Dnes je: , meniny oslavuje: , zajtra má meniny:

Odporúčame

[Archív][twocolumns]

Viera do vrecka

[Viera do vrecka][bsummary]

Modlitba

[Modlitba][twocolumns]

Príbehy

[Príbehy][twocolumns]

Obrátenie sv. Pavla

Pavol sa narodil v židovskej rodine v Tarze, v meste, ktoré leží v cilícijskom kraji v Malej Ázii v dnešnom Turecku. Tarzus bolo prvým miestom, ktoré malo vplyv na budúceho Kristovho učeníka a jeho formáciu. Bolo to prístavné mesto, kde sa stretávali ľudia, obchod a kultúra. Pavol sa tu stretol s gréckou kultúrou, jazykom, filozofiou a myslením. 

Pavol dostal aj židovské základy. Jeho formácia sa rozvíjala predovšetkým po náboženskej stránke. Od detstva sa zoznamoval s Bibliou. V diaspore Židia používali jej grécky preklad známy pod menom Septuaginta. V synagóge sa čítalo Sväté písmo v hebrejskom a aramejskom jazyku. Takže Pavol dostal vzdelanie aj v týchto jazykoch. 
Okrem tejto intelektuálnej formácie, Pavol od svojich rodičov dostal aj remeslo, ako to bolo zvykom u Židov. Stal sa výrobcom stanov. Toto remeslo bolo v Cilícii veľmi rozšírené a aj pre samotného Pavla bolo veľmi dôležitým, lebo mu poskytovalo slobodu a nezávislosť pri ohlasovaní evanjelia.

Mesto Tarzus patrilo v tých časoch do Rímskej ríše, preto aj Pavol bol rímskym občanom a ovládal rímske zákony. Rímski občania mali plné právo, medzi ktoré patrilo: právo hlasovať; právo uzatvárať zmluvy; právo zákonitého manželstva; právo zastávať verejný úrad; právo riadneho súdneho procesu; zákaz mučenia. Jestvovali rôzne spôsoby, ako získať toto občianstvo: najčastejším bolo narodením sa v zákonitom manželstve rímskych občanov; deti oslobodených otrokov sa stávali občanmi; za výnimočné zásluhy v službe Rímskej ríši mohlo byť udelené rímske občianstvo; za veľmi vysokú cenu sa dalo občianstvo kúpiť. 
Pavol sa narodil už ako rímsky občan. To predpokladá, že už aj jeho rodičia mali rímske občianstvo. Tieto tri rozmery židovský, grécky a rímsky sprevádzali Pavla počas jeho celého života. 

Nepoznáme presný dátum Pavlovho narodenia. Predpokladá sa, že to bolo niekedy medzi rokmi 7-10 po Kr. Keďže pochádzal zo židovskej rodiny, dostal pri obriezke židovské meno Šavol odvodené z hebrejského slovesa šaal – žiadať. Tak sa volal aj 1. izraelský kráľ (Saul). Podľa vtedajšieho bežného zvyku Židov v diaspore dostal aj rímske meno Pavol, keďže bol aj rímskym občanom. Práve pod týmto menom vošiel do dejín ako „Pavol z Tarzu“. Tieto dve mená (Šavol - Pavol) charakterizujú jeho ohlasovanie. So židovskou formáciou sa stal ohlasovateľom Kristovho evanjelia vo vtedajšej Rímskej ríši.

Výraznou zmenou v živote mladého Pavla bola výchova pri nohách Gamaliela v Jeruzaleme. Pavol bol vychovávaný ako farizej a aj ku štúdiu pristupoval podľa princípov farizejskej školy.
Najväčšou charakteristikou farizejov bolo pridŕžanie sa „tradície otcov“ a snaha o presný výklad Mojžišových zákonov. Boli presvedčení, že popri napísanom zákone existuje ešte ústny zákon, čo sa prejavovalo v dodržiavaní množstva ďalších predpisov a zákazov, ktoré Mojžišov zákon neuvádzal. Verili v nesmrteľnosť ľudskej duše; v odmenu a trest po smrti, vo vzkriesenie tela po smrti, anjelov, čo saduceji odmietali. 
Zo života samotného Pavla vieme o týchto náboženských rozdieloch: „Ale Pavol vedel, že jedna časť sú saduceji a druhá farizeji, preto zvolal vo veľrade: „Bratia, ja som farizej, syn farizejov. Pre nádej a zmŕtvychvstanie ma súdia.“ Ako to povedal, nastala medzi farizejmi a saducejmi hádka zhromaždenie sa rozčeslo. Lebo saduceji tvrdia, že niet zmŕtvychvstania ani anjela, ani ducha, kým farizeji vyznávajú jedno i druhé. “  (Sk 23,6-8) 

