Uvidel zázrak na vlastné oči

Lurdy - Alexis Carrel, nositeľ Nobelovej ceny za medicínu, odmietol ateizmus, keď v Lurdoch na vlastné oči videl zázrak uzdravenia svojej pacientky, ktorá zomierala na gastrointestinálnu tuberkulózu.

Alexis Carrel sa narodil v roku 1873 v známej a zámožnej rodine v malom mestečku Sainte-Foy pri Lyone. Jeho rodičia vlastnili textilnú továreň. Keď mal Alexis päť rokov, zomrel mu otec. Na pleciach jeho matky spočinula zodpovednosť za výchovu troch malých detí: najstaršieho Alexisa, Jozefa a Margity. Pani Carrelová bola hlboko veriaca žena, ktorá vychovávala svoje deti v duchu katolíckej viery a morálky. Alexis bol na prvom svätom prijímaní ako dvanásťročný. Navštevoval jezuitskú školu, kde prejavil svoje mimoriadne schopnosti v prírodovedných predmetoch.

Po ukončení tzv. nultého ročníka na univerzite sa Alexis rozhodol pokračovať v štúdiu chirurgie na Lekárskej fakulte Lyonskej univerzity. Mal mimoriadne schopnosti, veľmi bohatú predstavivosť, tvorivosť a túžbu zdokonaľovať sa a spoznávať tajomstvá ľudského tela. Veľmi rýchlo sa naučil vykonávať zvlášť komplikované chirurgické  operácie. Neprestajne zdokonaľoval svoju operačnú techniku. S týmto úmyslom sa učil vyšívať a onedlho boli jeho pooperačné stehy takmer neviditeľné. Ako prvý vypracoval metódu zošívania tepien (artérií).

V roku 1901 po ukončení odborného štúdia na univerzitách v Dijone a v Lyone získal Carrel doktorský titul z lekárskych vied a začal prednášať anatómiu, písať články a venovať sa výskumu. Nová operačná metóda, ktorú mladý Carrel vypracoval, sa vo vedeckom prostredí nestretla s priaznivým ohlasom. Hlavnou príčinou tejto nepriazne bola obyčajná závisť a intelektuálna obmedzenosť.

Počas študentských rokov upútala Carrela filozofia, ktorá spochybňovala možnosť poznať Boha. Boh bol pre Carrela výplodom ľudského vedomia, a nie skutočne „existujúcou bytosťou“ a Stvoriteľom – jediným zdrojom existencie všetkého.

Alexis jednoducho uveril, že Boh neexistuje a že človek sám môže rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé. Všetko, čo sa nedalo dokázať skúsenosťou či rozumom, nemalo pre Carrela nijakú hodnotu. Neuvedomil si, že strata viery v Boha je najväčším nešťastím a tragédiou ľudského života.

Alexisova matka veľmi trpela pre ateistický postoj svojho syna. Snažila sa ho presvedčiť, aby uveril v Boha, preto mu rozprávala o zjaveniach Panny Márie v Lurdoch a modlila sa zaňho. Bolo to obdobie, v ktorom sa katolícka tlač často venovala zázračným uzdraveniam v Lurdoch. Carrel úprimne hľadal pravdu, a preto tieto informácie vopred nezavrhoval. Chcel si ich osobne preveriť a zhodnotiť ich dôveryhodnosť. Keď si Carrel prečítal knihu Lurdy, ktorej autorom bol Emil Zola, upevnil sa v presvedčení, že zázraky sú výsledkom autosugescie. Stretol sa aj s opačným názorom, ktorý vo svojich knihách predstavil Dr. Gustáv Boissarie, vedúci Lekárskeho overovacieho úradu v Lurdoch, v ktorom sa zhromažďujú lekárske dokumenty o všetkých vedecky nevysvetliteľných uzdraveniach, ktoré sa tam udiali. Doktor Carrel uznával, že sa jedná o mimoriadne uzdravenia, ale bol presvedčený, že veda ich postupne dokáže vysvetliť. Preto sa rozhodol navštíviť Lurdy a osobne vyšetriť prípady mimoriadnych uzdravení.

