%20(1).jpg)
Pre čerstvých novomanželov Monicu Battelli a Marca Manzaroliho z Riccione v Taliansku je Panna Mária skutočne hviezdou, ktorú nasledujú. To však nebolo vždy tak. Monica prijala ako prvá milosť obrátenia, ktorú jej v Medžugorí sprostredkovala Kráľovná pokoja.
Monica: Riccione, jedno z najznámejších dovolenkových miest na pobreží Jadranského mora, je výnimočným mestom. Popri mnohých oddychových ponukách pre turistov tu nechýba, samozrejme, ani čulý nočný život so svojimi typickými a známymi neresťami, vrátane obchodovania s drogami. Ako mladej mi bolo úplne samozrejmé tráviť víkendy a letné noci s priateľmi na diskotékach a potom opitá padnúť skoro ráno do postele.
Moji rodičia si oprávnene robili o mňa starosti a hľadali spôsob, ako by ma ochránili. V jednej budove vedľa hotela môjho otca sa uvoľnili priestory, v ktorých on zriadil bar a ponúkol mi, aby som prevzala zodpovednosť za obchodné záležitosti a za zamestnancov. Keďže som nemala žiadnu trvalú prácu, prijala som to. Ako 23-ročná som sa cítila poctená, že mi otec zveril vedenie takéhoto podniku. Náš bar sa stal veľmi obľúbeným a už čoskoro sme boli v celom meste známym podnikom. Ja som si vychutnávala pocit, že som stále stredobodom pozornosti, či už návštevníkov baru, alebo ako šéfka personálu. Páčilo sa mi byť medzi ľuďmi a mať úspech.
Táto úloha si však vyžadovala všetok môj čas a silu. Otvárali sme ráno o 5.30 a zatvárali sme na ďalšie ráno o 4.00, a to sedem dní v týždni.
Marco, s ktorým som sa priatelila od mojich dvadsiatich rokov, si veľmi prial, aby mohol so mnou tráviť viac času. Preto sme sa nasťahovali do spoločného bytu v nádeji, že sa tým náš vzťah prehĺbi.
Túžila som si založiť rodinu, ale keďže som „doma“ bola vlastne len pár hodín v noci, naša láska sa rozvíjať nemohla. Marco, samozrejme, za týchto podmienok nebol ochotný uzavrieť so mnou manželstvo. Toto bola prvá veľká porážka v mojom živote; po prvýkrát som nedostala, čo som chcela.
Odlúčenie od Marca ma voviedlo do existenčnej krízy. Prerušila som prácu na tri mesiace a upadla som do starého štýlu života. Konečne voľná, chcela som si užívať život. Ale diskotéky s tancom, alkoholom, šport, starostlivosť o telo a moderné oblečenie, to všetko mi nedonieslo to očakávané šťastie. Bola som nepokojná, nespokojná, frustrovaná a mala som úplne pomýlené predstavy o živote.
Hoci som bola pokrstená a vychovaná ako katolíčka, z mojej viery sa zachovalo už len presvedčenie, že asi musí existovať ešte nejaké vyššie bytie, ale nevedela som, ako to mám nazvať. Môže mi dať reiki odpoveď na moje otázky? Ale už po prvom stretnutí reiki som pochopila, že to nebolo ono.
Niektorí z mojich priateľov sa stali budhistami v nádeji, že tam nájdu svoje životné šťastie. Ale keď som videla techniky uvoľňovania sa, ktoré mi navrhovali v meditačnej skupine, bola som šokovaná.
Potom som si myslela, že riešením mojich problémov bude možno nejaký autogénny tréning; veď som napokon bola zvyknutá rozhodovať o všetkom sama. O Bohu, ktorý ma dokáže obdarovať, som nemala ani najmenšie poňatie. Moja teta, ktorá vnímala moje hľadanie, mi darovala knihu o Medžugorí. Akosi ma zaujala a zapáčila sa mi. A moja zvedavosť ma pobádala hľadať ďalej. Preto som sa rozhodla prijať pozvanie a spolu s pútnickou skupinou cestovať ku Kráľovnej pokoja.