Najdôležitejšou udalosťou v Pavlovom živote je udalosť na ceste do Damasku, na ktorej sa mu zjavil sám Pán Ježiš. Bolo to niekedy okolo roku 36 po Kr. Toto stretnutie zmenilo Pavla, člena židovského národa a urobilo z neho autentického kresťana, zapáleného misionára, verného a odvážneho svedka a apoštola Ježiša Krista. 
V prípade udalosti pri Damasku mnohí hovoria o obrátení, možno aj v súvislosti s liturgickým sviatkom Obrátenia svätého Pavla, ktorý sa slávi 25. januára. Je však dôležité rozlišovať medzi liturgickým a biblickým jazykom. Výraz obrátenie nevystihuje hlboký zmysel udalosti. 
Ani samotný Pavol nenazýva toto stretnutie obrátením. Z pohľadu tej doby Pavol neprešiel z jedného náboženstva do druhého, lebo v tom čase kresťanstvo nebolo oficiálne oddelené od židovstva. Pavol neprešiel ani z priemerného prežívania viery do prežívania horlivejšieho. Pavol bol vždy horlivý za Boha a jeho zákony, či už najprv ako farizej alebo neskôr ako apoštol Ježiša Krista. Pavol pri Damasku bol Bohom povolaný do služby, ale bolo to aj jeho vlastné rozhodnutie.

Božie povolanie a vlastná oddanosť sa stávajú jednotou. Pavol vo svojom liste Galaťanom ponúka vlastnú interpretáciu tejto udalosti:  „Ale keď sa Bohu, ktorý si ma už v lone matky vybral a svojou milosťou povolal, zapáčilo zjaviť vo mne svojho Syna, aby som ho zvestoval medzi pohanmi.“ (Gal 1,15-16) 
Pavol vidí udalosť pri Damasku ako vrchol svojej existencie na spôsob povolania starozákonných prorokov Izaiáša a Jeremiáša: „Pán ma povolal od lona, od života mojej matky spomínal moje meno.“ (Iz 49,1) 
„Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa, za proroka pre pohanov som ťa ustanovil.“ (Jer 1,5)
Pavol bol od narodenia vedený Božou prozreteľnosťou a trpezlivosťou až po rozhodujúci okamih, v ktorom sa ho Kristus zmocnil jeden raz navždy. 
Vysvetlenie udalosti pri Damasku je v láske ku Kristovi: „Ale čo mi bolo ziskom, kvôli Kristovi pokladám za stratu.“ (Flp 3,7)

Po príchode do Damasku Pán poslal Ananiáša, aby Pavla pokrstil. Hoci zážitok pri Damasku a návšteva Ananiáša sú dve chronologicky oddelené udalosti, predsa sa vzájomne dopĺňajú. 
Na jednej strane Pavol veľmi silno zdôrazňuje, že jeho apoštolát pochádza z Božieho poverenia. Sám Kristus, ako ostatným apoštolom, tak aj jemu dal jedinečné poslanie. Preto sa aj Pavol nazýva apoštolom. 
Na druhej strane Boh chcel, aby sa toto povolanie stalo jasným vo vnútri Cirkvi, aby sa odstránili všetky pochybnosti. Sprostredkovanie Ananiáša malo Pavlovi pomôcť pochopiť svoje apoštolské poslanie vo svetle kresťanského spoločenstva.

Po zážitku pri Damasku sa Pavol utiahol na istý čas do pustej oblasti Arábie a premeditoval svoje stretnutie s Pánom, ktorý ho ustanovil za apoštola. 
Neubehol dlhý čas a Pavol začal ohlasovať Krista v synagógach v Damasku. Jeho kázanie popudzovalo Židov, pretože namiesto povzbudenia v židovstve, ich miatol  svojim dokazovaním, že Ježiš je Mesiáš. Preto Pavol odišiel do Jeruzalema, aby sa stretol s apoštolmi.  Pre apoštolov bol však neznámy, dokonca vyvolával neistotu, lebo ešte pred nejakým časom prenasledoval kresťanov. Pavol bol predsa svedkom kameňovania Štefana a súhlasil s jeho smrťou. 
V tejto situácii nedôvery sa Pavla ujal Barnabáš. Aj on pochádzal z helénskeho židovstva, keďže sa narodil na ostrove Cyprus. Cez Barnabáša Pavol vstúpil do kontaktu s apoštolmi a do jednoty s jeruzalemským spoločenstvom kresťanov. Pavlove kázne vyvolávali nepokoje medzi Helenistami, ktorí ho chceli zabiť. Helenisti boli Židia z diaspory,  ktorí prichádzali do Jeruzalema doplniť si štúdia (ako kedysi Pavol) alebo  jednoducho navštíviť sväté mesto. Polemika musela byť ostrá. Pavol bol z ich strany ponímaný ako zradca. Preto Pavol radšej odchádza do rodného Tarzu. 
O tomto období Pavlovho života nám Sväté písmo nepodáva žiadne správy. Môžeme predpokladať, že Pavol aj v týchto končinách hlásal evanjelium. Tam ho niekedy okolo roku 43 po Kr. vyhľadal Barnabáš a priviedol do Antiochie, kde spolu začali činnosť, ktorá sa stala začiatkom veľkej misie Pavla k pohanom. 
V Antiochii ostali rok, hlásali evanjelium a v tomto meste po prvýkrát nazvali Kristových učeníkov kresťanmi. Pre Pavla sa Antiochia v Sýrii stala domovom, zázemím a spoločenstvom, kde začínal a končil svoje misijné cesty.

