Pravda o nepoškvrnenom počatí Panny Márie

Pravda o nepoškvrnenom počatí Panny Márie nie je vo Svätom písme výslovne obsiahnutá. Podľa presvedčenia mnohých teológov je však skrytá v početných statiach Písma. Predstaviť a vysvetliť ich sa snažil aj pápež Pius IX. (1846 – 1878) v bule Ineffabilis Deus. V nej 8. decembra 1854 definoval nepoškvrnené počatie Panny Márie ako Bohom zjavenú pravdu, ktorú všetci kresťania katolíci musia pevne a stálo veriť.

Medzi najdôležitejšie z týchto statí patrí v prvom rade prvá blahozvesť — protoevanjelium, teda pasáž z Knihy Genezis, v ktorej Boh v raji zlorečí hadovi a sľubuje Záchrancu zo ženy: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu“ (Gn 3, 15).

Aj slová archanjela Gabriela, ktorými pri zvestovaní nazval Pannu Máriu „milosti plnou“ (Lk 1, 28), dovoľujú predpokladať, že toto Božie zaľúbenie v Márii plne zahŕňa celú jej existenciu, počnúc jej počatím.

Katechizmus Katolíckej cirkvi však zhŕňa vývoj chápania tejto pravdy iba stručne: „Cirkev si v priebehu storočí uvedomila, že Mária, ktorú Boh naplnil milosťou (porov. Lk 1, 28), bola vykúpená už od svojho počatia“ (KKC 491).  Základné myšlienky, ktoré viedli k pochopeniu pravdy o nepoškvrnenom počatí, rozvinuli cirkevní otcovia Východu i Západu v mariológii v prvých ôsmich storočiach.

Dokonalá svätosť Panny Márie: Prvou z nich bola dokonalá čistota a svätosť Panny Márie. Jej dokonalú bezhriešnosť preukázateľne hlásal a obhajoval okolo roku 350 diakon sv. Efrém Sýrsky a na Západe napríklad sv. Hilár, sv. Ambróz a najmä sv. Augustín. 

Sv. Efrém napísal: „Ty a tvoja matka ste jediní, ktorí ste celkom krásni v každom ohľade. Lebo na tebe, Pane, niet žiadnej škvrny a niet žiadnej škvrny ani na tvojej matke.“ 

Sv. Augustín (354 — 430) tvrdil, že každý z nás sa musí priznať k hriechu, „s výnimkou Panny Márie, ktorú pre česť Pána celkom vynechávam, keď je reč o hriechu“ (O prirodzenosti a milosti 36, 42). 
Uchránenie Márie od dedičného hriechu bolo nezaslúženým Božím darom a jedinečnou výnimkou zo všeobecne platného zákona dedičného hriechu. Je dobré si všimnúť, že tento velikán kresťanstva to zdôraznil poukázaním na jedinečnú Božiu poctu a milosť. 

V polemike s bludárom Pelagiom sv. Augustín podčiarkol, že hlásaním bezhriešnosti Božej Matky nevylučuje Pannu Máriu z vykúpenia, lebo tak by ju vydal satanovi, ako ho obviňoval Pelagius. A uvádza dva dôvody, prečo večné Slovo prijalo ľudskú prirodzenosť práve z dokonale svätej ženy, „nikdy nevydanej satanovi: lebo buď Slovo očistilo telo od hriechu ešte pred jeho prijatím, alebo ho prijatím očistilo“ (O zásluhách a odpustení hriechov 25, 38). Mimochodom, túto druhú možnosť od roku 1530 zastával aj Martin Luther. Žiaľ, dnes sú evanjelici od jeho názoru veľmi vzdialení. 

Sv. Augustín svoje tvrdenia odôvodňoval aj vierou veriaceho ľudu. V polemike s Juliánom (Proti Juliánovi 1, 7, 31) hovorí, že keby také niečo nebolo rozšírené medzi veriacimi, ani on by to nikdy nemohol hlásať. 

Po ňom čistou a nepoškvrnenou nazýva Pannu Máriu aj sv. Andrej z Kréty v 8. storočí, lebo: „Telo Panny, dokonalý obraz božskej krásy, je hlinou, ktorú stvárnili ruky božského Umelca“ na vytvorenie nového Adama.

Protiklad medzi Máriou a Evou: Druhou základnou myšlienkou, ktorá viedla k pochopeniu pravdy o nepoškvrnenom počatí, bola podobnosť a protiklad medzi Evou a Máriou. Táto myšlienka vychádza z paralelizmu sv. Pavla medzi Adamom a Ježišom Kristom ako novým Adamom. 

