. Zo všetkých týchto sošiek malého Ježiška je po celom svete známe Pražské Jezuliatko, za ktorým prichádza ročne viac ako milión pútnikov. Tiež je veľmi uctievané v talianskom Arenzane.

V Salzburgu majú tiež Jezuliatko, Loretské, ktoré kapucínky ustavičnej adorácie už celé stáročia uctievajú vo svojom kláštore loretskom kláštore.

Príbeh tejto sošky, zhotovenej zo slonovej kosti, sa začal v roku 1620. Vtedy grófka z Oetting darovala 11 cm vysokú sošku sestre Euphrasii Silberathovej, ktorá práve zakladala nový kláštor kapucínok v Ensisheime v Alsasku. V tom čase tam pôsobil P. Ján Chryzostom Schenk, kvardián a novicmajster kapucínov. Keď tento sväto žijúci rehoľník, od mladosti známy svojím dôverným vzťahom k Božskému Dieťatku, uvidel nádhernú sošku u sestry Euphrasii, žobronil tak dlho, kým nesúhlasila, že mu sošku doživotne požičia.

P. Chryzostom vzal sošku so sebou a pristupoval k Ježiškovi s takou láskou, akoby išlo o živú osobu. Tento prostý kapucín sa pred svojím Jezuliatkom modlil celé hodiny a dal mu ušiť modrofialové šatôčky. Čoskoro sa stal po celom okolí známy ako Ježiškov kňaz.

Úprimnú úctu tohto rehoľníka odmenil Ježiško veľkými milosťami, ktoré by sa nám nemuseli zdať vierohodné, keby sa v archíve švajčiarskej kapucínskej provincie nenachádzalo notársky overené svedectvo.
Tam sa okrem iného píše, že páter Chryzostom raz postavil sošku na okenný parapet vo svojej cele a povedal: Pozri, ja sa ponáhľam na modlitbu do kostola. Volá ma tam poslušnosť, a než sa vrátim, musíš sa o seba postarať sám.

Po návrate našiel sošku na zemi rozbitú na štyri časti. Keď sa zbehli spolubratia, ktorí začuli jeho hlasný plač, ukázal im rozbitú sošku. Snažil sa sošku poskladať, ako najlepšie vedel, a pritom  sa prihováral soške: Ježiško, mal si na seba dávať lepší pozor. Veď ja neviem, kto by ťa dokázal znovu sceliť, aby z teba bola útla a pôvabná postava. Ak chceš, urob to ty sám!

A stalo sa. Po obede, keď P. Chryzostom vošiel do svojej cely, jeho vzácna soška bola opäť celá. Privolaní spolubratia boli svedkami zázraku: na soške nenašli ani najmenšiu trhlinu.

Niečo podobné sa stalo na jednej z jeho pastoračných ciest. Tento kapucín brával Ježiška vždy so sebou, uloženého v malom drevenom "domčeku". Počas cesty však soška raz praskla. Sochár Georg Hain, pre ktorého kapucíni v Überlingenu poslali, nedokázal sošku opraviť, a preto sa Ježiškov kňaz opäť obrátil priamo na Ježiška. Na sochára, ktorý ďalší deň zistil, že Ježiškova soška je v úplnom poriadku, to tak zapôsobilo, že onedlho sám vstúpil ku kapucínom a prísahou potvrdil pravosť tohto zázraku.

Ježiško sa niekoľkokrát zázračným spôsobom vrátil späť do cely P. Chryzostoma, keď mu ju nevrátili alebo odniesli.

Zbožný kapucín dostal od Ježiška milosť vidieť do ľudských sŕdc. Ako novicmajstrovi mu táto milosť veľmi pomáhala, pretože podrobne vedel o všetkých skúškach svojich novicov ešte skôr, než sa mu s nimi zverili.

Keď P. Chryzostom zomrel v roku 1643 u kapucínov v Delsbergu v povesti svätosti, odovzdal provinciál sošku Jezuliatka jeho rodnej sestre Márii von Herbstheim v kláštore v Dieffendorfe v Nemecku.

V rovnakom roku zaklopala na bránu kláštora sestra Euphrasia, ktorá netušila, že sa tu soška nachádza. V tejto neistej a nebezpečnej dobe tridsaťročnej vojny bola práve na ceste do Salzburgu do kláštora Loreto, kam ju preložili.