September 2011: Počas celej našej cesty som si uchovala skeptický postoj. Počúvala som svoju hudbu, zostávala som vo vlastnom svete a všade som chodila ako kritická pozorovateľka – s odstupom.
Tak prešli moje dni v Medžugorí bez toho, žeby som bola zažila niečo zvláštne. V pútnickom autobuse na spiatočnej ceste sa ma milosť konečne mohla dotknúť. V jednom jedinom okamihu som si hlboko uvedomila, že Panna Mária naozaj existuje. Zároveň sa mi otvorili oči a videla som svoj vlastný život.
Napriek môjmu nezáujmu sa Panna Mária o mňa starala. Ona ma miluje, hoci ja som ju ignorovala! To bol neuveriteľný objav a vtedy som si pomyslela: ,Nie, nemôžem ďalej žiť ako doteraz, musím zmeniť svoj život – ale ako?‘ Bolo toho veľa, čo nebolo v poriadku.
Od tohto okamihu som cítila, že som bola dlžníčkou Boha a Panny Márie. Chcela som opätovať ich lásku, ale nevedela som ako. Nemohla som im ani zavolať, ani im dať materiálny darček; čím by som im teda mohla urobiť radosť? Tu som si pomyslela: ,Jednoducho urobím to, o čo prosí Panna Mária v Medžugorí, tým jej určite budem môcť dokázať moju lásku.‘
Potom som sa pridala k jednej modlitbovej skupine, kde som spoznala Pána Ježiša a naučila sa milovať ho. Chcela som teda robiť to, o čo nás prosí.
Preto som v nedeľu zavrela bar a nepracovala som až do štvrtej hodiny. S bolesťou som musela uznať svoju vlastnú spoluvinu na tom, že sa ľudia dostali do démonických závislostí; sama som ako atrakciu už roky pozývala na Halloween istú ženu, ktorá veští z kariet. Aj s tým som prestala, keď som to hlboko oľutovala a vyspovedala sa z toho. Na základe týchto rozhodnutí rapídne klesli príjmy môjho baru. Ale to ma neznepokojovalo, pretože konečne som našla vnútorný pokoj, ktorý všetko vyvážil. Zároveň som spoznala, že som mnohé roky viedla taký život, aký odo mňa očakávali iní, ale nikdy som sa vlastne nedostala k sebe, k tej Monice, akú Pán Boh stvoril a ako si ju on predstavoval.
Čím viac som sa modlila, tým viac som sa spoznávala; objavila som, kto som a k čomu som bola stvorená. Nebola som stvorená ako podnikateľka, ale predovšetkým ako tichá duša.
Chcela som objaviť povolanie, ktoré mi Ježiš daroval; vedela som, že len tak dokážem byť šťastná. Pochopila som tiež, že musím ukončiť svoje sexuálne vzťahy, no necítila som sa dosť silná na takúto obetu. Keď som sa modlila na tento úmysel a prosila o svetlo, vždy sa mi vybavili v mysli slová zo Svätého písma: „Bohu nič nie je nemožné!“ (Lk 1,37)
A naozaj – dostala som silu: po prvé, že som opustila bar a odovzdala som ho do iných rúk s dôverou, že mňa bude viesť Panna Mária; a po druhé, že som sa rozhodla žiť zdržanlivo až do svadby. Moji priatelia ma najprv vysmiali, ale keď po čase zbadali, že som stále istejšia a dôslednejšia, začali ma so záujmom počúvať, keď som im rozprávala o Ježišovi a o tom, ako počúva moje prosby a vyslyší ich. Sem-tam som bola v kontakte aj s Marcom. Ani pred ním som nechcela skrývať, že som bola do Ježiša naozaj zaľúbená. Moje nadšenie pre vieru ho urobilo až natoľko zvedavým, že sa sám začal modliť a chodiť na sv. omšu. Stále častejšie sme sa stretávali v kostole.
