Dnes je: , meniny oslavuje: , zajtra má meniny:

Odporúčame

[Archív][twocolumns]

Viera do vrecka

[Viera do vrecka][bsummary]

Modlitba

[Modlitba][twocolumns]

Príbehy

[Príbehy][twocolumns]

Edel Mary Quinn, horlivá legionárka Panny Márie

Keď Frank Duff v roku 1921 v írskom Dubline spolu s niekoľkými veriacimi ženami založil Máriinu légiu, ešte nikto netušil, ako toto laické mariánske hnutie zakrátko po celom svete rozpúta obrovský duchovný požiar. Táto malá, Panne Márii zasvätená skupinka chcela práve cez Pannu Máriu viesť svoje okolie k Ježišovi. 

Takúto cestu evanjelizácie im prostredníctvom svojich spisov ukázal sv. Ľudovít Mária Grignion z Montfortu: „Pokorné Máriine deti vedia, že táto Matka je najistejšou, najľahšou, najkratšou a najdokonalejšou cestou k Ježišovi. Preto sa tejto Matke bezvýhradne odovzdajú.“

Jednou z najhorlivejších legionárok Panny Márie v Dubline bola Edel Mary Quinn, dievča s plavými vlasmi a so zmyslom pre humor, so silnými vodcovskými schopnosťami, športovo a umelecky nadaná; rada hrávala na klavíri a na husliach. Ako najstaršia z piatich detí sa musela zriekať mnohých vecí a už ako 17-ročná prijať prácu v jednej firme, aby tak mohla finančne podporovať rodinu. Jej otec, bankár, ale zároveň vášnivý hráč, prišiel takmer o všetko. 

Keď Edel Mary Quinn v roku 1928 ako dvadsaťročná sekretárka spoznala na jednom stretnutí Máriinu légiu a počula slová: „Dávame sa Panne Márii celkom k dispozícii, aby nás urobila nástrojmi sprostredkovania milostí,“ poprosila ihneď o prijatie.
S veľkou horlivosťou navštevovala starých a chorých, a to nielen počas dvoch hodín týždenne, aby si splnila svoju úlohu. Už čoskoro po svojej namáhavej práci v kancelárii tomu obetovala svoj krátky voľný čas každý večer a často dokonca aj nedeľné popoludnia. 

Mladá Edel sa dobre osvedčila, a preto jej Frank Duff zveril zodpovednú úlohu – vedenie skupiny, ktorá sa starala o prostitútky.
Istý kardinál neskôr napísal: „Jej každodennou skúsenosťou boli kyslé tváre, nadávky, odmietanie, špinavá mestská štvrť, hmyz a bolesť, ktorú spôsobovala tejto jemnej duši bezbožnosť a skazenosť.“
Dievčatám z ulice sa venovala s elánom a nápaditosťou často až do polnoci, akoby to boli jej deti. Nasledujúci deň išla ráno o siedmej na svätú omšu a pomodlila sa ruženec. Pri všetkom nasadení si bola vedomá: „Nie je našou úlohou iba pracovať, ale ... posväcovať nás samých. Za tieto úbohé ženy sa treba veľa modliť a dostatočne sa obetovať. Chcem sa pokúsiť konať tak, ako by konala Panna Mária, a osvojiť si jej trpezlivosť a chápavú lásku.“ Úspech bol prekvapivý! 
V priebehu krátkeho času boli mnohé prostitútky ochotné presťahovať sa do ubytovne, ktorú zriadila výlučne iba pre ne.

Aj istý mladý Francúz si Edel hlboko cenil pre jej šľachetnú dušu. Keď ju ale požiadal o ruku, aby sa stala jeho ženou, priznala sa mu, že chce vstúpiť do kláštora klarisiek v Belfaste, a to hneď, keď rodina bude schopná zaobísť sa bez nej. Boh mal však so svojou budúcou misionárkou iné plány.

Edel začala vykašliavať krv a lekári jej diagnostikovali pokročilú tuberkulózu s veľmi malou šancou na uzdravenie. Po osemnástich mesiacoch v sanatóriu, stále ešte chorá, sa s úplnou samozrejmosťou vrátila späť k svojmu zamestnaniu a k svojej milovanej legionárskej práci. Mnohí sa tomu divili, ale sa ich to aj dotklo. Ona sama s vnútorným pokojom píše: „V knihe môjho života podávam Bohu s detskou láskou novú stranu.“ 
A Pán Ježiš „zapísal“ túto stranu nečakaným spôsobom, keď v roku 1936 povolal 29-ročnú Edel medzi vyslancov Máriinej légie do východnej Afriky, kde založila stovky nových skupín na území dnešnej Kene, v Tanzánii, Ugande, Malawi a na ostrove Maurícius.
Napriek mnohým námietkam, že ju posielajú na istú smrť, prijala Edel úlohu – priniesť Pannu Máriu do Afriky – veľmi rada. 
„Všetko pre neho cez Máriu!“ Toto bola jej devíza a počas trojmesačnej cesty loďou napísala Frankovi Duffovi: „Teším sa, že ste mi dovolili ísť. Ostatní sa budú tešiť neskôr.“
Súčasne veľmi dobre vedela, že bez Panny Márie nič nezmôže, preto si zvolila takéto životné heslo:
„Tak ako matka nosí svoje dieťa pod srdcom,
tak ako v nej dieťa žije a dýcha,
tak sa aj ja so zavretými očami
odovzdávam raz a navždy Panne Márii.
Nech ona účinkuje cezo mňa.“