Na prvú misijnú cestu v rokoch 45-48 po Kr. sa Pavol vybral s Barnabášom a vzali aj Jána Marka. Prešli ostrov Cyprus a mestá v Malej Ázii - Perge, Antiochia v Pizídii, Ikónium, Lystra a Derbe.  Hlásali evanjelium a pre Krista získavali Židov aj pohanov. Videli potrebu povzbudiť vo viere spoločenstvá kresťanov a ustanovili starších. Úlohou starších bolo bdieť nad stádom a rozvíjať vieru, ktorú do nich vložil Kristus prostredníctvom ohlasovania apoštolov. Prvá misijná cesta merala viac ako 2000 km.

Na druhú cestu Pavol odchádza v spoločnosti Sílasa a uskutočnila sa v rokoch 50-53 po Kr. Prvá časť druhej misijnej cesty bola pravdepodobne veľmi rýchla. Pavol a Sílas najskôr ponavštevovali komunity kresťanov, ktoré založili na prvej misijnej ceste, aby ich upevnili vo viere. 
V Lystre Pavol stretol Timoteja, o ktorom dostal dobré odporúčania od veriacich z Lystry a Ikónia. Pavol ho zobral za svojho spoločníka a teraz už spolu v trojici zamierili na nové misijné územia do Grécka. 
Z Troady sa preplavili na európsky kontinent do mesta Filipy, kde apoštoli získali pre kresťanstvo Lýdiu, predavačku purpuru. Pavol ostal v jej dome na nejaký čas. Kresťanská komunita vo Filipách sa aj neskôr tešila Pavlovej obľube, lebo iba od nich Pavol prijal osobné dary. 
Potom prišli do Solúna, ktorý je pre nás známy ako rodisko svätých Cyrila  a Metoda. Ďalej ohlasovali Kristovo evanjelium v Berei, v Aténach a v Solúne. 
V Aténach Pavol prišiel do konfrontácie s pohanským mnohobožstvom a ako zachytávajú Skutky apoštolov „búril sa v duchu, keď videl, že mesto je oddané modlárstvu.“ (Sk 17,16) Pavol stojí na mieste, kde dlhé stáročia pred ním prednášali svoje učenie rôzni filozofi a ich stúpenci. V Pavlovej osobe sa na toto miesto dostáva Kristovo evanjelium. 
Aténčania neprijali Pavlovu náuku o smrti a zmŕtvychvstaní Krista. Niektorí hovoria o Pavlovom neúspechu. 
Ale je úlohou Kristovho evanjelia za každú cenu presvedčiť o svojej pravde a všade triumfovať? Zoči-voči „múdrosti tohto sveta“ sa môže niekedy zdať, že evanjelium zlyháva, neteší sa veľkej popularite a nezapĺňa prvé miesta v médiách. Ale to nie je ani poslaním evanjelia. 
Kristovo posolstvo nie je rebríčkom populárnosti. To je hlboké životné presvedčenie, ktoré ovplyvňuje životný štýl človeka, jeho hodnoty, myslenie a správanie. 
Misionári odišli z Atén do Korintu, kde Pavol napísal svoje prvé dva listy, a to veriacim do Solúna. 
Po roku a pol pôsobenia v Korinte (porov. Sk 18,11) sa vrátili opäť do Antiochie v Sýrii. Na druhej misijnej ceste prešli vzdialenosť približne 5000 km. 

