%20(1).jpg)
Zdravotná sestra našla v nemocnici pod vankúšom chlapca, ktorý práve zomrel, tento list:
„Milá mamička, už niekoľko dní dokážem sedieť na posteli len pol hodiny a zvyšok dňa nehybne preležím na posteli. Môjmu srdcu sa už nechce biť. Dnes zavčas ráno povedal profesor čosi, čo znelo ako “byť pripravený”.
Pripravený na čo?
Iste, že mladému sa zomiera ťažko! Musím byť pripravený na to, že na začiatku budúceho týždňa už budem minulosťou; no ja nie som pripravený.
Mám takmer neznesiteľné bolesti, no naozaj neznesiteľný je pre mňa fakt, že nie som pripravený.
Najhoršie je, že keď sa pozerám na nebo, vidím tmu. Prichádza noc, no nevidím blikotať ani jedinú hviezdu.
Mama, nikdy som nemyslel na Boha, no teraz cítim, že existuje ešte niečo, čo nepoznáme, niečo tajomné, moc, do ktorej rúk padáme, ktorej sa musíme zodpovedať.
Trápi ma, že neviem, kto to je.
Kiež by som to vedel!
Mama, pamätáš sa, ako si s nami, deťmi, chodievala podvečer do lesa naproti ockovi, ktorý sa vracal z práce? Niekedy sme bežali dopredu a zrazu sme sa ocitli sami. Z tmy sa ozývali kroky: ako sme sa len báli toho, čo sme nepoznali! A akú radosť sme mali, keď sme zistili, že to prichádza ocko, ktorý nás ľúbi.
A teraz, keď som sám, znovu počujem kroky, ktoré nepoznám.
Prečo ich nepoznám?
Povedala si mi, ako sa mám obliekať a ako sa mám v živote správať, ako mám jesť, ako sa o seba postarať.
Starala si sa o mňa a všetka tá starostlivosť ťa neunavovala.
Spomínam si, že na Štedrý večer si s nami chodievala na omšu.
Spomínam si tiež na večernú modlitbu, ku ktorej si ma občas vyzývala. Vždy si nás viedla k tomu, aby sme boli čestní. No to všetko sa pred mojimi očami teraz topí ako sneh na slnku. Prečo si nám hovorila o toľkých veciach a nič si nám nepovedala o Ježišovi Kristovi?
Prečo si ma nenaučila poznať zvuk jeho krokov, aby som zistil, že to je on, kto príde ku mne v túto poslednú noc v samote smrti?
Tak, aby som vedel, že ten, kto ma čaká, je Otec! Mohol by som zomierať inakšie..."