Vždy bolo mojím snom založiť si rodinu. Ale teraz som vedela, že sa stanem šťastnou len s kresťansky založeným mužom; a toho mi musel Ježiš darovať, pretože ja som nepoznala žiadneho veriaceho muža v primeranom veku. O čo viac som sa modlila za obrátenie môjho budúceho manžela, o to častejšie som „náhodou“ stretala Marca. A keď som si všimla, že aj jeho Ježiš priťahoval, kládla som si otázku, či to nakoniec predsa len nebude on, ktorého mi Pán určil.
Keď som mu porozprávala, že som sa rozhodla žiť zdržanlivo až do svadby, bol najprv veľmi prekvapený, ale potom mi odpovedal: „Milujem ťa tak veľmi, že by som pre teba urobil čokoľvek; rád prinesiem aj túto obetu.“
Tak sa začal náš pravý príbeh lásky podľa Ježišových pravidiel a pod ochranou Panny Márie. Bolo to nádherné obdobie do našej svadby. Sobáš sme mali 2. marca 2014 v našom farskom kostole v Riccione.
Keď jedného dňa prišli pútnici z Neapola k sv. pátrovi Piovi, aby si od neho vyžiadali radu, poslal ich domov so slovami: „Prečo prichádzate ku mne? Veď máte v Neapole pátra Dolinda, svätca.“ Tým myslel na dona Dolinda Ruotola (1882 – 1970). Tento sväto žijúci muž, ktorý bol za svojho života veľmi zaznávaný, dokonca prenasledovaný, zanechal po sebe mnohé teologické spisy a ako prorok a
spovedník ďaleko predstihol svoju dobu.
Svojim duchovným deťom odkázal: „Keď zomriem a ty prídeš na môj hrob, zaklop. Aj z hrobu ti odpoviem: Dôveruj Bohu!“
Monica, ktorá o tom vedela, dôverovala orodovaniu tohto veľkého neapolského svätca. V tom čase, keď hľadala svojho budúceho manžela, putovala na hrob dona Dolinda a trikrát naň zaklopala s prosbou: „Obráť toho muža, ktorého mi Ježiš vyvolil za životného partnera, nech je to ktokoľvek!“
O niekoľko týždňov si v modlitbovej skupine losovali kartičky s menom svätca, ktorý sa mal na celý rok stať duchovným priateľom a ochranným patrónom toho, kto si ho vylosoval. A Monica si pomyslela, že by to Marca, ktorého stretávala v kostole čoraz častejšie, určite potešilo, keby aj on dostal jedného svätého, ktorý by ho v nasledujúcom roku zvláštnym spôsobom sprevádzal a ochraňoval. Preto vytiahla jeden lístok aj pre neho. Bolo na ňom napísané: Don Dolindo Ruotolo. Monica tomu sotva dokázala uveriť, ale po istom čase veľmi dobre pochopila, že to nebola žiadna náhoda.
Marco: Keď som spoznal Monicu, mal som 22 rokov. Fascinovala ma, lebo bola živá a veselá. Všetci chlapci ju obletovali, a tak bolo pre mňa veľkou cťou, že si všímala práve mňa, hanblivého mladého muža.
Keď nás prešlo prvé zaľúbenie, nemali sme to v našom vzťahu ľahké a nevedel som si Monicu predstaviť ako moju manželku, pretože svoj život trávila vlastne vo svojom bare a pre seba sme nemali takmer žiaden čas. Aj keď to bolo bolestivé, bol som predsa len celkom rád, keď sme sa rozišli. Do tohto obdobia odlúčenia spadá Monikino obrátenie. Aj keď sme sa vídali len zriedka, všimol som si, že sa cez svoj nový vzťah k Panne Márii úplne zmenila. To zo mňa urobilo veľkého zvedavca. Plná elánu mi rozprávala o Ježišovi, a pretože som ju miloval, otvoril som sa tomuto nádhernému svetu viery aj ja. Po desaťročiach som šiel opäť na svätú spoveď a nanovo som objavil svoju lásku k Ježišovi, ktorého som mal ako malý chlapec veľmi rád.