V máji 1903 požiadali Dr. Alexisa Carrela, aby sprevádzal púť chorých do Lúrd. Vlak s takmer 300 pútnikmi opustil Lyon 26. mája. Dr. Alexis pred odchodom vyšetril pútnikov s najhorším zdravotným stavom, medzi inými aj 21-ročnú Máriu Baillyovú (v poslednom štádiu gastrointestinálnej tuberkulózy), a všetky vyšetrenia si podrobne zapísal. Počas cesty mal Carrel príležitosť dlho sa zhovárať s kňazom, ktorý už 25 rokov každoročne organizoval púte do Lúrd a vždy, podľa jeho rozprávania, sa z približne 300-člennej skupiny uzdravilo asi 60 ľudí. Ostatní chorí sa vracali domov s posilnenou vierou, s radosťou a s presvedčením, že ak svoje utrpenie obetujú Kristovi, bude pre nich veľkou milosťou. Kňaz mu vysvetľoval, že ak sa chorí spoja s trpiacim Kristom, dostanú milosť mať účasť na Kristovom utrpení za spásu sveta a takto prispejú k obráteniu hriešnikov a ateistov a zachránia ich pred večným zatratením. Carrelovi, ktorý neveril v Boha a už vôbec nie v zázraky, sa kňazovo svedectvo zdalo veľmi zvláštne a nepravdepodobné. Avšak Carrel úprimne hľadal pravdu. Vo svojom zápisníku si zaznamenal: „Ak sa v Lurdoch dejú nejaké nadprirodzené úkazy, ako ich uvádzajú náboženské časopisy, je možné preskúmať ich nestranne a bez predsudkov, podobne ako sa vyšetrujú chorí v nemocnici alebo ako sa robí laboratórny výskum.“

Na začiatku cesty požiadali Dr. Carrela, aby dal morfiovú injekciu ťažko chorej 21-ročnej Márii Baillyovej, ktorá sa nachádzala v terminálnom štádiu gastrointestinálnej tuberkulózy. Na tú istú chorobu zomreli jej rodičia aj brat. Mária si už nemohla sadnúť, vypľúvala krv, často zvracala a brucho mala silno opuchnuté. Veľmi trpela a veľa sa modlila, zvlášť prosila za obrátenie svojho bratranca, ktorý bol novinár a ateista. Mária bola presvedčená, že sa v Lurdoch uzdraví a že sa jej bratranec obráti. Lekári ani jej príbuzní nesúhlasili s tým, aby cestovala. Nakoniec jej však vyhoveli, pretože jej žiadosť považovali za posledné prianie pred smrťou. Carrel jej dal morfiovú injekciu, aby zmiernil jej utrpenie. O tretej ráno jej musel dať ďalšiu dávku na utlmenie bolesti. Vtedy zistil, že Mária má vysokú horúčku, opuchnuté nohy a naduté brucho a pri pupku má veľkú opuchlinu naliatu vodou. Boli to typické prejavy gastrointestinálneho tuberkulózneho zápalu. Carrel vedel, že Mária môže každú chvíľu zomrieť.

Vlak prišiel do Lúrd okolo 14:00 hodiny. Pútnici vyjadrili svoju radosť z príjazdu modlitbou a hlasným spevom. Carrela prekvapila vrúcna viera chorých. Napriek veľkej únave boli všetci radostní a dúfali, že dostanú milosť uzdravenia. Medzi pútnikmi bol aj Carrelov kamarát zo školských lavíc, ktorý ako dobrovoľník pomáhal chorým. Alexis obdivoval jeho jednoduchú, detskú vieru, ale s ľútosťou sa pozeral na veriacich. Bol presvedčený, že žijú vo vymyslenom svete. Avšak v hĺbke svojho srdca, pod škrupinou ateizmu, prežíval utrpenie spôsobené neistotou a nenaplnenou túžbou po láske, ktorá je silnejšia než smrť. Spolužiak porozprával Alexisovi o zázračných uzdraveniach, ktoré videl v Lurdoch na vlastné oči. Alexis vysvetľoval, že tieto uzdravenia spôsobila sila sugescie, ktorá vyžaruje z modliaceho sa zástupu veriacich, a že sa jednalo o uzdravenia zo zdanlivých, a nie z organických chorôb.