Keď ju sestra Mária von Herbstheim v kláštore stretla, smutne sa jej spýtala: Vy ste mi prišla vziať Jezuliatko? Tak sa putujúca sestra dozvedela o smrti P. Chryzostoma, aj o tom, že soška sa teraz nachádza v tomto kláštore.

Isteže by bola rada vzala sošku so sebou, ale keď videla hlbokú lásku sestry Márie k milosrdnému Jezuliatku, nedokázala to urobiť.

Uplynulo ešte sedem rokov, kým Jezuliatko prišlo za svojou majiteľkou do Salzburgu. Bolo to v roku 1650. Ihneď po jeho príchode sa stali nápadné udalosti, vypočuté modlitby a veľa chorých ozdravelo. K Loretskému Jezuliatku, ako ho nazvali, začali prichádzať pútnici a ľudia hľadajúci pomoc.

Kapucínky už 72 rokov konajú vo svojom kostole ustavičnú adoráciu. Vo dne v noci sa klaňajú Spasiteľovi. Dokonca aj keď bol kláštor St. Maria Loreto v lete 1941 skonfiškovaný a len štyri sestry mohli núdzovo bývať v sakristii, adorácia nebola prerušená.

11. novembra 1944 bol Salzburg silne bombardovaný. Keď sestry vyšli z krytu, našli kostol z veľkej časti zničený. Len veľký kríž visel na svojom mieste nad veľkou hromadou trosiek. Na mieste, kde bol pôvodne oltár so svätostánkom a nad ním oltár malého Ježiška, našli pri odpratávaní trosiek  500 kg nevybuchnutú bombu. Pod ňou našli neporušený trón, ktorý slúžil na vystavenie malého Ježiška. Keby táto bomba explodovala, boli by sestry v kryte zasypané. Ukryli sa tam s Najsvätejšou sviatosťou a s Loretským Jezuliatkom.

Jezuliatko bolo možné nanovo uctievať už na Vianoce a v provizórne rekonštruovanej sakristii konať adoráciu.

V roku 1948 sa všetky sestry vrátili z exilu a svojou horlivosťou pomáhali pri obnove kostola. Na Štedrý večer roku 1949 mohol salzburský arcibiskup slúžiť svätú omšu pri novom oltári milostného Jezuliatka so slávnostne vystavenou Najsvätejšou sviatosťou.

Soška sa nachádza v kláštornom kostole priamo nad svätostánkom, kde je vystavená Najsvätejšia sviatosť. Jezuliatko má na sebe krásne rúcho z roku 1731. V čase návštevných hodín berú sošku na vrátnicu, kde "čaká" na návštevníkov, ktorí sa jej prišli pokloniť a prosiť o požehnanie.

Zachoval sa pekný zvyk, že matka predstavená udeľuje soškou Loretského Jezuliatka vždy o druhej hodine popoludní požehnanie celému svetu, žehná na všetky štyri svetové strany. 

V neskorých popoludňajších hodinách sa soška opäť vracia do kostola.

O tom, aké veľké bolo súženie, ktoré priviedlo rodinu z Teisendorfu v nemeckom Bavorsku k tomu, aby hľadala pomoc u Loretského Dieťatka, rozpráva Rosa Hunklingerová.

Už od detstva si pamätám, že sme doma mali hlboký vzťah k Loretskému Jezuliatku, pretože uzdravilo našu mamičku. V roku 1942 mala naša matka vo veku 32 rokov rakovinu prsníka a prekonala ťažkú ​​operáciu. Vzápätí sa musela podrobiť ožarovaniu a musela pravidelne jazdiť autom do Salzburgu. Bolo to ťažké obdobie. Bola vojna, doma sa musela starať o štyri malé deti a k ​​tomu ožarovanie, ktoré jej pôsobilo prudké bolesti hlavy.

Keď sa raz mamička vrátila z nemocnice, vzdychala: Ja tie bolesti už nevydržím. Akoby mi praskala hlava.
Práve bol u nás na návšteve sused. Doniesol nám "loretský pásik", biely kúsok látky, ktorým sa dotkli Loretského Jezuliatka. Bez dlhého vysvetľovania jej položil "loretský pásik" na hlavu. Bolesti po polhodine zmizli a odvtedy sa už nikdy nevrátili.