Tretia misijná cesta sa uskutočnila v rokoch 53-59 po Kr. Jej hlavným cieľom bolo mesto  Efez, keďže v závere druhej cesty Pavol prisľúbil, že sa tam vráti. Nevybral si však najkratšiu cestu, to znamená po mori, ale vybral sa po suchu cez Cilíciu do oblastí Galácie a Frýgie, aby navštívil komunity založené počas druhej cesty a aby povzbudil vieru učeníkov. 
Efez, vďaka svojej polohe, bol v tom čase najdôležitejším mestom Malej Ázie. Na konci 1. stor. po Kr. malo mesto približne 450 - 500 tisíc obyvateľov. Efez bol centrom kultu bohyne Artemis (v rímskom náboženstve uctievaná pod menom Diana), ktorá tu mala svoj chrám nazývaný Artemision, považovaný za jeden zo siedmich divov sveta. 
Pavol preto musel čeliť pohanskému kultu, ktorý uctieval túto bohyňu. V tomto meste Apoštol pôsobil asi tri roky. Veľký čas venoval písaniu listov. V tomto čase napísal dva listy veriacim do Korintu, list veriacim do Galácie (Galaťanom) a list veriacim do Filíp.
Z Efezu sa Pavol vydal smerom do Troady a navštívil hlavné kresťanské spoločenstvá vo Filipách, Solúne a v Berei. V týchto macedónskych mestách sa nezdržal dlho, z Macedónska Pavol prešiel do Grécka, presnejšie do Korintu, kde napísal list Rimanom.
Na konci svojej tretej misijnej cesty sa Pavol rozhodol ísť do Jeruzalema. Čakalo ho väzenie pre Krista, ale napriek tomu sa Pavol nevyhýbal utrpeniu. Je nádherné čítať jeho rozlúčkovú reč v Miléte, kde sa pred zhromaždenými staršími z Efezu  modlí za Cirkev (porov. Sk 20,18-38). Je to modlitba aj za nás, za našu vernosť a vytrvalosť vo viere. 

Niekedy okolo roku 59 po Kr. Pavol prišiel do Jeruzalema. Tretia misijná cesta mala približne 6000 km. Spolu so svojimi spoločníkmi zašiel za Jakubom, predstaveným jeruzalemskej cirkvi, aby vyrozprával, „čo urobil Boh prostredníctvom jeho služby medzi pohanmi.“ (Sk 21,19)
Pri návšteve jeruzalemského chrámu ho Židia obvinili z porušovania Mojžišovho zákona a zo znesvätenia chrámu, lebo zaviedol svojho spoločníka, pohana Trofima do nádvoria, kde mohli vstúpiť len Židia. 
Pavla zatkli a rímski vojaci ho previezli do Cézarey Prímorskej na brehu Stredozemného mora. Pred rímskym prokurátorom Festom sa Pavol odvolal na svoje rímske občianstvo, odvolal sa na právo byť vypočutý pred cisárskym súdnym dvorom. Preto ho okolo roku 60 po Kr. deportovali do Ríma. 
Na plavbe po mori Pavol zažil stroskotanie na ostrove Malta, kde ho poštípala vretenica. Skutky apoštolov ukazujú, že Pavol je Božím chránencom, unikol smrti nielen pri stroskotaní, ale aj pri uhryznutí hadom. 

Bazilika sv. Pavla
V Ríme mohol Pavol bývať v súkromnom dome, ale stále pod vojenskou strážou dva roky ako väzeň. Pavol aj tu „ohlasoval Božie kráľovstvo a učil o Pánu Ježišovi Kristovi so všetkou odvahou a bez prekážky“ (Sk 28,31). Touto informáciou sa končí Kniha Skutkov apoštolov. 
Prostredníctvom Pavlovej osoby sa Kristovo evanjelium dostalo až do srdca vtedajšieho impéria, to jest do Ríma. 
Dva roky, ktoré Pavol strávil v Ríme, boli naplnené intenzívnou apoštolskou činnosťou. Pavol nezabúdal na všeobecné potreby Cirkvi, čo potvrdzujú listy Filemonovi, Kolosanom, a Efezanom. 
Niekedy v rokoch 63-64 po Kr. Pavol bol opäť v Ríme uprostred prenasledovania kresťanov za cisára Nera. Počas vlády tohto cisára (zomrel v roku 68 po Kr.) 

Pavol obetoval svoj život pre Krista, ktorý sa stal jeho odmenou a korunou víťazstva. Podľa tradície bol sťatý mečom a pochovaný pri Ostijskej ceste, kde dnes stojí Bazilika zasvätená tomuto neúnavnému apoštolovi národov.

vložil: Masima
zdroj: svatypavol, upravené

Žiadne komentáre:

Cirkevný kalendár

[Cirkevný kalendár][bsummary]

Zjavenia

[Zjavenia][twocolumns]

Mystický život

[Mystický život][twocolumns]

Očistec

[Očistec][twocolumns]