%20(1).jpg)
Kňaz Peter vytiahol malú fotografiu chlapca a vrúcne prosil Pannu Máriu: „Ja som urobil už všetko, nemôžem urobiť nič viac, teraz urob niečo ty!“ Ešte v tú istú noc začali prichádzať SMS-ky od Colmovej mamy, ktorá tvrdila, že sa niečo stalo...
Colm Cahill sa narodil v dobrej katolíckej rodine, ktorá žije na ostrove Jersey pri pobreží Veľkej Británie. Jeho otec bol riaditeľ školy, vážený človek, a matka pracovala ako zdravotná sestra. Okrem neho mali jeho rodičia ešte ďalšie štyri deti – dvoch synov a dve dcéry.
Keď mal Colm sedem rokov, prežil spolu so svojím otcom automobilovú nehodu. Od tej chvíle sa jeho život radikálne zmenil. Krátko po nehode sa u chlapca prejavila konvulzívna synkopa (krátkodobá porucha vedomia sprevádzaná bledosťou, zvracaním, zášklbmi...). Takéto záchvaty sa začali opakovať a boli čoraz intenzívnejšie. Najskôr sa vyskytovali niekoľkokrát v týždni, neskôr každý deň a nakoniec boli takmer nepretržité. Pre Colma to znamenalo koniec školskej dochádzky a ustavičné pobyty v nemocnici.
Lekári boli bezradní. Pomocou odborných vyšetrení, ktoré urobili najlepší európski odborníci, sa zistilo len toľko, že nejde o epilepsiu. Príčiny ako aj skutočný charakter chlapcovej choroby zostali záhadou.
Chlapec rástol a mocnel, ale choroba sa rozvíjala. Počas záchvatu sa Colm hádzal po celej miestnosti. Dialo sa to aj napriek tomu, že denne prijímal takmer tridsať veľkých dávok psychotropných liekov. Lekári rodičom odporučili, aby syna umiestnili v liečebni v Southamptone, pretože predpokladali, že chlapec čoskoro zomrie, lebo jeho srdce nevydrží ustavične sa opakujúce záchvaty. Do starostlivosti o Colma sa zapojili všetci členovia rodiny. Matka prestala pracovať a súrodenci, dokonca aj mladší, vedeli, čo treba v prípade záchvatu robiť.
V Colmovej farnosti pracoval poľský kňaz Peter Glas, ktorý chodieval každý rok na púť do Medžugoria. Rovnaký plán mal aj v roku 2004. Colm mal vtedy 13 rokov a jeho choroba bola už veľmi náročná pre celú rodinu. Pred svojím odchodom do Medžugoria otec Peter chlapca navštívil.
Napadlo mu, že svoju púť obetuje za Colma v duchu slov Svätého písma: „Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon“ (Gal 6, 2). O svojom zámere povedal aj Colmovi a požiadal ho, aby sa aj on modlil na tento úmysel.
Návšteva Medžugoria prebiehala podľa plánu. Všetky sväté omše, adorácie, krížové cesty ako aj pôst obetoval otec Peter za Colma.
Dňa 21. mája o 22:00 hodine mal mať zjavenie Ivan, jeden zo šestice „vizionárov“. Otec Peter informoval Colmových príbuzných o tejto udalosti a poprosil ich, aby sa v tom čase intenzívne modlili.
Počas „zjavenia“ vytiahol otec Peter malú fotografiu chlapca a vrúcne prosil Pannu Máriu: „Ja som urobil už všetko, nemôžem urobiť nič viac, teraz urob niečo ty!“ Ešte v tú istú noc začali prichádzať SMS-ky od Colmovej mamy, ktorá tvrdila, že sa niečo stalo, ale neuviedla čo.
Na druhý deň zaniesol otec Peter fotografiu chlapca na kopec navŕšený na mieste, kde zomrel páter Slavko, a nechal ju tam po jedným kameňom. Keď odchádzal, mal pocit, akoby opúšťal niekoho drahého, ale zároveň bol hlboko presvedčený, že to musí urobiť.