Uzdravenie spôsobené "loretským pásikom" bolo také dokonalé, že mamička už po celý zvyšný život nijako neochorela a bola vždy úplne zdravá. Zomrela dva týždne pred svojimi 90. narodeninami! Z vďačnosti za svoje uzdravenie nás potom brávala do Salzburgu do loretského kláštora. 

Ale keď sme my, deti, dospeli a každý šiel svojou cestou, zdalo sa, ako by naša úcta k Jezuliatku upadla.

18. december 1983 je deň, na ktorý si pamätám, ako by to bolo včera. V nedeľu večer šiel môj muž, mal 43 rokov, so svojim známym do lesa na hon na líšky. Ale už za hodinu bol späť a sťažoval sa: Strašne ma bolí hlava. Je mi zle! Ihneď som volala pohotovosť. Lekár mu odporučil tabletky proti bolesti hlavy. Stav sa však stále viac zhoršoval a po polnoci môj muž prestal reagovať a ja som znova volala lekára.

Potom išlo všetko veľmi rýchlo. Záchranka odviezla Hansa do nemocnice v Traumsteine, kde zistili krvácanie do mozgu. Ešte v ten istý deň dopoludnia odviezli manžela na neurologickú kliniku do Salzburgu. Po nutnom okamžitom zákroku mi jeho ošetrujúca lekárka nedávala žiadnu nádej na zlepšenie. Nevyzerá to dobre. Krvácanie postupuje smerom dovnútra mozgu.
Nasledujúce štyri dni bol Hans v bezvedomí a na každý môj ustarostený telefonát som dostávala rovnaké odpovede: S vaším mužom je to veľmi zlé.

Vo štvrtok ráno pred Štedrým dňom mi profesor Dimat telefonicky oznámil: Prípad vášho muža je bohužiaľ beznádejný. Bolo by asi lepšie, aby zomrel. Odumrelo mu už veľmi veľa mozgových buniek. Môžete sa už len modliť a dúfať v zázrak. My už si nevieme rady.

Zúfalá som volala svojej matke, ktorá sa ešte v ten istý deň s mojím bratom Františkom rozhodla: Ideme ihneď do Salzburgu k Loretskému Dieťatku.

Aj ja som sa toho 22. decembra 1983 prvýkrát po dlhom čase obrátila na Jezuliatko s prosbou o pomoc. Nato som odprevadila nášho farára do nemocnice, kde udelil manželovi pomazanie chorých. Ale ešte ten istý deň večer som dostala správu profesora Dimata: Stav vášho manžela sa úplne nečakane zlepšil. Váš muž vníma a krvný obeh sa stabilizuje.

Mne však vírilo hlavou: púť k Loretskému Jezuliatku, pomazanie chorých a teraz náhle zlepšenie, v priebehu jedného jediného dňa. To nemôže byť náhoda.

V sobotu 24. decembra som mohla prvýkrát navštíviť Hansa na jednotke intenzívnej starostlivosti. Dnes je Štedrý deň, povedala som mu. Táto veta je to jediné, na čo si Hans pamätá z celého pobytu v nemocnici. Len tento jediný moment mu zostal v pamäti, nič iné predtým ani potom.

Než som za ním na Vianoce zašla, navštívila som najskôr z Loretské Jezuliatko. Sestra na vrátnici mi sľúbila, že sa za neho bude modliť, a na diaľku mu soškou požehnala. Od toho dňa sa jeho zdravotný stav rýchlo zlepšoval, takže na Silvestra ho už nemuseli operovať, ako bolo pôvodne plánované. Lekári totiž po poslednom predoperačnom vyšetrení konštatovali: Nenachádzame nič, čo by bolo treba operovať.

Hansa potom preložili do nemocnice v Traumsteine, kde vykonali ďalšiu tomografiu, pretože sa im nález zo Salzburgu zdal nezvyčajný. Nakoniec však sami povedali: Nie je čo operovať. Po štyroch týždňoch bol Hans prepustený domov a už po Veľkej noci išiel do práce. Odvtedy uctievame v našej rodine z Loretské Dieťatko a v našej viere sa mnoho zmenilo.

