Svätá Barbora

Patrí medzi sväté mučenice s nemalým významom, o ktorých sa však nezachovalo spoľahlivých písomných správ. Žila a zomrela v Nikomédii ako panna a mučenica. Splnila sa na nej Ježišova predpoveď, že "nepriateľom človeka bude jeho vlastná rodina". 

O živote svätej Barbory sa martyrológium vyjadruje veľmi stručne a odvoláva sa na tradíciu. Podľa nej bola veľa pripomínaná, ctená významnými svätcami a zaradená medzi tzv. 14 pomocníkov v núdzi. Jej najstaršie znázornenie bolo objavené v kostole Santa Maria Antiqua na Palatine v Ríme a táto freska pochádza asi z konca VII. storočia.

Žila pravdepodobne medzi II. a IV. storočím v Nikomédii, ktorá tiež bývala sídelným mestom rímskych cisárov na východe, v Bithinii (v dnešnom Turecku), na južnej strane Čierneho mora.

Legenda ju uvádza ako krásnu dcéru zámožného Dioskura, ktorý bol veľkým nepriateľom kresťanov, ktorých učenie sa Barbora snažila spoznať. Dioskuros chcel svoju dcéru ustrážiť pred ich vplyvom a uväznil ju do veže, kde jej snáď nemalo chýbať nič, než sloboda. Pri jednej z otcových ciest sa údajne dohovorila s murármi na urobení tretieho okna, hoci do jej väzenia bola naplánované len dve. Barbora chcela, aby jej pripomínali Najsvätejšiu Trojicu, v ktorej spoločnosti túžila žiť. Po otcovej návrate nasledovalo vypočúvanie. Niekde sa uvádza, že v čase otcovej neprítomnosti prijala aj sviatosť krstu a keď sa mu priznala, že chce patriť len Kristovi, bola pred jeho hnevom dočasne ukrytá do zeme. Niektoré verzie uvádzajú, že sa skrývala v jaskyni.

Podľa legendárneho rozprávania, zatiaľ čo otec pre ňu chystal kruté muky, ona rozjímala o umučení Krista a čerpala tak silu, aby pre neho dokázala zniesť všetko. Otec si v hneve vraj prizval sudcu Marciana a Barboru, ktorá sa k chystaným mukám stavala hrdinsky, dal kruto zbičovať. Barbora však myslela na Kristovo bičovanie a to svoje vraj vnímala ako hladenie pávími perami. Na druhý deň jej nepriateľov prekvapilo, že rany po bičovaní z jej tela zmizli. Odmietali však uznať Kristovu liečivú moc, ktorú Barbora potvrdzovala a vykladali to ako znamenie pohanských bohov, chcejúc od nej, aby im za to preukázala vďačnosť. Jej snaha presvedčiť ich o opaku v nich vyvolala len väčšiu zúrivosť. Medzi popisované muky, ktorými ju chceli od viery odvrátiť, je uvádzané drásanie železnými hrebeňmi, pálenie bokov, tlčenie do hlavy, z ktorej jej chceli vymlátiť Krista i odrezanie pŕs. Posledným Marciánovým rozhodnutím bolo, že je potrebné odseknúť Barbore hlavu. Znetvorenú ju vliekli mestom k popravisku, snáď, aby ostatných odradili od viery v pravého Boha. Kazila im to však statočnosť Barbory a anjel, ktorý vraj Barborine krvácajúce telo zahalil bielym odevom. Keď dorazili na miesto, kata nepotrebovali, lebo otec bol rozhodnutý jeho prácu vykonať sám. Legenda v závere hovorí o tom, že keď svoju dcéru sťal mečom, bol sám zabitý bleskom.

V knihe Anselma Grüna "Duchovná terapia a kresťanská tradícia" sa dočítame, že táto legenda je tiež vnímaná ako plná symboliky, počnúc vlastným menom hrdinky, ktoré je vykladané ako cudzinka a chce sa tu ukázať, že nepatrí k tomuto svetu, ale jej pravým domovom je nebo. Aj vo väzení môže človek prežívať vnútornú slobodu. Jej otec sa márne snažil uplatniť svoje predstavy násilím. Boh prišiel do jej srdca aj cez zamknuté dvere. S ním prišlo aj viac svetla a jej úzky obzor sa rozšíril. Keď ju otec chcel po svojom návrate kvôli viere zabiť, ona našla úkryt v jaskyni, ktorá je v uvedenej knižke symbolom materskej sféry ako ochrany pred otcom. V knihe, zradou ovčiaka, sa otcova moc ukazuje silnejšia ako matky a Barbora sa z otcovej vôle dostala do rúk miestodržiteľa. Anjlemi uzdravená z následného mučenia, bola vraj nahá na ceste mestom šľahaná prútmi, ktoré sa zmenili v pávie perá a čím ju viac bičujú, tým viac bola nimi ozdobená. Cieľom toho vraj bolo ukázať, že ľudská agresia nemôže duši uškodiť. V tejto verzie príbehu strávila v žalári ešte jednu noc, počas ktorej jej anjel priniesol ako posilu na poslednú cestu Telo a Krv Pána. Tento výklad aktuálne dokazuje, že človek, ktorý sa stáva sám sebou, slobodne kráča svojou cestou. A ak sa hlava rodiny snaž určiť jeho životnú dráhu a násilím odvrátiť od Boha, nemôže zvíťaziť. Boh ho chráni aj skrze anjelov a smrť tu znamená nový život.

Anselm Grün sa snaží v tomto príbehu ukázať zmysel jednotlivých atribútov. Veža je tu videná ako obraz sebarealizácie človeka a symbol pevných základov, na ktorých spočíva náš život. Zároveň aj ako symbol pre kontempláciu - miesto, kde s nami prebýva Boh. Táto kruhová stavba s tromi oknami predstavuje celistvosť a prezentáciu Trojjediného Boha, žijúceho s nami a v nás. Pravú skutočnosť nepoznáme a tak sa nemusíme držať všetkých výkladov a podávaný kalich nám môže tiež pripomínať, že aj Kristovi bol v Getsemanskej záhrade podávaný symbolický kalich utrpenia. Súhlasom s Otcovou vôľou Ježiš vstal posilnený v ústrety svojim katom. A jeho prijatie potupnej smrti sa stalo naším vykúpením.

Je pripomínané, že Barbora máva na sebe zelené šaty ako symbol Božej sily, zmierenia i pevne nádeje vo večné milosrdenstvo. Má symbolizovať obnovu života, čo je pripomínané tzv. "barborkami", ktoré sa dávajú do vody, aby na Vianoce rozkvitli. Tento pokresťanštený zvyk nám má pripomínať, že dobre prežitý advent má viesť k rozprúdeniu tvorivej sily, pochádzajúcej od Boha a že pohrúžením sa do vlastného vnútra ako Barbora, máme rozkvitnúť životom Krista. Cisár Justinián vraj preniesol ostatky sv. Barbory v VI. stor. do Konštantinopolu, odkiaľ sa okolo r. 1000 dostali do dómu sv. Marka v Benátkach a r. 1009 boli prenesené na neďaleký ostrov Torcello, do kostola sv. Jana evanjelistu. Páter Fr. Ekert uvádza, že v r. 1370 nejakú časť z ostatkov sv. Barbory doviezol do Prahy pre svätovítsky chrám aj Karol IV. 

vložil: Masima