Odkedy som prijal Pána Ježiša do svojho života, už viac nenadávam a so svojimi zamestnancami zaobchádzam s väčším rešpektom. Vďaka Panne Márii sme našli spoločný ideál a neopísateľné šťastie.
Monica: Riccione, jedno z najznámejších dovolenkových miest na pobreží Jadranského mora, je výnimočným mestom. Popri mnohých oddychových ponukách pre turistov tu nechýba, samozrejme, ani čulý nočný život so svojimi typickými a známymi neresťami, vrátane obchodovania s drogami. Ako mladej mi bolo úplne samozrejmé tráviť víkendy a letné noci s priateľmi na diskotékach a potom opitá padnúť skoro ráno do postele.
Táto úloha si však vyžadovala všetok môj čas a silu. Otvárali sme ráno o 5.30 a zatvárali sme na ďalšie ráno o 4.00, a to sedem dní v týždni.
Marco, s ktorým som sa priatelila od mojich dvadsiatich rokov, si veľmi prial, aby mohol so mnou tráviť viac času. Preto sme sa nasťahovali do spoločného bytu v nádeji, že sa tým náš vzťah prehĺbi.
Túžila som si založiť rodinu, ale keďže som „doma“ bola vlastne len pár hodín v noci, naša láska sa rozvíjať nemohla. Marco, samozrejme, za týchto podmienok nebol ochotný uzavrieť so mnou manželstvo. Toto bola prvá veľká porážka v mojom živote; po prvýkrát som nedostala, čo som chcela.
Odlúčenie od Marca ma voviedlo do existenčnej krízy. Prerušila som prácu na tri mesiace a upadla som do starého štýlu života. Konečne voľná, chcela som si užívať život. Ale diskotéky s tancom, alkoholom, šport, starostlivosť o telo a moderné oblečenie, to všetko mi nedonieslo to očakávané šťastie. Bola som nepokojná, nespokojná, frustrovaná a mala som úplne pomýlené predstavy o živote.
Hoci som bola pokrstená a vychovaná ako katolíčka, z mojej viery sa zachovalo už len presvedčenie, že asi musí existovať ešte nejaké vyššie bytie, ale nevedela som, ako to mám nazvať. Môže mi dať reiki odpoveď na moje otázky? Ale už po prvom stretnutí reiki som pochopila, že to nebolo ono.
Niektorí z mojich priateľov sa stali budhistami v nádeji, že tam nájdu svoje životné šťastie. Ale keď som videla techniky uvoľňovania sa, ktoré mi navrhovali v meditačnej skupine, bola som šokovaná.
Potom som si myslela, že riešením mojich problémov bude možno nejaký autogénny tréning; veď som napokon bola zvyknutá rozhodovať o všetkom sama. O Bohu, ktorý ma dokáže obdarovať, som nemala ani najmenšie poňatie. Moja teta, ktorá vnímala moje hľadanie, mi darovala knihu o Medžugorí. Akosi ma zaujala a zapáčila sa mi. A moja zvedavosť ma pobádala hľadať ďalej. Preto som sa rozhodla prijať pozvanie a spolu s pútnickou skupinou cestovať ku Kráľovnej pokoja.
September 2011: Počas celej našej cesty som si uchovala skeptický postoj. Počúvala som svoju hudbu, zostávala som vo vlastnom svete a všade som chodila ako kritická pozorovateľka – s odstupom.
Tak prešli moje dni v Medžugorí bez toho, žeby som bola zažila niečo zvláštne. V pútnickom autobuse na spiatočnej ceste sa ma milosť konečne mohla dotknúť. V jednom jedinom okamihu som si hlboko uvedomila, že Panna Mária naozaj existuje. Zároveň sa mi otvorili oči a videla som svoj vlastný život.
Pochopila som, že všetky pôžitky vôbec nesúviseli s pravým šťastím, a spoznala som, že mám dušu, pre ktorú som však už roky nič neurobila. Nikdy som sa nemodlila, nikdy som nešla do kostola, žila som len zo svojej vlastnej sily a podľa mojich vlastných predstáv; celé hodiny som trávila pestovaním svojho tela, ale na svoju dušu som nikdy nemyslela.