Edel Mary Quinn žila v Afrike 8 rokov a neustále sa snažila, „nešetriť sa pre Krista a úplne sa pre neho nechať stráviť,“ – ako to vyjadrila ona sama. 
Hneď pri príchode do Nairobi, v tomto malom babylone jazykov, rás a sociálnych skupín, jej udreli do očí problémy tamojších kresťanov.
Aké veľké napätie vládlo medzi Európanmi, Indmi, Arabmi a rôznymi africkými kmeňmi! Všetci boli síce katolíci, ale každý mal svoj vlastný kostol a nikdy sa nestretávali. Edel si preto stanovila prvý cieľ: zjednotiť ich cez Pannu Máriu. 
Keď domáci počuli o jej pláne, povedali: „To, čo chceš, je nereálne. Nepoznáš Nairobi. Keby bola niekedy možná jednota všetkých týchto skupín, už by ju boli
misionári, ktorí tu účinkovali, dávno úspešne dosiahli.“ 
Ale Edel sa nenechala odradiť a odvetila: „Prečo nedôverujeme Panne Márii? Ona vie, čo má urobiť. Dovoľme jej teda, aby to urobila.“

Jej dôvera bola už zakrátko odmenená a nemožné sa stalo možným; 24. apríla 1937, po šiestich mesiacoch prišli katolíci rôznych národností a rás, doteraz rozdelení nepriateľstvom a diskrimináciou, na prvé veľké stretnutie Máriinej légie do Kostola sv. Petra Clavera. 
Bok po boku sa jednomyseľne a každý vo svojom materinskom jazyku zasvätili Panne Márii pred jej oltárom. To bola historická udalosť Katolíckej cirkvi nielen v Keni, ale dokonca v celej východnej Afrike a jeden z najšťastnejších dní v živote mladej Edel. 
Ona o tom povedala: „Presne takto sa to všetko dalo očakávať, keď pracujeme pre Pannu Máriu. Kľúčom ku každému úspechu je jednota s Pannou Máriou.“
Biskup z Nairobi John Heffernan vďačne napísal: „Po jednom roku práce Edel Mary Quinn sa zmenila atmosféra v mojej diecéze. Bez hluku priniesla ... katolíkom ... zárodok života. Sprostredkovanie milosti bolo citeľné ... Podarilo sa jej zjednotiť osoby, ktoré som ja, ich biskup, a moji misionári zjednotiť nedokázali ... Božia ruka v tom bola viditeľná.“

Táto jemná írska misionárka očakávala od Panny Márie rozkvet Cirkvi v Afrike v malom i vo veľkom. Vďaka „dobyvateľskej“ povahe sa jej život v Afrike odvíjal jedinečne a neopakovateľne. 
Na začiatku táto mladá 30-ročná žena už o piatej ráno čakávala na kraji cesty na nákladné auto plné afrických mužov, aby sa s nimi hodiny viezla po hrboľatých cestách pralesa k cieľu, do odľahlých misijných staníc a skrytých dedín, kam doposiaľ ešte nevkročila noha belocha. 
Svojou vernosťou modlitbe ruženca sa jej podarilo získať aj mnohých domorodcov rôznych kmeňov, africké ženy, školákov, analfabetov a malomocných, aby sami cítili zodpovednosť za rozvoj a šírenie viery a angažovali sa tam, kde doposiaľ pracovali iba bieli misionári. 
Neskôr bola Edel na svojich, niekedy denne až 150-kilometrových dobrodružných cestách džungľou nezávislá, lebo po niekoľkých skúšobných hodinách dokázala jazdiť sama na svojom vlastnom „Rolls-Royce“ – na rozpadnutom starom aute, v ktorom bola na zadnom sedadle položená zbraň na ochranu proti divým zvieratám.
Jazdila krajinou krížom-krážom, a to i v horúčavách, tropickom daždi, v blate, s častými poruchami auta a s mnohými nedobrovoľne strávenými nocami v pralese. Aj pre zdravých misionárov by to bolo skutočné mučeníctvo. A predsa sa táto krehká Írka nikdy nesťažovala. Ani tie najväčšie útrapy a odpor nevedeli zabrzdiť jej radostné nasadenie v apoštoláte. Silu k tomu čerpala z každodenného svätého prijímania, z čítania knihy Tajomstvo Márie od sv. Ľudovíta Máriu z Montfortu a predovšetkým zo svojej lásky k Bohu. 
„Na to, aby sme dokázali našu lásku, máme iba jeden život, aj to možno len krátky,“ hovorievala s úsmevom.
Dokonca aj vtedy, keď bola Edel opätovne pripútaná na lôžko – počas malárie, zápalu pohrudnice, alebo tuberkulózy – a keď jej odporúčali úplný pokoj, využívala tento čas veľmi intenzívne. Konečne sa mohla v tichu modliť, pretože: „Vo vnútri som klariska na africkej pôde,“ hovorila. 
Chorá, no plná záujmu sledovala rast Máriinej légie vo svete, napr. v Austrálii, alebo vo vtedajšej Barme a modlila sa zaň. Zovšadiaľ prichádzali dobré správy o novozaložených skupinách a Edel, aj napriek vysokej horúčke, odpovedala denne až na 40 listov, posmeľovala mariánske skupiny, rozdávala rady a školila nových vedúcich skupín. Našla si dokonca čas aj na zvládnutie svahilčiny, aby sa mohla rozprávať s domorodcami ich materinskou rečou.
Keď znova stála na nohách, podujala sa Edel – verná svojmu predsavzatiu: ,Musím sa stať nositeľkou milostí pre každú dušu; cezo mňa to musí urobiť Mária!‘ – na šesťtýždňovú misijnú cestu do Tanzánie, aby tam založila nové skupiny. Jej cesta viedla cez prekrásnu savanu na úpätí Kilimandžára, najvyššieho vrchu Afriky.