Po návrate do Jersey sa otec Peter dozvedel, čo sa stalo v rodine Cahillovcov. Dňa 21. mája vial jemný vietor a bolo pekné počasie. O 21:00 hodine (kvôli časovému posunu) bol Colm sám v záhrade a modlil sa ruženec, pričom predtým zapálil desať veľkých sviec.
Vo chvíli medžugorského „zjavenia“ vietor zrazu stíchol a sviečky začali zhasínať, avšak nie všetky naraz, ale jedna po druhej. Keď zhasla posledná z nich, bol Colm uzdravený.
Nasledujúci deň prežil bez záchvatu a takisto aj ďalší a ďalší a ďalší. V auguste lekárske konzílium rozhodlo, že mu budú postupne vysádzať psychotropné lieky. Stalo sa to na Colmovu žiadosť, pretože chlapec tvrdil, že je už zdravý, že ho uzdravil Boh.
Medzitým sa rodina Cahillovcov vybrala na púť do Lúrd. Pri jaskyni zjavenia sa tlačili tisíce pútnikov, ale strážnik ukázal iba na Colma a dovolil mu vojsť a modliť sa v jaskyni.
Na spiatočnej ceste sa rodina zastavila prenocovať v dedinskom hotelíku kdesi v Normandii. Colmovi príbuzní rozjímali o všetkých udalostiach z posledných mesiacov a uvažovali o tom, čo majú ďalej robiť.
Keď po večeri vyšli pred hotel, všimli si velikánsky autobus, ktorý mal na prednom skle prilepený veľký obraz Panny Márie medžugorskej. Boli to talianski pútnici, ktorí práve cestovali do Medžugoria. Túto zvláštnu zhodu okolností, ako aj skutočnosť, že Talianov stretli v Normandii, ktorá pre nich neleží na ceste do Bosny, považovali Cahillovci za znamenie, ktoré ich vyzývalo navštíviť Medžugorie.
Prvý išiel do Bosny Colm, ktorého tam vzal na výročie jeho uzdravenia otec Peter. Keď 21. mája 2005 prišli do Medžugoria, chlapec vyskočil z taxíka a asi na 20 minút sa stratil v zástupe ľudí.
Keď sa vrátil, vyhlásil, že tu je jeho domov a že dokonale toto miesto pozná. Počas svätej omše otec Peter povedal svedectvo o Colmovom uzdravení. Evanjelium v ten deň obsahovalo slová: „Lebo Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1, 37).
Colmovo uzdravenie malo veľký význam pre duchovný rozvoj, prehĺbenie a posilnenie viery Cahillovcov. Odvtedy pravidelne navštevujú Medžugorie. Púte do Bosny organizuje už samotný Colm.
Na jednej z nich sa obrátil jeho starší brat, ktorý žil dlhšiu dobu ďaleko od Boha.
Colm po niekoľkoročnom pobyte v USA v New Orleanse pochopil, že Kristus ho povoláva ku kňazstvu. Po návrate do Anglicka ho prijali do kňazského seminára a v súčasnosti študuje teológiu a pripravuje sa na prijatie kňazskej vysviacky.
Colmovo zázračné uzdravenie bolo znamením, ktoré vyzýva k obráteniu. Ježiš Kristus povedal: „Ak nevidíte znamenia a divy, neveríte“ (Jn 4, 48). Avšak na to, aby sme Božie znamenia videli a správne ich pochopili, potrebujeme pokoru a otvorenosť srdca.
Colm, jeho rodičia, príbuzní, mnohí priatelia a známi túto mimoriadnu udalosť prijali takto. Pochopili, že Boh ich vyzýva k obráteniu, že človek potrebuje k plnosti šťastia iba Boha, ktorý je láska a milosrdenstvo a ktorému treba neobmedzene dôverovať, za všetko mu ďakovať a plniť jeho vôľu.