P. Francisco Abfalter rozprával o svojej ceste k povolaniu a mimoriadnej ochrane, ktorú pocítil po ťažkej automobilovej nehode. Nehovoril však o tom, že za uzdravenie vďačí "Loretskému Jezuliatku".

Josef Abfalter, otec P. Francisca, opisuje, ako v jeho rodine vznikol hlboký vzťah k tomuto milostnému Dieťaťu.
"Hans Hunklinger patril v našom spolku mužov k najlepším priateľom. Keď došlo v roku 1983 k ohrozeniu jeho života v dôsledku krvácania do mozgu, všetci sme sa v našom spolku modlili za jeho uzdravenie. Od jeho ženy sme sa potom dozvedeli, že sa zázračne uzdravil a že mu pomohlo z Loretské Jezuliatko. Začal som sa teda zaujímať o túto Salzburskú svätyňu a naša rodina toto miesto spoznala a zaľúbila si ho. Radi sme tam chodievali na nedeľné omše, ktoré celebroval prelát Ferdinand Holböck, autor známych a obľúbených kníh o svätých. Boli to pre mňa a pre manželku nezabudnuteľné hodiny milosti."

Aj P. Francisco, vtedy malý Hubert, naživo spomína na tieto púte: "Po svätej omši sme vždy išli ku kláštornej bráne, aby sme si vyprosili mimoriadne požehnanie. Jedna sestra prišla k mreži klauzúry a otvorila malé okienko a každého zvlášť požehnala malou soškou Loretského Jezuliatka. Trikrát ju každému položila na hlavu a šepkala pritom dlhé modlitby. Potom dostal každý modlitebný obrázok a »loretský opasok«, kúsok látky, ktorým sa dotkli milostnej sošky. Pre moju sestru a pre mňa to boli veľmi dojemné okamihy. Táto svätyňa sa stala akousi duchovnou vlasťou našej rodiny."

27. apríla, v pondelok po nedeli Božieho Milosrdenstva vstúpilo do tejto mladej rodiny nečakane veľké utrpenie. Hubert mal vtedy 13 rokov a bol vášnivým futbalistom. Ich mužstvo vyhralo zápas a chlapci boli radosťou bez seba. Cestou domov sa na nechránenom železničnom priecestí stalo nešťastie. Deti boli po víťazstve rozjarené a vodička si nevšimla prichádzajúceho vlaku, ktorý v plnej rýchlosti narazil do auta.

"Sedeli sme štyri na zadnom sedadle. Sebastián, môj priateľ, osem dní po nehode zomrel. Ja som utrpel fraktúru lebky a Sebestiánov brat je po nehode telesne postihnutý." Tragický koniec futbalového zápasu.
Huberta ihneď previezli na neurologickú kliniku do Salzburgu. Prvú noc strávil na operačnom stole. Keby tlak v mozgu stúpal, museli by vykonať trepanáciu. Bohu vďaka, zostal toho ušetrený.

Jeho mamička rozpráva: "Huberta udržiavali v umelom spánku a mohli sme ho navštevovať každý deň. Z kliniky sme vždy šli k Loretskému Jezuliatku a celé hodiny sme sa modlili za naše dieťa. Sestry nám dávali »loretský pásik« a ja som mu vždy jeden dávala pod vankúš. 
Keď som však na ďalší deň prišla, pásik bol preč. Sestra ho odstránila. Ale ja som sa nevzdávala a každý deň som dávala nový »loretský pásik« pod zranenú hlavu svojho syna, pretože som vedela, že tu môže pomôcť už len toto."

Hubert strávil na jednotke intenzívnej starostlivosti osem dní. Potom ho mohli previezť do okresnej nemocnice. Tam sa musel ako malé dieťa učiť všetkému znova: chodiť, hovoriť, v podstate všetky motorické pohyby. Ale pre všetkých, ako pre rodinu, tak pre lekárov to bol zázrak, že mu po nehode nezostali žiadne následky.

P. Francisco je pevne presvedčený: Dôvera mojich rodičov k Loretskému Jezuliatku mi vrátila úplné zdravie. Za všetko môžem ďakovať jedine Bohu, za všetko, čo vykonal prostredníctvom zázračného Jezuliatka.