Vtedy mu kamarát porozprával o Petrovi de Rudderovi, ktorého privalil kmeň stromu, pričom mu zlomil a rozmliaždil píšťalu aj ihlicu (kosti predkolenia). Osem rokov sa Rudderove kosti nechceli zrásť. Dolná časť nohy mu nevládne ovísala. Vytvorila sa mu hnisajúca rana, cez ktorú bolo vidno zlomeninu. 7. apríla 1875 bol Peter okamžite a úplne uzdravený po modlitbe vo flámskej svätyni zasvätenej Panne Márii Lurdskej. Tento jedinečný zázrak zrastenia kostí zachytili aj na röntgenových snímkach. Carrel uznal, že je to tajomné uzdravenie, ale aj v takých prípadoch si treba zachovať skeptický postoj.
„Keby Boh existoval, zázraky by boli možné,“ tvrdil Carrel, „ale keďže Boh neexistuje, budúci vedecký výskum vysvetlí aj takéto prípady.“ Carrel bol presvedčený, že zázraky sú absurdné. Hovoril, že išiel do Lúrd ako dobré registračné zariadenie a keby na vlastné oči uvidel okamžité uzdravenie z organickej choroby: dorastenie amputovanej nohy, uzdravenie z rakoviny či zahojenie rany, uveril by v zázrak aj v existenciu Boha.
Ukázal na Máriu Baillyovú, ktorá zomierala na gastrointestinálnu tuberkulózu, a povedal: „Keby sa toto dievča uzdravilo, bol by to skutočný zázrak. Vtedy by som vo všetko uveril a stal by som sa mníchom.“

Ešte predtým, než sa Carrel vybral s chorými k jaskyni zjavenia, zašiel k lôžku Márie Baillyovej, aby ju vyšetril. Žena sa nachádzala v kritickom stave: nemohla rozprávať, namáhavo dýchala, srdce jej bilo čoraz slabšie, tep mala rýchly a nerovnomerný a brucho naduté. Klasický prípad agónie v dôsledku gastrointestinálnej tuberkulózy. Carrel nechcel dovoliť, aby Máriu zaviezli z jaskyni zjavenia. Ale naliehavé prosby jej ošetrovateľky ho presvedčili, že by bolo kruté nesplniť jej najväčšiu túžbu. Doktor Carrel ju celý čas sprevádzal spolu s ďalšími dvoma lekármi a kamarátom zo školských rokov. Máriu neponorili do vody z prameňa, len ju ňou pokropili a položili pred jaskyňu zjavenia. Jej vychudnuté telo bolo zakryté hnedou dekou. Bolo vidno Máriinu sivastú, mŕtvolne bledú tvár a pod dekou vytŕčalo jej opuchnuté brucho.

Pohľad na toto zomierajúce 21-ročné dievča Alexisa hlboko dojal a začal spontánne hovoriť: „Svätá Panna, ako veľmi by som chcel veriť tak, ako všetci títo nešťastní ľudia, že tento zázračný prameň nie je len výplodom našej fantázie! Uzdrav toto úbohé dievča, ona si vytrpela už príliš veľa. Daruj jej život a mne vieru. Ak sa toto dievča uzdraví, čo sa zdá celkom absurdné, daj, aby som uveril.“

Začala sa pobožnosť. Kňaz, ktorý ju viedol, povzbudil všetkých, aby v prosebnom geste pozdvihli svoje ruky k nebu a prosili o uzdravenie z najnebezpečnejšej choroby ducha, ktorá vedie k strate večného života a ktorá spočíva v odmietnutí Boha a v záľube v hriechu. Kňaz vyzval všetkých, aby sa modlili za uzdravenie z rôznych telesných chorôb a aby sa celkom odovzdali do Božej vôle.

Doktor Carrel sa pozeral na Máriu, ktorá ležala na nosidlách. Všimol si, že z jej tváre začali miznúť sivé fľaky a jej líca postupne naberali ružovú farbu. Neveril vlastným očiam. Zistil, že Máriin tep aj dýchanie sa upokojili. Cítil, že je svedkom mimoriadnej udalosti. Pred jeho očami sa do tváre dievčaťa vracal život a jej brucho sa vrátilo do normálneho stavu. Carrel s napätím sledoval zmeny, ktoré sa diali na chorej, a zapisoval si svoje pozorovania.
Máriino srdce bilo čoraz pokojnejšie a dýchanie sa dostalo do normy. Na otázku: „Ako sa cítiš?“ odpovedala: „Cítim, že som uzdravená.“ Mária sa sama posadila a  vypila pohár mlieka.
Carrel onemel. Stalo sa čosi nepochopiteľné: bol očitým svedkom okamžitého, zázračného uzdravenia zomierajúceho dievčaťa. Ihneď išiel nahlásiť tento prípad na Lekársky overovací úrad a odtiaľ neodkladne odišiel do hotela, aby vyšetril uzdravenú Máriu.