Už biskup sv. Irenej okolo roku 170 napísal: „Uzol Evinej neposlušnosti rozviazala Mária poslušnosťou: to, čo panna Eva zviazala svojou nevernosťou, Mária rozviazala vierou“ (Proti bludom III, 22, 4).  

Sv. Efrém píše okolo roku 350 podobne: „Dve nevinné, dve jednoduché, Mária a Eva, boli si celkom rovné. Ale neskoršie jedna sa stala príčinou našej smrti, druhá príčinou nášho života.“

Polemika v 12. a 13. storočí: O nepoškvrnenom (pasívnom) počatí Panny Márie začínajú výslovne hovoriť britskí mnísi Eadmer a Osbert z Clare na začiatku 12. storočia.
Sv. Bernard — a pod jeho vplyvom aj iní veľkí teológovia a svätci 12. a 13. storočia, napríklad Peter Lombardský, sv. Bonaventúra, sv. Albert Veľký i sv. Tomáš Akvinský — však varovali pred touto neodôvodnenou novotou. Hlavným dôvodom ich nesúhlasu bola všeobecnosť hriechu a nutnosť vykúpenia pre každého z pokolenia Adama a Evy, ale aj rozlišovanie medzi „prvým počatím“, čiže oplodnením, a „druhým počatím“, čiže vdýchnutím duše („animatio“).

Učenie o nepoškvrnenom počatí uspokojivo sformuloval až blahoslavený Duns Scotus (‡ 1308) tvrdením, že druhé počatie nemusí časovo predchádzať posväteniu. Zaviedol pojem praeredemptio (predvykúpenie), čím oslobodenie Panny Márie od dedičného hriechu spojil s potrebou jej vykúpenia a uchránenie Panny Márie od dedičného hriechu označil za najdokonalejší spôsob vykúpenia. Vďaka františkánom sa potom toto učenie postupne rozšírilo v celej Cirkvi. 

Rozlišovanie medzi prvým a druhým počatím vo vedeckých kruhoch pretrvávalo dlhé stáročia. Až dogmatická definícia nepoškvrneného počatia v roku 1854 spojila obe počatia do jediného, na počiatku ktorého Boh stvoril nesmrteľnú dušu Panny Márie a hovorí o „prvom okamihu jej počatia“.

Dôsledky pre duchovný život: Pravdu o nepoškvrnenom počatí Panny Márie nám Boh zjavil, aby sme ľahšie dosiahli večný život. V čom a ako nám to môže pomôcť?
Nepoškvrnené počatie Panny Márie vypovedá predovšetkým o tom, že hriech je absolútne nezlučiteľný s Bohom, a to až tak, že keď sa Kristus mal stať človekom, svoju matku uchránil od akejkoľvek nákazy hriechu. Aj my sami by sme preto mali neustále bojovať proti všetkým hriechom a zlu v nás, i tým najmenším, a nikdy nezľahostajnieť.
Cirkev však zdôrazňuje vykúpenie. Boh môže, a chce, aj z nás biednych hriešnikov urobiť svätých práve vykupiteľským dielom svojho Syna. 

„Preblahoslavená Panna Mária bola v prvom okamihu svojho počatia uchránená od poškvrny dedičného hriechu jedinečnou milosťou a výsadou všemohúceho Boha vzhľadom na budúce zásluhy Ježiša Krista, Vykupiteľa ľudského pokolenia.“ (Ineffabilis Deus)

Dnes sa podceňuje dôležitosť posväcujúcej milosti. Je to dar, ktorý nás robí „milými Bohu“, uschopňuje dušu žiť s Bohom. Vďaka sviatosti zmierenia ju po spáchaní smrteľného hriechu získavame späť.  Nepoškvrnená Panna Mária bude pre Cirkev stálym príkladom prvotného Božieho plánu s človekom. Odpoveď nám dal Boží Syn, keď ustanovil pre nás sviatosti. Ony nám sprostredkujú posväcujúcu milosť, ktorá nás robí podobnými Nepoškvrnenej. Často sa ocitneme v neľahkých životných situáciách práve preto, lebo sme opustili sviatostnú cestu, alebo sme sa uspokojili s priemernosťou. Prijímanie sviatostí je vždy istou cestou nasledovania Ježiša podľa príkladu Panny Márie.

vložil: Masima
zdroj: KN