P. Francisco pôsobí od októbra 2008 v meste Chamizo v Uruguaji. Je farárom v kostole svätej Terezky od Dieťaťa Ježiša.

7. októbra 2009 navštívili tri sestry z Rodiny Panny Márie salzburského Ježiška. Sestra Jozefa, jedna z pätnástich kontemplatívnych sestier, si pre nich našla čas a rozprávala im o vyprosených milostiach od Loretského Jezuliatka:

6. októbra sem prišla jedna pani zo Schmölln (Rakúsko), ktorá sa už koncom júla modlila za svojho prasynovca Šimona z Branau. Teraz s radostným úsmevom rozprávala: Vďaka Loretskému Jezuliatku! Päťročný Šimon dovtedy nekomunikoval s nikým, len so svojimi rodičmi. Ale desať dní po tom, čo som v jeho mene prijala Ježiškovo požehnanie, začal hovoriť so všetkými!

Krátko pred uzavretím brány (16.30) prišla žena menom Anjela Michaela Sperlová. Tá podala toto svedectvo: Pred siedmimi rokmi som ako začínajúca učiteľka v Bad Ischl zažila zázračnú udalosť. Jeden z mojich žiakov spadol z jablone a veľmi sa zranil, takže mu chceli amputovať pravé rameno. Utrápení rodičia ho priniesli sem k Ježiškovi. Rameno sa, proti všetkému očakávaniu za krátky čas úplne zahojilo. 

Do St. Maria Loreto prichádzajú ľudia všetkých vekových kategórií, aj inoverci alebo ľudia vlažní vo viere. Prosia Loretské Jezuliatko o požehnanie, alebo mu prichádzajú poďakovať. 

Dostávame veľa listov s prosbami aj s vďakou, niekedy sú adresované priamo Jezuliatku: Pre milé Loretské Jezuliatko. V ďakovných listoch, ktorých máme plné skrine, by sme mohli čítať celé hodiny o milostiach, ktoré si ľudia vyprosili od Jezuliatka.

Pani Brigita Rössingová z Buchenberg (Nemecko) v máji 2007 napísala: Naše manželstvo viac ako 30 rokov zaťažovali problémy môjho muža s alkoholom. Raz som sa dozvedela o Loretskom Jezuliatku. Od tej doby som mu dlhé roky Jezuliatko odporúčala. Až sa minulú jeseň spamätal a dostal silu a úplne sa zriekol alkoholu.

Niekedy síce dlho čakáme na vypočutie modlitieb, ale nesmieme strácať trpezlivosť. Potom dostaneme určite pomoc!

V roku 1981 jedna rehoľníčka zo Zweibrückene (Nemecko) stratila sluch. Keď ležala v nemocnici, dostala od svojej spolusestry obrázok Jezuliatka, ku ktorému sa denne modlila. Požehnaný "loretský pásik" si položila pod vankúš alebo si s ním obviazala ucho. Za niekoľko dní odchádzala domov zdravá a napísala: Týmto svedectvom chcem povzbudiť všetkých ľudí, že modlitbu plnú dôvery Boh vždy vypočuje.

Jedna pani zo Strasse (Rakúsko) napísala: Som veľkou ctiteľkou milostného Jezuliatka zo St. Maria Loreto. Obzvlášť intenzívne som sa k nemu modlila, keď manžel pri dopravnej nehode utrpel vážne zranenia hlavy. Lekári mu dávali už len deň života. Bolo to ako zázrak, keď sa prebral z kómy, a ja viem: Vďačíme za to milostnému Jezuliatku.

Pomoc zažila aj jedna pani z Buchenbergu v Nemecku. Tri roky trpela silnými poruchami spánku. Žiadne lieky nepomáhali. Vtedy som vysadila všetky lieky a všetku dôveru som s matkou vložila len do modlitby k Loretskému Jezuliatku. Jemu teraz ďakujeme z celého srdca, pretože potom som sa postupne cítila stále lepšie.

O sedemročnom synovcovi, ktorého priviezli do nemocnice s prasknutým slepým črevom, napísala rodina z Ottweiler (Nemecko). Lekár mu nedával žiadnu nádej a chlapca dali do zvláštnej izby pre umierajúcich. Doma sme sa všetci vrúcne modlili k Loretskému Jezuliatku. Chlapec prežil noc a za 14 dní povedal lekár počas vizity desiatim medikom: "Že tento chlapec ešte žije, to je zázrak!"