Ako išiel, videl mnohých chorých, ktorí sa telesne neuzdravili, ale naďalej trpeli zožieraní rakovinou a inými chorobami, no napriek tomu z ich tvárí vyžarovalo tajomné šťastie. Carrel si vtedy neuvedomoval, že to bol prejav ich duchovného uzdravenia, prijatia Božej vôle a obetovania svojho utrpenia Bohu za spásu sveta.

Keď Carrel prišiel k Máriinmu lôžku, onemel od údivu. Zbadal ju, ako sedí usmiata a zdravá: „Pán doktor, som celkom zdravá,“ oznámila mu s radosťou. Carrel ju dôkladne vyšetril. Tep mala pravidelný – 80 úderov za minútu, pokožku bielu a hladkú, brucho ploché a normálne ako mladé dievča, neboli na ňom nijaké stopy po opuchu ani stvrdnutí, brušná stena bola veľmi tenká a elastická. Jej úplné uzdravenie bolo lekársky nesporným faktom. Máriu vyšetrili aj dvaja ďalší lekári, ktorí potvrdili, že došlo k úplnému uzdraveniu. Nikto z nich nepochyboval, že boli svedkami veľkého zázraku.

Zázrak, ktorého bol Carrel svedkom, bol preňho duchovným aj intelektuálnym otrasom. Vďaka nemu si uvedomil, že existuje skutočnosť, ktorá presahuje zmyslové poznanie. Carrel pochopil, že metódy empirických vied umožňujú poznávať len materiálnu skutočnosť. Okrem nej však existuje duchovný rozmer skutočnosti, ktorý môžeme vnímať len na úrovni viery, ale ktorý je zároveň rovnako reálny ako rozmer, ktorý môžeme poznávať zmyslami.

Carrel sa začal veľmi pokorne modliť k Panne Márii: „Na moju neveru si odpovedala mimoriadnym zázrakom. Nedokážem pochopiť to, čo sa stalo s chorou, ale nedokážem ani prestať pochybovať. Mojou najväčšou túžbou je uveriť bez diskusie a kritiky.“

To, čo Carrel doposiaľ považoval za absurdné, sa stalo. Všetky jeho doterajšie teórie sa rozsypali. Bola to preňho veľká škola pokory. Prestal sa s ľútosťou pozerať na modliacich sa pútnikov. Nie je azda ich modlitba otvorením sa na pôsobenie Božej všemohúcnosti?
Pre Carrela však nebolo jednoduché hneď sa zriecť svojho ateizmu. V jeho srdci sa rozpútal dramatický boj. Napadali mu myšlienky, že sa mohol pomýliť v diagnóze a podľahnúť klamu. Ale odháňal ich, pretože uzdravenie sa stalo pred jeho očami, bolo laboratórne potvrdené. Spochybňovanie tohto faktu by bolo totálnym klamstvom a neúprimnosťou. Urobil jednoznačný uzáver: takéto uzdravenie nespôsobila sila prírody, ale Božia moc. Mal však zásadný problém: ako má prijať skutočnosť viery, ako sa má otvoriť na toto nepochopiteľné tajomstvo, ktoré presahuje vedecké poznanie?