Napriek môjmu nezáujmu sa Panna Mária o mňa starala. Ona ma miluje, hoci ja som ju ignorovala! To bol neuveriteľný objav a vtedy som si pomyslela: ,Nie, nemôžem ďalej žiť ako doteraz, musím zmeniť svoj život – ale ako?‘ Bolo toho veľa, čo nebolo v poriadku.
Od tohto okamihu som cítila, že som bola dlžníčkou Boha a Panny Márie. Chcela som opätovať ich lásku, ale nevedela som ako. Nemohla som im ani zavolať, ani im dať materiálny darček; čím by som im teda mohla urobiť radosť? Tu som si pomyslela: ,Jednoducho urobím to, o čo prosí Panna Mária v Medžugorí, tým jej určite budem môcť dokázať moju lásku.‘
Keď som prišla domov, začala som sa každý deň modliť ruženec, v nedeľu chodiť na svätú omšu a raz v mesiaci pristupovať k sviatosti zmierenia. Vďaka tomu som ihneď pochopila, že svoje noci už viac nechcem tráviť na diskotékach, že sa musím inak obliekať a ináč vyjadrovať a svoj hnev si jednoducho nesmiem vybíjať na druhých.
Potom som sa pridala k jednej modlitbovej skupine, kde som spoznala Pána Ježiša a naučila sa milovať ho. Chcela som teda robiť to, o čo nás prosí.
Preto som v nedeľu zavrela bar a nepracovala som až do štvrtej hodiny. S bolesťou som musela uznať svoju vlastnú spoluvinu na tom, že sa ľudia dostali do démonických závislostí; sama som ako atrakciu už roky pozývala na Halloween istú ženu, ktorá veští z kariet. Aj s tým som prestala, keď som to hlboko oľutovala a vyspovedala sa z toho. Na základe týchto rozhodnutí rapídne klesli príjmy môjho baru. Ale to ma neznepokojovalo, pretože konečne som našla vnútorný pokoj, ktorý všetko vyvážil. Zároveň som spoznala, že som mnohé roky viedla taký život, aký odo mňa očakávali iní, ale nikdy som sa vlastne nedostala k sebe, k tej Monice, akú Pán Boh stvoril a ako si ju on predstavoval.
Čím viac som sa modlila, tým viac som sa spoznávala; objavila som, kto som a k čomu som bola stvorená. Nebola som stvorená ako podnikateľka, ale predovšetkým ako tichá duša.
Chcela som objaviť povolanie, ktoré mi Ježiš daroval; vedela som, že len tak dokážem byť šťastná. Pochopila som tiež, že musím ukončiť svoje sexuálne vzťahy, no necítila som sa dosť silná na takúto obetu. Keď som sa modlila na tento úmysel a prosila o svetlo, vždy sa mi vybavili v mysli slová zo Svätého písma: „Bohu nič nie je nemožné!“ (Lk 1,37)
A naozaj – dostala som silu: po prvé, že som opustila bar a odovzdala som ho do iných rúk s dôverou, že mňa bude viesť Panna Mária; a po druhé, že som sa rozhodla žiť zdržanlivo až do svadby. Moji priatelia ma najprv vysmiali, ale keď po čase zbadali, že som stále istejšia a dôslednejšia, začali ma so záujmom počúvať, keď som im rozprávala o Ježišovi a o tom, ako počúva moje prosby a vyslyší ich. Sem-tam som bola v kontakte aj s Marcom. Ani pred ním som nechcela skrývať, že som bola do Ježiša naozaj zaľúbená. Moje nadšenie pre vieru ho urobilo až natoľko zvedavým, že sa sám začal modliť a chodiť na sv. omšu. Stále častejšie sme sa stretávali v kostole.
Vždy bolo mojím snom založiť si rodinu. Ale teraz som vedela, že sa stanem šťastnou len s kresťansky založeným mužom; a toho mi musel Ježiš darovať, pretože ja som nepoznala žiadneho veriaceho muža v primeranom veku. O čo viac som sa modlila za obrátenie môjho budúceho manžela, o to častejšie som „náhodou“ stretala Marca. A keď som si všimla, že aj jeho Ježiš priťahoval, kládla som si otázku, či to nakoniec predsa len nebude on, ktorého mi Pán určil.