Najšťastnejším obdobím jej misie bol nakoniec polrok, ktorý v roku 1940 na pozvanie mariánskeho arcibiskupa Johna Leeho strávila na ostrove Maurícius v Indickom oceáne. 
Dvadsať duchovných vodcov a skoro 300 činných členov sa spolu s arcibiskupom slávnostne modlilo zasvätenie Panne Márii. 
Arcibiskup posmeľoval legionárov týmito slovami: „Ak budete robiť váš apoštolát v duchu viery a zjednotení s Pannou Máriou, bude to mať veľký účinok a nik vám nedokáže odolať.“ 
Keďže Edel nemohla osobne vytvoriť Máriinu légiu aj na susednom ostrove Réunion, urobili to legionári z ostrova Maurícius a v krátkom čase aj tam prekvitalo 60 mariánskych skupín.

V posledných mesiacoch života podnikla 36-ročná Edel ešte jednu 18-hodinovú cestu, počas ktorej utrpela srdcový záchvat. 
„Som pripravená v každom čase, keď príde Panna Mária, aby si ma zobrala k sebe,“ povedala odovzdane. 
Edel zomrela 12. mája 1944 s pohľadom upretým na sochu Panny Márie, ktorá ju sprevádzala na všetkých misiách a na každom stretnutí.

Keď sa Edel dozvedela o tom, že je nádej vytvoriť Máriinu légiu aj v Číne, mala veľkú radosť a bola ochotná ísť na Ďaleký východ ihneď po ukončení svojho diela v Afrike. Duchovne to aj uskutočnila!
Reálne to urobil arcibiskup Antonio Riberi (1897-1967), ktorý ako apoštolský delegát pre Afriku pozorne sledoval a v tridsiatich troch diecézach aj podporoval mariánsky apoštolát. Bol totiž presvedčený, že: „...Máriina légia je zázrakom modernej doby a jedným z najväčších darov Panny Márie modernému svetu.“
Neskôr (v roku 1947) ako nuncius v Číne vrelo odporúčal Máriinu légiu všetkým biskupom a od roku 1948 ju všade propagoval ako ochranný štít proti hroziacemu komunizmu v obrovskom „kráľovstve stredu“. 

„Bez obdivuhodného úspechu apoštolátu Edel Mary Quinnovej by som k tomu nikdy nenašiel odvahu. Ale keď si Boh dokázal poslúžiť týmto smrteľne chorým dievčaťom, aby oživil kontinent, akým je Afrika, bolo to potom presne to, čo sme potrebovali... Tak Edel, skrytá v africkej divočine, prispela k záchrane Číny bez toho, aby o tom vôbec vedela.“
Rozvoj mariánskeho hnutia v Číne prekonal všetky očakávania. Do januára 1951 bolo aj napriek silnému komunistickému prenasledovaniu založených 1000 mariánskych skupín v deväťdesiatich diecézach; z nich počas prenasledovania vzišlo 4000 mučeníkov.

vložil: Masima

Žiadne komentáre:

Cirkevný kalendár

[Cirkevný kalendár][bsummary]

Zjavenia

[Zjavenia][twocolumns]

Mystický život

[Mystický život][twocolumns]

Očistec

[Očistec][twocolumns]

Info /nielen/ o bohoslužbách