„Niet nijakého dôkazu na to, že Boh neexistuje,“ uvažoval Carrel, „a že Panna Mária je len výplodom našej predstavivosti. Zdá sa mi ťažké dokázať, že Boh existuje, ale rovnako nemožné je aj poprieť jeho existenciu. Ako to, že niektorí významní vedci, ako napr. Pasteur, dokážu spojiť vieru v neomylnosť vedy s vierou v Boha?“
Carrel sedel pred jaskyňou zjavenia a bojoval sám so sebou do druhej v noci. Nakoniec sa rozhodol vojsť do kostola naplneného modliacimi sa pútnikmi z Baskicka. Kľakol si vedľa sivovlasého sedliaka a z hĺbky svojej ubolenej duše sa začal modliť: „Najsvätejšia Panna, útecha nešťastných, na moju neveru si odpovedala mimoriadnym zázrakom. Nedokážem ho pochopiť ani prestať pochybovať. Mojou najväčšou túžbou a cieľom všetkého môjho úsilia je mať neochvejnú vieru. Prijmi ma, hriešneho, unaveného honbou za mylnými svetlami. Pod tvrdou skalou mojej intelektuálnej pýchy žije najkrajší, hoci ešte pritlmený sen, aby som v teba veril a miloval ťa tak, ako ťa milujú rehoľníci s nevinnou dušou.“ Po tejto modlitbe Carrel pocítil úžasný pokoj a istotu, že existuje Boh, ktorý ho bezpodmienečne miluje. Napísal: „Ak sa duša skloní k Bohu, nájde pokoj a bude žiť v Bohu a Boh v nej... Boh presahuje všetko chápanie a poznanie. Tam, kde sa nemôže dostať rozum, môže vstúpiť túžba a láska.“

Bola to prelomová chvíľa v jeho živote. Pochopil, že najväčším pokladom človeka je viera v Boha, ktorý sa stal v Ježišovi Kristovi skutočným človekom, a viera v najväčší zázrak, ktorým je Kristovo zmŕtvychvstanie. O dar viery treba prosiť každý deň. Carrel uveril v skutočnú Kristovu prítomnosť v Eucharistii; uveril, že Ježiš je druhá osoba Najsvätejšej Trojice, že vstal z mŕtvych a je prítomný v Katolíckej cirkvi, kde učí, uzdravuje, oslobodzuje z otroctva hriechov všetkých, ktorí vo sviatosti zmierenia prijmú dar jeho milosrdenstva.

Prejavom autentického obrátenia je úplná poslušnosť Kristovi, ktorý žije, uzdravuje a vyučuje vo svojej Cirkvi. Alexis Carrel napísal: „Verím vo všetko, čo učí Katolícka cirkev, a nie je to pre mňa nijaká námaha, pretože nenachádzam nič protichodné medzi vedeckými faktami a učením Cirkvi.“ Uznal, že je celkom závislý na Bohu. Jeho svätej vôli podriadil svoj rozum, vôľu aj správanie.

Medzi jeho poznámkami z tohto obdobia sa zachovala nasledujúca modlitba: „Pane, veď môj život, pretože som stratený v tme. Môj Bože, veľmi ľutujem, že som nechápal život a že som sa márne snažil pochopiť veci, ktoré človek nedokáže pochopiť. Život nespočíva v tom, že chápeme, ale v tom, že milujeme, že pomáhame druhým, že sa modlíme a pracujeme. Môj Bože, daj, aby ešte nebolo neskoro!“ 

Keď si Carrel prezeral zápisy o zázračných uzdraveniach v lurdskom Lekárskom úrade, všimol si priezviská lekárov – mnohí z nich boli jeho priateľmi a kolegami –, ktorí sa báli priznať, že boli v Lurdoch, aby ich ostatní nepovažovali za šialencov a hlupákov. Masovokomunikačné prostriedky vtedy šírili názor, že udalosti v Lurdoch sú veľkým klamstvom, ktoré vymysleli kňazi. Aj pre Carrela mohol byť záujem o Lurdy prekážkou na ceste jeho vedeckej kariéry, ale nedal sa zastrašiť. Bol rozhodnutý, že bude svedčiť o pravde bez ohľadu na dôsledky.
Doktor Carrel rozhodne podpísal lekársku správu o okamžitom a úplnom uzdravení 21-ročnej zomierajúcej Márie Baillyovej. Po návrate domov uverejnil o tom články v miestnych novinách. Hneď potom naňho v tlači bezohľadne zaútočili antiklerikálni politici a univerzitní profesori. Jeho priamy nadriadený mu oznámil, že po tlačovej správe o zázraku už nemá na univerzite čo robiť, iba ak by odvolal všetko, čo o Lurdoch napísal.
Doktor Carrel bol neoblomný. Rozhodol sa prerušiť svoju vedeckú kariéru, ale odmietol podľahnúť vydieraniu a zaprieť pravdu.