Keď som mu porozprávala, že som sa rozhodla žiť zdržanlivo až do svadby, bol najprv veľmi prekvapený, ale potom mi odpovedal: „Milujem ťa tak veľmi, že by som pre teba urobil čokoľvek; rád prinesiem aj túto obetu.“
Tak sa začal náš pravý príbeh lásky podľa Ježišových pravidiel a pod ochranou Panny Márie. Bolo to nádherné obdobie do našej svadby. Sobáš sme mali 2. marca 2014 v našom farskom kostole v Riccione.
Keď jedného dňa prišli pútnici z Neapola k sv. pátrovi Piovi, aby si od neho vyžiadali radu, poslal ich domov so slovami: „Prečo prichádzate ku mne? Veď máte v Neapole pátra Dolinda, svätca.“ Tým myslel na dona Dolinda Ruotola (1882 – 1970). Tento sväto žijúci muž, ktorý bol za svojho života veľmi zaznávaný, dokonca prenasledovaný, zanechal po sebe mnohé teologické spisy a ako prorok a
spovedník ďaleko predstihol svoju dobu.
Svojim duchovným deťom odkázal: „Keď zomriem a ty prídeš na môj hrob, zaklop. Aj z hrobu ti odpoviem: Dôveruj Bohu!“
Monica, ktorá o tom vedela, dôverovala orodovaniu tohto veľkého neapolského svätca. V tom čase, keď hľadala svojho budúceho manžela, putovala na hrob dona Dolinda a trikrát naň zaklopala s prosbou: „Obráť toho muža, ktorého mi Ježiš vyvolil za životného partnera, nech je to ktokoľvek!“
O niekoľko týždňov si v modlitbovej skupine losovali kartičky s menom svätca, ktorý sa mal na celý rok stať duchovným priateľom a ochranným patrónom toho, kto si ho vylosoval. A Monica si pomyslela, že by to Marca, ktorého stretávala v kostole čoraz častejšie, určite potešilo, keby aj on dostal jedného svätého, ktorý by ho v nasledujúcom roku zvláštnym spôsobom sprevádzal a ochraňoval. Preto vytiahla jeden lístok aj pre neho. Bolo na ňom napísané: Don Dolindo Ruotolo. Monica tomu sotva dokázala uveriť, ale po istom čase veľmi dobre pochopila, že to nebola žiadna náhoda.
Marco: Keď som spoznal Monicu, mal som 22 rokov. Fascinovala ma, lebo bola živá a veselá. Všetci chlapci ju obletovali, a tak bolo pre mňa veľkou cťou, že si všímala práve mňa, hanblivého mladého muža.
Keď nás prešlo prvé zaľúbenie, nemali sme to v našom vzťahu ľahké a nevedel som si Monicu predstaviť ako moju manželku, pretože svoj život trávila vlastne vo svojom bare a pre seba sme nemali takmer žiaden čas. Aj keď to bolo bolestivé, bol som predsa len celkom rád, keď sme sa rozišli. Do tohto obdobia odlúčenia spadá Monikino obrátenie. Aj keď sme sa vídali len zriedka, všimol som si, že sa cez svoj nový vzťah k Panne Márii úplne zmenila. To zo mňa urobilo veľkého zvedavca. Plná elánu mi rozprávala o Ježišovi, a pretože som ju miloval, otvoril som sa tomuto nádhernému svetu viery aj ja. Po desaťročiach som šiel opäť na svätú spoveď a nanovo som objavil svoju lásku k Ježišovi, ktorého som mal ako malý chlapec veľmi rád.
Odkedy som prijal Pána Ježiša do svojho života, už viac nenadávam a so svojimi zamestnancami zaobchádzam s väčším rešpektom. Vďaka Panne Márii sme našli spoločný ideál a neopísateľné šťastie.
Masima