Podobne hovorili v roku 1980 o zázraku lekári v prípade pacienta z Forchtenstein (Rakúsko). Rana po ťažkej operácii obličiek sa cez všetko úsilie lekárov nezahojila. Vtedy mi moja sestra priniesla z Loreta pásik. Položil som ho na ranu, a tá sa cez noc začala hojiť.

Z Röthis (Rakúsko) napísala jedna matka, že jej dieťatko dostávalo niekoľkokrát záchvaty kašľa, pri ktorých sa dusilo. Presne od doby, keď sľúbila, že sa bude denne modliť k Loretskému Jezuliatku, záchvaty ustali.

V júni 1983 ďakovala Ježiškovi jedna matka z Tirschenreuth (Nemecko). Pred rokom som prosila sestry v kláštore, aby sa spolu so mnou modlili o zdravé dieťa. Presne za deväť mesiacov prišlo na svet.

Aj sestra vrátnička rozprávala, ako si samo Jezuliatko ulovilo niektoré povolania. Pekným príkladom je sestra M. Immaculata († 2004), ktorá bola v našom kláštore sedem rokov predstavenou. Ako dieťa menom Notburga putovala s rodičmi a deviatimi súrodencami každý rok z Abtenau (Rakúsko) k Loretskému Jezuliatku. Keď jej pri jednej púti položila vtedajšia predstavená sošku na hlavu, soška sa zamotala do vlasov. 
Predstavená, sestra Magdalena, povedala: Zdá sa, že si ťa chce Ježiško pritiahnuť k sebe. Raz možno vstúpiš do kláštora. 
Notburga odpovedala: Na to som nikdy nemyslela! 
Neskôr často rozprávala, ako po tomto požehnaní nemohla nájsť pokoj. Počas spiatočnej cesty vo vlaku myslela len na jedno: Áno, máš vstúpiť do kláštora! Za osem dní stála s kufríkom pri bráne.

V roku 1994, keď som sa ako 30-ročná vzdala zamestnania pôrodnej asistentky a vstúpila do kláštora v Salzburgu, bola to práve Notburga, ktorá ma tu ako matka Immaculata uvítala. Dovolila, aby moja sestra Petra, najmladšia z nás siedmich súrodencov, mohla prežiť 14 dní v kláštore.
To dievčatko tu môže hneď ostať, povedala predstavená s úsmevom a ja som odpovedala: Ona tu určite nezostane.
A predsa! Petra, ktorá pracovala ako ošetrovateľka starých ľudí a nikdy nepomyslela na rehoľné povolanie, počas tichých dní v kláštore pochopila, že Pán ju chce mať tu.

Nasledovalo niečo, čo môže urobiť len Boh. Rok po mne, v septembri 1995, vstúpila aj ona k nám a dostala meno Philomena. Súčasne náš brat, ktorý v čase mojej obliečky pocítil kňazské povolanie, vstúpil do seminára a primičnú svätú omšu slávil u Loretského Jezuliatka. Ako tretia nasledovala naša priateľka, zdravotná sestra Rosa, neskôr Veronika. Moja obliečka sa jej tak dotkla, že pochopila: Moje miesto je u Loretského Jezuliatka.

Počas sestrinho hovorenie prišla jedna miestna občianka, Marianne Polderová, aby si pri kláštornej mriežke uctila Jezuliatko a prijala jeho požehnanie. Skromne vysvetľovala: Viete, dnes by som chcela Loretskému Jezuliatku len poďakovať. Je to presne rok, čo mi v októbri 2008 povedali v nemocnici lekári: "Váš nádor v žalúdku musíme ihneď vyoperovať." 
Na to som odpovedala: "Dobre, ale dnes tu ešte nezostanem. Najskôr pôjdem do kláštora Loreto na spoveď, sväté prijímanie a vyprosím si požehnanie od Jezuliatka."

A tak sa stalo. Vyoperovali mi nádor veľký ako päsť, aj celý žalúdok. Všetko prebehlo v najlepšom poriadku. A to aj pri mojom vysokom veku, mám 81 rokov. Aj chemoterapiu som dobre znášala, trvalo to vždy celé hodiny. Dnes som musela prísť, aby som vďačne odovzdala svedectvo o pomoci, ktorej sa mi dostalo!

Masima