Carrela z univerzity prepustili. O niekoľko mesiacov neskôr, v máji 1904, odcestoval do Kanady. V roku 1906 sa presťahoval do New Yorku, kde sa čoskoro stal jedným z najlepších vedcov vo vedeckom tíme Rockefellerovho inštitútu. Robil výskum na zvieratách, vypracovával nové operačné techniky, ktoré sa zavŕšili veľkými úspechmi. Operoval cievy dieťaťa, čím ho zachránil pred smrťou. Journal of the American Medical Association (14. 5. 1910) opísal tento operačný zákrok ako mimoriadnu udalosť. Carrel robil na zvieratách pokusy transplantácií celých orgánov. Zo zvieracích embryí získal substanciu, ktorá umožňovala zachovať pri živote tkanivá alebo orgány aj mimo organizmu. Podarilo sa mu udržať pri živote tkanivo srdca sliepky až 20 rokov. Vďaka týmto pokusom nastal v medicíne veľký prelom, ktorý poskytol zá¬klady pre transplantácie ľudských orgánov, operácií srdca a ciev. Alexis Carrel dostal v roku 1912 za tieto výsledky Nobelovu cenu za medicínu a fyziológiu.

Vždy, keď mohol, putoval do Lúrd. Chodil sa tam modliť a ďakovať za dar viery, ale prichádzal tam aj ako vedec a ďalej skúmal tajomstvá zázračných uzdravení. V roku 1910 bol dr. Carrel v Lurdoch svedkom mimoriadneho zázraku: od narodenia slepé dieťa získalo zrak. V ten istý večer, keď sa išiel pomodliť k jaskyni zjavenia, spoznal mladú, peknú ženu, dobrovoľníčku, ktorá sa starala o toto zázračne uzdravené dieťa. Tridsaťpäťročná pani de la Meyrie pochádzala z aristokratickej rodiny a po manželovej smrti sa venovala charitatívnej práci a výchove malého syna. Carrel s ňou nadviazal vzťah, ktorý sa čoskoro prerodil na vzájomnú lásku, ktorá viedla k prijatiu sviatosti manželstva.

Po vypuknutí Prvej svetovej vojny v roku 1914 sa Carrel aj s manželkou vrátili do Francúzska. Pridelili ich k sanitárnej službe. Carrela šokovali barbarské pomery na fronte. Takto to opisuje v jednom zo svojich listov: „Je potrebné, aby neutrálne štáty vedeli, akú kultúru prináša svetu Nemecko. Nemecká armáda sa dopúšťa neodpustiteľných zločinov. Som šokovaný, keď sa pozerám na túto krajinu, ktorej vedcov hlboko obdivujem, ale v ktorej sa divne spája obrovský intelektuálny rozvoj s morálkou primitívnych barbarov“ (6. 6. 1915).

Carrel bol svedkom mnohých úmrtí spôsobených gangrénou a rôznymi nákazlivými chorobami. Chce proti tomu niečo urobiť. Spolu s prof. chémie Dakinom vynašiel nový antiseptický roztok proti infekciám a na liečbu rán. Tento vynález výrazne prispel k zníženiu počtu amputácií. Táto metóda sa veľmi rýchlo začala používať na celom svete.

Po vojne sa Carrel vrátil do Rockefellerovho inštitútu, kde po piatich rokoch spoločnej práce s Karolom Lindberghom (slávnym konštruktérom a pilotom, ktorý preletel cez Atlantický oceán) skonštruovali v roku 1935 prvé umelé srdce, ktoré počas operácie udržiavalo pri živote orgány oddelené od organizmu. V tom čase Carrel napísal knihu Človek, tvor neznámy, ktorá sa stala svetovým bestsellerom.

Carrel bol presvedčený, že súčasná civilizácia stratila duchovné hodnoty, a preto neprináša ľuďom šťastie. Aby sa ľudstvo zachránilo pred sebazničením, musí sa otvoriť na „Bytosť, ktorá je prameňom všetkého, na mocné centrum sily, ktoré kresťanskí mystici nazývajú Boh“.
Upozorňoval: „Morálne zaostávanie ide často ruka v ruke s vysokou inteligenciou, a preto ľudia, ktorí sú morálne zaostalí, sú zvlášť nebezpečnými členmi spoločnosti... Morálka je súborom zásad, ktoré ľudia musia dodržiavať, ak chcú prežiť ako jednotlivci aj ako druh... Veriaci ľudia musia konať v súlade s kresťanskými morálnymi zásadami. Neveriaci majú byť poslušní podobným zásadám, pretože tieto zásady patria k povinnostiam každej bytosti obdarenej rozumom, ktorá je schopná uvažovať o fungovaní sveta.“

