Ako sa modliť SRDCOM ...

Príbeh jednoduchého žobráka z Paríža. Bol dokonca uverejnený aj v jedných parížskych miestnych novinách.

Pavol trávil väčšinu času vonku. Jeho zvlášť obľúbeným kostolom bol kostol sv. Jakuba v Paríži. Pri vchodových dverách žobral a prosil o almužnu a jeho verným spoločníkom bola fľaša vína. 

Trpel na cirhózu pečene a iné choroby a farba jeho tváre neprezrádzali nič dobré. Ľudia z tejto štvrti čakali už len na to, že tu jedného dňa nebude. 

Nikto z nich sa o neho nijako nezaujímal. Vo farnosti ale bola jedna dobrá duša, pani N. Veľmi ju trápilo, keď ho videla vždy tak samotného, ​​a preto s ním častejšie prehovorila. Všimla si, že Pavol ráno opúšťa svoje miesto pri vchodových dverách a ide do kostola. Tam si sadol do lavice v prvom rade, presne pred svätostánok. Len tak ... zdalo sa, že nič nerobí. 

Jedného dňa sa ho pani N. spýtala: "Všimla som si, že často chodíš do kostola. Čo tam robíš, keď tam sedíš celú hodinu bez toho, že by si niečo robil? Nemáš ani ruženec ani modlitebnú knižku a niekedy si dokonca aj trochu zdriemneš. Čo v tú dobu robíš? Modlíš sa?"

"Ako by som sa mohol modliť! Od tej doby, čo som bol malý a chodil na náboženstvo, uplynulo veľa času, všetky modlitby som už zabudol. Už žiadnu nepoznám. Čo tu robím? Je to úplne jednoduché: idem ku svätostánku, tam, kde prebýva Ježiš vo svojom domčeku úplne sám a poviem mu: "Ježišu, to som ja, Pavol. Prišiel som Ťa navštíviť ", potom ešte chvíľu zostanem, aby tam bol aspoň niekto."

Pani N. zo seba nevydala ani hláska. Už nikdy nezabudne na to, čo počula. 

Dni ubiehajú, jeden ako druhý. Ale prišlo, čo muselo prísť: jedného dňa Pavol zmizol z kostola. Bol azda chorý? Alebo zomrel? Informovala sa a zistila, že je v nemocnici. 

Ide ho navštíviť. 

Chudákovi Pavlovi je veľmi zle, je napojený na veľa hadičiek a jeho tvár už má modravú farbu tak, ako je to typické pre umierajúcich. Lekárska prognóza nemohla byť horšia. 

Nasledujúci deň príde pani N. opäť a je už pripravená na smutnú správu. Ale nie ... Pavol sedí na svojej posteli úplne vzpriamený, je čerstvo oholený, má živý pohľad, vyzerá úplne premenený. Z jeho žiarivej tváre vychádza pohľad nepopísateľného šťastia. 

Pani N. si pretierala oči ... Ale áno, je to predsa on! "Pavol, to je neuveriteľné, veď ty si vstal z mŕtvych! To už nie si ty, čo sa to s tebou stalo? "

"No, bolo to dnes ráno, bolo mi zle, veľmi zle. Potom som naraz uvidel niekoho tu, na konci mojej postele. Bol to krásny muž, neopísateľne krásny ... To si ani nevieš predstaviť! Usmial sa na mňa a povedal: "Pavol! To som ja, Ježiš! Prišiel som ťa navštíviť ...""

Masima