Svoju poslednú knihu, ktorú napísal v roku 1944, venoval sile modlitby. Napísal, že skrze modlitbu môže človek nadviazať osobný vzťah lásky s Bohom, „čo je pre človeka prameňom najsilnejšej životnej energie. Každý, kto si vypracoval zvyk pravidelnej a jasnej modlitby, bezpochyby pociťuje, že jeho život sa veľmi mení. Zvyk modliť sa zanecháva trvalú stopu na celkovom spôsobe nášho konania a správania. Človek začína vnímať sám seba a chyby, v ktorých žije. Začína pociťovať svoj zahanbujúci egoizmus, prázdnotu svojej domýšľavosti, bezcieľnosť svojich chúťok, malichernosť svojich starostí a nepokoja. Zároveň sa v ňom však rozvíja aj pocit morálnej zodpovednosti a pokora myslenia. Začína sa jeho púť k Prameňu milosti.“

Úplné zasvätenie sa Bohu sa v Carrelovom živote najzreteľnejšie prejavovalo v jeho každodennej vytrvalej modlitbe, pravidelnej spovedi, častej účasti na svätej omši a v obetavej službe blížnym. Pripravoval sa na stretnutie s Bohom v momente smrti. Uvedomoval si, že vtedy sa odohrá súd, ktorý rozhodne o večnosti v nebi alebo v pekle. Vzťahoval na seba slová Svätého písma: „Boh sa vysmievať nedá. Čo človek zaseje, to bude aj žať. Lebo kto seje pre svoje telo, z tela bude žať porušenie. Ale kto seje pre ducha, z ducha bude žať večný život“ (Gal 6, 7 – 8).

Modlil sa: „Pane, riaď môj život, keď sa strácam v temnote. Urobím všetko, čo mi vnukne tvoja vôľa... Bože, prv než zatvoríš knihu môjho života, daj mi milosť, aby som v nej vyčítal to, čo ešte neviem. Môj život bol púšťou, pretože som ťa nepoznal. Daj, aby táto púšť zakvitla, hoci je už jeseň. Chcem ti obetovať každú chvíľku dní, ktoré mi ešte zostávajú. Neprosím pre seba o nič iné, len o tvoju milosť. Nech som v tvojich rukách ako dym unášaný vetrom. Pane, osvieť ma, ako mám pomôcť tým, ktorých milujem. Pane, do tvojich rúk odovzdávam celú svoju ničotu.“

Carrel sa na svoju smrť pripravil spoveďou, svätou omšou a prijatím sviatosti pomazania chorých. Do večnosti odišiel v Paríži 5. novembra 1944. Zázračné uzdravenia v Lurdoch, ktorých bol očitým svedkom, vnímal ako znamenia, ktoré vyzývajú k obráteniu a poukazujú na existenciu zmyslami nepostihnuteľnej reality Boha. Nekompromisné hľadanie pravdy a vedecká čestnosť pomohli Alexisovi Carrelovi zavrhnúť ateizmus a uveriť v Ježiša Krista.

Boh dáva každému čitateľné znamenia, aby sa obrátil a prijal dar spásy. Ale tieto znamenia nikoho nenútia. Znamenia, zázraky či mimoriadne Božie pôsobenie nás neoberajú o slobodu. Tieto tajomné udalosti obsahujú dostatočne veľa argumentov pre tých, ktorí majú dobrú vôľu a chcú uveriť, ale aj dosť veľa nevysvetliteľného pre tých, čo uveriť nechcú. Človek je slobodný a môže povedať Bohu „nie“, ale na súde v momente smrti sa nebude môcť vyhovoriť, ak vedome a dobrovoľne odmietol milosť viery a dar večného života (porov. Rim 1, 20).

Ján Pavol II. všetkým trpiacim pripomínal: „Utrpenie, preniknuté silou Kristovej obety, je nenahraditeľným prostredníkom a pôvodcom dobier nevyhnutných na spásu sveta. Utrpenie oveľa viac ako čokoľvek iné otvára cestu milosti, ktorá pretvára ľudské duše“ (Salvifici doloris 27). Preto je dôležité, aby sme Bohu obetovali svoje slabosti a choroby a spojením nášho utrpenia s jeho utrpením vyprosovali milosti pre celý svet.

Masima